Väzba nemôže byť nátlakovým prostriedkom ale ani obchodným artiklom(1)
Čítajúc komentár Petra Schutza v denníku SME v časti „Justičné okienko“ som sa rozhodol vyjadriť k súčasnému dianiu, hoci doteraz som bol zdržanlivý. Väzba naozaj nemôže byť ani nátlakový a ani mučiaci prostriedok, lebo …
Konkrétny komentár Petra Schutza bol zverejnený v denníku SME 13.11.2020 v časti „Justičné okienko“ /viď: https://komentare.sme.sk/c/22533727/antihmota-donald-velke-brany-ocistca-a-falosne-laudatio-bruselu.html /,(2) na základe ktorého som ďalej nevedel v sebe stopnúť, aby som sa k tejto téme neozval.
Dlho som sa zdráhal komentovania, nakoľko z titulu môjho dlhého pôsobenia v politike som sa osobne poznal s niektorými osobami, ktoré sú teraz obvinené a ďalších som spoznal cez svoju advokátsku prax, ale nadišiel čas, kedy jednoducho musím…
Nedá sa mi teda nevyjadriť, napriek tomu, že sám som spomenutý vo výpovedi JUDr. Sklenku, konkrétne v kontexte, „že od tretej osoby počul, že som vo funkcii ministra spravodlivosti údajne mal cez predsedníčku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len NS SR), JUDr. Danielu Švecovú, ovplyvňovať rozhodnutie vo veci ĽSNS, aby táto politická strana bola rozpustená a tiež z toho istého zdroja „počul, že som obehával sudcov NS SR vo veci mojich vtedy už bývalých klientov, aby rozhodovali v ich prospech“. Tieto kvázi podozrenia voči mojej osobe nie je ťažké vyvrátiť, stačí osloviť príslušných sudcov, ktorí rozhodovali o ĽSNS, či som ich v tejto veci niekedy oslovoval (pripomínam, že rozhodli, že stranu nerozpustia). Ani druhú vec nie je ťažké objasniť, tiež stačí obvolať 17 sudcov NS SR (medzi nimi JUDr. Rumana, JUDr. Berthotyová), ktorí rozhodovali v predmetných daňových veciach.
Justícia sa s problematikou väzobného stíhania borí už niekoľko rokov. Nie je to nový fenomén. Aj v minulosti sa vyskytli prípady, že niekoho neprávom vzali do väzby a naopak niekto vzatý do väzby nebol, pretože si to nezákonne vybavil. Ale to, čo sa deje v posledných rokoch, je trošku „za čiarou“. Niekde sa nám to pomaly ale isto kazí, a možno ani nie pomaly.
Ako minister spravodlivosti som bol skonfrontovaný narastajúcimi číslami väzobných stíhaní. Avšak tieto prípady nám nevyskočili ako prvé zo štatistiky súdnych rozhodnutí, ani z toho, že sa využívalo len 10% elektronických náramkov, ale z kapacitných dôvodov v ústavoch na výkon väzby. Keď som sa pri návštevách týchto ústavov pýtal riaditeľov, vedúcich jednotlivých oddelení, že koľko z týchto „našich klientov“ (príslušníci ZVJS veľmi humánne často nazývajú väzňov medzi rečou klientmi) by mohlo byť podľa ich odhadu doma s elektronickým náramkom, odpoveď bola pre mňa šokujúca. Stačí keď napíšem, že veľmi veľa.
Táto informácia sa dostala aj do médií, načo som sa dostal do sporu s vtedajším generálnym prokurátorom SR, JUDr. Jaroslavom Čižnárom, ktorý sa expresívne pýtal, „či ich do väzby nemajú posielať“? Moja odpoveď je, že majú, ale len tých, ktorí tam patria. Keď som pred sudcami apeloval na možnosť využitia elektronického náramku, a otváral tému narastajúceho počtu väzobných stíhaní, ich odpovede boli tiež šokujúce. A to konkrétne, „že čo majú robiť, keď prokurátori toľko vecí navrhujú?“ Ja som argumentoval, že nestranne a spravodlivo podľa zákona rozhodnúť a nie vyhovieť všetkému, čo prokurátor navrhne. Druhá ich odpoveď bola, „že ale to by nás médiá rozobrali predsa..“ Toto som už ani nechcel komentovať. Áno aj sudca je len človek, ale … No za každú cenu musí mať odvahu zákonne rozhodnúť.
A tu sa dostávame k meritu veci. Čo sa zmenilo, že máme o toľko viac väzobne stíhaných, keďže zákon a ani odborný náhľad sa nezmenil? (Pritom sa zákon zmenil práve v prospech rozšírených možností využitia elektronických náramkov.) Prax. Jedine prax. Z inštitútu väzby sa stal nezákonne nátlakový prostriedok v rukách OČTK. Nezákonne, lebo na priznanie ako ani na spoluprácu obvineného nie je možné ho využívať. V praxi sa to robí opačne, a už sa to stáva pravidlom. Ak sa nepriznáš, ak nebudeš spolupracovať, tak pôjdeš do väzby. A tak sme svedkami toho, že tu máme skupinu obvinených, ktorí nie sú vzatí do väzby, respektíve nie je podaný návrh na väzobné stíhanie, alebo je taký návrh stiahnutý, ak obvinený začne spolupracovať respektíve si prizná vinu. Podotýkam však, že Trestný poriadok má veľmi jasne definované podmienky, ako aj dôvody väzby. Väzba je buď a) úteková (hrozí, že obvinený ujde alebo sa bude skrývať), b) kolúzna (hrozí, že obvinený bude pôsobiť na svedkov) alebo c) preventívna (hrozí, že obvinený bude pokračovať v trestnej činnosti). Buď sú tieto podmienky splnené, alebo splnené nie sú. Žiadna tretia veta tu nie je. A v tomto má Peter Schutz obrovskú pravdu. Ako píše: „Hm, tzv. „väzba na zmäknutie“ bola obľúbená vyšetrovacia metóda ŠtB.“
Je nám všetkým jasné, že nezákonnými prostriedkami sa zákonnosť nastoľovať nedá, ale z laikov len málokomu napadne aj to B, čo z tohto vyplýva. A to, že táto prax, pracovná metóda OČTK môže byť dobrou pomôckou pre obhajobu tých, ktorí budú obžalovaní na základe výpovedí či priznaní osôb, ktorí do väzby putovať mali, ale „zmäkli“ pod touto hrozbou a začali spolupracovať nie z dobrovoľnosti, ale z prinútenia. Keď nie na domácej pôde, tak na pôde Európskeho súdu pre ľudské práva určite. Mimochodom prípad, v ktorom Slovenská republika prehrala z dôvodu svedectva kajúcnika, už po roku mohli mať OČTK tiež naštudovaný, nakoľko ani z tohto príkladu nič dobré nemusí na konci dňa vyjsť. A tiež by bolo dobré prehodnotiť aspoň trošku obchody prokuratúry s kajúcnikmi, kde je v hre všetko od bohapustých klamstiev spolupracujúcich s vidinou toho, aby sa za každú cenu dostali na slobodu alebo zostali na slobode až po ich očistenie.
Ale vrátim sa k justičnej praxi, kde samotná prokuratúra dávno prestala robiť filter pri návrhoch na vzatie do vyšetrovacej väzby z rúk vyšetrovateľov. Česť výnimkám! No pričasto sa už stáva, že prokurátor sa javí už len ako formálny prvok v tomto reťazci, keď k tomu pristupujú štýlom „nech rozhodne súd, keď už raz tú väzbu vyšetrovateľ navrhol“. Ale keď sa pozrieme napríklad na prípad starostu Rudolfa Kusého, v jeho prípade sa prokurátor nesekol len s dôvodmi väzby alebo s dôvodnosťou väzby, ale samotnou materiálnou podmienkou väzby a tým je dôvodnosť (opodstatnenosť) trestného stíhania. Chvalabohu v tomto prípade aspoň ten súdny stupeň stopol prokurátorom navrhnuté nezákonné väzobné trestné stíhanie. Mimochodom tento návrh by mal mať aj svoju disciplinárnu dohru, lebo takéto prípady sa nám potom budú neustále opakovať. Ale sú mi známe aj prípady, keď obvinený z dôvodu že mu hrozili väzbou, sa v prípravnom konaní ku skutku priznal a na súde toto svoje priznanie odvolal práve s odôvodnením, že toto priznanie bolo zo strany polície vynútené práve pod hrozbou straty osobnej slobody. Aby sa tak podobné prípady nestávali každodenným pravidlom…
Ak však prokurátor zlyhá odborne alebo ľudsky, stále tu máme dvojinštančné súdne konanie o vzatí obvineného do väzby. Dávnejšie tento filter fungoval vcelku dobre, neskôr sa už objavili prípady, alebo skôr sudcovia, o ktorých bolo známe, že sa s väzbou „nebabrú“, neberú do väzby len toho, na koho nedôjde návrh. A toto začali zneužívať OČTK, a to že návrh väzby navrhovali podľa toho (nie len väzbu ale samotné zadržanie podozrivej osoby naplánovali podľa toho), že kto kedy mal byť zo sudcov v službe, aby ich návrh natrafil na toho správneho, ktorý väzbu uvaľoval hlava, nehlava. Toto už s právom a spravodlivosťou nemá nič spoločné. A v dnešnej dobe sa žiaľ začína stávať pravidlom, že filter nefunguje ani na súdoch, a to ani pri trestných činoch, v ktorých obvinenému hrozí maximálne podmienečný trest odňatia slobody. Stále musím prízvukovať, že všetka česť výnimkám!
Stačilo by pritom, aby si dotyční, ktorí väzbu navrhujú, alebo o tom rozhodujú znovu, naštudovali príslušnú literatúru, ktorá je viac ako dobrá. (Pl. Jozef Čentéš a kolektív), alebo stačí ak si znova prečítajú Základné zásady trestného konania § 2 Trestného poriadkupl. ods. 1 „Nikto nemôže byť stíhaný ako obvinený inak než zo zákonných dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje tento zákon“, ods. 4 „Každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.„Ale hlavne § 2 ods. 2 „Do základných práv a slobôd osôb v prípadoch dovolených zákonom možno zasahovať len v miere nevyhnutnej na dosiahnutie účelu trestného konania, pričom treba rešpektovať dôstojnosť osôb a ich súkromie.„ Čiže zásady primeranosti a zdržanlivosti by mali byť práve tými atribútmi pri uvaľovaní väzby, ktorými by sa mali súdy riadiť (a nie len oni), keď už z toho niektorí vyšetrovatelia a prokurátori spravili sankčný, alebo priam mučiaci mocenský nástroj v boji proti zločinnosti. Áno, proti zločinnosti treba bojovať, ale len zákonnými prostriedkami, kde zásada primeranosti, zdržanlivosti a proporcionality by mali byť vodítkom k nastoľovaniu spravodlivosti. Účel nemôže svätiť prostriedky a už dávno neplatí zub za zub, no niektorí na to honbou za kariérou, funkciami, alebo stať sa obľúbencom médií,už dávno pozabudli.
A mám ešte jeden návrh: nech tí, ktorí navrhujú alebo rozhodujú o väzbe a o treste odňatia slobody, navštívia všetky ústavy na výkon väzby a výkon trestu odňatia slobody, ako to spravil autor tohto príspevku, keď pôsobil vo funkcii ministra spravodlivosti, vediac o tom, že určité percento ľudí tam sedí nevinne. Potom by možno ich perá nepísali tak hrubo…
Ešte dve poznámky na záver:
1. Pri jednotlivých dôvodoch väzby zďaleka nestačí, že tu nejaká hrozba je, lebo tá tu pri obvinených (aj pri nevinných) vždy bude, že spanikária a utečú, že budú ovplyvňovať svedkov alebo že budú pokračovať v trestnej činnosti. Tá hrozba, opakujem, je pri každom obvinenom, a predsa nedávame, nenavrhujeme každého (aspoň zatiaľ) do vyšetrovacej väzby. Preto tá hrozba musí byť reálna, musí vyplývať z niečoho konkrétneho, ktoré vie prokurátor súdu aj preukázať. „Na konštatovanie existencie dôvodu väzby preto nestačí len obava, že by táto okolnosť mohla nastať, ale z konania obvineného alebo z konkrétnych skutočností musí reálne vyplývať, že táto obava bude naplnená.“ Jozef Čentéš a kolektív: Trestné právo procesné, Heuréka 2006, strana 241.Kolúznu väzbu (hrozba že obvinený bude ovplyvňovať svedkov alebo že inak bude mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie), ktorá je najčastejšia,nie je možné uplatňovať ani v prípadoch, že sa obvinený neprizná, nevypovedá, alebo zjavne klame, nakoľko je to jeho právo. „Ani na preukázanie existencie tohto dôvodu väzby nestačí len obava, že obvinený bude konať kolúzne (zakrývať, zatemňovať). Táto obava musí vyplývať z konkrétnych skutočností … „ Jozef Čentéš a kolektív: Trestné právo procesné, Heuréka 2006, strana 244.
2. Pojem politický proces, politický motív sa znova viac skloňuje. Ide o častý, účelový komentár obvinených pri niektorých trestných konaniach, ale … Nevieme sa voči tomu ohradiť dosť dobre a opodstatnene, odôvodnene,ak politici sami vstupujú do trestných konaní.Možno nie priamo ale silou svojho vplyvu, niekedy ani neuvedomujúc si túto skutočnosť. Ak niektorí členovia vlády, napríklad aj pomerne mladý podpredseda parlamentu, nadprácou komentujú, vítajú ba vysvetľujú zásahy polície a ich prešľapy, postupy prokuratúry a súdov, vyzývajú neviem k čomu, evokuje to aj vo mne určité pochybnosti o apolitickosti týchto procesov. Hlavne po tom, čo určité médiá majú vždy dopredu informácie o postupe a úkonoch polície, vrátane zásahov/razií, ktoré majú byť utajované. (Kde a ako je tu potom zachovaná ich ľudská dôstojnosť podľa §2 ods. 2 TP, viď aj prípad JUDr. Evy Kyselovej z Krajského súdu Žilina). Zbytočné prezentovanie sily a moci, aj v prípadoch kde by stačilo jednoduché predvolanie a následné zadržanie tiež nie je v kostolnom poriadku. Tu by som upozornil dotyčných, aby sa sami nesekli a nepocítili na vlastnej koži trestné stíhanie pre zneužívanie právomoci verejného činiteľa podľa § 326 TZ čo je viac ako v hre. Lebo komu sú určené tie senzačné zábery obvinených v putách, pri ich odvádzaní, domových prehliadkach? No samozrejme, verejnosti. OČTK to nepotrebuje k vyšetrovaniu, a ani k spravodlivému odsúdeniu páchateľov to nie je potrebné. Jediní, komu poslúžia tieto zábery zo zásahu policajtov, sú politici vládnej koalície, aby sa vedeli prezentovať „akože so svojimi výsledkami, že toto len po ich nástupe do vlády bolo možné, že verejnosť vlastne vďačí im za odhaľovanie trestnej činnosti,“… atď. No a samozrejme ešte prokurátorom a sudcom, ktorí sa na týchto prípadoch chcú dostať vyššie, alebo si spraviť kariéru vo funkciách, o ktorých rozhodujú politici, ktorí sa im za to následne presne takouto formou poďakujú. Pani prezidentka Zuzana Čaputová ale aj úradujúca ministerka spravodlivosti Mária Kolíková sú príkladom toho, ako sa tieto diania komentujú resp. nekomentujú, aby o apolitickosti týchto procesov nebolo pochýb.
Poznámky
- 1) článok bol publikovaný aj v denníku SME dňa 16.11.2020
- 2) komentátor denníka SME Peter Schutz vo svojom príspevku uviedol: „Autor nemá nič proti Očistcu, naopak, je názoru, že Gašparovi a spol. ani štyri očistce nepomôžu. Aj ten jeden, hoci mešká dlho, veľmi prospeje Slovensku. Vojsť do hlavy sa vzpiera len zdôvodnenie, že Bobocký a ešte jeden do väzby nepôjdu, lebo „začali vypovedať“, respektíve spolupracovať s vyšetrovateľmi. No. Je možné, že laickému rozumu čosi uchádza, ale vie iba o troch dôvodoch väzby: hrozba úteku, pokračovania v trestnej činnosti a ovplyvňovania svedkov. Nič ďalšie. Nuž, ani pri najväčšom úsilí nevidieť, akú má rozhodnutie obvineného vypovedať relevanciu vo vzťahu ku ktorémukoľvek z menovaných troch dôvodov. Na námietku, že si treba naštudovať Trestný poriadok, a špeciálne inštitút !spolupracujúceho obvineného“, s ktorým sa môže prokurátor vo všetkých fázach trestného stíhania na vine a treste akosi dohodnúť, je odpoveď v tom istom Trestnom poriadku, že do dohody o spolupráci nesmie byť taká osoba niako nútená. Jednoducho, buď existuje jeden z troch dôvodov na väzbu, a vtedy sa má uvaliť nezávisle od toho, či začal spievať alebo nezačal, alebo dôvod neexistuje, a vtedy sa má stíhať na slobode. V právnom štáte by aj brány do očistca mali byť transparentné. Alebo nie? Hm, tzv. „väzba na zmäknutie“ bola obľúbená vyšetrovacia metóda ŠtB“.
Autor
Mgr. Gábor Gál