Abstrakt
Prehlásenia a záruky (z angl. Representations and Warranties, ďalej už len „R&W“) sú jednostranné vyjadrenia zmluvných strán o určitých skutočnostiach. Tieto ustanovenia zmluvy môžu opisovať rôzne skutočnosti. R&W sa môžu týkať tak zmluvnej strany („Nadobúdateľ prehlasuje, že je oprávnený v mene spoločnosti uzavrieť zmluvu o prevode podniku.“), ako aj predmetu zmluvy („Prevádzajúci prehlasuje, že spoločnosť nie je účastníkom žiadnych súdnych konaní.“). Tento inštitút môžeme nájsť v texte samotnej zmluvy, v prílohách zmluvy, či v rôznych dokumentoch, ktoré pochádzajú ešte len zo štádia prípravy zmluvy. S týmto inštitútom sa stretávame v rôznych typoch zmlúv ako sú napríklad úverové zmluvy, zmluva o prevode obchodného podielu, zmluva o kúpe akcií, zmluva o predaji podniku, či v samotnej kúpnej zmluve podľa Občianskeho alebo Obchodného zákonníka. Na úvod je tiež potrebné podotknúť, že sa nejedná o prehlásenie, ani o záruku typickú v slovenskom práve (napríklad podľa § 429 ObZ).
Úvod
Prehlásenia a záruky (z angl. Representations and Warranties, ďalej už len „R&W“) sú jednostranné vyjadrenia zmluvných strán o určitých skutočnostiach. Tieto ustanovenia zmluvy môžu opisovať rôzne skutočnosti. R&W sa môžu týkať tak zmluvnej strany („Nadobúdateľ prehlasuje, že je oprávnený v mene spoločnosti uzavrieť zmluvu o prevode podniku.“), ako aj predmetu zmluvy („Prevádzajúci prehlasuje, že spoločnosť nie je účastníkom žiadnych súdnych konaní.“). Tento inštitút môžeme nájsť v texte samotnej zmluvy, v prílohách zmluvy, či v rôznych dokumentoch, ktoré pochádzajú ešte len zo štádia prípravy zmluvy. S týmto inštitútom sa stretávame v rôznych typoch zmlúv ako sú napríklad úverové zmluvy, zmluva o prevode obchodného podielu, zmluva o kúpe akcií, zmluva o predaji podniku, či v samotnej kúpnej zmluve podľa Občianskeho alebo Obchodného zákonníka. Na úvod je tiež potrebné podotknúť, že sa nejedná o prehlásenie, ani o záruku typickú v slovenskom práve (napríklad podľa § 429 ObZ).
1. R&W v angloamerickom právnom systéme
Inštitút R&W pochádza z angloamerického právneho systému (konkrétne z anglického contract law) preto je na mieste aspoň v skratke priblížiť R&W vo svetle common law. Prehlásenia a záruky sa v angloamerickom právnom systéme považujú za dva odlišné inštitúty.1
V prípade prehlásení, je predovšetkým dôležitá ich samotná identifikácia. Môže sa zdať, že odlíšenie zmluvných podmienok od prehlásení je jednoduchšie v prípade zmlúv, ktoré sú skôr v písomnej než v ústnej forme. Častokrát však aj zmluvy v písomnej podobe sú sprevádzané ústnou, či písomnou komunikáciou, ktorá môže byť kvalifikovaná aj ako zmluvné prehlásenie. Podľa tradičného prístupu, klasifikačným kritériom medzi zmluvnou podmienkou a prehlásením (ako ne-zmluvnou podmienkou, teda ustanovením, ktoré samo o sebe nezakladá povinnosť zmluvnej strany) je úmysel zmluvných strán (resp. úmysel byť daným ustanovením viazaný, napríklad v prípade jeho porušenia). V praxi sa však aj toto kritérium stretáva s problémami. V prípade sporu je viac než isté, že strany budú tvrdiť, že mali odlišné úmysly. Súd málokedy skúma skutočný alebo skrytý úmysel jednotlivých zmluvných strán.[1] [2] Samotné prehlásenie je sekundárne, resp. vedľajšie stanovisko týkajúce sa faktov, či okolností vzťahujúcich sa na danú prejednávanú vec. Prehlásenia môžu niečo potvrdzovať alebo prisľubovať. Môžu byť tiež v zmluve vyjadrené či už explicitne alebo implicitne. Ak už bol úmysel raz jasne daný, súdy common law rozhodujú v závislosti od prípadu, podľa pravidiel vzťahujúcich sa či už na zmluvné podmienky alebo na prehlásenia. Napriek tomu, že prehlásenie samo o sebe nie je zmluvnou podmienkou, môže ňou byť. Pokiaľ je teda prehlásenie v zmluve formulované ako zmluvná podmienka, jeho porušenie má za následok právo domáhať sa náhrady škody, či až právo odstúpiť od zmluvy. Osoba sa teda v prípade nepravdivého, či zavádzajúceho prehlásenia dopustí civilného deliktu a poškodená strana bude mať právo aj na odstúpenie od zmluvy.[3] Záruka je konštruovaná ako zmluvná podmienka, ktorá garantuje pravdivosť určitej vyhlasovanej skutočnosti. Záruky sú teda koncipované v rámci zmluvy, no nie priamo v rámci povinností zmluvných strán. Záruka sa teda v common law považuje za zmluvnú podmienku, ktorá zakladá zmluvnú zodpovednosť v prípade, že sa určité zaručené skutočnosti nebudú zhodovať s realitou. Porušenie záruky teda spočíva v konaní, kedy predávajúci sľúbil, že predmet zmluvy bude mať určité vlastnosti, no svoj sľub nedodržal. Význam záruk môže tak spočívať v uľahčení práce kupujúceho, nakoľko ho zbavia povinnosti preveriť, či deklarovaný stav korešponduje so skutkovým stavom.[4] Porušenie záruky sa bude chápať ako neprijateľné, či nevhodné plnenie svojich zmluvných povinností, teda ako porušenie zmluvy, na základe čoho bude môcť druhá zmluvná strana požadovať náhradu.[5] Aby poškodená strana vôbec mala nejaký nárok z porušenia R&W, v angloamerickom právnom systéme súd skúma, či nešlo o prípad „slepej dôvery“ v pravdivosť prehlásení a záruk.[6]
Nakoľko majú tieto inštitúty svoje zázemie a históriu v angloamerickom práve, kontinentálne právo by si malo hľadať inšpiráciu práve tu čo sa týka praktizovania R&W.
2. R&W v slovenskom obchodnom práve
V slovenskom právnom poriadku R&W nemôžeme jednoznačne považovať za právne úkony zmluvnej strany. Podľa § 34 OZ, „Právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú.“[7] Z uvedenej definície vyplývajú určité atribúty, ktoré samotné konanie, na to aby sa mohlo považovať za právny úkon, musí spĺňať. Pre takéto konanie je dôležité splnenie podmienok platnosti právneho úkonu, úmysel a náležitosti prejavu. Platnosť právneho úkonu môžeme považovať za kritérium rozlišovania bežného prejavu vôle od prejavu sledujúceho vyvolania právnych účinkov. Na platnosť právneho úkonu sa vyžaduje splnenie náležitostí vôle ako aj jej prejavu, náležitosť predmetu a subjektu. V tomto smere teda vidíme problém v požiadavke náležitosti vôle. Vôľa ako taká musí byť slobodná, vážna a bez omylu. Zmluvná strana uvádzajúca nepravdivé R&W tieto vlastnosti vôle nespĺňa, konkrétne nespĺňa požiadavku prejavu vôle bez omylu.[8] Vôľu treba interpretovať v súvislosti s úmyslom konajúceho. Na problematiku vôle teda bezprostredne nadväzuje požiadavka prejavu vôle, ktorý smeruje najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú. Zmluvná strana uvádzajúca R&W nesledovala vznik, zmenu, či zánik práv alebo povinností.[9] Pokiaľ by si však strany upravili nároky z nepravdivých R&W možno uvažovať nad samostatným právnym úkonom v podobe inominátnej zmluvy.
V slovenských právnych podmienkach R&W sami o sebe nie sú právne záväzné. To však neznamená, že sa takými nemôžu stať. Môže tak byť napríklad ustanovením, v ktorom sa zmluvná strana zaviaže, že dané prehlásenie je pravdivé, poprípade úpravou nárokov z nepravdivých R&W (pozri vyššie prípad inominátnej zmluvy). Čo teda robiť v prípade ak už takýto inštitút v zmluve máme? V nasledujúcich podkapitolách sa budeme venovať možným následkom prípade nepravdivých R&W.
2.1. Zodpovednosť za vady
Napriek vyššie spomenutému tvrdeniu, že R&W nemožno jednoznačne považovať za právny úkon, nebude tomu tak v prípade ak R&W sa budú posudzovať ako osobitná (vymienená) akosť. Ide o prípad, kedy predávajúci ubezpečuje kupujúceho, že vec má určité vlastnosti, najmä vlastnosti vymienené kupujúcim.[10] Na to, aby sme mohli jednoznačne povedať, že ide práve o prípad vymienenej akosti, potrebujeme určitý prejav vôle predávajúceho, teda dané ubezpečenie. V opačnom prípade sme opäť na začiatku nášho problému, teda problematiky následkov nepravdivých R&W bez výslovného prevzatia zodpovednosti za ich nepravdivosť.
R&W, ktoré popisujú veci prevádzané zmluvou (napríklad hmotné aktíva spoločnosti) môžu v našich podmienkach zodpovedať dohodnutým vlastnostiam týchto vecí. Z tohto dôvodu by sme mohli použiť úpravu zodpovednosti za vady. V prípade nepravdivosti R&W, by teda šlo o „vadný tovar“, teda vec, ktorá nezodpovedá dohodnutým vlastnostiam ipso facto došlo by ku zodpovednosti za vady (vznik zodpovednost- ného vzťahu). Pri nepravdivých R&W nejde o škodu na strane kupujúceho (teda o zmenšenie jeho majetku), ale o nadobudnutie predmetu zmluvy s nižšou skutočnou hodnotou, než bola jeho hodnota deklarovaná predávajúcim. O vadný predmet zmluvy môže ísť v prípade, ak na prevádzaný obchodný podiel, je zriadené záložné právo hoci predávajúci prehlásil, že záložné právo zriadené nie je. Ak teda súhlasíme s myšlienkou aplikácie zodpovednosti za vady, kupujúcemu z toho vyplývajú oprávnenia na primeranú zľavu, odstránenie vád. či odstúpenie od zmluvy. Odstúpenie od zmluvy môže byť v niektorých prípadoch priveľmi komplikované, až nereálne a to napríklad v prípade prevodu podniku. Ak sa nepravdivosť R&W zistí až po samotnom prevode, navrátenie celej transakcie po účinnom prevode majetkových práv nebude prichádzať do úvahy.11 Podľa § 439 odsek 1 ObZ zľava zodpovedá rozdielu medzi hodnotou, ktorú by mal tovar bez vád a hodnotou, ktorú mal dodaný vadný tovar. Výpočet zľavy však môže byť problematickým, napríklad ak dohodnutá kúpna cena je nižšia než je hodnota podniku. Ako príklad „vadného tovaru“ si tiež môžeme uviesť prevod obchodného podielu, ktorý patrí do BSM. Názory na to, či na prevod obchodného podielu sa má aplikovať ustanovenie § 145 odsek 1 OZ nie sú jednotné. Podľa rozsudku NS SR z 26. novembra 2009, sp. zn. 6 Obdo 30/2009, obchodný podiel predstavuje práva a povinnosti spoločníka obchodnej spoločnosti a tieto jeho práva sú obmedzené len zákonom a spoločenskou zmluvou. Všetky práva a povinnosti spoločníka sú upravené Obchodným zákonníkom ako lex specialis. Preto nikto iný ako spoločník, ani manžel spoločníka nemôže zasahovať do práv spoločníka previesť svoj obchodný podiel na tretiu osobu za podmienok stanovených § 115 Obchodného zákonníka a spoločenskou zmluvou spoločnosti, ktorej podiel je predmetom prevodu. Podľa rozsudku NS SR z 25. júna 2005, sp. zn. 5 Obdo 11/2007, medzi práva spoločníka v spoločnosti s ručením obmedzeným patrí aj právo za podmienok upravených v ustanovení § 115 ObZ previesť svoj podiel na inú osobu. Pokiaľ však takýmto spoločníkom je manžel, ktorý svoj obchodný podiel nadobudol za trvania manželstva a z prostriedkov patriacich do bez- podielového spoluvlastníctva manželov, takýto právny úkon (t.j. zmluva o prevode obchodného podielu) musí byť v súlade aj s príslušnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka, najmä s § 145 ods. 1. Podľa ustálenej judikatúry, hodnota obchodného podielu patrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, preto pri jeho predaji, ktorý sa vymyká z kategórie bežných vecí, je potrebný súhlas oboch manželov. Žiadne z týchto odlišných rozhodnutí nie je publikované v Zbierke rozhodnutí a stanovísk NS SR. Ak teda vezmeme druhé spomínané rozhodnutie za smerodajné, nakoľko nejde o bežnú vec, predaj obchodného podielu je podmienený súhlasom druhého z manželov. Pokiaľ pri našej transakcii takýto súhlas chýba, predmetný prevod je postihnutý právnou vadou, ktorá teda zakladá relatívnu neplatnosť právneho úkonu (manžel, ktorého súhlas absentuje sa podľa § 40a OZ môže domáhať relatívnej neplatnosti [11] právneho úkonu). Kupujúci voči predávajúcemu v tomto prípade môže uplatniť odstránenie vady (získanie dodatočného súhlasu manžela), poprípade bude môcť od zmluvy odstúpiť. To, že aj pri obchodnom podiele môžeme hovoriť o jeho určitých vlastnostiach potvrdzuje rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, podľa ktorého je nepochybne možné, aby si zmluvné strany dohodli, aké vlastnosti musí obchodný podiel mať. Pokiaľ teda ide o takéto dohodnuté (vymienené) vlastnosti obchodného podielu, je možné podľa Najvyššieho súdu ČR použiť právnu úpravu týkajúcu sa zodpovednosti za vady tovaru.[12]
2.2. Omyl
Ako následok nepravdivých R&W by do úvahy prichádzala aj aplikácia zákonných ustanovení o konaní v omyle. Podľa ustanovenia § 49a OZ, právny úkon je neplatný, ak ho konajúca osoba urobila v omyle vychádzajúcom zo skutočnosti, ktorá je pre jeho uskutočnenie rozhodujúca, a osoba, ktorej bol právny úkon určený, tento omyl vyvolala alebo o ňom musela vedieť. Právny úkon je takisto neplatný, ak omyl táto osoba vyvolala úmyselne. Omyl v pohnútke nerobí právny úkon neplatným.[13] Zo subjektívnej stránky tohto konania vyplýva, že k uvedeniu do omylu môže dôjsť ako z nedbanlivosti, tak aj úmyselne. V prípade využitia ustanovenia o omyle, môžeme uvažovať o relatívnej neplatnosti zmluvy. Nakoľko v prípade prvej vety sa na relatívnu neplatnosť vyžaduje rozhodujúca skutočnosť, je potrebné aby šlo o závažné nepravdivé R&W.[14] Z druhej vety citovaného ustanovenia vyplýva, že úmyselné uvedenie nepravdivých R&W môže takisto viesť k neplatnosti právneho úkonu (uzavretia zmluvy).
2.3. Nekalá súťaž
Pri následkoch nepravdivých R&W by sme teoreticky mohli uvažovať aj nad prípadom nekalej súťaže, konkrétne nad klamlivou reklamou. Predpokladom na to, aby sme mohli posudzovať nepravdivé R&W ako nekalosúťažné konanie, je kumulatívne splnenie troch podmienok: musí ísť o konanie v hospodárskej súťaži, konanie v rozpore s dobrými mravmi súťaže a konanie spôsobilé privodiť ujmu iným súťažiteľom alebo spotrebiteľom.[15] Podľa § 44 odsek 1 ObZ, „nekalou súťažou je konanie v hospodárskej súťaži, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi súťaže a je spôsobilé privodiť ujmu iným súťažiteľom alebo spotrebiteľom. Nekalá súťaž sa zakazuje.“[16] Podľa § 45 odsek 1 ObZ, „klamlivou reklamou je reklama tovaru, služieb, nehnuteľností, obchodného mena, ochrannej známky, označenia pôvodu výrobkov a iných práv a záväzkov, ktorá uvádza do omylu alebo môže uviesť do omylu osoby, ktorým je určená alebo ku ktorým sa dostane, a ktorá v dôsledku klamlivosti môže ovplyvniť ekonomické správanie týchto osôb alebo ktorá poškodzuje alebo môže poškodiť iného súťažitel’a alebo spotrebiteľa.“[17] Je zrejmé, že uvedenie nepravdivých R&W je konanie v rozpore s dobrými mravmi, ako pravidlami správania sa, ktoré sú v prevažnej miere v spoločnosti uznávané a tvoria základ fundamentálneho hodnotového poriadku.[18] Je pravidlom, že súlad obsahu právneho úkonu s dobrými mravmi musí byť posudzovaný vždy, bez ohľadu na to, či bol výsledkom slobodného dojednania medzi účastníkmi zmluvy.[19] Uvedenie nepravdivých R&W teda uvádza resp. je spôsobilé uviesť osoby, ktorým je určené do omylu a takto ovplyvniť ich správanie sa.
2.4. Právo na náhradu škody spôsobenej porušením povinností
V prípade nepravdivých R&W môže byť uplatnenie si práva na náhradu škody značne problematické. Pokiaľ budeme považovať R&W ako samostatný záväzkovo-právny vzťah, pravdivosť R&W by zodpovedala povinnosti zmluvnej strany a teda následkom v prípade ich nepravdivosti by bola zodpovednosť za škody. Podľa dikcie § 420 odsek 1 OZ: „Každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti.“ Problém nastáva v tom, že obsahom záväzku je niečo dať, niečo konať, niečoho sa zdržať, či niečo strpieť, z prehlásenia (ako vyjadrenia zmluvnej strany o určitom stave) takáto povinnosť nevyplýva. Nejasnosti by tiež mohli nastať v prípade určenia momentu vzniku tohto záväzku a jeho porušenia. Bude to uzatvorením zmluvy obsahujúcej nepravdivé R&W? Alebo v prípade nepravdivého prehlásenia zmluvnej strany, že na prevádzanom obchodnom podiele nie je zriadené záložné právo. Vznik práva na náhradu škody má logicky vzniknúť až uplatnením záložného práva.
Okrem horeuvedených možností riešenia prípadných sporov vyplývajúcich z nepravdivých R&W, by mal konajúci súd v konkrétnom prípade skúmať úmysel zmluvných strán, zohľadniť zásadu poctivého obchodného styku, dobromyseľnosť zmluvných strán, dobrú vieru, či dobré mravy. V neposlednom rade by konajúci súd mohol skúmať vyššie spomenutý prípad slepej dôvery. V tomto kontexte by bolo tiež potrebné sa zamerať na to, či druhá zmluvná strana (tá, ktorej boli nepravdivé R&W dané) objektívne vedela / mohla vedieť o nepravdivosti R&W. Napríklad pokiaľ niekto uzavrie zmluvu s osobou, ktorá prehlasuje, že vlastní pozemky na Mesiaci, pričom toto prehlásenie považuje za podstatné (bez neho by danú zmluvu neuzavrel), nemôže sa predsa odvolávať na nepravdivé R&W, nakoľko by mal pri náležitej opatrnosti vedieť, že takého vyhlásenie už len z objektívneho hľadiska nemôže byť pravdivé.
3. Význam R&W
R&W môžu pokryť všetky aspekty zmluvy. Je však na kupujúcom, resp. na zmluvných stranách, aby si svoje záujmy uchránili. Momentálne jedinou možnosťou ako sa vyhnúť prípadným zdĺhavým sporom vyplývajúcich z porušenia R&W je podrobné upravenie R&W, vrátane ich významu pre zmluvné strany ako aj následkov ich porušenia.
Pokiaľ si zmluvné strany riadne zmluvne upravia sankcie a zodpovednosť za porušenie R&W, strany sa budú môcť vyhnúť časovo náročnému procesu hľadania nárokov podľa občianskoprávnych noriem. Podľa E. Millera je ďalšou ich významnou úlohou skutočnosť, že môžu tvoriť základ pre due diligence.20 R&W budú predstavovať dôležitý zdroj informácií o spoločnosti, v prípade ak kupujúci (za účelom zistenia pomerov) vykonáva v danej spoločnosti prieskum. Správnosť R&W tiež môže byť odkladacou podmienkou k účinnosti zmluvy. Pokiaľ teda kupujúci pri vynaložení due diligence pred účinnosťou zmluvy zistí rozpor medzi deklarovanými R&W a skutočným stavom, zmluva nenadobudne účinnosť.[20] [21]
Nemenej dôležitý význam spočíva v určitých prípadoch v presune dôkazného bremena. Z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vyplýva: „Samotná skutočnosť, či účastník konania vystupuje na strane žalobcu alebo žalovaného, nemá priamy vplyv na jeho povinnosť tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a predložiť alebo označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkmi v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti účastníkov. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní dôkazného bremena na strane toho – ktorého účastníka treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t. j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti.“[22] Premietnime si to na príklade poistnej zmluvy. Poisťovňa uzavrie s poistencom zmluvu o poistení. V tejto zmluve bude uvedené prehlásenie, že poistenec nemá v rodine určitú dedičnú chorobu. Poistenec však v rodine túto chorobu má a následne na ňu aj ochorie, na čo si u poisťovne bude uplatňovať plnenie z poistného (napríklad na pokrytie liečebných nákladov). Keďže z uzavretej zmluvy je jasné, že dané prehlásenie urobil poistenec, dôkazné bremeno sa presúva na poistenca.
Záver
Na základe uvedeného teda môžeme skonštatovať, že inštitút R&W môže predstavovať veľký pokrok v systéme obchodného práva. Na bežné a hlavne menej problematické aplikovanie tohto inštitútu je najideálnejšie jeho právne zakotvenie (napríklad v rámci ustanovení štvrtej hlavy prvej časti OZ) alebo aspoň „vzorové“ súdne rozhodnutie týkajúce sa danej problematiky. Krokom vpred by mohla byť aj odporúčacia medzinárodná úprava týkajúca sa R&W.[23] V súčasných podmienkach je pri využívaní tohto inštitútu nevyhnutné postupovať s primeranou opatrnosťou a obozretnosťou a nespoliehať sa na ničím nepodložené a hlavne písomne nezaručené R&W. V záujme predídenia možných sporov a problematickej aplikácii nášho zákona, majú strany stále možnosť upraviť si nároky z nepravdivých R&W v rámci zmluvy ako samostatné, inominátne záväzky.
Autor
Alžbeta Fertaľová