Právne postavenie profesionálnych športovcov optikou závislej práce

Predkladaný článok je zameraný na problematiku právneho postavenia profesionálnych športovcov v kolektívnych športoch optikou športovej činnosti ako závislej práce. Problematika právneho postavenia profesionálnych športovcov a povaha ich profesionálnych hráčskych zmlúv sa stala v súčasnej dobe diskutovanou a sledovanou témou v dôsledku predčasného ukončenia športových súťaží z dôvodu aktuálne sa šíriaceho koronavírusu SARS–CoV–2 (ďalej len: „koronavírus“). Autor v článku poukazuje na vzájomné prepojenie športovej činnosti a závislej práce, analyzuje právne postavenie profesionálnych športovcov a v závere článku formuluje návrhy de lege ferenda, ktoré z hľadiska ich obsahu možno pre aplikačnú prax považovať za inšpiratívne.

Úvod

Športové právo ako relatívne samostatné právne odvetvie v podmienkach Slovenskej republiky patrí k dynamicky sa rozvíjajúcim právnym odvetviam s prvkami prierezovosti k iným právnym odvetviam súkromného a verejného práva. Výnimkou v tomto smere nie je ani pracovné právo, ktoré spolu so základným a nosným zákonom z oblasti športového práva determinujú právne postavenie profesionálnych športovcov v kolektívnych športoch. Za základný právny predpis v oblasti športového práva možno považovať zákon č. 440/2015 Z. z. zákon o športe v znení neskorších predpisov (ďalej len: „zákon o športe“).

Na základe právneho postavenia profesionálnych športovcov v rámci kolektívnych športov môžeme identifikovať právny vzťah, na základe ktorého profesionálni športovci vykonávajú športovú činnosť. Správna identifikácia právneho vzťahu medzi profesionálnym športovcom a športovou organizáciou má podstatný vplyv na práva a povinnosti, ktoré profesionálnym športovcom v rámci zmluvného vzťahu so športovou organizáciou vyplývajú.

Právne postavenie profesionálnych športovcov sa po novele zákona o športe zákonom č. 6/2020 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 440/2015 Z. z. o športe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, a ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len: „novela zákona o športe“), ktorý nadobudol účinnosť od 1. 2. 2020, v kontexte predčasného ukončenia športových súťaží v dôsledku aktuálne sa šíriaceho koronavírusu, stalo nosnou témou diskusií odborníkov z teórie a praxe športového práva. Z uvedeného dôvodu sa v nasledujúcich častiach nášho článku budeme bližšie zaoberať analýzou súčasného právneho postavenia profesionálnych športovcov v kolektívnych športoch s cieľom poukázať na nepriaznivú legislatívnu úpravu súčasného právneho postavenia profesionálnych športovcov.

1. Vzájomný vzťah športového a pracovného práva

Vzájomný vzťah športového práva a pracovného práva môžeme podľa nášho názoru chápať v širšom zmysle slova a v užšom zmysle slova. V širšom zmysle slova možno vzájomný vzťah športového práva a pracovného práva vidieť pri porovnaní vzájomnej podobnej povahy športového a pracovného práva ako právnych odvetví. Pracovné právo sa považuje za samostatné právne odvetvie s hybridnou povahou, ktorá je charakteristická súkromnoprávnymi, ale aj verejnoprávnymi prvkami.[1] Športové právo, podobne ako pracovné právo, zahŕňa prvky verejného, ale aj súkromného práva.[2] Vzájomný vzťah športového a pracovného práva v širšom zmysle slova môže byť reprezentovaný aj prostredníctvom delegovanej pôsobnosti zákona č. 311/2003 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len: „Zákonník práce“) na právne vzťahy pri vykonávaní športu na základe zmluvy o profesionálnom vykonávaní športu podľa § 46 ods. 2 zákona o športe. V rámci užšieho chápania možno vzájomný vzťah športového a pracovného práva identifikovať prostredníctvom konkrétnych pracovnoprávnych inštitútov, ktoré možno aplikovať na konkrétny právny vzťah medzi profesionálnym športovcom a športovou organizáciou. Typickým príkladom môže byť inštitút dovolenky podľa § 44 zákona o športe, ktorý patrí medzi typické inštitúty pracovného práva. Nakoľko vzájomný vzťah športovej činnosti a závislej práce je kľúčovým aspektom k analýze právneho postavenia profesionálnych športovcov, v ďalšej časti nášho článku pristúpime k vymedzeniu vzájomného vzťahu športovej činnosti a závislej práce.

1.1 Práca, závislá práca a športová činnosť

Pri analýze športovej činnosti ako závislej práce je na úvod potrebné ozrejmiť pojem práca. Pracovné právo ako právny pojem vychádza nielen z fyzikálnej definície práce, ale predovšetkým z jej hospodárskej definície, v zmysle ktorej práca ako výrobný faktor slúži na pokrytie potrieb telesného a duševného rozvoja človeka. Súčasne je potrebné uviesť, že predmet pracovného práva nemožno odvodiť len zo slov právo a práca, ale ľudská práca musí spĺňať určité kvalitatívne požiadavky na to, aby mohla byť predmetom pracovného práva.[3] Tieto požiadavky sú pretavené v definícii pojmu závislá práca podľa § 1 ods. 2 Zákonníka práce, pretože predmetom pracovného práva môže byť iba závislá práca.

Pojmy práca, závislá práca a športová činnosť sú medzi sebou navzájom prepojené. Najširším pojmom z uvedenej trojice pojmov je pojem práca, pod ktorým môžeme v najširšom zmysle slova rozumieť akúkoľvek ľudskú prácu v ľubovoľnej oblasti hospodárstva. V oblasti športu môžeme hovoriť o športovom výkone. Z uvedeného vyplýva, že športový výkon je práca vykonávaná v oblasti športu. Súčasne platí, že nie každá práca je predmetom úpravy pracovnoprávnych noriem, pretože predmetom pracovného práva je len závislá práca.[4] Na základe uvedeného platí, že nie každý športový výkon musí byť automaticky považovaný za závislú prácu. Športový výkon môže byť považovaný za závislú prácu len v tom prípade, pokiaľ spĺňa všetky definičné znaky závislej práce v zmysle § 1 ods. 2 Zákonníka práce. Akákoľvek iná práca v oblasti športu, resp. iná športová činnosť nemôže byť predmetom pracovného práva, a to ani na základe zhodného prejavu vôle profesionálneho športovca a športovej organizácie. Takáto práca v oblasti športu, resp. športová činnosť musí byť vykonávaná v inom režime, akým je režim pracovného práva. Typickým príkladom je dobrovoľnícka činnosť v oblasti športu na základe zákona č. 406/2011 Z. z. zákon o dobrovoľníctve v znení neskorších predpisov.

1.2 Športová činnosť ako závislá práca

Na to, aby mohla byť športová činnosť profesionálneho športovca považovaná za závislú prácu, musí spĺňať definičné znaky závislej práce podľa § 1 ods. 2 Zákonníka práce. Podľa § 1 ods. 2 Zákonníka práce platí, že závislá práca je vykonávaná vo vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca, osobne zamestnancom pre zamestnávateľa, podľa pokynov zamestnávateľa, v jeho mene, v pracovnom čase určenom zamestnávateľom. Podľa § 1 ods. 3 Zákonníka práce platí, že závislá práca môže byť vykonávaná v pracovnom pomere, v obdobnom pracovnom vzťahu (štátnozamestnanecký pomer) alebo výnimočne za podmienok ustanovených v tomto zákone aj v inom pracovnoprávnom vzťahu (dohody o vykonaní práce mimo pracovného pomeru). Závislá práca nemôže byť vykonávaná v zmluvnom občianskoprávnom vzťahu alebo v zmluvnom obchodnoprávnom vzťahu podľa osobitných predpisov. Definícia závislej práce predstavuje kogentnú normu verejnoprávneho charakteru.[5] Od definície závislej práce sa nemôžu zmluvné strany odchýliť. Na účely nášho článku v jeho ďalšej časti pristúpime k analýze športovej činnosti ako závislej práce a k následnej subsumpcii športovej činnosti v kolektívnych športoch pod definičné znaky závislej práce, ktoré sú uvedené v § 1 ods. 2 Zákonníka práce.

Osobný výkon práce je jedným z charakteristických znakov závislej práce. V zmysle § 47 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce je výkon závislej práce naviazaný výlučne na osobu zamestnanca a zamestnanec sa pri výkone závislej práce nemôže dať zastúpiť. Športová činnosť je rovnako tak naviazaná na konkrétne kvalitatívne vlastnosti konkrétneho profesionálneho športovca. Profesionálny športovec disponuje konkrétnymi športovými vlastnosťami, ktoré sú rozhodujúce pre jeho angažovanie zo strany športových organizácií. Z uvedeného dôvodu nie je rovnako tak možné, aby sa profesionálny športovec dal pri výkone športovej činnosti zastúpiť. Tejto skutočnosti nebráni ani fakt, že v kolektívnych športoch na konkrétnych herných postoch môže dôjsť k substitúcii hráčov, aby si konkrétny hráč mohol počas športového zápasu oddýchnuť. Počas takého oddychu profesionálneho hráča nedochádza k jeho zastúpeniu v zmysle Občianskeho zákonníka na konkrétnom hernom poste. Na podporu našich argumentov uvádzame, že vo väčšine kolektívnych športov sa profesionálny športovec môže dopustiť porušenia konkrétnych pravidiel športu aj počas jeho športovej substitúcie, napríklad nešportovým správaním. Súčasne platí, že profesionálny športovec vykoná športovú činnosť aj počas športovej substitúcie, ktorá sa v zmysle zákona o športe považuje za pracovný čas profesionálneho športovca, za ktorý mu patrí mzda. Z uvedeného dôvodu nie je možné akceptovať tvrdenia, že pri striedaní hráčov na konkrétnych postoch dochádza k zastúpeniu športovcov a tým výkon športovej činnosti nemá výlučne osobný charakter.

Druhým definičným znakom závislej práce je, že je to práca vykonávaná pre zamestnávateľa a v jeho mene. Profesionálna športová činnosť v kolektívnych športoch je vykonávaná taktiež pre športovú organizáciu v postavení zamestnávateľa profesionálnych športovcov a v jej mene. V tabuľkách športových súťaží vystupuje názov športovej organizácie ako zamestnávateľa a nie mená profesionálnych športovcov. Výkon športovej činnosti profesionálnych športovcov v kolektívnych športoch je primárne vykonávaný pre čo najlepšie výsledky športovej organizácie, ktorá vystupuje v konkrétnej športovej súťaži a až následne ako sekundárny na dosiahnutie individuálnych štatistík v rámci konkrétnej športovej súťaže. V aplikačnej praxi je možné stretnúť sa s argumentmi, ktorých obsahom je tvrdenie, že pri mediálne známych profesionálnych športovcoch je výkon profesionálnej športovej činnosti vykonávaný primárne na účely ich podnikateľských aktivít v oblasti marketingu, sponzoringu, alebo, že príjem takýchto profesionálnych športovcov z reklamnej činnosti prevyšuje ich príjmy z profesionálnej športovej činnosti. Sme toho názoru, že obdobné argumenty aplikačnej praxe nie sú opodstatnené, pretože definičné znaky závislej práce je potrebné skúmať v rámci konkrétneho zmluvného vzťahu profesionálneho športovca a športovej organizácie a akékoľvek iné podnikateľské aktivity profesionálneho športovca sú vo vzťahu k predmetu skúmania športovej činnosti ako závislej práce irelevantné. Obdobnú situáciu možno vyabstrahovať pri obmedzení zárobkovej činnosti po skončení pracovného pomeru v zmysle § 83a Zákonníka práce pri tzv. konkurenčných doložkách. Preto akékoľvek iné podnikateľské aktivity profesionálnych športovcov podľa nášho názoru nemajú v zásade vplyv na posúdenie športovej činnosti ako závislej práce medzi športovou organizáciou a profesionálnym športovcom.

Na druhej strane uvádzame, že určitý aplikačný problém môže nastať pri profesionálnom športovcovi, ktorý je zároveň jediným spoločníkom a konateľom športovej organizácie, ktorá má formu spoločnosti s ručením obmedzeným. Uvedenú situáciu možno porovnať s výkonom práce jediného konateľa a spoločníka spoločnosti s ručením obmedzeným alebo s problematickou situáciou súbežného výkonu závislej práce fyzickej osoby, ktorá má právne postavenie konateľa obchodnej spoločnosti a súčasne zamestnanca.

V poradí ďalším definičným znakom závislej práce je, že je to práca vykonávaná v pracovnom čase určenom zamestnávateľom. Profesionálny športovec nemá pevne stanovenú pracovnú dobu v porovnaní so zamestnancami podľa Zákonníka práce. Z uvedeného však nie je možné automaticky vyvodiť právny záver, že profesionálny športovec v kolektívnom športe si sám určuje čas výkonu športovej činnosti, v dôsledku čoho by platilo, že športová činnosť je vykonávaná v pracovnom čase určenom zamestnancom a nie zamestnávateľom. Pracovný čas profesionálneho športovca je určený najmä zo strany športovej organizácie v postavení zamestnávateľa. Športová organizácia určuje profesionálnemu športovcovi harmonogram tréningových jednotiek zväčša na jeden až dva týždne vopred. V aplikačnej praxi je možné sa stretnúť s názormi, že časový úsek športového zápasu nespĺňa vyššie uvedený znak závislej práce, pretože je autoritatívne určený riadiacim subjektom športovej súťaže a nie športovou organizáciou ako zamestnávateľom profesionálneho športovca. Pri tomto argumente je však potrebné zdôrazniť, že športové organizácie na základe členstva v národných športových zväzoch na základe ich vnútorných predpisov delegujú svoje právomoci na riadiaci subjekt konkrétnej športovej súťaže, aby zostavil pre konkrétnu športovú súťaž rozpis súťaží. Súčasne platí, že vo väčšine prípadov sa práve športové organizácie priamo podľa svojich potrieb podieľajú na zostavení rozpisu súťaží, ktorý je výsledkom negociačných procesov športových organizácií a riadiaceho subjektu a do veľkej miery zohľadňuje samotné požiadavky športovej organizácie ako zamestnávateľa. Obdobná situácia platí pri prípravných, priateľských alebo turnajových športových stretnutiach, predohrávkach alebo dohrávkach, kedy je konkrétny úradný začiatok športového zápasu určený po zohľadnení požiadaviek športových organizácií v postavení zamestnávateľov. Spornou sa v tomto smere môže javiť aj situácia, kedy športová organizácia poskytne profesionálnemu športovcovi viac časových úsekov na regeneráciu, pričom je na výbere profesionálneho športovca, v rámci ktorého časového úseku sa rozhodne využiť možnosti regenerácie. Aj pri tomto argumente uvádzame, že podľa nášho názoru je primárne dôležité, aby športová organizácia stanovila časový rámec určený na regeneračný proces, zväčša po dohode so správcom alebo vlastníkom iného účelového športového zariadenia, a je len na samotnom profesionálnom športovcovi, ktorý si sám rozhodne v rámci regeneračného dňa, v akom časovom úseku sa zúčastní na procese regenerácie.

Štvrtým definičným znakom závislej práce je, že ide o prácu vykonávanú podľa pokynov zamestnávateľa. Najčastejším protiargumentom z prostredia aplikačnej praxe je, že profesionálny športovec nie je v rámci konkrétnej hernej situácie vždy viazaný pokynmi zamestnávateľa a väčšina herných situácií je výsledkom jeho samostatnej tvorivej športovej činnosti. Športová organizácia v postavení zamestnávateľa nemusí tieto pokyny vydávať sama prostredníctvom štatutárneho orgánu zamestnávateľa, ale aj prostredníctvom tretích osôb, vo vzťahu k profesionálnym hráčom prostredníctvom trénerov. Obdobná situácia je formulovaná v § 82 Zákonníka práce, podľa ktorého vedúci zamestnanci sú povinní riadiť a kontrolovať prácu zamestnancov a medzi ich základné povinnosti podľa § 81 písm. a) Zákonníka práce patrí plniť pokyny nadriadených v súlade s právnymi predpismi. Podľa § 6 ods. 1 písm. a) zákona o športe sa za športového odborníka považujú aj tréneri.[6] Podľa § 6 ods. 3 zákona o športe môže športový odborník vykonávať svoju činnosť v rámci podnikania, pracovného pomeru alebo iného pracovnoprávneho vzťahu podľa Zákonníka práce, iného pracovnoprávneho vzťahu podľa zákona o športe, dobrovoľníckeho vzťahu alebo bez zmluvy. Podľa § 32 písm. h) zákona o športe platí, že profesionálny športovec je povinný dodržiavať pokyny trénerov a členov realizačného tímu. Na základe vyššie uvedeného je preto podľa nášho názoru právne irelevantné, v akom právnom vzťahu vystupuje tréner k športovej organizácii podľa zákona o športe, pretože na účely podriadenia športovej činnosti profesionálneho športovca pod definičné znaky závislej práce optikou základnej povinnosti profesionálneho športovca stačí, pokiaľ športová organizácia na základe zmluvného vzťahu delegovala vydávanie jej pokynov profesionálnemu športovcovi na trénerov a členov realizačného tímu. Pokiaľ športová organizácia v rámci zmluvného vzťahu takúto právomoc na trénerov a členov realizačného tímu delegovala, podľa § 32 písm. h) zákona o športe je profesionálny športovec povinný takéto pokyny dodržiavať a na účely podriadenia športovej činnosti pod definičné znaky závislej práce je možné takéto pokyny trénerov a členov realizačného tímu … …

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Autor
JUDr. Jozef Greguš PhD., LL.M.

Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/10