Zmeny v ZMPS po roku 1990 – úvahy de lege lata a de lege ferenda

Úvod

Medzinárodné právo súkromné je na území Slovenskej republiky kodifikované už od roku 1948. Kolízne normy boli vyňaté z pripravovaného Občianskeho zákonníka a vydané vo forme samostatného Zákona č. 41/1948 Zb. o medzinárodnom a medzioblastnom práve súkromnom a právnom postavení cudzincov v odbore súkromného práva.(1) V rokoch 1963 a 1964 prebehla na území Československa rekodifikácia súkromného práva, bol prijatý nový Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. a Občiansky súdny poriadok č. 99/1963 Zb. a došlo tiež i k rekodifikácii medzinárodného práva súkromného a k prijatiu trojice zákonov ktoré upravovali právne vzťahy s cudzím prvkom. Boli to: Zákon č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom (v skratke ZMPS), Zákon č. 101/1963 Zb. o právnych vzťahoch v medzinárodnom obchodnom styku (Zákonník medzinárodného obchodu, v skr. ZMO) a Zákon č. 98/1963 Zb o rozhodcovskom konaní v medzinárodnom obchodnom styku a o výkone rozhodcovských rozhodnutí. Z tejto trojice zákonov zostal v platnosti len ZMPS. Rozhodcovský zákon nahradil nový Zákon č. 218/1996 Z.z. o rozhodcovskom konaní (nahradený neskôr Zákonom č. 244/2002 Z.z.) a ZMO bol zrušený Obchodným zákonníkom č. 513/1991 Zb., ktorý prevzal úpravu právnych pomerov právnických osôb a niektoré osobitné ustanovenia pre záväzkové vzťahy v medzinárodnom obchode (Hlava II. Prvej časti Obch.zák. a Hlava III Tretej časti Obch.zák.).

Zákon č. 97/1963 Zb. spájal v jednom právnom predpise kolízne normy v Časti I., doplnenej o úpravu niektorých všeobecných inštitútov MPS (§§ 34 – 36) a postavenia cudzincov (§ 32) s úpravou procesnoprávnych aspektov prejednávania právnych vzťahov s cudzím prvkom v Časti II. nazvanej „Medzinárodné procesné právo“(2). Nejde o komplexnú procesnú úpravu, ale len o úpravu špecifických otázok vznikajúcich v konaní s cudzím prvkom, ako je medzinárodná právomoc, právna pomoc v styku s cudzinou, uznávanie a výkon cudzích rozhodnutí a pod. Dnes, keď sa v rámci procesu rekodifikácie uvažuje o širšej koncepcii Občianskeho práva, konštatuje Návrh legislatívneho zámeru kodifikácie súkromného práva, že takáto úprava sa osvedčila a vyslovuje sa v prospech ponechania samostatného Zákona o MPS, obsahujúceho kolízne i procesné normy.(3) S týmto konštatovaním možno len súhlasiť. V prospech spojenia kolíznej a procesnej úpravy v jednom samostatnom zákone hovorí niekoľko faktorov.

Medzinárodné právo súkromné vychádza z občianskeho práva, ale je charakteristické i špecifickou terminológiou (napr. obvyklý pobyt). Pričom tieto termíny sa vyskytujú tak v normách kolíznych, ako i v procesných. Rozdelenie matérie medzi ustanovenia o právomoci, zodpovedá rozdeleniu matérie medzi jednotlivé štatúty a kolízne normy (z tohto pravidla je niekoľko výnimiek, na ktoré poukážeme neskôr). S určením právomoci slovenského súdu je v určitých prípadoch spojené i použitie slovenského práva (napr. § 42 ods. 2 a § 43 ods. 2). Nadväznosť vymedzenia právomoci slovenského súdu a určenia rozhodného práva je zrejmá i v tých veciach, kde zákon zakotvuje jednostranné použitie slovenského právneho poriadku. Jednostranné použitie slovenského práva je tu odôvodnené skutočnosťou, že slovenský súd bude mať právomoc v tejto veci konať, len ak predmetný právny pomer má vzťah k územiu Slovenskej (Československej) republiky a jej právnemu poriadku (§ 22, § 21).(4)

Napriek dobe v ktorej vznikal, bol Zákon č. 97/1963 Zb. obsahovo na vysokej úrovni a bol pozitívne hodnotený i v zahraničí. Svedčí o tom i to, že až do dnešného dňa je uplatňovaný bez vážnejších výhrad a najzávažnejšie zmeny, ku ktorým sa po roku 1990 pristúpilo, súviseli so vstupom SR do Európskej únie a prispôsobovaním sa požiadavkám, vyplývajúcim z jej právneho poriadku (novela zákona Zák. č. 589/2003 Z.z.). Myslím si teda, že doterajšia právna úprava v ZMPS sa osvedčila, a viem si dokonca predstaviť i ponechanie aktuálneho Zákona č. 97/1963 Zb., po určitých úpravách, v platnosti.

Niektoré otázky kolízneho práva a úpravy právomoci v ZMPS

I.

Keď sa dnes zamýšľame nad budúcnosťou úpravy medzinárodného práva súkromného v Slovenskej republike, nemožno ignorovať smerovanie vývoja tejto oblasti v integračnom zoskupení, ktorého je Slovenská republika súčasťou – v Európskej únii, resp. v jej prvom pilieri v Európskom spoločenstve.(5) Od roku 1999 prebieha v Spoločenstve rozsiahla unifikácia cezhraničných právnych vzťahov, nariadeniami ES, čiže právnymi aktmi s priamym účinkom. Doteraz sa to týka oblasti občianskych a obchodných vecí (právomoc a uznávanie a výkon cudzích rozhodnutí), manželských vzťahov a rodičovských práv a povinností (právomoc a uznávanie a výkon cudzích rozhodnutí), vyživovacej povinnosti (právomoc a uznávanie a výkon cudzích rozhodnutí), zmluvných a mimozmluvných záväzkov (rozhodné právo), medzinárodná právna pomoc. Pripravuje sa úprava dedičskoprávnych vzťahov.(6)

Najmä v oblasti určovania rozhodného práva, má táto úprava za následok prekrývanie domácich kolíznych noriem. Nariadenia, ale obdobne i dohovory Haagskej konferencie MPS(7), obsahujú univerzálne kolízne normy, ktoré sa aplikujú bez ohľadu na to, či právny pomer má vzťah so štátmi predmetnou právnou úpravou viazanými a bez ohľadu na to, či právny poriadok určený na ich základe je právny poriadok štátu, ktorý je touto právnou úpravou viazaný. V rozsahu predmetu úpravy takejto unifikovanej kolíznej úpravy, teda nezostáva priestor pre aplikáciu domácich kolíznych noriem. Má ešte vnútroštátna kolízna úprava v takejto oblasti zmysel? Niektoré európske štáty riešili vzniknutú situáciu zakotvením priameho odkazu na predmetnú unifikovanú úpravu do svojich vnútroštátnych úprav MPS.(8)

Takýto odkaz by však potencionálne mohol stratiť na aktuálnosti v prípade zmeny predmetného nariadenia. V minulosti sme už boli dvakrát svedkami rýchlej zmeny nariadenia, prijatého v oblasti súdnej spolupráce v občianskych záležitostiach (politika ES zaoberajúca sa cezhraničnými právnymi vzťahmi): šlo o Nariadenie (ES) č. 1347/2000 tzv. Brusel II. ktoré bolo nahradené Nariadením (ES) č. 2201/2003 a Nariadenie (ES) č. 1348/2000 o doručovaní písomností, ktoré bolo nahradené Nariadením (ES) č. 1393/2007. Pri početných výhradách k novému Nariadeniu (ES) č. 593/2008 o zmluvných záväzkoch tzv. Rím I., je možné že podobný osud čaká i toto Nariadenie. Navyše, každá doterajšia unifikovaná úprava vylučuje zo svojho predmetu úpravy niektoré právne vzťahy, pre ktoré je potrebné mať vnútroštátnu kolíznu úpravu.(9) Možným riešením by bolo zahrnúť do § 2 ZMPS, popri prednosti medzinárodných zmlúv pred ustanoveniami tohto Zákona, i prednosť nariadení ES.(10)

II.

Kolízne normy, zakotvené v iných zákonoch by mali byť sústredené v Zákone č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom. Prinieslo by to lepšiu prehľadnosť kolíznoprávnej úpravy. Popri už tradične uvádzaných ustanoveniach medzinárodného práva zmenkového a medzinárodného práva šekového v Zákone č. 191/1950 Z.z. zmenkovom a šekovom a úprave právnych pomerov lex societatis cudzích právnických osôb a iných právnych entít v Zákone č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník(11), sa to ďalej týka početnej skupiny kolíznych noriem, ktoré sa do právneho poriadku SR dostali v dôsledku transpozície smerníc ES. Takéto kolízne normy sa vyskytujú v Zákone č. 8/2008 Z.z. o poisťovníctve – § 76 a § 89, v Zákone č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch – § 53d, v Zákone č. 510/2002 Z.z. o platobnom styku – § 76a a in. Takýchto kolíznych noriem je v súčasnosti už veľké množstvo a je ťažké si o nich udržať prehľad. V niektorých prípadoch sú navyše veľmi ťažko „vystopovateľné“.(12) Zákony, v ktorých sa horeuvedené kolízne normy vyskytujú, použije slovenský súd len vtedy, ak je slovenský právny poriadok aplikovateľný na právny vzťah s cudzím prvkom, ale kolíznu normu slovenský súd použije vždy, akonáhle bude príslušný rozhodovať.

Platí to najmä o úprave spôsobilosti cudzích iných než fyzických osôb, ktorá je zakotvená v Hlave II. Časti I. Obchodného zákonníka platného na území SR č. 513/1991 Zb., nazvanej „Podnikanie zahraničných osôb“, v § 22. Ide pritom o jedinú úpravu spôsobilosti právnických osôb a iných foriem združení osôb a majetku (pre zjednodušenie budeme naďalej hovoriť len o právnických osobách), v slovenskom právnom poriadku. Bolo by vhodné túto právnu úpravu oddeliť od problematiky podnikania zahraničných osôb a zaradiť ju do všeobecnej úpravy spôsobilosti osôb v ZMPS, za § 3 ZMPS.(13)

V Zákone č. 97/1963 Zb. nebola táto problematika upravená z toho dôvodu, že ju upravoval špecializovaný predpis, určený pre majetkové vzťahy v medzinárodnom obchodnom styku – Zákonník medzinárodného obchodu. Časť autorov však tvrdila že § 3 ZMPS sa vzťahoval i na právnické osoby a ZMO ho iba dopĺňal.(14) Zákonník medzinárodného obchodu bol zrušený Zákonom č. 513/1991 Zb., ktorý prevzal niektoré otázky úpravy ZMO, medziiným i úpravu spôsobilosti právnických osôb. Táto úprava bola od začiatku hodnotená ako nevyhovujúca, ale odôvodnená naliehavosťou rýchlej transformácie právneho poriadku vtedajšej ČSFR, na podmienky trhovej ekonomiky. Tento stav však ani po osemnástich rokoch nebol zmenený a to tak v Českej, ako i v Slovenskej republike. Každopádne, výsledkom vzájomného pôsobenia definície zahraničnej osoby v § 21 ods. 2 Obch.zák, a kolíznej normy v § 22 tohto zákona je kombinácia princípu sídla a princípu inkorporačného, keď zahraničnou osobou je len osoba so sídlom (štatutárnym – § 2 ods. 3 Obch.zák.) mimo územia SR a len u tejto osoby prichádza do úvahy aplikácia § 22. Akákoľvek definícia sídla právnickej osoby, možno viac vyhovujúca praxi obchodných vzťahov v SR, môže mať negatívny dopad na kolíznu normu medzinárodného práva súkromného, ktorou § 22 bezpochyby je.(15)

III.

Prijatie Nariadenia (ES) č. 864/2007 o práve rozhodnom pre mimozmluvné záväzky, tzv. Rím II., vyriešilo i jeden z tradične vytýkaných nedostatkov právnej úpravy ZMPS – nedostatočnosť úpravy obsiahnutej v § 15 pre celú oblasť deliktných a kvázideliktných záväzkov.(16) Usporiadanie úpravy záväzkových vzťahov ako takých, však zostáva dosť nekoncepčné. Otázky ako premlčanie a započítanie, ktoré sa vzťahujú na všetky typy záväzkov, sú systematicky radené za zmluvné záväzky, a pred záväzky z jednostranných právnych úkonov, záväzky zo spôsobenej škody a záväzky z pracovnoprávnych vzťahov. Zmluvné záväzky z pracovnoprávnych vzťahov už nie je ďalej odôvodnené vyčleňovať zo záväzkového štatútu, naďalej by si však zaslúžili samostatnú úpravu.

Pravdou však je, že individuálne pracovné zmluvy sú bez výhrady upravené v Rímskom dohovore o práve rozhodnom pre zmluvné záväzky z r. 1980 a v Nariadení (ES) č. 593/2008 o práve rozhodnom pre zmluvné záväzky, tzv. Rím I., ktoré Dohovor nahrádza. Je ťažké predstaviť si nejaké situácie, v ktorých by ešte bolo možné použiť § 16 ZMPS. Možno je namieste zamyslieť sa nad tým, či § 16, neoznačiť za obsolétnu normy (podobne, po začatí uplatňovania Nariadenia (ES) č. 4/2009, i § 24a a § 38a ZMPS). Potom je namieste si položiť i otázku či je vhodné nejako do tejto úpravy zasahovať, keďže i otázky akcesorické, ako je premlčanie, zmeny zmluvných záväzkov, nároky na náhradu škody a iné, upravuje horeuvedený Dohovor a horeuvedené Nariadenie.

Rovnaký osud postihne i kolízne normy v poistných smerniciach. Zatiaľ čo Rímsky dohovor z r. 1980 vylučoval zo svojej pôsobnosti poistné zmluvy, kryjúce riziká situované na území členských štátov Európskeho (hospodárskeho) spoločenstva, a to z dôvodu že tieto upravovali kolízne normy zakotvené v Smernici č. 88/357/EHS druhá smernica o priamom poistení s výnimkou životného poistenia a v Smernici č. 2002/83/ES o životnom poistení, Nariadenie Rím I. poistné zmluvy upravuje a v čl. 23 uplatnenie kolíznych noriem vzťahujúcich sa na poistné zmluvy, výslovne vylučuje. Napriek tomu by som však odporúčala presunúť predmetné kolízne normy, transponované v Slovenskej republike v ustanovení § 89 Zákona č. 8/2008 Z.z. o poisťovníctve, do ZMPS. Jednak s ohľadom na už hore spomínanú prehľadnosť právnej úpravy (bilaterálne kolízne normy by mali byť všetky bez výnimky zaradené v ZMPS) a jednak preto, že v dôsledku tranzitného ustanovenia v jeho čl. 28 sa Nariadenie Rím I. použije len na zmluvy uzavreté po 17.12.2009. Je teda vopred nepredvídateľné v akom ešte časovom úseku sa budú môcť súdy stretnúť s poistnými zmluvami, na ktoré sa kolízne normy z poistných smerníc budú aplikovať.

IV.

Osobitnú kategóriu tvoria kolízne ustanovenia ktoré vznikli transpozíciou smerníc obsahujúcich tzv. ochranné normy, to jest normy vyžadujúce aby slabšia strana (spotrebiteľ, pracovník) nebola zbavená práv poskytovaných jej hmotnoprávnymi ustanoveniami danej smernice, i keď strany zvolili pre zmluvu právo nečlenského štátu (v prípade Smernice č. 96/71/ES o vyslaných pracovníkoch – bez ohľadu na aplikovateľné právo). Viaceré členské štáty transponovali predmetné ustanovenia vo forme kolíznych noriem. Slovenská republika transponovala ochranné ustanovenia troch smerníc: Smernice č. 93/13/ES o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, č. 1999/44/ES o určitých aspektoch predaja spotrebného tovaru a súvisiacich zárukách a č. 94/47/ES o kúpe práva na sezónne užívanie nehnuteľností (nahradená Smernicou 2008/122/ES), v ustanovení ods. 3 § 9 ZMPS.(17)

Sama som kedysi zastávala názor, že najvhodnejšia je transpozícia týchto ustanovení vo forme štrukturovanej kolíznej normy (zohľadňujúcej právo obvyklého pobytu spotrebiteľa a len ak ani tento právny poriadok neobsahuje požadovanú ochranu spotrebiteľa, nasleduje aplikácia lex fori). Vo svetle aktuálnej komunitárnej právnej úpravy, by zrejme takáto transpozícia nebola spôsobilá naplniť žiadaný účel.

Nariadenie Rím I. dáva prednosť len tým kolíznym normám, ktoré v osobitných veciach ustanovujú kolízne normy pre zmluvné záväzky. Z prípravných prác k Nariadeniu Rím I. vyplýva, že pôjde o klasické, bilaterálne kolízne normy, ktoré prostredníctvom všeobecne formulovaného kolízneho kritéria určujú ktorý právny poriadok sa vo veci použije. Týmto kritériám zodpovedajú, s výnimkou výslovne vylúčených kolíznych noriem v poistných smerniciach, napr. čl. 8 Smernice č. 98/26/ES o konečnom zúčtovaní v platobných systémoch a zúčtovacích systémoch cenných papierov, čl. 4 Smernice č. 95/46/ES o ochrane fyzických osôb pri spracovaní osobných údajov, čl. 7 Smernice č. 2006/116/ES o lehote ochrany autorského práva, čl. 9 Smernice č. 2007/47/ES o dohodách o finančných zárukách, články 20, 25 a 26 Smernice č. 2001/24/ES o reorganizácii a likvidácii úverových inštitúcií a ďalšie (niektoré ustanovenia právneho poriadku SR, v ktorých sú vykonané vyššie uvedené články Smerníc, boli menované v bode II. tohto príspevku).

Aplikácia ustanovení spotrebiteľských a podobných smerníc(18) (pre zjednodušenie budeme ďalej hovoriť len o spotrebiteľských zmluvách) je však zabezpečená prostredníctvom článku 3 ods. 4 Nariadenia Rím I., kde sú prakticky vyhlásené za imperatívne normy Spoločenstva (ich použitie je nevyhnutné, ak je predmetný právny pomer všetkými svojimi prvkami spojený s územím Spoločenstva). Mohli by sme si povedať, že problém transpozície ochranných noriem v sektorových smerniciach je vyriešený, vzhľadom na to, že spotrebiteľ a pracovník sú chránení ustanoveniami čl. 6 ods. 2 a čl. 8 ods. 1 nariadenia Rím I. a aplikácia predmetných smerníc je zabezpečená i prostredníctvom čl. 3 ods. 4. Navyše i čl. 9, za podmienky že smernice budeme za imperatívne normy považovať. Asi ťažko je si však možno predstaviť, že by tieto okolnosti zbavovali členský štát povinnosti transponovať predmetné ustanovenia smerníc. Okrem toho, horeuvedené články chránia spotrebiteľa (a iné tzv. slabšie strany) len v prípade, že právo rozhodné pre zmluvu bolo zvolené stranami (okrem čl. 9).

Väčšina komentátorov sa zhoduje v tom, a podporujú to i závery Súdneho dvora ES(19) (a v neposlednom rade i zmienený článok 3 ods. 4 Nariadenia Rím I.), že predmetné smernice a ich vnútroštátne transpozície, imperatívne normy predstavujú. Asi najvhodnejšie by bolo relevantnú ochrannú normu transponovať ako pravidlo vymedzujúce oblasť teritoriálnej aplikácie ustanovení vnútroštátneho práva, v ktorých sú zakomponované hmotnoprávne normy smerníc. Zaradenie týchto pravidiel o teritoriálnej aplikácii by plnilo zároveň i identifikačnú úlohu, pretože za súčasného stavu je pre sudcu zrejme nereálne a časovo náročné identifikovať takéto imperatívne normy komunitárneho práva v domácom právnom poriadku.

Predmetné pravidlo, napríklad o teritoriálnej aplikácii Piatej hlavy Prvej časti Občianskeho zákonníka č. 40/1964 o spotrebiteľských zmluvách, by mohlo znieť nasledovne: „Ustanovenia tejto Hlavy sa použijú, bez ohľadu na právo rozhodné pre zmluvu, v prípade že rozhodným právom je právo nečlenského štátu EÚ, ak spotrebiteľ má obvyklý pobyt na území SR, alebo, v prípade spotrebiteľských zmlúv o práve užívať budovu alebo jej časť v časových úsekoch, i ak sa nehnuteľnosť nachádza na území SR.“. Takáto formulácia chráni i spotrebiteľa, ktorý nezvolil právo rozhodné pre zmluvu a zároveň smeruje k aplikácii práva blízkeho spotrebiteľovi.

Najväčším nedostatkom takejto formulácie je na druhej strane to, že nezohľadňuje situácie keď má spotrebiteľ obvyklý pobyt na území iného členského štátu a ďalej to, že všeobecné (a vágne) kritérium „úzkeho vzťahu k územiu Spoločenstva“(20) konkretizuje a zužuje na obvyklý pobyt spotrebiteľa, čo SD ES označil za neprípustné v rozsudku Komisia proti Španielsku C-70/03. Preto by bolo vhodné doplniť predmetné ustanovenia všeobecnou úpravou používania imperatívnych noriem v ZMPS, ktorá by upravila tak používanie imperatívnych noriem lex fori – čiže slovenského práva, ako i použitie imperatívnych noriem cudzieho štátu (lex causae, tretieho štátu),(21) s ktorým má situácia úzku väzbu (prakticky však túto funkciu plnia i ustanovenia čl. 9 Nariadenia Rím I. a čl. 16 Nariadenia Rím II.).

Druhou možnosťou je doplniť navrhované ustanovenie o teritoriálnej aplikácii odsekom 2, s nasledovným znením: „I keď spotrebiteľ nemá obvyklý pobyt na území SR, tieto ustanovenia sa i tak použijú, ak má spotrebiteľská zmluva úzky súvis s územím Spoločenstva a ak právo štátu obvyklého pobytu spotrebiteľa, nezaručuje spotrebiteľovi ochranu porovnateľnú s týmito ustanoveniami“. Každopádne otázka správnej transpozície tzv. ochranných ustanovení spotrebiteľských (a obdobných) smerníc, spĺňajúca požiadavky komunitárneho práva i racionality a nerozpornosti kolíznej úpravy záväzkových vzťahov nie je ľahká a nie je možné ju vyriešiť bez širokej odbornej diskusie. V samotnej EÚ je táto otázka predmetom živej debaty už vyše desaťročia.

V.

Spotrebiteľ, zamestnanec, poistenec a osoba oprávnená z poistenia sú chránení i ustanoveniami o právomoci Zákona č. 97/1963 Zb a Nariadenia (ES) č. 44/2001 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach, tzv. Brusel I. . Zjednodušene povedané, zatiaľ čo protistrana môže spotrebiteľa, zamestnanca, poistníka, poistenca alebo osobu oprávnenú s poistenia žalovať len v štáte v ktorom má tzv. slabšia strana bydlisko, spotrebiteľ, zamestnanec, poistník, poistenec alebo osoba oprávnená z poistenia môže podať žalobu buď v štáte svojho bydliska (v prípade pracovných zmlúv v mieste obvyklého výkonu práce), alebo v štáte kde má bydlisko žalovaný. Táto základná schéma bola z Nariadenia Brusel I. prevzatá i do ZMPS §§ 37 a 37a. Slovenský súd bude oprávnený rozhodovať vo veciach spotrebiteľských, pracovných i poistných zmlúv vždy, ak žalovaný bude mať bydlisko v SR (§ 37), ale i vtedy ak žalobca bude mať bydlisko v SR, v prípade že žalobcom bude slabšia strana (§ 37a).

Ochrana slabšej strany, pred negatívnymi účinkami nepremyslene uzavretej (alebo nanútenej) prorogačnej dohody, mala byť zrejme i účelom ustanovenia § 37e ods. 5. Predmetné ustanovenie hovorí, že vo veciach týkajúcich sa pracovných zmlúv, poistných zmlúv a spotrebiteľských zmlúv, je dohoda o právomoci platná len vtedy, ak nevylučuje právomoc súdu štátu na ktorého území má bydlisko žalobca, alebo ak bola uzatvorená až po vzniku sporu. Tak ako je formulované, však toto ustanovenie chráni rovnako i protistranu. Ak by zamestnanec s bydliskom v ČR, uzavrel so zamestnávateľom s bydliskom na Ukrajine prorogačnú dohodu, na základe ktorej by všetky spory z ich pracovnoprávneho vzťahu boli alternatívne oprávnené rozhodovať súdy v ČR, alebo súdy v SR kde zamestnanec obvykle vykonáva prácu, slovenský súd by musel prorogačnú dohodu vyhodnotiť ako neplatnú a vyhlásiť sa za nepríslušný, v prípade keď by zamestnanec podal žalobu proti zamestnávateľovi.

Tento problém by sa dal vyriešiť ak by do textu §-u 37e ods. 5 ZMPS, za slová „ … je dohoda o právomoci platná len vtedy, ak nevylučuje právomoc súdu štátu, na ktorého území má bydlisko žalobca, …“ bol doplnený nasledovný text: „ak je žalobcom zamestnanec, poistník, osoba oprávnená z poistenia, alebo spotrebiteľ,“.

Niektoré otázky terminológie

VI.

Čiastkové úpravy zákona, reagujúce na aktuálne potreby vývoja spoločenských vzťahov, nesú v sebe vždy riziko narušenia vnútornej jednoty právnej úpravy, alebo minimálne terminologickej nesúrodosti, ak pôvodná terminológia pretrváva popri novej. Našťastie, v prípade Zákona o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom, zmeny vykonané po roku 1990 nezasiahli vnútornú logiku Zákona do takej miery, aby spôsobili rozpornosť právnej úpravy. Sú však oblasti kde je pojmová rôznorodosť priveľká, alebo kde je matéria iným spôsobom prerozdelená medzi ustanovenia kolíznej časti ZMPS a medzi ustanovenia o právomoci v procesnej časti. Domnievam sa, že takáto rozdielnosť neprispieva k prehľadnosti a zrozumiteľnosti Zákona.

Pre správnosť treba povedať že ide o oblasti kde podobný problém existoval už pred rokom 1990 a novelami ZMPS sa len zvýraznil. Konkrétne ide o početné varianty kritérií viažucich sa k pobytu osoby, používaných v kolíznych normách a v ustanoveniach o právomoci. Viac – menej bezproblémové sú z hľadiska interpretácie pojmy „bydlisko“ (alternatívne používané s pojmom sídlo pri podnikateľoch) a„obvyklý pobyt“. Tieto sú v MPS všeobecne akceptované ako kolízne kritériá a kritériá právomoci a to tak v národnom práve, ako i v medzinárodných dohovoroch a nariadeniach ES. Existujú i viaceré dokumenty v ktorých sa inštitúcie, na pôde ktorých boli vydané dohovory používajúce tieto kritériá, vyjadrujú k možnostiam ich definície (ide prevažne o právne nezáväzné dokumenty).(22) V slovenskom právnom poriadku sa môžeme odvolať na ustálenú definíciu bydliska, nadväzujúcu na definíciu na účely OSP.(23) Vo vzťahu k obvyklému pobytu, ktorý bol do ZMPS zakotvený novelou v r. 2003 je zodpovedajúca definícia podaná v Dôvodovej správe k Zák. č. 589/2003 Z.z..(24) Obe definície zodpovedajú všeobecnému štandardu ponímania týchto pojmov na európskej úrovni.

Okrem toho však Zákon o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom SR pozná i pojmy „pobyt“ (§ 38 ods. 2 a/, § 41 ods. 2 a/), „pobyt dlhší čas“ (§ 38 ods. 2 b/, § 41 ods. 2 b/), dieťa „žije“ v SR (§ 23 ods. 2), osoby „žijú dlhší čas“ v SR (§ 22 ods. 2, § 26 ods. 3, §38 ods. 2 c/), „trvalo žijú“ v SR (§ 43 ods. 2), „zdržujú sa“ (§ 45 ods. 1 b/). Tieto pojmy sú, až na jednu výnimku, použité v oblasti rodinnoprávnych vzťahov, na vyjadrenie intenzity vzťahu osôb o ktorých práva a povinnosti ide, k územiu SR.

Ich výklad v podstate osciluje medzi bydliskom a obvyklým pobytom. Napríklad pobyt dlhší čas je potrebné, v zmysle záverov Občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu ČSSR z 27.8.1987, ponímať ako dobu, ktorá sa svojim trvaním blíži úmyslu zdržovať sa v určitom mieste trvalo a nie len prechodne.(25) Zo záverov Občianskoprávneho kolégia vyplýva tiež, že tento pojem nie je v praxi súdov vykladaný jednotne. Na druhej strane pobyt na účely výkladu k § 33 ZMPS, definuje doposiaľ najrozsiahlejší Komentár k ZMPS z r. 1989 ako miesto, v ktorom sa osoba zdržuje bez úmyslu trvale sa tu zdržovať.(26) Na dokreslenie uvádzam že obvyklý pobyt je štandardne vnímaný ako faktické kritérium, nadväzujúce na miesto kde sa osoba skutočne prevažne zdržuje, kdežto bydlisko je miesto kde má osoba osobné a iné väzby, a kde má úmysel sa usadiť.

Zámerom zákonodarcu zrejme nebolo vytvoriť sedem rôzne chápaných termínov, čo by z výkladového hľadiska asi ani nebolo dobre možné. Podľa všetkého šlo skôr o dosiahnutie určitej pružnosti právnej úpravy. Dôvodová správa k § 22, k podmienke „aspoň jeden z manželov žije v SR [ do r. 1996 v ČSSR] dlhší čas uvádza, že vymedzenie pojmu „dlhšia doba“ sa prenecháva súdnej praxi. Dôvodová správa v súvislosti s použitím tohto pojmu zdôrazňuje vzťah osoby k územiu nášho štátu a poukazuje na potrebu upraviť pomery osôb žijúcich na našom území. Už spomínaný Komentár z r. 1989 upresňuje, že bude záležať i na tom, či osoba zamýšľa trvalo žiť v ČSSR a založiť si tu novú rodinu, poprípade uviesť do súladu s právnym stavom svoje skutočné už existujúce rodinné pomery. Ďalej zdôrazňuje že musí ísť o pevný vzťah k tunajšiemu spoločenskému prostrediu.(27) Takéto vymedzenie sa veľmi blíži k ponímaniu bydliska osoby. Z Dôvodovej správy, ako už i zo spomínaného Komentára je možné usúdiť, že predmetný pojem považujú za synonymum pojmu pobyt dlhší čas.

Dovoľujem si povedať, že z hľadiska aplikačnej praxe by bolo vhodnejšie naďalej ponechať len dva pojmy, ktoré sa budú používať ako kolízne kritériá a kritériá právomoci. Mali by to byť práve horeuvedené kritériá bydliska a obvyklého pobytu, akceptované medzinárodným i komunitárnym právom. Ich legálne definície v ZMPS nie sú potrebné, ani vhodné – ak uvážime že k týmto pojmom sa už vyjadril a zrejme ešte bude vyjadrovať Súdny dvor ES a že definícia bydliska vo vzťahu k fyzickým a právnickým osobám podnikateľom, je zakotvená priamo v relevantných nariadeniach. Doktrína a výkladové dokumenty k ZMPS (Dôvodová správa k novele č. 589/2003 Z.z.) ponúkajú dostatočne konkrétny návod na používanie predmetných pojmov i v kontexte slovenského právneho poriadku, dôležité bude najmä na ne poukazovať v odbornej literatúre a pri príprave sudcov.

VII.

Novela ZMPS Zák č. 589/2003 Z.z. rozdelila úpravu vzťahov medzi rodičmi a deťmi a úpravu vyživovacej povinnosti do dvoch samostatných ustanovení, čo zodpovedá vývoju medzinárodnoprávnej(28) a komunitárnej(29) úpravy týchto otázok, ako i Návrhu legislatívneho zámeru kodifikácie súkromného práva v SR. Pojem vzťahy medzi rodičmi a deťmi, naďalej používaný v kolíznych ustanoveniach ZMPS § 24, tak pokrýva rodičovské práva a povinnosti, bez otázok výživného, či už rodičov voči deťom, alebo akýchkoľvek iných vyživovacích povinností upravených v § 24a. Osobitne je upravené osvojenie a predosvojiteľská starostlivosť v § 26 a § 26a. Samostatne zostáva naďalej upravené i poručníctvo a opatrovníctvo v §§ 28 až 31, nesúcich nadpis „Poručníctvo a opatrovníctvo“.

Pojem starostlivosť o maloletých zakotvený v § 39 na účely vymedzenia právomoci súdu SR je podstatne širší. Paragraf 39 bol systematicky aplikovaný v praxi slovenských súdov i pre stanovenie právomoci slovenských súdov vo veciach opatrovníctva (od r. 2003 i poručníctva) k maloletým.(30) Naznačoval to i samotný text pôvodného §-u 39: „Vo veciach výživy a výchovy maloletých a v iných ich sa týkajúcich veciach …“. Aktuálne znenie zjavne nadväzuje na terminológiu OSP, Piata hlava §§ 176 až 180, kde je pojem starostlivosť o maloletých použitý ako zastrešujúci pojem pre okruh otázok týkajúcich sa maloletých. Okrem iného i výchovy a výživy maloletých, pestúnskej starostlivosti, poručníctva a opatrovníctva nad maloletými a zverenia dieťaťa do starostlivosti budúcich osvojiteľov.

V zmysle OSP je možné pod veci starostlivosti o deti zaradiť i zverenie dieťaťa do predosvojiteľskej starostlivosti. Je tomu tak však i v prípade §-u 39 ZMPS? Zjavná nadväznosť na terminológiu OSP by tento záver podporovala. Systematický výklad ZMPS, však hovorí v prospech analogického použitia ustanovení o právomoci súdov SR vo veciach osvojenia. Jednak kolízna norma o predosvojiteľskej starostlivosti – § 26 ZMPS, systematicky nasleduje za všeobecnou kolíznoprávnou úpravou osvojenia v § 26, ale i v procesnej časti je úprava právomoci súdu SR o osvojení dieťaťa, ktoré už predtým bolo zverené do predosvojiteľskej starostlivosti, zaradená do ustanovení o právomoci vo veciach osvojenia – § 41a ods. 2.

Bohužiaľ mi nie je známa prax súdov SR, existujúca právna úprava však umožňuje oba výklady.(31) Bolo by vhodné túto otázku výslovne upraviť, tak aby bol najmä zrejmý rozsah uplatňovania § 39 vo veciach posúdenia právomoci súdov. Terminologicky toto ustanovenie nadväzuje na OSP, obsahovo na Haagsky dohovor o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone a spolupráci v oblasti rodičovských práv a povinností a opatrení na ochranu dieťaťa z r. 1996 (publ. v SR pod č. 344/2002 Z.z.).(32) Dohovor však otázky osvojenia vylučuje z rozsahu svojej aplikácie, rovnako ako i Nariadenie Brusel II.bis, ktoré právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností upravuje na úrovni ES.

Domnievam sa, že právomoc súdu SR o zverení dieťaťa do predosvojiteľskej starostlivosti by mala byť upravená expressis verbis v ZMPS, najvhodnejšie v samostatnom ustanovení. Ako kritérium právomoci by mal byť použitý, tak ako doteraz, obvyklý pobyt dieťaťa v SR. Nasledovať by malo, v ďalšom odseku, aktuálne znenie odseku 2 §-u 41a: „Slovenský súd je príslušný rozhodnúť o osvojení aj vtedy, ak v čase jeho rozhodovania dieťa už nemá obvyklý pobyt v SR, ak rozhodol o zverení maloletého dieťaťa do starostlivosti budúcich osvojiteľov.“

Čo sa týka aktuálneho odseku 1 §-u 41a, ktorý vyhradzuje rozhodovanie o osvojení dieťaťa, slovenského štátneho občana s obvyklým pobytom v SR, len do právomoci slovenského súdu, vynára sa otázka nakoľko má toto stanovenie výlučnej právomoci praktický význam. V zmysle §-u 65 ZMPS sa cudzie rozhodnutia vo veciach osvojenia dieťaťa, ktoré je slovenským občanom, uznávajú v Slovenskej republike, ak tomu nebránia ustanovenia § 64 písm. b/ až f/. Na prekážku výlučnej právomoci slovenských súdov, zakotvenú v § 65 písm. a/ sa teda neprihliada. Z toho vyplýva, že cudzie rozhodnutie vo veciach osvojenia dieťaťa, ktoré je slovenským občanom, i keď má obvyklý pobyt na území SR, je možné v Slovenskej republike uznať.

Vyhradenie osvojenia dieťaťa, ktoré je štátnym občanom SR a má na území SR obvyklý pobyt, do právomoci súdov SR, má svoj racionálny základ. Slovenský súd je v najlepšej situácii posúdiť pomery osvojovaného dieťaťa a vyžadovať všetky záruky že dieťaťu po osvojení nehrozí žiadna ujma.(33) Je totiž potrebné si uvedomiť že dieťa môže byť osvojované i osobami pochádzajúcimi zo štátu, ktorý nie je viazaný Haagskym dohovorom o ochrane detí a o spolupráci pri medzištátnych osvojeniach z r. 1993, kde teda neexistuje podobný mechanizmus spolupráce ústredných orgánov a dohľadu nad pomermi dieťaťa v prijímajúcom štáte. Je však potrebné vyvážene upraviť postup v týchto veciach. Ak bude v ZMPS ponechaná horeuvedená úprava výlučnej právomoci súdu SR, musí byť zaručené že dieťa môže opustiť územie SR až po vydaní rozhodnutia o osvojení a prípadne, môže byť v zákone zakotvená výnimka pre štáty viazané Haagskym dohovorom z r. 1993. V opačnom prípade je ustanovenie § 41a ods. 1 neúčinné.

Záver

Zákon č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom, je jeden z mála, ktorý si ani v zmenených spoločensko-politických podmienkach, na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov, nevyžiadal závažnejšie zmeny. Bezpochyby to bolo jeho obsahovo nadčasovou úpravou. Po vyše štyridsiatich rokoch platnosti však i ZMPS potrebuje určitú „modernizáciu“ a to tak v oblasti terminologickej ako i v oblasti kolízneho práva a právomoci. Stále nové a nové výzvy kladie pred medzinárodné právo súkromné členského štátu i právo Európskeho spoločenstva.

Revízia Zákona č. 97/1963 Zb. by ale nemala byť unáhlená. Mala by zohľadniť skúsenosti súdnej praxe, najmä z uplatňovania ZMPS po vstupe SR do Európskej únie. Na príprave revízie by sa mali spolupodieľať, okrem zástupcov praxe i zástupcovia Ministerstva spravodlivosti, ktoré reprezentuje SR pred Haagskou konferenciou MPS a pri príprave legislatívnych aktov ES. Slovo by malo byť dané rovnako i predstaviteľom právnej doktríny. Za základ by mohol byť braný návrh prof. Zdeňka Kučeru z r. 1999.(34) Zostávajú však ďalšie otázky ktoré predmetný návrh neriešil a ani nemohol riešiť, vzhľadom na čas jeho spracovania. Na identifikáciu všetkých týchto otázok a ich najvhodnejšieho riešenia je každopádne nevyhnutná širšia odborná diskusia, ktorá bohužiaľ v SR takmer absentuje. Zámerom tohto článku bolo podnietiť takúto odbornú diskusiu. V žiadnom prípade nejde o komplexnú analýzu ZMPS, skôr o načrtnutie niektorých problematických miest Zákona o MPSaP a slovenského MPS. Preto i niektoré otázky ponechávam otvorené a predpokladám že sa k nim ešte v budúcnosti budem mať príležitosť vyjadriť.

Poznámky

  • 1) PAUKNEROVÁ, M.: Private International Law in the Czech Republic. In: International Encyclopaedia of Laws. Vol. 1. Private International Law, Kluwer Law International, Suppl. 2 (May 2002), s. 14
  • 2) Tento názov je však veľmi nepresný a dnes ho môžeme považovať i za prekonaný. V odbornej literatúre sa presadzuje výstižnejší termín „Medzinárodný civilný proces“.
  • 3) LAZAR, J – editor: Návrh legislatívneho zámeru kodifikácie súkromného práva. Bratislava : Ministerstvo spravodlivosti SR, 2008, s. 16
  • 4) viď KUČERA, Z. – TICHÝ, L.: Zákon o mezinárodním právu soukromém a procesním : Komentář. Praha : Panorama, 1989, s. 162, obdobne i s. 166. Kolíznu úpravu s právomocou spájajú i niektoré medzinárodné dohovory, ako je napr. Haagsky dohovor o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone a spolupráci v oblasti rodičovských práva a povinností a opatrení na ochranu dieťaťa z r. 1996.
  • 5) V čase písania tohto príspevku existuje ešte trojpilierová štruktúra Európskej únie. Od decembra tohto roku, účinnosťou Lisabonskej zmluvy, však bude namieste hovoriť už len o Európskej únii a práve Európskej únie.
  • 6) COM/2009/0154 final
  • 7) SR je viazaná jedným takýmto dohovorom – Dohovorom o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone a spolupráci v oblasti rodičovských práv a povinností a opatrení na ochranu dieťaťa z r. 1996 (publ. pod č. 344/2002 Z.z.), predpokladá sa pristúpenie Európskeho spoločenstva, v mene jeho členských štátov s výnimkou Dánska, k Protokolu o práve rozhodnom pre vyživovaciu povinnosť z r. 2007.
  • 8) Článok 57 talianskeho Zákona č. 218/95 z 31. mája 1995, článok 98 belgického Zákona o medzinárodnom práve súkromnom zo 16. júla 2004. Iné európske štáty, napr. NSR, prevzali princípy Rímskeho dohovoru do svojej vnútroštátnej úpravy. Viď KUČERA, Z.: Vybrané otázky srovnávacího mezinárodního práva soukromého. Praha : Karolinium, 1996, s. 81
  • 9) Napríklad vylúčenie mimozmluvných záväzkov vyplývajúcich z porušenia práva na súkromie a práva na ochranu osobnosti z rozsahu Nariadenia (ES) č. 864/2007 o práve rozhodnom pre mimozmluvné záväzky.
  • 10) Prednosť medzinárodných zmlúv (ale len zmlúv ratifikovaných a publikovaných po 1.7.2001) i právnych aktov ES, pred zákonmi SR, je v prvom rade garantovaná Ústavou SR č. 460/1992 Zb. čl. 7 ods. 2 a 5. Domnievam sa však, že duplicitná úprava tejto prednosti vo vzťahu k špecifickej oblasti medzinárodno-súkromnoprávnych vzťahov, by nemala byť problém, skôr naopak, mohla by posilniť všeobecné povedomie o existencii a potrebe povinnej aplikácie nariadení ES, ako autonómneho právneho systému, interpretovaného rozsudkami Súdneho dvora ES.
  • 11) Viď návrh prof. Kučeru, KUČERA, Z.: K otázkám úpravy mezinárodního práva soukromého. In. Právník, roč. 138, č. 7, 1999, s. 605; KUČERA, Z.: K rekodifikaci mezinárodního práva soukromého. In: Acta Universitatis Carolinae – Iuridica, 2003, č. 1-2, s. 170. Vo vzťahu k otázke zaradenia ustanovení o uznávaní a výkone cudzích rozhodcovských nálezov a niektorých ďalších ustanovení rozhodcovského zákona (v SR Zák. č. 244/2002 Z.z.) do ZMPS je to však sporné.
  • 12) Cestu transpozície týchto kolíznych noriem do Zák. č. 97/1963 Sb zvolil český zákonodarca. Sprievodným faktorom takejto úpravy, sústreďujúcej všetky kolízne normy v jednom zákone, je narastanie a drobenie právnej úpravy, najmä v oblasti záväzkových vzťahov. Domnievam sa však, že z horeuvedených dôvodov prehľadnosti a vôbec identifikácie špeciálnych kolíznych noriem, je potrebné toto riziko zniesť. Možným riešením by bolo časť kolíznych noriem, ktoré sú transpozíciou smerníc ES, vyčleniť do samostatnej časti ZMPS. Týkalo by sa to tých kolíznych noriem, ktoré sa uplatnia len na právne vzťahy majúce súvis s územím Spoločenstva (napr. čl. 7 Smernice č. 88/357/ES o koordinácii zákonov týkajúcich sa priameho poistenia s výnimkou životného poistenia, alebo čl. 4 (2), čl. 9, čl. 19 a nasl. Smernice č. 2001/17/ES o reorganizácii a likvidácii poisťovní.
  • 13) Zhodne PAUKNEROVÁ, M.: Společnosti v Mezinárodním právu soukromém. Praha: Karolinium, 1998, s. 157, i KUČERA, Z.: diela cit. v pozn. č. 11.
  • 14) VALENTOVIČ, Z.: K rozsahu pôsobnosti princípu legis patriae pri posudzovaní spôsobilosti na práva a na právne úkony. In: Právny obzor, roč. 51, 1968, č. 2, s. 118 a nasl.
  • 15) viď PALA, R.: Sloboda usadzovania spoločností vo svetle novej judikatúry ESD: Inspire Art. In: Právny obzor, roč. 87, 2004, č. 4, s. 330 a nasl. Porovnaj i PELIKÁNOVÁ, I.: Komentář k obchodnímu zákonníku. 1. díl, Praha: Linde, 1997, komentár k § 26 s. 161 a nasl.
  • 16) Ustanoveniu § 15 ZMPS je vyčítané najmä to, že neumožňuje odchýliť sa od kolízneho kritéria lex loci delicti commissi v prípadoch, keď je miesto kde sa delikt stal vyslovene náhodilé, napr. v prospech práva spoločeného pre oprávneného a povinného, ako i nevhodnosť tohto kritéria ako takého pre niektoré typy kvázideliktov. Viď KRÁL, R.: Ke kolizní úravě občanskoprávní mimosmluvní odpovědnosti. In: Právník, roč. 128, 1989, č. 8, s. 690 a nasl., alebo KUČERA, Z.: K otázkám úpravy mezinárodního práva soukromého. In: Právník, roč. 138, 1999, č. 7, s. 619 a nasl.
  • 17) Najzávažnejším problémom predmetného ustanovenia je skutočnosť, že nezohľadňuje pôvod spotrebiteľa. Slovenské právo je na základe tohto ustanovenia jednostranne aplikovateľné, v prípade ak zvolené právo neposkytuje spotrebiteľovi rovnakú ochranu jeho práv ako slovenský právny poriadok, a to i v prípade že spotrebiteľ nemá obvyklý pobyt na území SR. Spotrebiteľ, napr. z Rakúskej republiky, tak bude konfrontovaný s použitím právneho poriadku ktorý mu je neznámy.
  • 18) Tzv. ochranné normy sú najmä v spotrebiteľských smerniciach, ale napr. i v Smernici č. 96/71/ES o vysielaní pracovníkov v rámci poskytovania služieb. Charakter imperatívnych noriem komunitárneho práva majú však i ustanovenia tých smerníc ktoré neobsahujú takéto ochranné normy, viď rozsudok SD ES Ingmar C-381/98,
  • 19) Napr. WILDERSPIN, M. – LEWIS, X.: Les relations entre le droit communautaire et les rčgles de conflits de lois des États membres. In : Revue critique de droit international privé, roč. 91, 2002, č. 2 (apríl-jún), s. 289-313, alebo JAYME, E. – KOHLER, Ch. : L´interaction des rčgles de conflit contenues dans le droit dérivé de la CE et des Conventions de Bruxelles et de Rome. In : Revue critique de droit international privé, roč. 84, 1995, č. 1 (január-marec), s. 1-39
  • 20) Smernica č. 93/13/EHS zaručuje spotrebiteľovi ochranu ak „zmluva má úzku súvislosť s územím členských štátov“ (čl. 6 ods. 2), Smernica č. 97/7/ES ak „zmluva má úzku súvislosť s územím jedného alebo viacerých členských štátov“ (čl. 12 ods. 2), Smernica č. 1999/44/ES ak „má zmluva úzky súvis s územím členských štátov, ale nová Smernica o tzv. time-sharingu č. 2008/122/ES ak „ sa akákoľvek z dotknutých nehnuteľností nachádza na území členského štátu, alebo v prípade zmluvy, ktorá sa netýka priamo nehnuteľností, obchodník vykonáva obchodnú alebo podnikateľskú činnosť v členskom štáte alebo akýmkoľvek spôsobom smeruje túto činnosť do členského štátu a zmluva patrí do rozsahu pôsobnosti tejto činnosti“.
  • 21) Porovnaj návrh KUČERU, Z.: K otázkám úpravy mezinárodního práva soukromého. In : Právník, roč. 138, 1999, č. 7, s. 615
  • 22) Rezolúcii Výboru ministrov Rady Európy č. 1/1972 z 18.1.1972 o štandardizácii právneho konceptu „domicilu“ a „pobytu“; Správa z piateho zasadnutia Špeciálnej komisie na preskúmanie pôsobenia Haagskeho dohovoru z r. 19980 a uplatňovnia Haagkseho dohovoru z r. 1996 v praxi (30.10. – 9.11.2006), zdroj: www.hcch.net; alebo Praktická príručka k aplikácii nového Nariadenia Brusel II z 1.6.2005, zdroj: ec.europa.eu/justice_home/doc_centre/civil/parents/doc_civil_recognition_parents_en.htm
  • 23) KUČERA,Z.- TICHÝ, L: Zákon o mezinárodním právu soukromém a procesním. Komentář. Praha : Panorama, 1989, s. 107
  • 24) Bližšie viď HAŤAPKA, M.: K pojmu „obvyklý pobyt“ v medzinárodnom práve súkromnom a procesnom. In : Justičná revue, roč. 53, 2001, č.2, s. 185 a n.
  • 25) Ze zhodnocení poznatků z používaní některých ustanovení zákona č. 97/1963 Sb., o mezinárodním právu soukromém a procesním a mezinárodních smluv, projednaného a schváleného občanskoprávním kolegiem Nejvyššího soudu ČSSR Cpjf 27/86, .Zb. sr. 26/1987 s. 512
  • 26) KUČERA,Z.- TICHÝ, L: Zákon o mezinárodním právu soukromém a procesním. Komentář. Praha : Panorama, 1989, s. 193
  • 27) Dielo cit v pozn. č. 26, s. 167
  • 28) Kolízne právo, právomoc a uznávanie a výkon cudzích rozhodnutí vo veciach rodičovských práv a povinností (zahŕňajúc pod tento pojem i opatrovníctvo a poručníctvo vo vzťahu k deťom do 18 r.) upravuje (Haagsky) Dohovor o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone a spolupráci v oblasti rodičovských práv a povinností a opatrení na ochranu dieťaťa z r. 1996. Vymáhanie výživného upravoval (New Yorkský) Dohovor o vymáhaní výživného v cudzine z r.1956 a dva haagske dohovory o uznávaní a výkone rozhodnutí o vyživovacej povinnosti k deťom z r 1958 a 1973. Tieto by mali byť nahradené Dohovorom o medzinárodnom vymáhaní výživného na deti a iných členov rodiny, prijatým spolu s Protokolom o práve aplikovateľnom na vyživovaciu povinnosť z r. 2007 (nahrádza dva skoršie dohovory z r.1956 a 1973, ktorými SR nie je viazaná).
  • 29) Rodičovské práva sú upravené v Nariadení (ES) č. 2201/2003 Brusel II.bis a vyživovacia povinnosť, ktorá bola doteraz upravená len z hľadiska procesných aspektov jej uplatňovania v Nariadení Brusel I., je predmetom úpravy Nariadenia č. 4/2009 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a o spolupráci vo veciach vyživovacej povinnosti.
  • 30) Porovnaj KUČERA,Z.- TICHÝ, L: Zákon o mezinárodním právu soukromém a procesním. Komentář. Praha : Panorama, 1989, s. 234,
  • 31) Dôvodová správa k Zák. č. 273/07 Z.z. v zmysle ktorého bolo ustanovenie ods. 2 zakotvené do §-u 41a ZMPS sa odvoláva na neistotu s uplatňovaním §-u 41a v praxi, v prípadoch posúdenia právomoci súdu SR rozhodovať o osvojení dieťaťa ktoré bolo po jeho zverení do predosvojiteľskej starostlivosti premiestnené do cudziny.
  • 32) Na Haagsky dohovor o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone a spolupráci v oblasti rodičovských práv a povinností a opatrení na ochranu dieťaťa z r. 1996 sa odvoláva i dôvodová správa k novele ZMPS – Zákonu č. 589/2003 Z.z.
  • 33) Takýto postup zmluvného štátu rešpektuje i Haagsky dohovor o ochrane detí a o spolupráci pri medzištátnych osvojeniach z r. 1993, čl. 28
  • 34) KUČERA, Z.: K otázkám úpravy mezinárodního práva soukromého. In : Právník, roč. 138, 1999, č. 7, s. 601-623.

Autor
JUDr. Elena Júdová PhD.