1. Lesy a záujem o ich právnu ochranu
1.1. Definícia pojmu les
Na úvod je dôležité vymedziť samotný pojem les. Tento pojem môžeme vysvetliť a priblížiť viacerými definíciami, ako napríklad :
• Les je lesný ekosystém, ktorý tvorí lesný pozemok s lesným porastom a faktormi jeho vzdušného prostredia, rastlinné druhy, živočíšne druhy a pôda s jej vodným a vzdušným režimom.1
• Les je významnou zložkou životného prostredia, poskytujú obnoviteľné a ekologické suroviny, podieľajú sa na zachovaní biologickej rozmanitosti a rovnováhe kolobehu vody, poskytujú možnosti na rekreáciu a preventívnu zdravotnú starostlivosť, a uchovávajú duchovné a kultúrne dedičstvo. Preto lesy predstavujú objekt verejného záujmu a podliehajú právnej regulácii štátu.[1] [2]
• Les je zložité spoločenstvo početných druhov (populácií) rastlín a živočíchov žijúce v isto priestore a v istých ekologických podmienkach, v ktorých prebiehajú chemické, biochemické a fyzikálne procesy.[3]
• Les je ekosystém, ktorý tvorí lesný pozemok s lesným porastom a faktormi jeho vzdušného prostredia, rastlinné druhy, živočíšne druhy a pôda s jej hydrologickým a vzdušným režimom.[4]
• Les je hustý rast stromov, spolu s ďalšími rastlinami, ktoré pokrývajú veľké úz e- mie krajiny.[5]
• Les je rôznorodé spoločenstvo rastlín a živočíchov, ktorého súčasťou je tiež vzduch, voda a pôda. Je to živý organizmus v ktorom neustále prebieha kolobeh života – zrod, rast, rozmnožovanie a odumieranie.[6]
1.2. Historicky pohľad
Už od nepamäti prejavoval človek záujem o stromy. Spočiatku využíval najmä ich priame úžitkové hodnoty. Poskytovali mu potravu a liečivá, drevo na oheň alebo na výrobu nástrojov a zbraní, stavebný materiál na stavbu obydlia a lodí, surovinu na výrobu hračiek pre deti a ozdôb pre ženy. Zároveň mu poskytovali tieň pred páliacim slnkom a úkryt pred nepriateľom a inou nepohodou.
Dreviny sú významnou zložkou životného prostredia. Plnia v krajine dôležité a neza- stupiteľné, predovšetkým ekologické a environmentálne funkcie. Sú základným st a- vebným prvkom nielen lesov, ale aj jednotlivých formácií rozptýlenej vegetácie v poľnohospodárskej krajine a sadových úprav v sídlach.
Spôsoby, akými ľudia využívajú lesy a ako si ich cenia sa postupom času menia. S rastúcou populáciou rastie aj dopybt po lesných prostriedkoch. Meniace sa kultúry, technológia a veda menia naše predstavy o tom, čo môžu lesné zdroje ponúknuť.
2. Snaha jednotlivých krajín o zakotvenie ochrany lesov
Na chránenie majetku v záujme vlastníka lesa, niektoré krajiny stanovujú občiansk o- právne nápravné opatrenia v prípade porušenia praných noriem tykajúcich sa ochrany drevín (odstránenie alebo zničenie stromov – majetku vlastníka bez povolenia). Typickým občianskoprávnym nápravným opatrením je uloženie pokuty. Avšak môže nastať situácia, kedy uloženie pokuty za zničenie porastu sa nemusí rovnať trhovej hodnote drevín, ktoré boli poškodené. Taktiež v prípade ak sú stromy veľmi mladé a fyzická alebo právnická osoba povolí dobytku pást dobytok v danej oblasti, čo bude mat za následok zničenie porastu, resp. regenerácie lesa, môže podľa zákona súd udeliť majiteľovi pokutu v hodnote zničeného porastu.[7]
Ak sú v niektorých krajinách stromy staršie a obnovenie nie je praktické, zákon môže udeliť vlastníkovi výnimku, ktorá umožňuje zdvojnásobiť alebo strojnásobiť trhovú hodnotu stromov z dôvodu ich ochrany.[8] Niekoľko krajín ma priame peňažné dotácie na súkromne lesníctvo, najmä zalesňovanie. Novy Zéland ponúka pre dohody, ktoré bežia v súlade s pozemkami možnosť výmeny za úvery, ktoré môžu byt postupne odpustené za podmienok spojených so starostlivosťou a pestovaním lesného porastu.[9]
Pri jednotlivých návrhoch nového zákona o lesoch alebo pri vylepšovaní toho staršieho sa mnohé krajiny väčšinou sústredili na skúsenosti iných krajín. Aj napriek tomu nájdenie nejakej systematickej príručky na medzinárodných stretnutiach bolo veľmi ťažké a takmer nemožné na základe obrovskej rozmanitosti zákonodarstva. Medzi krajinami sú obrovské rozdiely, nielen v prírode, dôležitosti a význame lesných zdrojov, ale aj v ich právnych a ústavných zriadeniach. Zo spomínaného môžeme sami vyvodiť, že nie je možné, aby sme zákon o lesoch mohli považovať za nejaký modelový zákonom, ktorý môžu ostatne krajiny priamo odkopírovať a vložiť do svojho právneho poriadku. Dôležité porovnávacie štúdie v legislatíve o lesoch už boli uskutočnené, ale zriedkakedy poskytnú praktickú príručku ako ohodnotiť lesný zákon a ako ho začať zlepšovať. Hoci zákony o lesoch nikdy neexistovali v právnej izolácii, ich spojitosť s inými odvetviami práva sa postupne stala komplexnou a narástol aj rozsah iných odvetví, ktoré sa priamo alebo nepriamo dotýkajú lesných zákonov.
V dnešnej dobe návrh zákona musí poukazovať na medzinárodné právo, kde predpisy na obchod, životné prostredie, biologická rôznorodosť, pôvodní obyvateľov a klimatické zmeny ovplyvňujú dostupné možnosti. Zároveň neodmysliteľným zdrojom vplyvu na zákonodarstvo jednotlivých členských štátov sú taktiež politiky medzinárodných vyvíjajúcich sa organizácii. Dodávajú dôležitosť udržateľnému lesnému hospodáreniu a dokážu stimulovať myšlienkové pochody o roly a rozsahu zákona o lesoch.
Tieto vízie viedli mnohé národy k tomu, aby sa sústredili viac na vládne hospodárenie a politiku, ktorá chápe lesy ako ekonomický zdroj, nie ako regulačný. Národné politiky stále viac rozpoznávajú mnohonásobné záujmy, ktoré sú ovplyvňované hospodárením s lesom. Venujú viac pozornosti životnému prostrediu, sociálnym hodnotám a opätovnému využitiu. Podporujú aj širšiu spoločnosť, aby sa na tom tiež podieľala. Zmeny v politike si vyžiadali obrovskú reorientáciu práva v odvetviach ako lokálne a súkromné vedenie, funkcie lesa v životnom prostredí, plánované hospodárenie s lesom, zmluvy na využívanie lesa a obchod.
3. Medzinárodne dohovory, protokoly a deklarácie
V nedávnych rokoch zákony týkajúce sa lesov boli pozmenené tak, aby zodpovedali zmenám, ktoré sa udiali na celom svete. Medzinárodná komunita vytvorila nové vízie zalesnenia ochrany a regenerácie prostredníctvom mnohých medzinárodných protokolov. Medzi inými tam boli zahrnuté the Rio Forest Principles, Kyoto Protocol To The United Nations Framework Convention On Climate Change, Agedna 21, the Bio- diversity Convention a 2003 World Bank Forest Strategy and Policy,[10] International Tropical Timber Agreement. Pre lepšiu predstavu spomeniem niektoré z nich.
3.1. The Rio Forest Principles
Sa začala v roku 2010 v Riu, je založená na myšlienke, že spoločný súbor zásad je potrebný k lepšej podpore certifikácii lesov pre ich trvalý rast a trvalo udržateľné obhospodarovanie lesov. Uznáva, vo svojej preambule, že úlohou ochrany životného prostredia sú sociálne a ekonomické výhody a taktiež, že svetové lesy poskytujú rozhodujúce podmienky pre život na Zemi. To si vyžaduje svet, v ktorom ľudia dokážu udržateľným spôsobom hospodáriť s lesom, svet, ktorý uznáva základné zásady vzájomne previazané s udržiavaním našej planéty, svet, ktorý uznáva hodnoty a význam vidieckych komunít, domorodého obyvateľstva a rodín, ktoré sú závislé na l e- soch. Je dôležité hneď na začiatok si uvedomiť, že sa jedna o deklaráciu, ktorá nemá záväznú formu, skôr je zameraná vo forme odporúčaní pre jednotlivé krajiny, aký spôsobom by sa mohli a mali uberať. Táto deklarácia uvádza desať zásad ako spoločný rámec pre maximalizáciu výhod, ktoré môže ponúknuť lesy pre spoločnosť. The Rio Forest Principles, sa snaží vytvoriť rámec, ktorý všetky zúčastnené strany by mali byť schopní podporiť. Rovnako ako lesy, aj nápady niekedy potrebujú svoj čas, aby dozreli. Po uplynutí istého času, sa stanu viac komplexnejšími a dozretejšími. Trvalo udržateľné riadenie svetových lesov je jedným z týchto nápadov. Myšlienka ‚udržateľnosti‘ trvalo udržateľného obhospodarovania lesov je založená na koncepte ‚trvalo udržateľného rozvoja‘ a spočíva na troch integrovaných rovnako dôležitých pilieroch: šetrnosť k životnému prostrediu, sociálna spravodlivosť a ekonomickú životaschopnosť. Myšlienka ‚trvalo udržateľného rozvoja‘ a vzájomný vzťah všetkých troch pilierov bola pôvodne propagovaná v 1987 správe Brundtlandovej, napriek tomu to bolo na Summite Zeme v Riu v roku 1992, kde myšlienku nakoniec prevzali a použili.
Za najzákladnejšie myšlienky tejto deklarácie môžeme považovať:
■ Ľudské bytosti stoja v centre záujmu o trvalo udržateľný rozvoj. Majú právo na zdravý a produktívny život, ktorý je v súlade s prírodou
■ V súlade s Chartou OSN a so zásadami medzinárodného práva majú štáty plné právo využívať svoje vlastné zdroje v zhode s vlastnou environmentálnou a rozvojovou politikou a zároveň sú zodpovedné za to, aby činnosti, ktoré spadajú pod ich jurisdikciu alebo kontrolu, nepoškodzovali životné prostredie iných štátov alebo území, ktoré nespadajú pod ich štátnu jurisdikciu
■ Právo na rozvoj musí byť naplánované tak, aby zodpovedalo rozvojovým a environmentálnym potrebám súčasných a budúcich generácií.
■ Všetky štáty a všetky národy sú povinné spolupracovať na základnej úlohe – odstránení chudoby, čo je neodmysliteľný predpoklad trvalo udržateľného rozvoja, a to tak, aby sa zmenšovali rozdiely v životnej úrovni a aby sa viac vychádzalo v ústrety potrebám väčšiny ľudí na svete.
■ Štáty sú povinné vytvoriť vlastný právny systém týkajúci sa záväzkov a náhrad poskytovaných obetiam znečistenia alebo iných environmentálnych škôd. Štáty takisto musia urýchlene a rozhodnejším spôsobom spolupracovať na ďalšom rozvíjaní medzinárodného práva týkajúceho sa záväzkov a náhrad za negatívne účinky environmentálnych škôd, spôsobených oblastiam mimo jurisdikcie týchto štátov aktivitami realizovanými v rámci ich vlastnej jurisdikcie alebo kontroly.
■ Posudzovanie vplyvov na životné prostredie (EIA) ako nástroj uplatňovaný na celoštátnej úrovni musí sa aplikovať na tie navrhované aktivity, ktoré by pravdepodobne mohli mať závažný negatívny dopad na životné prostredie a ktoré sú predmetom rozhodovania príslušných štátnych orgánov.
■ Štáty musia riešiť všetky svoje spory týkajúce sa životného prostredia mierovou cestou a vhodnými prostriedkami v súlade s Chartou OSN.
■ Vojnové aktivity sú pre trvalo udržateľný rozvoj nevyhnutne deštruktívne, štáty preto musia aj v období ozbrojených konfliktov rešpektovať medzinárodné právo zabezpečujúce ochranu životného prostredia a v prípade potreby spolupracovať na jeho ďalšom rozvoji.
3.2. Dohovor o biodiverzite
Tento dohovor bol otvorený na podpis v Rio de Janeiro všetkým štátom a ktorejkoľvek Organizácii, či regionálnej hospodárskej integrácii od 5. júna 1992 do 14. júna 1992, na sídle Organizácie spojených národy v New Yorku od 15. júna 1992 do 4. júna 1993, čo sa uvádza v článku 33. Je dôležité si definovať, čo v sebe samotný pojem biodiverzita zahŕňa. Biodiverzita znamená rozmanitosť živých organizmov zo všetkých zdrojov, vrátané suchozemských, morských a iných vodných ekosystémov a ekologických komplexov, ktorých sú súčasťou. Tento systém sám v sebe zahŕňa rôznorodosť v rámci druhov, medzi druhmi a v neposlednom rade rozmanitosť eko- systémov. Cieľom tohto dohovoru, ktorý má byť sledovaný v súlade s príslušnými ustanoveniami, je ochrana biologickej rozmanitosti, udržateľné využívanie jej zložiek a spravodlivé rozdeľovanie prínosov vyplývajúcich z využívania genetických zdrojov vrátane primeraného prístupu ku genetickým zdrojom a zodpovedajúcemu presunu relevantných technológií pri zohľadnení všetkých práv na tieto zdroje a technológie. Ako sa uvádza v článku 10 tohto protokolu: každá zmluvná strana by mala, pokiaľ je to možné a vhodné:
(a) integrovať záujmy ochrany a trvalo udržateľného využívania biologických zdrojov do vnútroštátneho rozhodnutia,
(b) prijať opatrenia týkajúce sa využívania biologických zdrojov na vylúčenie alebo minimalizovanie negatívnych vplyvy na biodiverzitu,
(c) chrániť a podporovať tradičné využívanie biologických zdrojov v súlade s tradičnými kultúrnymi postupmi, ktoré sú zlučiteľné s požiadavkou ochranou prírody a udržateľného využívania,
(d) podporovať miestne obyvateľstvo v rozvoji a realizácii nápravných opatrení v poškodených oblastiach, kde bola biodiverzita znížená,
(e) podporovať spoluprácu medzi svojimi vládnymi inštitúciami a súkromným sektorom pri rozvíjaní metód trvalo udržateľného využívania biologických zdrojov.
Zároveň sa v článku 11 uvádza, že každá zmluvná strana, pokiaľ je to možné a vhodné, spolupracuje s ostatnými zmluvnými stranami priamo, alebo prostredníctvom kompetentných medzinárodných organizácií, pokiaľ ide o oblasti mimo vnútroštátnej jurisdikcie a iných otázkach spoločného záujmu, pre zachovanie a trvalo udržateľné využívanie biologickej diverzity.
Taktiež s danou problematikou sa spája článok 3 protokolu, podľa ktorého majú štáty, v súlade s Chartou Organizácie Spojených národov a so zásadami medzinárodného práva zvrchované právo využívať svoje vlastné zdroje podľa svojej vlastnej environmentálnej politiky a zodpovednosť zabezpečiť, aby činnosti v rámci ich jurisdikcie alebo kontroly nespôsobili škodu na životnom prostredí iných štátov alebo oblastí za hranicami národnej jurisdikcie.
3.3. Medzinárodná dohoda o tropickom lese, 2006
Táto medzinárodná dohoda vychádza z Medzinárodnej dohody o tropickom dreve z roku 1983 a Medzinárodnej dohody o tropickom dreve z roku 1994. Zároveň uznáva prácu Medzinárodnej organizácie pre tropické drevo a apeluje na jej úspechy od jej vzniku, ktoré sa snaží aj prostredníctvom tejto dohody ešte znásobiť. Taktiež sa dotýka problematiky stratégie medzinárodného obchodu s tropickým drevom z udrža- teľne obhospodarovaných zdrojov. Zároveň berie ohľad na väzby medzi obchodom s tropickým drevom a medzinárodným trhom s drevom v rámci širšej globálnej ekonomiky, aby sa zlepšila transparentnosť medzinárodného obchodu s drevom. Cieľom medzinárodnej dohody o tropickom dreve z roku 2006 je podpora rozšírenia a di- verzifikácie medzinárodného obchodu s tropickým drevom z udržateľne obhospodarovaných a legálne vyťažených lesov a podporiť trvalo udržateľné produkujúcich tropické drevo lesov. Každý odkaz v tejto dohode smerujúci na vlády sa považuje súčasne za odkaz na Európske spoločenstvo a iné medzivládne organizácie, ktorá je zodpovedná za rokovanie, uzatváranie a uplatňovanie medzinárodných dohôd, najmä komoditných dohôd. V spomínanej medzinárodnej dohode sa signátorske štáty snažili o zakotvenie niektorých zásad ako napríklad :
> Poskytovať účinný rámec pre poradenstvo, medzinárodnú spoluprácu a rozvoj politík medzi všetkými členmi so zreteľom na všetky relevantné aspekty svetového hospodárstva dreva
> Prispieť k trvalo udržateľnému rozvoju a zmierneniu chudoby
> Presadzovanie a podpora výskumu a vývoja s ohľadom na zlepšenie lesného hospodárstva a využívania dreva, na konkurencieschopnosť výrobkov z dreva v porovnaní s inými materiálmi, ako aj na zvýšenie kapacity na zachovanie a podporu ostatných hodnôt lesov v tropických lesov produkujúcich drevo
> Podporovať zvyšovanie a ďalšie spracovanie tropického dreva z trvalo udržateľných zdrojov v produkujúcich členských krajinách, s cieľom podporiť ich industrializáciu a tým aj zvýšenie ich pracovných príležitosti či zvýšenie príjmov z vývozu
> Podporovať lepšie pochopenie prínosu produktov z lesa a environmentálnych služieb k trvalo udržateľnému manažmentu tropických lesoch s cieľom posilniť schopnosť členov rozvíjať stratégie na posilnenie týchto príspevkov v rámci trvalo udržateľného obhospodarovania lesov a spolupracovať s príslušnými inštitúciami na tento účel.
3.4. Kyoto protocol
Vo všeobecnosti rozšíril možnosti krajín pri výbere spôsobu a nástrojov a zároveň zadefinovali nové flexibilné nástroje, ktorými sa krajiny snažia dosiahnuť najefektívnejšie maximálny redukčný potenciál. Tento protokol sa zaoberá hlavne riešením skleníkových efektov a ich znížením. Jedna sa tu o spoločné plnenie záväzkov predstavujúce mechanizmus, keď „darcovská“ krajina investuje v „hostiteľskej“ krajine do projektu na zníženie emisií skleníkových plynov, pretože v hostiteľskej krajine sa dosiahne zníženie emisií o jednu tonu s vynaložením nižších nákladov. Avšak tento protokol sa nezaoberá len znížením emisii, zvýšením energetických účinnosti v sektoroch národného hospodárstva, zmenami klímy, ale taktiež problematikou lesného hospodárstva. V článku 3 môžeme nájsť dva paragrafy, z ktorých môžeme vidieť spojitosť s danou problematikou.
V § 2 sa uvádza, že každá strana, zahrnutá do prílohy I, do roku 2005 dosiahne preukázateľný pokrok v plnení záväzkov vyplývajúcich z tohto Protokolu. Z tohto článku jednoznačné vyplývajú povinnosti strán viazaných protokolom snažiť sa o zlepšenie spôsobu ochrany životného prostredia a o čo najväčšie zníženie oxidu uhličitého do vzduchu. Vznikajú povinnosti spĺňať kvóty, ktoré medzinárodné organizácie ukladajú štátom, ktoré ich pod hrozbou sankcie nesmú presiahnuť. Pripadne ich dodržiavania môže pozitívne vplývať na krajiny a získavať rôzne výhody vyplývajúce z rôznych medzinárodných projektov ako napríklad možnosť čerpania z medzinárodných fondov.
Taktiež je dôležité spomenúť § 3, ktorý hovorí, že čisté zmeny emisií skleníkových plynov zo zdrojov vyplývajúce z priamo človekom vyvolanej zmeny využívania pôdy a lesohospodárskych aktivít obmedzených na zalesňovanie, znovuzalesňovanie a odlesňovanie od roku 1990, merané ako overiteľné zmeny v zásobách uhlíka v každom záväznom období, sa použijú na dosiahnutie záväzkov podľa tohto článku pre každú stranu zahrnutú do prílohy I. Emisie skleníkových plynov zo zdrojov a ich odstránenie v záchytoch, súvisiace s uvedenými činnosťami, sa bude hlásiť transparentným a overiteľným spôsobom a bude kontrolované v súlade s článkami 7 a 8. Tento článok jasne vyzdvihuje dôležitosť lesohospodárskych aktivít a zalesňovania, ktoré majú obrovsky vplyv nielen na spomínaný skleníkový efekt a jeho odstránenie ale aj na životné prostredie ako celok. Je dôležité si uvedomiť nebezpečenstvo emisii a ich vplyvu na ovzdušie. Najdôležitejšou súčasťou životného prostredia pre človeka je kyslík. Preto je dôležité mat na vedomý zaužívanú frázu, že lesy sú pľúcami ľudstva a tak netreba uberať na dôležitosti zalesňovania lesov a hospodárenia s nimi.
V neposlednom rade je nevyhnutne zvýšiť povedomie a posilniť trvale udržateľné obhospodarovanie lesov, ochranu prírody a trvalo udržateľný vývoj všetkých typov lesov na úžitok súčasných a budúcich generácií.
4. Regulácia hospodárenia s lesom ako jedna z možností ochrany lesov
Zatiaľ čo regulácia hospodárenia s lesom je hlavým a tradičným predmetom lesného zákona, objavilo sa zopár nových trendov, s ktorými by sa navrhovatelia zákonov mali oboznámiť. Napríklad, lesné zákony venujú väčšiu pozornosť plánovaniu a širšiemu usporiadaniu účelov, než zvykli v minulosti. Zákony potrebujú niekoho, kto by plánoval a bral do úvahy široký rozsah ekologických a sociálnych problémov, ktoré boli predtým mimo ich dosah. Plánovacie procedúry tiež poskytujú dôležitú vec pre spoločnosť, a to, že sa môžu spolupodieľať na dizajne hospodárenia s lesom. Veľa nedávnych zákonov, ktoré boli prijate alebo čí už len navrhnute si vyžaduje pozornosť verejnosti, možnosť komentovať, verejné stretnutia a prístup k predbežným plánom. Nové právne techniky začali zdôrazňovať transparentnejšie a zodpovednejšie dotácie, ocenenia a monitorovanie lesných oprávnení a licencií.
V minulosti administrácia štátnych lesov bola prezentovaná ako samostatný celok, ktorý sa zodpovedal konkrétnemu ministerstvu, resp. konkrétnemu ministrovi. T e- raz je úplne bežné tvoriť zákony, ktoré sa zodpovedajú mnohým inštitúciám, ktoré sú prepojené s lesným sektorom. Úlohou tejto prepojenosti ma byt hlavne zabezp e- čenie lepšej koordinácie v problémoch, ktoré presahujú lesný sektor, majú propagovať väčší verejný nadhľad a monitorovanie v rozhodovaní a podporiť zapojenie súkromného sektora.
Jedným z najťažších zameraní zákona o lesoch v nedávnych rokoch bol pokles inštitučných inovácií. Je súčasťou decentralizačného trendu vo vláde a je paralelný s trendom prenesenia práva a povinnosti na komunity. Decentralizácia obsahu- je/vlastní výzvy v zmysle, ktoré aspekty lesného hospodárenia môžu byť efektívne prenesené na lokálne samosprávy a ako by mali byt riadiace a finančné autority rozmiestnené medzi centralizovanými a decentralizovanými administratívami. Prenesenie práv a zodpovedností na lokálne samosprávy v nedávnych zákonoch o lesoch sa prejavili vo viacerých formách – od celkom skromnej ochrany a úprav prerozdelenia benefitu medzi vládou a obecným zastupiteľstvom až po výraznú spoluprácu a hospodárenie, dokonca aj úplne zanechanie vlastníctva lesov tamojším komunitám/ samosprávam. Prvá generácia práv, ktoré zahŕňali vedenie samospráv poukázali na niektoré nedostatky, s ktorými sa navrhovatelia musia popasovať. Medi inými sú tam aj ako najlepšie ochrániť práva miestnych, ako poskytnúť vedúcim miestnych lesov právomoci a pritom zachovať aj náhľad a pozíciu štátu, ako dať do rovnováhy miestne záujmy so záujmami širšej spoločnosti v lesnom hospodárení.
Často krát sa medzinárodné konferencie venujú pravé problematike ochrany lesov, drevín, kde sa snažia hľadať spôsoby, ako vyriešiť už existujúce problémy, resp. snažia sa zabrániť vzniku nových. Vytvárajú sa rôzne kvóty, ktoré štáty alebo organizácie nesmú pod hrozbou sankcie presiahnuť. Za jedno z najznámejších obmedzení, je všeobecné zaužívané maximálne množstvo kubíkov dreva, ktoré je možné vyťažiť na istom území. Tento vyrub však zároveň so sebou prináša povinnosť ťažitela, zabezpečiť následnú výsadbu novej dreviny, aby nedošlo k úplnému zničeniu porastu. Aj takýmto spôsobom sa medzinárodné spoločenstvo snaží obmedziť nadmerný vyrub drevín, ktorý je v dnešnej dobe alarmujúci.
5. Ako zvrátiť obrovský úbytok tropických lesov?
5.1. Krátky pohľad na tropické lesy
Tropický dažďový prales je les vyskytujúci sa v tropických oblastiach silných zrážok. Je bohatý s mnohými druhmi voľne žijúcich živočíchov a vegetácie. Dažďové pralesy pokrývajú menej než dve percentá zemského povrchu. Sú domovom asi 50 až 70 percent všetkých foriem života na našej planéte. Dažďové pralesy sú najviac produktívne a najzložitejších ekosystémov na Zemi. Zvrátiť súčasný trend odlesňovania tropických oblastí je náročná úloha, čiastočne preto, že sme stále v tme, keď príde k tomu, že zachovanie tropických pralesov je prioritou len v rozvojových krajinách. Analytici a praktici sa zhodujú, že k dispozícii neexistujú žiadne univerzálne riešenia odlesňovania a degradácie lesov. Komerčné ťažba dreva je hlavnou príčinou primárnej ničenia dažďového pralesa v juhovýchodnej Ázii a v Afrike. Po celom svete, je zodpovedný za zničenie 5 miliónov ha. za rok. Farmárčeniu je hlavnou príčinou odlesňovania, a to najmä v Strednej a Južnej Ameriky. Ťažba železnej rudy, bauxitu, zlata, ropy a ďalších nerastov využilo veľa LEDCs. Avšak, to tiež spustošil rozsiahle oblasti dažďového pralesa, napr. Amazon.
5.2. Snahy krajín o zachovanie a ochranu tropických lesov
Cez medzinárodné úsilie o jeho záchranu, žiadna krajina v modernej dobe bol schopný zvrátiť trend poklesu v tropickej oblasti primárnych lesov. Skúmanie údajov z lesných zdrojov vykonaných FAO’s Forest Resources Assessment 2010, sme analyzovali zmeny v priestorovom rozsahu primárnych lesov vo všetkých krajinách s tropickými lesmi počas obdobia 1990 – 2010. Nenašli sme žiadnu krajinu, ktorej inventarizácia lesov dáta ukázali nárast primárnych tropických lesných plôch. Aj keď niekoľko krajín, vrátane Číny, Indie a Vietnam, vykázalo čistý nárast celkovej lesnej plochy na 2005 – 2010 obdobie, ale tieto čísla sú riadené zakladaním lesných plantáží čo vlastne neznižuje stratu primárnych tropických lesov. V prípade Brazílie, odlesňovanie kleslo o zhruba 80 percent od vrcholu v roku 2004. Väčšina učencov súhlasí, že toto zníženie nie je primárne spôsobené činnosťou vlády, ale skôr marketingovými faktormi, ako je hospodársky rast v mestských oblastiach (spôsobuje nižšia migrácia na hranice) a stagnujúci trhy s poľnohospodárskymi komoditami.11 Výzvy, ktorým sa čelí zo strany národných vlád keď sa snažia chrániť lesy sú ilustrované nedávne empirické práce, ktoré sa snažia reagovať na výzvy vlády, ktorá vytvára opatrenia reagujúce na odlesňovanie. Použitie lesného porastu údajov získaných z družicových snímok spolu s prísnym štatistických metód, vyšetrovať účinky vládnych platieb Kostariky po službách životného prostredia (PES).[11] [12] Tento program je často označovaný ako predchodca REDD programom. Podstatou sú finančne príspevky, respektíve platby pre správcov pôdy aby zachovávali lesný porast na ich pozemkoch. Väčšina platieb šlo pre vlastníkov pozemkov s lesmi, ktoré mali málo alebo žiadne alternatívne použitie, čo znamená, že majitelia by zachovávali lesy, bez ohľadu na program platieb. Spolu s programom PES je snaha ešte o viac spoločnej stratégie pre zachovanie tropických lesov je vytvorenie oblastí chránených vládou, ako sú národné parky a biosférické rezervácie. Nedávna štúdia hodnotí vplyv chránených území Kostariky systém na ochranu lesov. Zistilo sa, že asi desať percent z chránenej lesnej oblasti by bolo odlesnené, keby neboli súčasťou programu vlády pre zachovanie. Podobná štúdia zistila, že brazílska vláda vytvorila chránene oblastí v Amazonskom pralese pre obmedzenia odlesňovania v týchto oblastiach – zníženie je spôsobené, že autori atribút apelujú hlavne k vláde na prevedenie vlastníckych práv pre určité chránené lesy na domorodé kmene. Zatiaľ čo v priemyselne vyspelých krajinách, prirodzená rozloha lesov v niektorých regiónoch za posledných tridsať rokov vzrástla, napríklad v Indiane, spolu s ostatnými štátmi v stredozápade a severovýchod Spojených štátov. Symetrické k ubúdaniu lesov v tropických oblastiach, je výsadba prirodzených lesov. Empirické výsledky vytvárajú znepokojenie nad priradením centrálnej vláde hlavnú zodpovednosť za vykonávanie REDD programov. Dokonca aj v prípadoch, keď vládne programy, preukázateľne znižujú odlesňovanie, ako je tomu v prípade chránených oblastí v Kostarike. Zostáva otvorenou otázkou, či tieto zásahy boli rentabilné alebo či rovnaké výsledky možno dosiahnuť s nižšími nákladmi. Empirické závery tiež naznačujú, že existujú hranice toho, čo môžeme očakávať od národných vlád na vykonanie zmien tykajúcich sa využívania pôdy. Zdá sa, že rozhodnutie o využití územia sú predovšetkým rozhodnutiami ovplyvňovanými funkciami trhov a miestnych orgánov Spoločenstiev a do menšej miery formálne pravidlá vládnych programov. Ak chcete zistiť, ako sa budú sily na trhu moderovať prostredníctvom konkrétny trhovo založených návrhov, ako napríklad REDD,[13] je potrebne ešte lepšie pochopiť skryté náklady,[14] transakčné náklady, spojené s týmito zásahmi. Zároveň na zaver je dôležité uvedomiť si, že chránenie tropických lesov nevyplýva len z ochrany lesov a dreva ako takého. Minimálne rovnako dôležitým aspektom ochrany týchto lesov je nepochybne živočíšstvo, ktoré sa tu nachádza v najväčšej a najrozmanitejšej koncentrácii na svete.
6. Problematika ochrany lesov v EÚ
Jedným z najdôležitejších problémov lesného hospodárstva v dnešnej dobe je jeho financovanie, prostredníctvom ktorého by lesy mohli vykonávať svoje základne s o- ciálne a environmentálne funkcie. Podľa Akčného plánu EÚ pre lesy je „ochrana lesov proti biotickým a abiotickým škodlivým činiteľom jednou z hlavných priorít politiky v oblasti lesného hospodárstva“. V jednotlivých štúdiách sa taktiež uvádza, že globálne otepľovanie, klimatická zmena, znečistenie ovzdušia a biotické činitele viditeľne ovplyvňujú ekologické podmienky a produkčnú kapacitu lesov v EÚ. V dôsledku jednotlivých klimatických zmien došlo na jednej strane k oslabeniu lesných ekosysté- mov, či zníženiu ich odolnosti. Na druhej strane, sa zvýšila agresivita škodlivých čin i- teľov.
V krajinách EÚ pokrývajú lesy 156 miliónov hektárov.[15] Avšak vzhľadom na prírodné podmienky nie je vo všetkých týchto lesoch možná ťažba dreva ani ich hospodárske využitie. Podľa odhadov je v priemere dostupných 80 až 90 % tejto plochy, ale vo východnej Európe je dostupných často iba 40 až 50 % lesov. Za posledných 15 rokov sa lesná plocha na území štátov EÚ 27 zväčšila o 10 miliónov hektárov v dôsledku zalesňovania, znovu zalesňovania bývalej poľnohospodárskej pôdy a prirodzeného znovu zalesňovania. Zväčšenie rozlohy lesnej plochy zodpovedá celkovej rozlohe Maďarska. Odlesňovanie a degradácia lesov najmä v tropickom pásme predstavuje významný zdroj emisií CO2. Odlesňovaním sa ročne uvoľňuje do atmosféry až 18% z celkových globálnych emisií. Táto hodnota je vyššia ako podiel dopravy (14%). Lesnícka stratégia EÚ stanovuje, že EÚ a členské štáty môžu najviac prispieť k stratégiám stabilizácie úrovne skleníkových plynov v súlade s rámcovým dohovorom OSN o klimatickej zmene prostredníctvom toho, že budú čo v najväčšej miere zachovávať, čí pripadne zvyšovať existujúce zásoby uhlíka a zároveň budú vytvárať príležitosti pre nove zásobárne uhlíka (zalesňovanie). Akčný plán EÚ pre lesy na r. 2007-2018 (EU Forest Action Plán [COM(2006) 302 final][16] sleduje 4 ciele: podporiť konkuren- cieschopnosť, zlepšiť a chrániť životné prostredie, prispieť k lepšej kvalite života a umožniť koordináciu a komunikáciu. Akčný plán nemá záväzný charakter.
Aj napriek všetkým týmto aktivitám musíme hodnotiť vplyv EÚ na oblasť ochrany a adaptácie lesov k zmenám ako nedostatočný. Tento zaver môžeme vyvodiť aj z toho, že EÚ nemá samostatnú politiku pre obhospodarovanie lesov EÚ a celú túto oblasť považuje za kompetenciu členských štátov. Už zo spomínaných dôvodov môžeme hodnotiť angažovanie Spoločenstva za nedostatočne. Svoje pozície presadzuje najmä prostredníctvom politík a programov, pod ktoré spadá problematika lesov: Spoločnej poľnohospodárskej politiky s EAFRD, ESF, programov pre výskum, vývoja a inovácií. Ochrana lesov, vrátane prípravy lesov na zmenu klímy a zachovanie biodiverzity, sú jedným z environmentálnych cieľov Akčného plánu EÚ.[17] Pri ich presadzovaní a uplatňovaní však existuje aj mnoho rozporov či nedostatkov. V jednotlivých krajinách sa ešte nepodarilo vytvoriť komplexný systém finančnej kompenzácie ujem a zvýšených nákladov. Čiastkové riešenia sa síce ustanovili, avšak na ich upla tňovanie chýba dostatok finančných zdrojov. Ochrana prírody a krajiny nevytvára finančné zdroje. Priamu finančnú podporu je možné získať z Programu rozvoja vidieka (opatrenia Natura 2000,[18] Prvé zalesnenie poľnohospodárskej pôdy, Obnova lesného potenciálu), avšak získanie týchto finančných prostriedkov nie je jednoduché a takisto treba spomenúť administratívnu a časovú náročnosť získania tejto podpory. Pri absencii spoločnej politiky EÚ v oblasti obhospodarovania lesov by Spoločenstvo malo svoje postavenie posilniť jednoznačnejšou podporou /zviditeľnením lesného hospodárstva.
Európske spoločenstvo má v oblasti ochrany lesov, ich adaptácie ku klimatickým zmenám a ochrane ich biodiverzity obmedzený vplyv. Existencia Lesníckej stratégie EÚ sa na národnej úrovni (a pravdepodobne aj na úrovni Spoločenstva) prejavuje obmedzene. Podpora iných relevantných stratégií a programov EÚ (rozvoj vidieka, ochrana prírody a biodiverzity) je neúmerne nízka vzhľadom k významu lesov a existujúcim (právnym, organizačným a technickým) rámcom pre ich trvalo udržateľné obhospodarovanie na národnej úrovni.
7. Strategické zámery Európskej únie v lesnom hospodárstve
Európskej Únii sa podarilo prijať v roku 1998 Lesnícku stratégiu.[19] Tato stratégia stanovuje, že EÚ a členské štáty môžu najviac prispieť k stratégiám stabilizácie úrovne skleníkových plynov v súlade s rámcovým dohovorom OSN o klimatickej zmene prostredníctvom zachovania a zvýšenia existujúcich zásob uhlíka, vytvárania nových zásobárni uhlíka (zalesňovanie) a podpory využívania biomasy a výrobkov z dreva. Prostredníctvom nej bol vytvorený istý rámec, okruh opatrení, ktorých úlohou bolo dohliadať na obhospodarovanie lesov. Tieto opatrenia boli založené na spolupráci lesníckych politik členských štátov a jednotlivých aktivít Spoločenstva ako celku. Tato spomínaná stratégia zdôrazňuje dôležitosť lesov a ich viac účelovosť hlavne pre rozvoj spoločnosť. Samotný rozvoj spoločnosti je jedným z najdôležitejších prvkov o ktoré sa mnohé spoločenstva a organizácie pokúšajú. Už zo spomínaných dôvodov je dôležitosť lesov nespochybniteľná a ich ochrana nevyhnutná, aby mohol naďalej spĺňať funkcie, ktoré sú im pripisované. multifunkčnej úlohy lesov pre rozvoj spoločnosti a identifikuje rad kľúčových prvkov, ktoré tvoria základnú bázu pre jej implementáciu. Uvádza, že lesnícka politika spočíva v kompetencii členských štátov, ale EÚ môže prispieť k implementácii trvalo udržateľnému obhospodarovaniu lesov prostredníctvom spoločných postupov, založených na princípe subsidiarity a koncepte zodpovednosti. Tiež zvýrazňuje implementáciu medzinárodných záväzkov, princípov a odporúčaní prostredníctvom národných a regionálnych lesníckych programov a aktívnu účasť vo všetkých medzinárodných procesoch súvisiacich s lesníctvom. Podčiarkuje potrebu zlepšenia koordinácie, komunikácie a spolupráce vo všetkých oblastiach.
Druhým významným medzníkom, čo sa tyká lesného hospodárstva bolo prijatie Akčného plánu EÚ pre lesy v roku 2006. Jeho cieľom je vlastne podporovať a zlepšovať trvalo udržateľnú správu lesov a ich polyfunkčnú úlohu. Účelom akčného plánu je prispieť k dosiahnutiu cieľov obnovenej Lisabonskej stratégie pre rast a zamestnanosť a Goteborskej agendy pre trvalo udržateľný rozvoj. Pri príprave tohto planú bola vytvorená komisiou a členskými štátmi, ktoré sa poddali na jeho tvorbe ďalšia vyzia akčného plánu, ktorý nazvali: „Lesy pre spoločnosť – dlhodobé polyfunkčné lesníctvo“, plní súčasné a budúce spoločenské potreby, ktoré sa tykajú lesov, ich ochrany a využívania. Akčný plán má štyri hlavné ciele: zvyšovanie dlhodobej konkurenčnej schopnosti, skvalitňovanie a ochrana životného prostredia, prispievanie ku kvalite života, podpora koordinácie a komunikácie. Tento plán bol na základe zvážení rozdelený na obdobie päť rokov (2007 – 2011). Toto obdobie je rozdelene na 2 dôležité úseky. Tým prvým úsekom bol rok 2009, kedy sa konalo prvé hodnotenie tohto planú a jeho úspešnosti vzhľadom na planý, ktoré boli preostrene spolu so samotným projektom. Samozrejme, Rade a Európskemu parlamentu bude predložené aj konečna správa a to konkrétne v roku 2012, na základe ktorej sa budú hodnotiť a komentovať konečné výsledky projektov, ktoré boli spojene s týmto planom.
EÚ vypracovala tzv. postup FLEGT,[20] ktorého cieľom je zabrániť predaju nelegálne vyťaženého dreva a z neho vyrobených produktov na trhoch EÚ. Licenčný systém FLEGT prostredníctvom systému partnerstva pre danú krajinu propaguje a podporuje udržateľné lesné hospodárstvo v rozvojových krajinách a podnecuje členské štáty a rozvojové krajiny k užšej spolupráci. EÚ by mala podporovať ďalší rozvoj systému FLEGT a jeho rozšírenie na celom svete. Ak by sa podarilo zabrániť nelegálnej ťažbe, spomalilo by sa tempo, akým ubúdajú tropické lesy, ako aj nárast emisií oxidu uhličitého, ktoré tento úbytok spôsobuje. Cieľom systémov certifikácie lesov, ktoré fungujú na dobrovoľnej báze, ako napríklad PEFC[21] a FSC,[22] je tiež obmedziť nelegálnu ťažbu. Vďaka medzinárodným dohodám a organizáciám, ako je Výbor Európskej hospodárskej komisie OSN pre drevo, Európska komisia pre lesné hospodárstvo Organizácie OSN pre výživu a poľnohospodárstvo, Eurostat a MCPFE, sa už zhromažďujú údaje o európskych lesných zdrojoch, o uhlíku, ktorý viažu, uhlíkovom cykle, rozmanitosti lesov, ich produktoch a ochranných účinkoch. Je však naliehavo potrebné prehĺbiť doterajšie poznatky a rozšíriť výskum. Pri rozvoji systémov Spoločenstva pre monitorovanie, ako aj pri realizácii nového projektu FutMon (európsky systém pre monitorovanie lesov) je potrebné využiť existujúce vnútroštátne, celoeurópske a celosvetové systémy monitorovania, aj tie, ktoré sa ešte len vyvíjajú, a vlastníkom pôdy zaručiť plnú ochranu údajov pri spracovávaní alebo zverejňovaní informácií. EÚ musí využiť svoje rámcové výskumné programy na podporu ďalšieho výskumu v týchto oblastiach a uľahčiť prenos údajov prostredníctvom základných aj aplikovaných projektov výskumu a vývoja.
8. Záver
Cieľom mojej prace bolo aspoň troška priblížiť tento dôležitý celosvetový problém. Na základe získaných informácii z odborných článkov čí konferencii poskytnúť prípadne riešenia v tejto oblasti lesohospodárstva a zároveň konkrétnejšie rozobrať najrizikovejšiu oblasť, ktorou sú nepochybne Tropické lesy. Problematika životného prostredia nie je len problémom 21 storočia. Postupom času si sám uvedomujem dôležitosť tejto témy a taktiež nebezpečenstvo jej odignorovania. Zároveň je nepochybne doležíte dbať na zákonodarstvo v tejto oblasti životného prostredia nie len na úrovni vnútroštátneho poriadku jednotlivých štátov ale taktiež na úrovni medzinárodných spoločenstiev a organizácii. Je nevyhnutne, aby každý štát prispieval do normotvorby týchto organizácii a pozitívne ovplyvňoval ďalší postup pri zabezpečovaní ochrany lesov. Celkovo téma lesohospodárstva je dôležitá nie len z pohľadu energetického zdroja, ale taktiež z pohľadu človeka, ako súčasti jeho života. Veď už len toľko spomínané slovne spojenie životné prostredie samo v sebe zahŕňa to doležíte slovíčko – život. Vravieť o živote a zároveň ho ničiť je absurdne, preto je dôležité, aby si ľudia uvedomili, aké je potrebne starať sa o lesy. Za dôležité považujem zdôrazniť prepojenie človeka s lesom a vyzdvihnúť úlohu človeka pri ochrane, zveľaďovaní a racionálnom obhospodarovaní lesov, ktoré majú často oveľa hlbší dosah na náš život a väčší vplyv na celú spoločnosť, než si bežne uvedomujeme. Preto je potrebné zvýšiť povedomie verejnosti a upozorniť na dôležitosť lesov v každodennom živote človeka.
Autor
Lukáš Galeštok