Trestné konanie spravidla vždy priťahovalo pozornosť verejnosti, ktorá má záujem na čo najväčšom množstve informácií týkajúcich sa určitej trestnej kauzy. Intenzívny dopyt po informáciách o priebehu vybraných trestných konaní často spôsobuje únik informácií od jednotlivých subjektov, pričom následná neprimeraná mediálna pozornosť môže mať za následok konflikt práv jednotlivca a verejnosti. Ochrana informácií pochádzajúcich z trestného konania by mala pritom byť jeho neodmysliteľnou súčasťou, spolu s dodržiavaním základných práv, akými sú na jednej strane právo na informácie a na strane druhej, právo na spravodlivý proces alebo princíp prezumpcie neviny.

Úvod

Trestné konanie predstavuje proces, v ktorom je zakotvené množstvo ústavno-právnych zásad, zaisťujúcich uskutočňovanie riadneho a zákonného priebehu konania a dosiahnutie spravodlivosti. Jednotlivé aspekty trestného konania, spočívajúce v kriminalistických postupoch a procesných úkonoch, vyžadujú špecifický prístup subjektov participujúcich na trestnom konaní. V rámci samotného trestného konania dochádza pritom k objasňovaniu jednotlivých skutočností a k nadobúdaniu nových informácií týkajúcich sa trestného činu. Informácie získané v rámci trestného konania však z hľadiska ich citlivosti vo vzťahu k účelu trestného konania a jeho subjektom, vyžadujú osobitný prístup, najmä v kontexte ich možného prieniku na verejnosť.

V súčasnej dobe informačných technológií pritom zastávajú médiá výraznú rolu v spoločnosti, pretože informujú o jednotlivých trestných kauzách a ich priebehu. Vplyv médií na spoločnosť spočíva v možnostiach formovania a utvárania názorov verejnosti ako takej. Nespochybniteľnou skutočnosťou je určitá forma dohľadu médií nad priebehom trestného konania, čo nepochybne prispieva k prehlbovaniu dôvery k činnosti orgánov činných v trestnom konaní a súdov. Zároveň však v rámci ich vplyvu na spoločnosť môže mať nesprávne fungovanie médií negatívne dôsledky v súvislosti s dosiahnutím účelu trestného konania. Dnes je preto možné stretnúť sa so vzájomnými rozpormi medzi základnými právami jednotlivcov a dopytom verejnosti disponovať informáciami o trestnom konaní.

I. Sloboda prejavu a právo na informácie ako základné východiská

Sloboda prejavu a právo na informácie sú jednými zo základných práv zakotvených v medzinárodných zmluvách a v Ústave Slovenskej republiky, pričom ide o politické práva, ktorých výkon sa vzťahuje k záležitostiam verejného záujmu, tzv. veciam verejným. Sloboda prejavu predstavuje právo vyjadrovať svoje názory a hodnotenia slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným dostupným spôsobom.

Práve sloboda prejavu je neoddeliteľne spojená s právom na prístup ku informáciám, ako základným aspektom právneho štátu, nakoľko umožňuje občanom byť informovanými o verejných veciach, resp. veciach verejného záujmu. Je priamo zakotvené v článku 26. Ústavy Slovenskej republiky, pričom možno konštatovať, že predmetný článok určuje orgánom verejnej moci povinnosť poskytovať informácie o svojej činnosti primeraným spôsobom.[1]

Osobitne je právo na informácie upravené v zákone č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám, ktorý určuje spôsob poskytovania jednotlivých informácií zo strany orgánov verejnej moci. Štát pritom zaručuje nielen
právo byť informovaný, ale aj právo informácie vyhľadávať a šíriť. Žurnalistické a mediálne prostriedky zastávajú vo verejných veciach významnú úlohu, pričom však nemožno prekračovať určité hranice zasahujúce do osobnostných práv jednotlivcov, ako aj do ochrany informácií z trestných konaní.

Bez pochybností pritom možno konštatovať, že informácie z trestných konaní, svojou povahou a zameraním, patria zo strany širokej verejnosti medzi najviac vyhľadávané. Forma trestného konania z hľadiska osobitných procesných, resp. kriminalistických postupov však nie je v úplnom súlade s intenzívnym záujmom verejnosti. So zvýšeným záujmom verejnosti o špecifické trestné konanie často dochádza ku konfliktu subjektívnych práv jednotlivca a verejnosti. Na účely zachovania rovnosti práva a spravodlivosti je pritom nevyhnutné jednotlivé práva regulovať. Sloboda prejavu a právo na informácie ako základné politické práva, majú svoje hranice tam, kde narážajú na práva iných, pričom ich výkon nevyhnutne podlieha povinnostiam uložených vnútroštátnym poriadkom a z neho vyplývajúcej zodpovednosti.

Možnosť obmedzenia práva na informácie pritom vychádza aj zo samotného článku 10. ods. 2 Európskeho dohovoru o ľudských právach „Výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré stanovuje zákon, a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v zaujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti alebo verejnej bezpečnosti, na predchádzanie nepokojom alebo zločinnosti, ochranu zdravia alebo morálky, ochranu povesti alebo práv iných, zabránenia úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.

II. Právna úprava prístupu k informáciám a jej medze

Oprávnenosť prístupu k informáciám z trestných konaní vychádza predovšetkým z práva na rozširovanie a prijímanie informácií, ktoré je zaručené článkom 17 Listiny základných práv a slobôd, ako aj z ďalších medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná.[2] V kontexte s uvedeným vyplývajú štátnym orgánom povinnosti primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v súlade s osobitnými predpismi.

Zákon o slobodnom prístupe k informáciám č. 211/2000 z. z., uvádzaný tiež ako zákon o slobode informácií, vytvára primárny nástroj, prostredníctvom ktorého dochádza najmä zo strany médií a iných subjektov k informovaniu širokej verejnosti o činnosti štátnych orgánov, resp. o procesnom postupe orgánov činných v trestnom konaní. Jednotlivé ustanovenia zákona upravujú podmienky, postup a rozsah slobodného prístupu k informáciám.[3] Zákon pritom osobitne vymedzuje okruh tzv. povinných osôb, ktorým pripadá povinnosť sprístupňovať informácie, pričom primárne ide o štátne orgány, t. j. aj orgány činné v trestnom konaní.[4] Na druhej strane zákon o slobode informácií fakticky neobmedzuje rozsah subjektov, ktoré môžu žiadať o sprístupnenie jednotlivých informácií. Vyplývajúc z § 3 ods. 1, má právo na prístup k informáciám, ktorými disponujú povinné osoby, prakticky každý, čo znamená, že toto právo majú všetky fyzické a právnické osoby bez ohľadu na štátnu príslušnosť, bydlisko, zamestnanie alebo procesné postavenie.

Ústrednými sú však, v rámci zákona o slobodnom prístupe k informáciám, ustanovenia o rozsahu informačnej povinnosti povinných osôb. Zákon pritom taxatívne vymedzuje, aké informácie sú jednotlivé orgány povinné zverejniť.[5] V zmysle výkladu vybraných ustanovení zákona má pritom väčšina povinných osôb uloženú informačnú povinnosť v plnom rozsahu, čo znamená, že z hľadiska okruhu dostupných informácií, pôjde o všetky informácie, ktorými jednotlivé povinné osoby disponujú.

Z hľadiska rozsahu informačnej povinnosti je však vyňatý okruh informácií chránených v zmysle § 8 až § 11 zákona o slobodnom prístupe k informáciám.[6] Ide pritom o jednotlivé možnosti obmedzenia práva na prístup k informáciám. Predmetné ustanovenia zákona o slobode informácií vymedzujú kategórie informácií, ktorých zverejnenie je zo zákona neprípustné. Sú nimi nielen informácie tvoriace utajovanú skutočnosť, bankové alebo daňové tajomstvo, ale aj informácie týkajúce sa osobnosti a súkromia fyzickej osoby, jej podobizne a obrazové snímky, zvukové záznamy a pod.

Vychádzajúc z § 8 zákona o slobode informácií „ak požadovaná informácia tvorí utajovanú skutočnosť podľa osobitného zákona alebo je predmetom bankového tajomstva alebo daňového tajomstva podľa osobitného zákona, ku ktorým žiadateľ nemá oprávnený prístup, povinná osoba ju nesprístupní s uvedením odkazu na príslušný právny predpis.“

II.a Utajovaná skutočnosť

Otázne je, čo tvorí utajovanú skutočnosť? V zmysle zákona o ochrane utajovaných skutočností ako osobitného právneho predpisu je „utajovanou skutočnosťou informácia alebo vec určená pôvodcom utajovanej skutočnosti, ktorú vzhľadom na záujem Slovenskej republiky treba chrániť pred vyzradením, zneužitím, poškodením, neoprávneným rozmnožením, zničením, stratou alebo odcudzením (ďalej len „neoprávnená manipulácia“) a ktorá môže vznikať len v oblastiach, ktoré ustanoví vláda Slovenskej republiky svojím nariadením,“[7]

Vychádzajúc z uvedenej definície utajovanej skutočnosti, aby mohla byť určitá informácia označovaná ako utajovaná, musí dôjsť k splneniu dvoch kumulatívnych podmienok – (i) jednak musí existovať odôvodnená potreba chrániť informáciu v záujme Slovenskej republiky (tzv. materiálna podmienka) a zároveň (ii) informácia musí spadať do oblasti utajovaných skutočností určených osobitným nariadením vlády Slovenskej republiky (tzv. formálna podmienka).

Ad (i) Pre možnosť označenia informácie za utajovanú musí byť daná faktická potreba chrániť ju v záujme Slovenskej republiky. Utajované skutočnosti sa, s prihliadnutím na potrebu ich ochrany, označujú stupňami utajenia prísne tajné, tajné, dôverné alebo vyhradené.[8] Takto označované sú pritom aj niektoré špecifické úkony orgánov činných v trestnom konaní.

Ad (ii) V prípade formálnej podmienky, jednotlivé oblasti informácií spadajúce do utajovaných skutočností určuje osobitné nariadenie vlády č. 216/2004 Z. z., ktoré pritom vymedzuje možné oblasti vzniku utajovanej skutočnosti, pričom nevynecháva ani trestné konanie. V tomto kontexte utajovaná skutočnosť môže vzniknúť aj v oblasti:

j) používania informačno-technických prostriedkov a informačno-operatívnych prostriedkov a prostriedkov operatívno-pátracej činnosti;

r) rozhodnutí, návrhov, žiadostí a informácií súvisiacich s úkonmi v trestnom konaní, ktoré by mohli ohroziť životy alebo bezpečnosť jednotlivých fyzických osôb alebo by mohli viesť k mareniu trestného konania.“ [9]

II.b Osobitné možnosti obmedzenia prístupu k informáciám z trestného konania

Okrem vymedzených informácií sú obmedzované aj informácie priamo vzťahujúce sa k trestným konaniam. Z hľadiska informácií o trestnom konaní je pritom kľúčovým § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácií.

V zmysle uvedeného ustanovenia povinná osoba obmedzí sprístupnenie informácie alebo informáciu nesprístupní, ak sa týka rozhodovacej činnosti súdu vrátane medzinárodných súdnych orgánov alebo orgánu činného v trestnom konaní okrem informácie, ktorá sa sprístupňuje podľa osobitného predpisu, rozhodnutia policajta v prípravnom konaní podľa druhej časti druhej hlavy piateho dielu Trestného poriadku a informácie o vznesení obvinenia vrátane opisu skutku, ak ich sprístupnenie nezakazuje zákon alebo, ak ich sprístupnenie neohrozuje práva a právom chránené záujmy.

Účelom uvedenej právnej úpravy je priame obmedzenie sprístupnenia informácií týkajúcich sa rozhodovacej činnosti súdov, medzinárodných súdnych orgánov ako aj polície a prokuratúry, s cieľom prevencie trestného konania. Predmetná právna úprava tak tvorí prostriedok ochrany pred neprimeranými zásahmi do vlastnej rozhodovacej činnosti súdov a orgánov činných v trestnom konaní. Ide o určitú zákonnú limitáciu možných zásahov do výkonu menovaných orgánov, ktorej úmyslom je zabezpečenie nezávislosti a objektivity následných meritórnych rozhodnutí v trestných veciach.[10]

V praxi sa zákonné obmedzenie práva na informácie priamo týka informácií o činnosti, rozhodnutiach a úkonoch policajtov a prokurátorov v rámci štádia pred začatím trestného stíhania a prípravného konania. Tie následne vytvárajú dôkazný základ pre meritórne rozhodnutie vo veci. Na druhej strane je orgánom činným v trestnom konaní daná povinnosť sprístupňovať informácie o svojich rozhodnutiach. Ide o vyjadrenie tzv. princípu prevažujúceho verejného záujmu na informovanie verejnosti o činnosti orgánov činných v trestnom konaní.[11]

Obmedzenie prístupu k informáciám o rozhodovacej činnosti orgánov činných v trestnom konaní sa netýka taktiež informácií, ktoré sa sprístupňujú podľa osobitných predpisov. Zákon pritom priamo odkazuje na § 55m ods. 5 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre, v zmysle ktorého, „prokuratúry sprístupňujú verejnosti na základe žiadosti, všetky právoplatné uznesenia prokurátora, vrátane uznesení, ktoré nie sú rozhodnutiami vo veci samej a obžalobný návrh.“ Musia však zo svojich rozhodnutí odstrániť informácie, ktorých sa dotýkajú paragrafy 8 až 11 zákona o prístupe k informáciám.[12] V tomto smere je potrebné upozorniť na možnosť prokuratúry odmietnuť zverejnenie uvedených informácií. Vychádzajúc z § 55m ods. 6 zákona o prokuratúre, prokuratúra môže zo závažných dôvodov odmietnuť zverejnenie rozhodnutia alebo sprístupnenie informácie, ak by zverejnenie rozhodnutia alebo sprístupnenie informácie mohlo zmariť alebo podstatne sťažiť dosiahnutie účelu trestného stíhania alebo porušiť práva a právom chránené záujmy.

III. Trestnoprávne vymedzenie práva verejnosti na informácie

V rámci trestného konania, ako spravidla veľmi negatívneho zásahu do práv a slobôd dotknutých osôb, je nevyhnutné s opatrnosťou a za podmienok zachovania zákonnosti zvažovať aj poskytovanie informácií z trestných konaní, s rešpektovaním skutočnosti, že nie každá informácia môže a má byť verejnosti dostupná.

Trestný poriadok ako základný právny predpis upravujúci trestné konanie vymedzuje okrem iného aj náležitosti poskytovania informácií o trestnom konaní. Poskytovanie informácií o trestnom konaní striktne upravuje Trestný poriadok v § 6, v zmysle ktorého „Orgány činné v trestnom konaní a súd informujú verejnosť o trestnom konaní podľa tohto zákona poskytnutím informácií oznamovacím prostriedkom. Pri tomto informovaní však musia dbať na ochranu utajovanej skutočnosti, obchodného tajomstva, bankového tajomstva, daňového tajomstva, poštového tajomstva alebo telekomunikačného tajomstva.“

Uvedené ustanovenie zahŕňa garantované právo na informácie, pričom určuje povinnosť orgánom činným v trestnom konaní poskytovať informácie o svojej činnosti. De lege však orgány činné v trestnom konaní musia postupovať takým spôsobom, aby nedošlo k ohrozeniu informácií, ktoré podliehajú osobitnej ochrane.

Orgány činné v trestnom konaní a súd sú pritom v rámci poskytovania informácií oprávnení utajiť skutočnosti, ktoré by mohli zmariť alebo sťažiť objasnenie a vyšetrenie veci. Osobitne musia dbať na zásadu prezumpcie neviny, ktorá najmä v súvislosti s poskytovaním a zverejňovaním informácií často nie je rešpektovaná.[13] Princíp prezumpcie neviny pritom predstavuje jednu zo základných zásad trestného konania, v zmysle ktorej je vyjadrená vyvrátiteľná právna domnienka o nevine osoby, proti ktorej je vedené trestné konanie a jedine právoplatný odsudzujúci rozsudok vyvracia predpoklad o jej nevine. Aj napriek tejto zásade však verejnosť často všeobecne nerozlišuje medzi podozrivým, obvineným, obžalovaným a odsúdeným a vníma ich už od počiatku trestného konania ako páchateľa trestného činu. Dôvodom môže byť práve činnosť médií a nesprávna forma a rozsah poskytovania informácií.

Ustanovenie § 6 Trestného poriadku spolu s § 11 ods. 1 psím. d) zákona o slobode informácií predstavujú základné inštitúty obmedzenia práva na informácie z trestného konania. Ich primárnym účelom je ochrana pred neprimeraným zasahovaním do vlastnej rozhodovacej činnosti orgánov činných v trestnom konaní. Uvedené ustanovenia vytvárajú zákonnú prekážku informovania osôb, ktorým to zákon neumožňuje.

Predmetná úprava, vzhľadom na charakter trestného konania a zásadu prezumpcie neviny, neumožňuje orgánom činným v trestnom konaní poskytovať informácie alebo odpisy rozhodnutí z prípravného konania iným ako zákonom určeným osobám, resp. tieto rozhodnutia zverejňovať. Na takýto postup neoprávňuje orgány činné v trestnom konaní ani žiaden iný právny predpis, a nemožno sa pritom odvolávať na uplatnenie práva verejnosti poznať podrobné dôvody rozhodnutia. [14]

Možno pritom konštatovať, že nesprístupnenie informácií o prebiehajúcich trestných konaniach pred vydaním meritórneho rozhodnutia je prinajmenšom v záujme zachovania nezávislosti a nestrannosti súdneho konania ako aj v záujme nerušenej činnosti polície a prokuratúry. Dochádza tak fakticky k vylúčeniu verejnej diskusie o prejedávanej veci, ktorou by konajúci sudcovia a orgány činné v trestnom konaní mohli byť ovplyvnení. Toto obmedzenie treba považovať za primerané, keďže informáciu o výsledku rozhodovacej činnosti je orgán činný v trestnom konaní, resp. súd následne povinný sprístupniť, čím zároveň dochádza k zabezpečeniu verejnej kontroly výkonu súdnej moci.

Vo vzťahu k možnostiam obmedzenia základného práva na prístup k informáciám však nie sú relevantné len menované ustanovenia zákona o slobode informácií, ale aj ustanovenia iných osobitných právnych predpisov chrániace práva a slobody iných, bezpečnosť štátu, verejný poriadok, zdravie a mravnosť.

IV. Úniky informácií z trestných spisov

Súčasný trend intenzívnej mediálnej pozornosti zameranej na vybrané trestné konania sa prejavuje čoraz väčším záujmom médií na získaní informácií pochádzajúcich z trestných spisov. Účelom môže byť či už čo najrýchlejšie informovanie verejnosti alebo vytváranie senzácií, znamenajúcich väčšiu čítanosť a tým aj vyšší hospodársky prínos médií. Orgány činné v trestnom konaní čoraz častejšie narážajú na žiadosti tzv. oprávnených osôb o poskytnutie celých trestných spisov, pričom priamoúmerne s tým dochádza k zneužívaniu práva na prístup k informáciám z trestných konaní.[15] Pod únikmi informáci je pritom potrebné chápať predovšetkým úniky konkrétnych informácií z prebiehajúcich trestných konaní do masmédií, resp. na verejnosť. K únikom informácií dochádza najčastejšie počas štádia prípravného konania, ktoré je neverejné a dostupnosť informácií je značne obmedzená.

Aj napriek tomu že úniky informácií z trestných spisov predstavujú závažný trestnoprávny problém, nemožno ich považovať za novodobý fenomén. V trestnoprávnej praxi dlhodobo a pravidelne dochádza k zverejňovaniu, resp. únikom informácií z trestných konaní v priamom rozpore nielen s dotknutými ustanoveniami Trestného poriadku, ale aj právami jednotlivcov.

Osobitné subjekty disponujúce informáciami z trestného spisu priamo alebo nepriamo informujú širokú verejnosť prostredníctvom mediálnych prostriedkov o obvinených osobách spolu s uvedením ich celých mien, s informáciami o procesnom postupe, o úkonoch trestného konania s uvedením ich výsledkov, o podaných opravných prostriedkoch a mnohých ďalších aspektoch trestného konania. Tie by mali byť spravidla čo najviac chránené. Únik informácií z trestných konaní pritom spôsobuje problémy tak orgánom činným v trestnom konaní ako aj obvineným, ktorí sú následne podrobovaní určitému druhu verejnej kompromitácie.

Akým spôsobom teda môže dôjsť k úniku informácií? Už z formy vedenia trestného konania jednoznačne vyplýva, že k informáciám súvisiacim s trestným konaním má prístup len obmedzený okruh osôb. Sú to jednak jednotlivé subjekty trestného konania ako aj úradné osoby od zapisovateľov až po administratívnych zamestnancov súdov a štátnych orgánov, ktorí s trestným spisom prichádzajú do styku. Primárne a v najväčšej miere však disponujú s trestným spisom najmä orgány činné v trestnom konaní, advokáti, obvinený a poškodený.

IV.a Úniky informácií od orgánov činných v trestnom konaní

Na úvod treba uviesť, že samotné orgány činné v trestnom konaní vo väčšine prípadov nemajú záujem o medializáciu trestných konaní, avšak charakter trestnej činnosti alebo jednotliví účastníci konania medializáciu spôsobia. Prílišná medializácia vytvára na OČTK určitý druh tlaku, pod ktorým musia následne pracovať. Zachovanie určitej miery utajenia informácií o trestnom konaní je preto v záujme práce polície a prokuratúry. Akékoľvek informácie o spáchanej trestnej činnosti alebo o osobách vystupujúcich v jednotlivých kauzách sú tak automaticky intenzívne vyhľadávané. S tým priamo súvisia možné spôsoby únikov informácií, ku ktorým dochádza najmä v prípravnom konaní.

K jednému z možných spôsobov úniku informácií dochádza spravidla pri zverejňovaní informácií v rozpore s Trestným poriadkom. Ide predovšetkým o situácie, kedy orgány činné v trestnom konaní v súlade s § 6 Trestného poriadku oprávnene informujú o prebiehajúcom trestnom konaní, avšak neodborne uvedú informácie, ktorých obsah môže ovplyvniť samotný priebeh trestného konania. Takýmito informáciami sú napr. spôsoby a priebeh vykonávania úkonov, obsah výpovedí jednotlivých svedkov alebo informácie o zaistených dôkazoch. OČTK by mali vždy zachovávať opatrnosť … …

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Autor
JUDr. Ján Neszméry

Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/10