1 ÚVODNÉ POZNÁMKY
Voľby sú politologicky, sociologicky, marketingovo a psychologicky vďačnými témami. K organizácii moderného štátu patria formy, prostredníctvom ktorých nositeľ moci – ľud, túto moc vykonáva.2 V moderných demokraciách sú voľby jednou z foriem napĺňania ľudských práv a slobôd.3 Voľby sa stávajú neoddeliteľnou súčasťou demokracie. Niektorí teoretici považovali voľby za jadro demokracie.4 Voľby sú často považované za jadro politického procesu, prostredníctvom ktorého vyberáme politikov, ktorí nám vládnu. V tej súvislosti sa často pertraktujú funkcie, ktoré voľby plnia. Je všeobecne uznávané, že voľby do zastupiteľských orgánov majú viacero podstatných funkcií. Z pohľadu politickej vedy tradične k nim patrí legitimačná funkcia, funkcia výberu a obmeny politických elít resp. politických predstaviteľov, funkcia aktivizácie elektorátu, integračná funkcia, funkcia kolektívneho rozhodovania založeného na individuálnom výbere atď.5 Voľby sú napĺňaním demokracie v praxi a nástrojom pomocou ktorého môžu ľudia – zdroj moci kontrolovať svoju vládu. Voľby predstavujú aj jeden zo spôsobov napĺňania základných práv a slobôd (najmä politických práv) v podmienkach reprezentatívnej vlády.
Slobodné voľby majú nezastupiteľné miesto aj vo vzťahu k základným právam a slobodám. V kontexte volieb volebné právo patrí bezpochyby medzi základné politické práva sensu stricto. Ako uvádza T. Ľalík volebné právo vyjadruje právo slobodného sebaurčenia ľudu, pričom ľud si určuje svoj osud sám, vyberá si politických predstaviteľov a toto sebaurčenie je charakterizované slobodou jednotlivcov a ich ľudskou dôstojnosťou.6 Volebné právo má svoje ústavnoprávne dimenzie zakotvené jednak v ústave konkrétneho štátu, ale aj v medzinárodných ľudskoprávnych dokumentoch. Volebné právo má aj materiálny obsah, ktorý sa prejavuje v jednom z princípov práva a to v demokracii.7
Sloboda a rovnosť pri výkone volebného práva majú zásadný význam pre vzťah k demokracii a k politickej legitimite, pretože voľby sú osobitným spôsob zlúčenia slobody a rovnosti. Vzniká však otázka a posledné roky to naznačujú, či sa nemení pôvodný význam volieb. Často namiesto volieb ako „sviatku demokracie a spôsobu legitimizácie zástupcov občanov“ resp. slobodného sebaurčenia človeka, vidíme snahy o volebné manipulácie, nezastierané kupovanie voličských hlasov, či všadeprítomnú hmlu pokrývajúcu vnútrostranícke mechanizmy výberu politických elít. K súčasným rizikám volieb sa javia ideové, ideologické a žiaľ aj intelektuálne vyprázdňovanie politických aktérov, populizmus, absencia dlhodobých vízii a vnímanie politiky ako súkromného biznisu namiesto presadzovania verejných záujmov. K tomu je potrebné vziať do úvahy procesy globalizácie a postmoderny, keďže význam mocenských atribútov, ktorými disponujú jednotlivé štáty klesá a to v závislosti od ekonomickej vyspelosti daného štátu, veľkosti územia, miery integrále. Kontrola na vnútroštátnej úrovni v dôsledku expanzie supranacionálnych síl nedokáže postihnúť nekalé aktivity osôb a spoločností. Najvýznamnejšou zmenou v post moderne globalizovaného sveta je zmena mocenského postavenia štátu. Tento po dvesto až tristo rokoch budovania a rozvíjania svojho postavenia a inštitúcii stráca bezkonkurenčnú mocenskú povahu, ba možno už stratil mocenskú prevahu voči mnohým subjektom moci. Štátu vyrástli mocenskí konkurenti. Štát časť moci stratil v prospech medzinárodných organizácií, časť v prospech menších územných celkov, ale i iných subjektov na vnútroštátnej či nadnárodnej úrovni. Vzniká spleť mocenských subjektov. Eduard Barány uvádza: „Strata výraznej mocenskej prevahy štátu uvoľňuje v rovine subjektov moci priestor pre nejasné a neusporiadané mocenské pomery typické pre postmodernú situáciu, ktorú môžeme prehnane charakterizovať ako postmoderný chaos“.8 Príčiny úpadku vidí v difúzii moci, v globalizácii a v vplyve nadštátnych celkov, medzinárodných vzťahov, v oslabení informačného postavenia štátu a jeho ekonomického vplyvu.9 Napr. v súčasnosti čoraz viac štátnych a neštátnych aktérov legálnej i nelegálnej povahy zasahuje do organizácie a fungovania štátu a teda i do samotnej suverenity európskych štátov a fungovania štátnych inštitúcii. Činnosť jednotlivých orgánov reprezentujúcich resp. vykonávajúcich jednotlivé moci je determinovaná novými aktérmi moci. Preto nie náhodou sa často pertraktuje „privatizácia verejnej moci“. V spleti týchto meniacich sa vzťahov štát musí stále nachádzať svoje miesto a v tomto kontexte tomu prispôsobovať aj volebný systém.
Existuje však i ďalšia otázka, ktorá si podľa nášho názoru vyžaduje pozornosť. Z vyššie naznačených funkcií volieb vyplýva, že v súvislosti s reprezentatívnou demokraciou hlavným cieľom slobodných a demokratických volieb je kreácia parlamentu, resp. vo viacerých štátoch aj priama voľba hlavy štátu. Akoby sa však zabúdalo, že touto kreáciou sa má vytvoriť základ (a platí to osobitne pre štáty s parlamentnou formou vlády) pre fungovanie ústavného systému bez ústavných kríz, ktoré sú charakterizované častou obmenou vlády v dôsledku koaličných rozporov, predčasnými voľbami a pod.
Ak analyzujeme mnohé zmeny volebných zákonov vidíme, že často zmeny volebných zákonov sledujú iba technické úpravy jednotlivých fáz volebného procesu, resp. drobné nedostatky, ale absentuje pri týchto úpravách otázka funkčnosti ústavného systému a teda, či zmeny sledujú posilnenie funkčnosti ústavného systému. Nie náhodou viaceré zmeny volebného zákonodarstva sledujú politické ciele v danom okamihu vládnuceho politického zoskupenia.
2 VOLEBNÝ SYSTÉM V SLOVENSKEJ REPUBLIKE
Spoločensko-politické zmeny po novembri 1989 sa dotkli zásadným spôsobom aj volebného systému. Dovtedy používaný väčšinový volebný systém volieb do FZ a národných rád bol nahradený volebným systémom pomerného zastúpenia. V podmienkach SR, pravda ešte ako súčasti federálneho štátu, volebný systém pomerného zastúpenia zakotvil zákon NR SR č. 80/1990 Zb. Demokratický volebný systém bol zavedený aj na komunálnej úrovni, samozrejme rešpektujúc osobitnosti územnej samosprávy.10
V kontexte spoločensko-politických zmien uvedený volebný zákon samozrejme zakotvil demokratické volebné právo (všeobecnosť, rovnosť, priamosť a tajné hlasovanie). Právo voliť bolo priznané všetkým občanom SR, ktorí dosiahli vek 18 rokov bez ohľadu na miesto trvalého bydliska, ale za predpokladu, že sa dostavili do volebnej miestnosti na území SR. Boli zavedené viacmandátové volebné kraje. Právo navrhovať kandidátov bolo priznané politickým stranám a politickým hnutiam, čo odrážalo vznik pluralitného politického systému. Volebné miestnosti sa zriaďovali iba na území SR, volebné komisie boli kreované na princípe delegácie zástupcov zo strany kandidujúcich politických strán. Na výpočet republikového mandátového čísla bola zakotvená Hareova metóda. Súčasne bola zavedená uzavieracia klauzula.
V procese ďalšieho vývoja, a to aj po prijatí Ústavy SR v roku 1992 až do prijatia ešte dnes platného volebného zákona11, boli zavedené nasledovné významnejšie zmeny. K nim môžeme zaradiť zavedenie jedného volebného kraja a to celé územie SR, zavedenie Hagenbach-Bischofovej metódy výpočtu republikového mandátového čísla, úpravy výšky uzavieracej klauzuly a možnosti jej znižovania, postupné otvorenie priestoru volebnej reklamy pre súkromné média, úprava tzv. prekážok výkonu volebného práva pre osoby vo výkone trestu odňatia slobody, zavedenie tzv. volebnej kaucie.
Z dnes platného volebného zákona č. 333/2004 Z. z. si najväčšiu pozornosť zasluhuje zavedenie hlasovania prostredníctvom poštovej zásielky a to pre občanov SR s trvalým pobytom v zahraničí a pre občanov SR síce s trvalým pobytom v SR, ale v čase volieb zdržujúcim sa v zahraničí. Zavedením možnosti voliť prostredníctvom poštovej zásielky sa sledovalo vytvorenie priestoru pre využitie volebného práva pre voličov trvale alebo dočasne sa zdržujúcich v zahraničí, keďže volebné miestnosti sa zriaďujú iba na území Slovenskej republiky.
Ústava Slovenskej republiky inštitút volieb upravuje vo viacerých ustanoveniach. Predovšetkým v čl. 2 ods. 1 zakotvuje, že štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo. Takto Ústava SR zakotvuje zastupiteľskú demokraciu a demokraciu priamu. Inštitút volieb a volebného práva Ústava SR ďalej zakotvuje v rámci politických práv. V čl. 30 ods. 1 ústava zakotvuje, že občania majú právo zúčastňovať sa na správe verejných vecí priamo alebo slobodnou voľbou svojich zástupcov. Cudzinci s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky majú právo voliť a byť volení do orgánov samosprávy obcí a do orgánov samosprávy vyšších územných celkov. Ďalej sa v ods. 2 tohto článku ústavy uvádza, že voľby sa musia konať v lehotách nepresahujúcich pravidelné volebné obdobie ustanovené zákonom. V ods. 3 ústava zakotvuje, že volebné právo je všeobecné, rovné a priame a vykonáva sa tajným hlasovaním, pričom podmienky výkonu volebného práva ustanoví zákon.
V Slovenskej republike sú občanmi priamo volení poslanci Národnej rady SR, priamo občanmi je volený prezident SR, obyvateľmi obcí, miest a samosprávnych krajov sú priamo volení poslanci obecných/mestských zastupiteľstiev, starostovia obcí/ primátori miest, poslanci samosprávnych krajov a predsedovia samosprávnych krajov. Slovenská republika je členom Európskej únie. Z členstva v EÚ vyplynulo právo voliť a preto sú na území Slovenskej republiky tiež volení poslanci Európskeho parlamentu.12
3 VYBRANÉ OTÁZKY VOLEBNÉHO SYSTÉMU SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Ústava SR zakotvuje iba základné rámce kreácie Národnej rady SR. V čl. 73 ods. 1 vymedzuje, že Národná rada SR má 150 poslancov, ktorí sú volení na štyri roky. Ďalej zakotvuje, že poslanci sú volení vo všeobecných, rovných, priamych voľbách s tajným hlasovaním a že za poslanca možno zvoliť občana, ktorý má volebné právo, dosiahol vek 21 rokov a má trvalý pobyt na území Slovenskej republiky. To znamená, že ústava určuje tri ústavné, neodpustiteľné podmienky pasívneho volebného práva do Národnej rady SR, a to: štátne občianstvo SR, vek 21 rokov a trvalý pobyt na území Slovenskej republiky. Ústavný rámec priamych volieb prezidenta republiky je daný v čl. 101 ods. 2 až 5 ústavy a v čl. 103 ústavy a ľudové hlasovanie o jeho odvolaní v čl. 106 ústavy.
Voľby do Národnej rady SR nadväzujúc na ústavnú úpravu v súčasnosti upravuje zákon č. 333/2004 Z. z. o voľbách do Národnej rady Slovenskej republiky. Za nutné považujeme podčiarknuť, že v čase spracovania príspevku v Národnej rade SR prebieha legislatívny proces, výsledkom ktorého by malo byť prijatie zákona o podmienkach výkonu volebného práva a o zmene Občianskeho súdneho poriadku. V tomto zákone majú byť upravené otázky výkonu volebného práva a organizácie volieb do Národnej rady Slovenskej republiky, volieb do Európskeho parlamentu, volieb prezidenta Slovenskej republiky, ľudového hlasovania o odvolaní prezidenta Slovenskej republiky, volieb do orgánov územnej samosprávy a spôsob vykonania referenda vyhláseného podľa čl. 93 až 99 Ústavy Slovenskej republiky. V prípade schválenie by tento zákon bol akýmsi volebným kódexom. Ďalším zákonom v legislatívnom procese, ktorý súvisí s volebným systémom, je zákon o volebnej kampani a o zmene a doplnení zákona č. 85/2005 Z. z. o politických stranách a politických hnutiach v znení neskorších predpisov. Tento zákon si kladie za cieľ upraviť podmienky vedenia a financovania volebnej kampane.
Z dnes platnej zákonnej dikcie, na ktorú ústava odkazuje, vyplýva, že voľby poslancov Národnej rady SR sa konajú podľa volebného systému pomerného zastúpenia. Aktívne volebné právo v zhode s ústavou je podľa § 2 zákona viazané na existenciu štátneho občianstva SR a na dosiahnutie veku 18 rokov a to najneskôr v deň volieb. Aktívne volebné právo už nie je viazané na prítomnosť v SR v čase volieb, ako to bolo podľa pôvodného znenia zákona č. 80/1990 Zb. .
Zásada všeobecnosti volebného práva znamená, že nie sú stanovené nejaké osobitné neprijateľné volebné cenzy – podmienky, ktoré by z volebného práva vylučovali skupiny obyvateľov z dôvodov pohlavia, rasy, národnosti, náboženstva, sociálneho postavenia, vzdelania … …
Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.
Autor
prof. JUDr. Ľubor Cibulka CSc.