Úvod

Blíži sa koniec prvého desaťročia 3.tisícročia, resp. 21.storočia. Moja generácia 40-nikov po prvýkrát vo svojom živote sa stáva priamym účastníkom mimoriadnej situácie celosvetového charakteru, a to finančnej a hospodárskej krízy, ktorú poznáme iba z literatúry a z histórie našich predchádzajúcich generácii, t.j. starých rodičov a rodičov.

Minulý mesiac uplynul rok od pádu ctihodnej americkej investičnej banky Lehman Brothers, ktorej kolaps znamenal začiatok celosvetovej recesie a finančnej krízy. Už od 90.rokov minulého 20.storočia sme neustále a priamo konfrontovaní procesom ekonomickej transformácie prebiehajúcej vo východnej a strednej Európe a jej vplyvom na život každého z nás, resp. „triumfom liberálnej demokracie nad totalitarizmom koncom 20.storočia, ktorý však iba ťažko možno považovať za víťazstvo rozumu nad nerozumom. Fragmentácia hodnôt a povrchný konzum, ktorý charakterizuje liberálnu demokraciu, skôr dokazuje redukciu racionality nad efektívnou manipuláciou“.(1)

Podstatnou črtou súčasnej podľa Hrubca „najmä ekonomickej globalizácie, ktorá neprináša iba sezónny pokles hrubých domácich produktov či cien akcií, ale predovšetkým prehlbuje sociálno-ekonomické nerovnosti“(2), je čoraz väčší nesúlad v prístupe k práci a kapitálu. Kapitalizmus sa síce rozšíril prakticky po celom svete, avšak voľný trh s politickou súťažou je typický iba pre euro-severoamerickú civilizáciu. Najviac sa to prejavuje v Ázii, kde kapitalizmus zažíva nebývalý rozkvet, avšak nedemokratické režimy sa neoslabujú, ani nelikvidujú, skôr naopak.

Hospodársky rast síce vedie k zvýšeniu životnej úrovne, avšak nie všetkých členov spoločnosti, ba dokonca existujúce sociálno-ekonomické nerovnosti sa už vôbec nezakrývajú, ale ďalej prehlbujú, pretože každé zvýšenie životnej úrovne jedných zákonite znamená zníženie životnej úrovne druhých. Aj slovami neoklasického ekonóma P.Samuelsona, „ekonomický rast môže paradoxne viesť k živoreniu mnohých jednotlivcov a politika, ktorá sa zameriava iba na ekonomický rast, je teda zlou politikou“. (3) Dôkazom toho je aj súčasný ekonomický vývoj v „najväčšej demokracii sveta“ v Indii, kde sa prejavujú na strane jednej výdobytky „vyspelej západnej“ civilizácie a na strane druhej utrpenie a živorenie miliónov zbedačených más prežívajúcich na ulici zo dňa na deň. Podľa Hrubca „sa zdá, že „studenú“vojnu nevyhrala demokracia, ale kapitalizmus, ktorý dnes predstavuje jediný, globálny socio-ekonomický systém. Kapitalizmus – rovnako ideológia svojho druhu, odvodená od mýtu „neviditeľnej ruky trhu“, ktorá vraj vedie jednotlivca, konajúceho vo svoj prospech, ku konaniu v prospech všetkých, spôsobuje rovnováhu dopytu a ponuky, avšak uvedené funguje viac- menej iba lokálne. S tým, ako sa kapitalizmus globalizuje, stráca aj schopnosť samoregulácie“.(4)

Sme svedkami, že proces prebiehajúcej globalizácie aj v podmienkach Slovenskej republiky potláča dodržiavanie pracovných štandardov, ktoré sa týkajú najmä ochrany a bezpečnosti zdravia pri práci, dĺžky pracovného času, zamestnávania osôb mladších ako 18 rokov veku, minimálnych štandardov odmeňovania – napr. rastie neustály tlak na zrušenie, ako aj zníženie minimálnej mzdy (účinné od 1.1.2010) a odpojenie platenia poistného do verejnoprávnych inštitúcii od minimálnej mzdy (účinné od 1.1.2010), neustále (reálne) predlžovanie pracovného času (prejavuje sa najmä v rozsahu nadčasov a započítavania, resp. nezapočítavania pracovnej pohotovosti), rozširovanie tzv. zastretých pracovných pomerov, atď.

Svetová obchodná organizácia (WTO) nadraďuje medzinárodný obchod nad iné sociálne ciele a zdá sa, že aj „EÚ, ktorá na strane jednej zdôrazňuje sociálne programy, avšak na strane druhej zdôrazňuje, že príliš sociálne programy EÚ obmedzujú slobodu podnikania a konkurencieschopnosť podnikateľov v európskom a celosvetovom trhovom priestore a uvedená skutočnosť platí ešte vo väčšej miere v období celosvetovej hospodárskej krízy“. (5) Medzinárodná organizácia práce (MOP, resp. ILO), ktorá sa venuje ochrane práce, vypracovala všetky dohovory (konvencie) nevyhnutné na ochranu pracovnej sily. Správny prístup by mal smerovať k ratifikácii a presadzovaniu jednotlivých dohovorov MOP vo všetkých krajinách sveta, čo by sa zákonite premietlo do:

• oživenia (nielen) európskej ekonomiky najmä reálnym rastom zamestnanosti,

• v boji proti všetkým formám vylúčenia zo spoločnosti,

• v plnej zamestnanosti, ale aj

• v modernizácii (nielen) európskeho sociálneho modelu, ktorý je založený na aktívnej solidarite, záruke základných ľudských práv a slobôd, vzdelávaní, na reforme dôchodkových systémov i na riešení demografických otázok.

V dnešných dňoch i táto konferencia je dôkazom, že na všetkých úrovniach spoločenského, vedeckého i politického života sa hľadajú východiská a odpovede na otázky, akou cestou sa ďalej bude uberať ľudstvo nielen v osobných, rodinných, spoločenských, ale najmä v pracovnoprávnych vzťahoch. Bude to cesta humanizmu, pokroku, rozvoja každého jednotlivca, ľudskej dôstojnosti, reálnej flexiistoty, medzinárodnej spolupráce na princípe sociálnej spravodlivosti pre spravodlivú a udržateľnú globalizáciu, cesta sociálnej inklúzie tých najslabších a najzraniteľnejších (t.j.žien, detí, osôb vpostproduktívnom veku, migrantov, osôb so zdravotným postihnutím, atď.) alebo naďalej bezbrehá liberalizácia v ekonomickej, ako aj v sociálnej oblasti a dosahovanie ziskov menšiny pod rúškom konsolidácie verejných financií na úkor sociálnej oblasti ?!

Väčšina obyvateľov Európskej únie si zabezpečuje základné existenčné prostriedky výkonom práce v pracovnoprávnych vzťahoch alebo podnikaním. Ale je tomu naozaj tak v európskom priestore aj v súčasnosti a aj v ostatných častiach našej planéty? Nedostáva sa do popredia najmä neustále tlak na znižovanie nákladov na pracovnú silu, zvýšená miera využívania detskej práce, najmä v rozvojových krajinách sveta (ale nielen tam), nízke mzdy, dlhé pracovné doby, neuveriteľné zlé pracovné podmienky, vysoký počet úrazov a chorôb z povolania a najmä veľký počet osôb (kvázizamestnancov) na pracovnom trhu bez akýchkoľvek pracovných zmlúv, alebo iba na dobu určitú a a bez akejkoľvek sociálnej ochrany ? Úspešný je „vraj“ len ten, kto ovláda trh, a to predovšetkým trh globálny. Peniaze na investície môžu mať vraj len tí, čo ich ušetria na mzdách a sociálnych výdavkoch. Iba títo úspešní určujú tempo svetového rozvoja.

Vzhľadom na množstvo otázok tohto typu v nasledujúcich riadkoch zameriame veľmi stručne pozornosť najmä na jednotlivé druhy pracovnoprávnych vzťahov (v časti A) a spôsob i mieru sociálneho zabezpečenia (ochrany) pri ich skončení (v časti B) a pokúsime sa dať odpoveď, či zásada „flexiistoty“ v podmienkach Slovenskej republiky je realizovaná v intenciách dokumentov orgánov Európskej únie, napr. dokumentu Rady zo dňa 9.12.2007 „Závery k spoločným zásadám flexiistoty, vyjadrujúci spoločný záväzok delegácií členských štátov dosiahnuť dohodu o spoločných zásadách flexiistoty, oznámenia Komisie Európskemu parlamentu Rade, Európskemu hospodárskemu a sociálnemu výboru a výboru regiónov, ako aj dokumentu Komisie „Obnovená sociálna agenda“, „Príležitosti, prístup a solidarita štátov dosiahnuť dohodu o spoločných zásadách flexiistoty, oznámenia Komisie Európskemu parlamentu Rade, Európskemu hospodárskemu a sociálnemu výboru a výboru regiónov, ako aj dokumentu Komisie „Obnovená sociálna agenda“, „Príležitosti, prístup a solidarita v Európe 21.storočia zo dňa 2.7.2008“.(6)

A. Pracovnoprávne vzťahy

1. Základná charakteristika

Základnou právnou normou v oblasti pracovného práva v Slovenskej republike je najmä Zákonník práce, t.j. zákon č. 311/2001 Z.z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZP“), ktorý v zmysle ustanovenia § 1 upravuje individuálne pracovnoprávne vzťahy v súvislosti s výkonom závislej práce fyzických osôb pre právnické osoby alebo fyzické osoby – t.j. ide o vzťahy medzi zamestnávateľom a zamestnancom a kolektívne pracovnoprávne vzťahy-t.j. ide o vzťahy medzi zástupcami zamestnancov a zamestnávateľom a vzťahy medzi vyššími odborovými orgánmi a zamestnávateľskými organizáciami (delenie z hľadiska predmetu (objektu) pracovnoprávneho vzťahu).

Pracovnoprávne vzťahy majú individuálny charakter. To znamená, že zamestnanec musí dohodnutú prácu vykonávať osobne – sám a nemôže sa pri výkone práce dať zastúpiť niekým iným. Touto základnou črtou sa pracovnoprávne vzťahy odlišujú od občianskoprávnych a obchodnoprávnych vzťahov.

Pri zakladaní pracovnoprávnych vzťahov sa prejavuje najmä ich dobrovoľný a vôľový charakter. Z hľadiska právneho postavenia účastníkov sa pri ich založení uplatňujú prvky rovnosti a v priebehu ich realizácie a ďalšieho fungovania prevažujú prvky nadradenosti a podriadenosti. Vzhľadom na to možno konštatovať, že pracovnoprávne vzťahy predstavujú špecifickú symbiózu prvkov občianskoprávnej a administratívnoprávnej metódy právnej regulácie.

K základnej charakteristike pracovnoprávnych vzťahov patrí aj ich odplatnosť, pretože čiastočne vyjadruje ich majetkový, výmenný charakter. V prípade, ak by sa zamestnanec v pracovnej zmluve zaviazal k výkonu práce bez odplaty, takáto pracovná zmluva by bola neplatná. Je potrebné zdôrazniť, že v pracovnoprávnych vzťahoch nejde o typický majetkový vklad, ale o vklad vlastnej pracovnej sily ako vlastnosti človeka, pre ktorého je práca nielen prostriedkom obživy, ale aj prostriedkom vlastnej sebarealizácie.

Ďalšou typickou črtou pracovnoprávnych vzťahov je ich prevládajúca vzájomnosť, čo je prejavom chápania týchto vzťahov ako zmiešaných právnych vzťahov pozostávajúcich z verejnoprávnych (napr. povinnosti zamestnávateľa v oblasti bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, kontrola nad dodržiavaním pracovnoprávnych predpisov) i súkromnoprávnych prvkov (tzv. zmluvné právo – právo vyplývajúce z pracovnej zmluvy, ale aj ďalších zmlúv upravených pracovným právom). To znamená, že právu zamestnanca na odmenu zodpovedá právna povinnosť zamestnávateľa odmenu poskytnúť.

Pracovnoprávne vzťahy charakterizuje aj značná diferenciácia v závislosti od pracovného vkladu zamestnanca. Diferenciácia realizácie subjektívnych práv a právnych povinností v pracovnom pomere ovplyvňuje právne postavenie jednotlivých zamestnancov. Zákonodarca častokrát prostredníctvom tejto diferenciácie subjektívnych práv a právnych povinností vyrovnáva, resp. zmierňuje faktickú nerovnosť účastníkov pracovného pomeru v závislosti od pohlavia, veku, zdravotného stavu, resp. iných okolností (napr. osoby so zdravotným postihnutím, pracovné podmienky tehotných žien, matiek a mladistvých, atd’.). Táto špecifickosť pracovnoprávnych vzťahov, najmä jeho základného druhu, pracovného pomeru je podriadená dobrým mravom (článok 2 Základných zásad ZP).

2. Klasifikácia (druhy) pracovnoprávnych vzťahov

Za pracovnoprávne vzťahy v užšom slova zmysle možno považovať tie právne vzťahy, v ktorých účastníci vystupujú ako nositelia subjektívnych práv a povinností ustanovených normami pracovného práva. Medzi základné a typické pracovnoprávne vzťahy patria pracovný pomer, ktorý vzniká odo dňa, ktorý bol dohodnutý v pracovnej zmluve ako deň nástupu do práce (§ 46 ZP) a pracovnoprávne vzťahy vznikajúce na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru.

Pracovnoprávnym vzťahom v širšom slova zmysle možno označiť každý právny vzťah vznikajúci pri spoločenskej deľbe práce bez zreteľa, na základe akých právnych noriem vzniká, mení sa a zaniká. Tieto právne vzťahy majú zmiešaný charakter, pretože ich upravuje nielen ZP, ale aj predpisy iných právnych odvetví. Je to napr. v prípade štátnozamestnaneckých služobných pomerov. Existujú aj pracovné pomery, na ktoré sa prioritne použije osobitný právny predpis a ZP sa aplikuje iba podporne, t.j. subsidiárne a to len na otázky, ktoré táto osobitná právna úprava nerieši, resp. neupravuje. Je to napr. v prípade zamestnancov pri výkone verejnej služby, sudcov Ústavného súdu, zamestnancov v doprave, zamestnancov súkromných bezpečnostných služieb a profesionálnych športovcov.

V právnej teórii je najčastejšie členenie pracovnoprávnych vzťahov na:

a) základné – t.j. pracovný pomer a právne vzťahy založené na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, t.j. dohody o pracovnej činnosti, dohody o vykonaní práce a dohody o brigádnickej práci študentov,

b) ostatné pracovnoprávne vzťahy súvisiace so základnými – sú od nich odvodené alebo im predchádzajú, napr. ide o sankčné vzťahy pri realizácii kontroly nad dodržiavaním bezpečnosti pri práci, vzťahy vyplývajúce so zabezpečovaním zamestnania (napr. pri sprostredkovaní zamestnania) a

c) ďalšie pracovné vzťahy, v rámci ktorých občania vykonávajú prácu pre zamestnávateľský subjekt, sú upravené osobitnými zákonmi a ZP ich upravuje iba čiastočne, napr. zákon o prokuratúre, zákon o vysokých školách, zákon o obecnom zriadení, atď.

3. Flexibilita v pracovnom práve

Od roku 2001 a následné novelizácie Zákonníka práce po roku 2002 (obdobie tzv. druhej Dzurindovej vlády – napr. zákon č. 210/2003 Z.z., atď.) zaviedli flexibilné formy zamestnávania, a to najmä formu agentúrneho zamestnávania, čo považujem za neobmedzenú liberalizáciu v pracovnoprávnych vzťahoch. Podľa môjho názoru aj v dnešnej dobe existujúce zmluvné typy v pracovnom práve v dostatočnej miere zabezpečujú flexibilitu pracovnoprávnych vzťahov.

Za najčastejšie sa vyskytujúci pracovnoprávny vzťah v podmienkach Slovenskej republiky možno neustále považovať pracovný pomer, ktorý sa vo väčšine prípadov uzatvára na ustanovený týždenný pracovný čas, t.j. najviac na 40 hodín týždenne, resp. na 38 hodín týždenne na základe uzatvorenej kolektívnej zmluvy alebo dokonca na kratší pracovný čas podľa § 49 ZP, ktorý zaraďujeme taktiež medzi tzv. flexibilné formy pracovného pomeru. Kratší pracovný čas nemusí byť rozvrhnutý na všetky pracovné dni. Zamestnancovi v pracovnom pomere na kratší pracovný čas patrí mzda zodpovedajúca dohodnutému kratšiemu pracovnému času, t.j. môže byť aj nižšia ako je výška minimálnej mesačnej mzdy zamestnanca v pracovnom pomere na ustanovený týždenný pracovný čas. Túto formu zamestnávania využívajú najmä ženy – matky starajúce sa o malé deti, najčastejšie do desiatich rokov veku. Treba však otvorene priznať, že zamestnávatelia tento spôsob zamestnávania ešte stále plne nevyužívajú a majú voči nemu predsudky.

V prípade pracovných pomerov sa po roku 2002 rozmohlo najmä uzatváranie pracovných pomerov na dobu určitú. Aj keď sa platná právna úprava ZP v tomto smere čiastočne sprísnila, existujú oblasti zamestnávania, kde osobitný právny predpis legalizuje uzatváranie pracovných pomerov naďalej na dobu určitú (nap. zákon o vysokých školách, atď.).

Medzi flexibilné formy pracovnoprávnych vzťahov možno jednoznačne zaradiť dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, t.j. dohodu o vykonaní práce (§ 226 ZP), dohodu o brigádnickej práci študentov (§ 227 – 228 ZP) a dohodu o pracovnej činnosti (§ 228a ZP).

Dohoda o vykonaní práce j e upravená v § 226 Zákonníka práce (ďalej len „ZP“). Dohodu o vykonaní práce môže zamestnávateľ uzatvoriť s fyzickou osobou, ak predpokladaný rozsah práce (pracovnej úlohy), na ktorú sa táto dohoda uzatvára, nepresahuje 350 hodín v kalendárnom roku.

Do predpokladaného rozsahu práce sa započítava aj práca vykonávaná zamestnancom pre zamestnávateľa na základe inej dohody o vykonaní práce._Z uvedeného vyplýva, že zamestnanec môže mať neobmedzený počet dohôd o vykonaní práce pre neobmedzený počet zamestnávateľských subjektov, avšak výkon práce na základe aj viacerých dohôd o vykonaní práce pre jedného zamestnávateľa nesmie prekročiť v kalendárnom roku rozsah 350 hodín. Túto dohodu možno uzatvárať aj s poberateľmi starobného dôchodku, predčasného starobného dôchodku, invalidného dôchodku a taktiež aj so žiakmi S Š alebo študentami VŠ.

Dohoda o brigádnickej práci študentov je upravená v § 227 a § 228

Zákonníka práce (ďalej len „ZP“). Dohodu o brigádnickej práci študentov môže zamestnávateľ uzavrieť len s fyzickou osobou, ktorá má štatút študenta (t.j. má štatút nielen študenta VŠ, ale môže ísť aj o žiaka SŠ).

Na základe tejto dohody nemožno vykonávať prácu v rozsahu prekračujúcom v priemere polovicu určeného týždenného pracovného času (t.j. pri 40 hodinovom týždennom pracovnom čase maximálne 20 hodín týždenne, resp. pri 38 hodinovom týždennom pracovnom čase maximálne 19 hodín týždenne). Dodržiavanie dohodnutého a najviac prípustného rozsahu pracovného času sa posudzuje za celú dobu, na ktorú bola dohoda o brigádnickej práci študentov uzatvorená, najdlhšie však za 12 mesiacov. Neoddeliteľnou súčasťou dohody je potvrdenie štatútu študenta (t.j. potvrdenie o návšteve vysokej školy, strednej školy alebo učilišťa).

Dohoda o pracovnej činnosti je upravená v § 228a Zákonníka práce (ďalej len „ZP“) opätovne od 1.9.2007 (a to zákonom č. 348/2007 Z.z.). Dohodu o pracovnej činnosti môže zamestnávateľ uzavrieť s fyzickou osobou iba na príležitostný výkon činnosti vymedzenej konkrétnym druhom práce. Na základe tejto dohody možno vykonávať pracovnú činnosť v rozsahu najviac (t.j. maximálne) 10 hodín týždenne. Aj v tomto prípade možno dohodu o pracovnej činnosti uzatvárať s poberateľmi starobného dôchodku, predčasného starobného dôchodku, invalidného dôchodku a taktiež aj so žiakmi SŠ alebo študentami VŠ.

Za ďalšie moderné formy flexibilného zamestnávania v intenciách Zákonníka práce sa v posledných rokoch považuje už spomínané predovšetkým dočasné pridelenie zamestnávateľom alebo agentúrou dočasného zamestnávania (§ 58 ZP), domácka práca a telepráca (§ 52 ZP), ako aj úprava prekážok na strane zamestnávateľa (§ 142 ZP), t.j. prestoje, prekážky v práci spôsobené nepriaznivými poveternostnými vplyvmi a prekážky v práci, ako aj zavedenie flexikonta na prechodné obdobie od 1.marca 2009 do 31.decembra 2012 v zmysle ktorého zamestnávateľ, u ktorého pôsobí odborová organizácia a u ktorého sú vážne prevádzkové dôvody, má možnosť poskytnúť zamestnancovi pracovné voľno, za ktoré mu patrí mzda.Čas pracovného voľna poskytnutého zamestnancovi sa posudzuje ako výkon práce.

Na základe uvedených foriem pracovnoprávnych vzťahov možno konštatovať, že ZP upravuje podľa môjho názoru zamestnávanie „až príliš“ pružným spôsobom. Neustále tlaky zamestnávateľských subjektov na „ešte väčšiu liberalizáciu“ pracovnoprávnych vzťahov, resp. úplne zrušenie Zákonníka práce sú výsledkom nielen nedostatočnej znalosti základnej platnej právnej úpravy, ale najmä neustále podceňovanie sociálnej politiky a neuvedomovanie si vzájomného prepojenia sociálnej i hospodárskej politky, ktoré sa vzájomne zákonite ovplyvňujú a podmieňujú. Postoj zamestnávateľských subjektov súvisí samozrejme aj s hodnotami, ktoré „ekonomicky úspešnejšia“ časť slovenskej spoločnosti uznáva, resp. začala preferovať najmä po roku 1989, a to najmä hodnoty slobody, individualizmu a trhu.

Ale aká je sociálna ochrana zamestnancov z uvedených foriem pracovnoprávnych vzťahov ? Je dostatočná a na úrovni 21.storočia ? Je vyvážená alebo na úkor ľudskej dôstojnosti, zdravia, bezpečnosti pri práci, spravodlivých a uspokojujúcich pracovných podmienok, osobného a rodinného života ? Na tieto skutočnosti sa pokúsime dať odpoveď v nasledujúcej časti príspevku.

B. Sociálne zabezpečenie

Sociálna ochrana zamestnancov od 1.januára 2004 vzhľadom na nadobudnutie účinnosti zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov sa taktiež liberalizovala v najširšej možnej miere, a to najmä vo veci platenia poistného. Došlo:

1. k zúženiu okruhu povinných platiteľov poistného (napr. o spoločníkov s.r.o., žiakov SŠ a študentov VŠ, za ktorých do 31.12.2003 poistné na nemocenské poistenie i dôchodkové poistenie platil štát, avšak od 1.1.2004 za tieto subjekty štát už poistné neplatí, Národný úrad práce bol zrušený, časť jeho rozpočtu prešla do rozpočtu Sociálnej poisťovne a časť do štátneho rozpočtu – možno hovoriť o tzv. znárodnení a štát taktiež prestal platiť poistné na dôchodkové poistenie za osoby evidované na úrade práce a poberajúce podporu v nezamestnanosti),

2. k zníženiu sadzieb poistného na sociálne poistenie, konkrétne na nemocenské poistenie (o 2%), na starobné poistenie (o 10 % a v roku 2005 po zavedení tzv. kapitalizácie o ďalších 9 %, t.j. cca o 19 %), ako aj na poistenie v nezamestnanosti (o 2 %),

3. k zníženiu maximálnych (t.j. najvyšších) vymeriavacích základov

(najmä na účely nemocenského poistenia, t.j. sumy, z ktorej sa platí poistné a taktiež z dôvodu rozšírenia druhov príjmov, z ktorých sa poistné neplatí – napr. náhrada za pohotovosť, príplatok za pohotovosť, odmeny pri odchod do starobného dôchodku – tu došlo k zmene od 1.1.2009) – najvyššie vymeriavacie základy sa napojili na priemernú mzdu v hospodárstve Slovenskej republiky, t.j. na nemocenské poistenie a na garančné poistenie je najvyšší vymeriavací základ vo výške 1,5-násobku priemernej mesačnej mzdy a na účely dôchodkového poistenia (t.j. starobného a invalidného), na poistenie v nezamestnanosti, ako aj na účely platenia poistného do rezervného fondu solidarity najvyšší vymeriavací základ bol od 1.januára 2004 do 31.decembra 2007 vo výške 3- násobku priemernej mesačnej mzdy a od 1.januára 2008 sa zvýšil na 4-násobok priemernej mesačnej mzdy, ktorá sa používa za predchádzajúci kalendárny rok, avšak výška najvyššieho vymeriavacieho základu sa mení k 1júlu príslušného kalendárneho roka, napr. od 1.7.2009 do 30.6.2010 sa používa priemerná mesačná mzda za kalendárny rok 2008, t.j. suma 723,03 € mesačne. Na zdravotné poistenie najvyšší vymeriavací základ je vo výške 3-násobku priemernej mesačnej mzdy, avšak je potrebné uviesť, že rozhodujúce obdobie na zdravotné poistenie je od 1.januára príslušného kalendárneho roka do 31.decembra tohto kalendárneho roka, t.j. napr. od 1.1.2009 do 31.12.2009 a priemerná mesačná mzda sa používa za predchádzajúce dva kalendárne roky, t.j za rok 2007.

4. zaviedlo sa platenie poistného najprv zo zamestnania a z najvyššieho „úhrnného“ vymeriavacieho základu v prípade zamestnanca.

V prípade, ak zamestnanec (poistenec) vykonáva viacero činností zamestnanca, poradie povinnosti platiť poistné na nemocenské poistenie, poistné na dôchodkové poistenie a poistné na poistenie v nezamestnanosti pre zamestnanca (§ 138 ods. 16 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov) sa určuje výškou jeho vymeriavacieho základu, pričom sa postupuje od vymeriavacieho základu najvyššieho k vymeriavaciemu základu najnižšiemu. Ak je výška vymeriavacích základov zamestnanca rovnaká, prednostná povinnosť platiť poistné na nemocenské poistenie, poistné na dôchodkové poistenie a poistné na poistenie v nezamestnanosti pre zamestnanca sa viaže na vymeriavací základ dosiahnutý u toho zamestnávateľa, u ktorého poistenie zamestnanca vzniklo skôr.

V prípade, ak zamestnanec súčasne vykonáva aj činnosť povinne nemocensky poistenej a povinnej dôchodkovo poistenej SZČO, poistné na nemocenské poistenie a poistné na dôchodkové poistenie sa platí vždy prednostne z vymeriavacieho základu dosiahnutého z výkonu činnosti zamestnanca.

Ak poistenec vykonáva zárobkovú činnosť (napr. zamestnanec vykonáva činnosť zamestnanca – t. j. je v pracovnom pomere na základe pracovnej zmluvy) a súčasne je dobrovoľne nemocensky poistená osoba, dobrovoľne dôchodkovo poistená osoba alebo dobrovoľne poistená osoba v nezamestnanosti, poistné na nemocenské poistenie, poistné na dôchodkové poistenie a poistné na poistenie v nezamestnanosti sa platí vždy prednostne z vymeriavacieho základu dosiahnutého z výkonu zárobkovej činnosti.

V prípade, ak poistenec vykonáva viacero zárobkových činností (napr. zamestnanec má viacero pracovných pomerov) a súčasne je dobrovoľne nemocensky poistená osoba, dobrovoľne dôchodkovo poistená osoba alebo dobrovoľne poistená osoba v nezamestnanosti, poistné na nemocenské poistenie, poistné na dôchodkové poistenie a poistné na poistenie v nezamestnanosti sa platí vždy prednostne z výkonu viacerých zárobkových činností. Poradie povinnosti platiť poistné na nemocenské poistenie, poistné na dôchodkové poistenie a poistné na poistenie v nezamestnanosti z výkonu viacerých zárobkových činnosti sa určuje podľa výšky vymeriavacieho základu, pričom sa postupuje od vymeriavacieho základu najvyššieho k vymeriavaciemu základu najnižšiemu, podľa vzniku poistenia zamestnanca alebo z výkonu činnosti zamestnanca.

V prípade, ak nemocenské poistenie, dôchodkové poistenie a poistenie v nezamestnanosti trvalo len časť kalendárneho mesiaca, vymeriavací základ na platenie poistného na nemocenské poistenie, poistného na dôchodkové poistenie a poistného na poistenie v nezamestnanosti sa upraví tak, že vymeriavací základ pripadajúci na jeden deň sa vynásobí počtom dní nemocenského poistenia, dôchodkového poistenia a poistenia v nezamestnanosti v tomto kalendárnom mesiaci.

V prípade poistencov vykonávajúcich viacero činností, napr. majúcich viaceré pracovné pomery alebo vykonávajúcich podnikateľskú činnosť popri zamestnaní sa zaviedol tzv. úhrn vymeriavacích základov, čo v praxi znamená, že takýto subjekt prednostne platí poistné z výkonu činnosti zamestnanca, t.j. z pracovného pomeru a až potom z podnikateľskej činnosti. (Pozri tabuľky č. 1 až

3).

Vymeriavací základ zamestnanca v pracovnom pomere na kratší pracovný čas je mesačne najmenej (§ 138 ods. 10 písm. a) zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov) suma príjmu zodpovedajúca kratšiemu pracovnému času zamestnanca, ktorý má dohodnutý pracovný pomer na kratší pracovný čas podľa § 49 ZP (t.j. zákona č. 311/2001 Z.z. v znení neskorších predpisov), napr. 250 € mesačne, resp. 50 € mesačne, t.j. môže ísť aj o sumu nižšiu ako je minimálna mzda zamestnanca v pracovnom pomere odmeňovaného mesačnou mzdou.

Fyzická osoba (napr. zamestnanec v pracovnom pomere) a právnická osoba, ktoré sú povinné platiť poistné, sú povinné poistné odvádzať, ak tento

zákon neustanovuje inak (§ 141 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov). Za zamestnanca túto povinnosť plní jeho zamestnávateľ, t.j. za zamestnanca odvádza poistné na nemocenské poistenie, poistné na dôchodkové poistenie a poistné na poistenie v nezamestnanosti (i na zdravotné poistenie) jeho zamestnávateľ. Zamestnávateľ vykonáva zrážku poistného na nemocenské poistenie, poistného na dôchodkové poistenie a poistného na poistenie v nezamestnanosti, (i na zdravotné poistenie), ktoré je povinný platiť zamestnanec (§ 141 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov).

Poznámky autorky:

*SP= Sadzba poistného na starobné poistenie zamestnanca sa znižovala o 0,5% na každé nezaopatrené dieťa. Ak sa o to isté nezaopatrené dieťa súčasne starali obdidvaja rodičia alebo osvojitelia nezaopatreného dieťaťa, sadzba poistného na starobné poistenie sa znižovala jednému rodičovi alebo jednému osvojiteľovi nezaopatreného dieťaťa (§ 131 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení zákona č. 600/2003 Z.z. o prídavku na dieťa a o zmene a doplnení zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení- platilo to v období od 1.1.2004 do 31.12.2005).

Od 1.januára 2006 zákonom č. 534/2005 Z.z., ktorým sa menil a dopĺňal zákon č. 595/2003 Z.z. o daniz príjmov v znení neskorších predpisov – (článok IX). došlo k vypusteniu § 131 ods. 3 zákona c. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení zákona č. 600/2003 Z.z. o prídavku na dieťa a o zmene a doplnení zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, v zmysle ktorého sa sadzba poistného na starobné poistenie poistenca znižovala o 0,5 % na každé nezaopatrené dieťa, o ktoré sa staral rodič alebo osvojiteľ nezaopatreného dieťaťa. Ak sa o to isté nezaopatrené dieťa súčasne starali obidvaja rodičia alebo osvojitelia nezaopatreného dieťaťa, sadzba poistného na starobné poistenie sa znižovala jednému rodičovi alebo jednému osvojiteľovi nezaopatreného dieťaťa. Z uvedeného vyplýva, že od 1.januára 2006 sadzba poistného na starobné poistenie sa už žiadnemu subjektu neznižuje, t.j. došlo k odstráneniu nerovnosti subjektov v prípade platenia poistného na starobné poistenie (odstránil sa aj rozpor s čl. 12 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého „ľudia sú si rovní v právach“, t.j. odstránilo sa zvýhodňovanie poistencov – rodičov z dôvodu starostlivosti o nezaopatrené deti, ktoré v poisťovacom systéme nemalo žiadne opodstatnenie a išlo o nesystémový prvok).

**SP= Sadzba poistného na starobné poistenie pre zamestnanca, ktorý je sporiteľ podľa zákona č. 43/2004 Z.z.v znení neskorších predpisov Od 1.1.2005 nadobudol účinnosť zákon č. 43/2004 Z.z. o starobnom dôchodkovom sporení v zmysle ktorého zamestnávateľ, ktorý zamestnáva zamestnanca, ktorý je sporiteľom, odvádza na starobné poistenie celkovo 14 %, avšak do Sociálnej poisťovne na starobné poistenie ide 5 % a na dôchodkové starobné sporenie ide 9 %. Obdobné sa vzťahuje aj pre SZČO, ktorá na starobné poistenie celkovo platí síce 18 %, avšak ak je sporiteľom, v Sociálnej poisťovni zostáva (iba) 9 % a na dôchodkové starobné sporenie ide (tiež) 9%.

Platenie poistného z jednotlivých pracovnoprávnych vzťahov

Z pracovného pomeru uzatvoreného na základe pracovnej zmluvy na ustanovený týždenný pracovný čas, t.j. najviac na 40 hodín týždenne medzi zamestnávateľom a zamestnancom je zamestnávateľ povinný splniť si oznamovaciu povinnosť – t. j. prihlásiť zamestnanca na nemocenské poistenie, na dôchodkové poistenie (t.j. na starobné poistenie a na invalidné poistenie) a na poistenie v nezamestnanosti v Sociálnej poisťovni pred vznikom týchto poistení, najneskôr pred začatím výkonu činnosti zamestnanca a od 1.1.2009 je zamestnávateľ zároveň pri plnení tejto povinnosti povinný oznámiť príslušnej pobočke Sociálnej poisťovne aj štát, na ktorého území zamestnanec vykonáva prácu, ak prácu vykonáva mimo územia Slovenskej republiky, pričom zamestnávateľ je taktiež povinný oznámiť pobočke zmenu štátu, na ktorého území zamestnanec vykonáva prácu, a to do ôsmich dní od zmeny tejto skutočnosti (§ 231 ods. 1 písm. o) zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení zákona č. 449/2008 Z.z.). Zamestnávateľ má zároveň povinnosť prihlásiť zamestnanca aj na zdravotné poistenie do tej zdravotnej poisťovne, ktorú si zamestnanec vybral, a to do ôsmich dní od vzniku pracovného pomeru zamestnanca, t.j. od vzniku tohto poistenia a platiť poistné na nemocenské poistenie vo výške 1,4 % (t.j. od 1.1.2009 do 31.12.2009 najmenej 4,10 € mesačne a najviac 15,10 € mesačne od 1.7.2009 do 30.6.2010), na dôchodkové poistenie, t.j. na starobné poistenie vo výške 14 % (t.j. najmenej 41,30 € mesačne a najviac 404,80 € mesačne) a na invalidné poistenie vo výške 3 % (t.j. najmenej 8,80 € mesačne a najviac 86,70 € mesačne), na poistenie v nezamestnanosti vo výške 1 % (t.j. najmenej 2,90 € mesačne a najviac 28,90 € mesačne), ako aj poistné na úrazové poistenie vo výške 0,8 % (t.j. najmenej 2,30 € mesačne a najviac z neobmedzeného vymeriavacieho základu, t.j. aj z viac ako zo sumy 2 892,12 € mesačne), na garančné poistenie vo výške 0,25 % (okrem štátnej rozpočtovej alebo štátnej príspevkovej organizácie a obce), t.j. najmenej 0,70 € mesačne a najviac 2,70 € mesačne a do rezervného fondu solidarity vo výške 4,75 % (t.j. najmenej 14 € mesačne a najviac 137,30 € mesačne) a taktiež preddavky na zdravotné poistenie vo výške 10 % (t.j. najmenej 29,55 € mesačne a najviac 200,61 € mesačne).

Celková výška zaplateného poistného za jedného zamestnanca je najmenej v sume 103,65 € mesačne a najviac v sume 876,11 € mesačne bez úrazového poistenia (s úrazovým poisteným zo sumy 2892,12 € je to výška 899,24 € mesačne).

Povinnosť platiť poistné na nemocenské poistenie vo výške 1,4 % (t.j.najmenej 4,10 € mesačne a v úhrne najviac 15,10 € mesačne), na dôchodkové poistenie, t.j. na starobné poistenie vo výške 4 % (t.j. najmenej 11,80 € mesačne a v úhrne najviac 115,60 € mesačne) a na invalidné poistenie vo výške 3 % (t.j. najmenej 8,80 € mesačne a v úhrne najviac 86,70 € mesačne), poistné na poistenie v nezamestnanosti vo výške 1 % (t.j. najmenej 2,90 € mesačne a v úhrne najviac 28,90 € mesačne), ako aj preddavky na zdravotné poistenie vo výške 4 % (t.j. najmenej 11,82 € mesačne a najviac 80,24 € mesačne) má aj zamestnanec, pričom uvedené poistné na sociálne poistenie i preddavky na zdravotné poistenie za zamestnanca odvádza zamestnávateľ. Celková výška zaplateného poistného v prípade zamestnanca je najmenej v sume 39,42 € mesačne a v úhrne najviac 326,54 € mesačne.(Tabuľka č. 4 – prvé dva riadky)

V prípade uzatvorenia pracovnoprávneho vzťahu medzi zamestnávateľom a žiakom SŠ alebo študentom VŠ na základe pracovnej zmluvy platia tie isté odvodové povinnosti pre zamestnávateľa ako v prípade, keď ide o pracovnoprávny vzťah na základe pracovnej zmluvy medzi zamestnávateľom a zamestnancom (s

výnimkou žiakov SŠ mladších ako 18 rokov veku, ale starších ako 16 rokov veku – t.j. v zmysle § 85 ZP majú najviac 37 a % hod. týždenný pracovný čas, resp. mladší ako 16 rokov veku – najviac 30 hodín týždenne).

Ak zamestnávateľ zamestnáva poberateľa starobného dôchodku (príp. poberateľa predčasného starobného dôchodku) na základe pracovnej zmluvy na ustanovený týždenný pracovný čas, t.j. najviac na 40 hodín týždenne medzi zamestnávateľom a zamestnancom je povinný okrem splnenia si oznamovacej povinnosti, taktiež platiť poistné na starobné poistenie vo výške 14 % (t.j. najmene 41,30 € mesačne a najviac 404,80 € mesačne), (od 1.1.2008) aj poistné na nemocenské poistenie vo výške 1,4 % (t.j. najmenej 4,10 € mesačne a najviac 15,10 € mesačne), poistné na úrazové poistenie vo výške 0,8 % (t.j. najmenej 2,30 € mesačne a najviac z neobmedzeného vymeriavacieho základu, t.j. aj z viac ako zo sumy 2 892,12 € mesačne), na garančné poistenie vo výške 0,25 % (s výnimkou štátnej rozpočtovej alebo štátnej príspevkovej organizácie a obce), t.j. najmenej 0,70 € mesačne a najviac 2,70 € mesačne a do rezervného fondu solidarity vo výške 4,75 % (t.j. najmenej 14 € mesačne a najviac 137,30 € mesačne), ako aj preddavky na zdravotné poistenie vo výške 10 % (t.j. najmenej 11,82 € mesačne a najviac 80,24 € mesačne). Celková výška zaplateného poistného za 1 takéhoto zamestnanca je najmenej v sume 74,22 € mesačne a najviac v sume 640,14 € mesačne (663,24 € mesačne v prípade započítania aj úrazového poistenia zo sumy 2 892,12 € mesačne).

Zamestnanec – poberateľ starobného dôchodku, resp.poberateľ predčasného starobného dôchodku je naďalej povinný platiť poistné na starobné poistenie vo výške 4 % (t.j. najmenej 11,80 € mesačne a v úhrne najviac 115,60 € mesačne), preddavky na zdravotné poistenie vo výške 4 % (t.j. najmenej 11,82 € mesačne a v úhrne najviac 80,24 € mesačne) a (od 1.1.2008) mu vznikla povinnosť (opätovne) platiť aj poistné na nemocenské poistenie vo výške 1,4 % (t.j. najmenej 4,10 € mesačne a v úhrne najviac 15,10 € mesačne). Celková výška zaplateného poistného do fondov je najmenej v sume 27,72 € mesačne a v úhrne najviac v sume 210,94 € mesačne. Toto poistné za neho odvádza zamestnávateľ. Poistné na invalidné poistenie, ani poistné na poistenie v nezamestnanosti neplatí a neplatí ich ani zamestnávateľ. (Tabuľka č. 4 – tretí a štvrtý riadok).

Ak zamestnávateľ zamestnáva poberateľa invalidného dôchodku priznaného z dôvodu poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť najviac o 70% na základe pracovnej zmluvy na ustanovený týždenný pracovný čas, t.j. najviac na 40 hodín týždenne je povinný okrem splnenia si oznamovaciu povinnosť, platiť aj poistné na nemocenské poistenie vo výške 1,4 % (t.j. najmenej 4,10 € mesačne a najviac 15,10 € mesačne), na starobné poistenie vo výške 14 % (t.j. najmenej 41,30 € mesačne a najviac 404,80 € mesačne), na invalidné poistenie vo výške 3 % (t.j. najmenej 8,80 € mesačne a najviac 86,70 € mesačne), na poistenie v nezamestnanosti vo výške 1 % (t.j. najmenej 2,90 € mesačne a najviac 28,90 € mesačne), poistné na úrazové poistenie vo výške 0,8 % (t.j. najmenej 2,30 € mesačne a najviac z neobmedzeného vymeriavacieho základu, t.j. aj z viac ako zo sumy 2 892,12 € mesačne), na garančné poistenie vo výške 0,25 % (s výnimkou štátnej rozpočtovej alebo štátnej príspevkovej organizácie a obce), t.j. najmenej 0,70 € mesačne a najviac 2,70 € mesačne a do rezervného fondu solidarity vo výške 4,75 % (t.j. najmenej 14 € mesačne a najviac 137,30 € mesačne) a preddavky na zdravotné poistenie vo výške (iba) 5 % (t.j. najmenej 14,77 € mesačne a najviac 100,30 € mesačne). Celková výška zaplateného poistného za 1 takéhoto zamestnanca je najmenej v sume 88,87 € mesačne a najviac v sume 675,50 € mesačne (698,60 € mesačne v prípade započítania aj úrazového poistenia zo sumy 2 892,12 € mesačne).

Zamestnanec – poberateľ invalidného dôchodku priznaného z dôvodu poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť najviac o 70% na základe pracovnej zmluvy je povinný platiť poistné na nemocenské poistenie vo výške 1,4 % (t.j. najmenej 4,10 € mesačne a v úhrne najviac 15,10 € mesačne), na starobné poistenie vo výške 4 % (t.j. najmenej 11,80 € mesačne a v úhrne najviac 115,60 € mesačne), na invalidné poistenie vo výške 3% (t.j. najmenej 8,80 € mesačne a v úhrne najviac 86,70 € mesačne), poistné na poistenie v nezamestnanosti vo výške 1 % (t.j. najmenej 2,90 € mesačne a v úhrne najviac 28,90 € mesačne) a preddavky na zdravotné poistenie vo výške (iba) 2 % (t.j. najmenej 5,91 € mesačne a najviac 40,12 € mesačne). Toto poistné za neho odvádza zamestnávateľ. Celková výška zaplateného poistného do fondov je najmenej v sume 33,51 € mesačne a v úhrne najviac v sume 575,62 € mesačne. (Tabuľka č. 4 – piaty a šiesty riadok).

Ak zamestnávateľ zamestnáva poberateľa invalidného dôchodku priznaného z dôvodu poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o viac ako 70% na základe pracovnej zmluvy na ustanovený týždenný pracovný čas, je povinný okrem splnenia si oznamovacej povinnosti, platiť aj poistné na starobné poistenie vo výške 14 % (t.j. najmenej 41,30 € mesačne a najviac 404,80 € mesačne), (od 1.1.2008) aj poistné na invalidné poistenie vo výške 3 % (t.j. 8,80 € mesačne a najviac 86,70 € mesačne) a na nemocenské poistenie vo výške 1,4 % (t.j. najmenej 4,10 € mesačne a najviac 15,10 € mesačne), poistné na poistenie v nezamestnanosti neplatí, poistné na úrazové poistenie vo výške 0,8 % (t.j. najmenej 2,30 € mesačne a najviac z neobmedzeného vymeriavacieho základu, t.j. aj z viac ako zo sumy 2 892,12 € mesačne), poistné na garančné poistenie vo výške 0,25 % (s výnimkou štátnej rozpočtovej alebo štátnej príspevkovej organizácie a obce), t.j. najmenej 0,70 € mesačne a najviac 2,70 € mesačne a poistné do rezervného fondu solidarity vo výške 4,75 % (t.j. najmenej 14 € mesačne a najviac 137,30 € mesačne) a preddavky na zdravotné poistenie vo výške (iba) 5 % (t.j. najmenej 14,77 € mesačne a najviac 100,30 € mesačne). Celková výška zaplateného poistného za 1 takéhoto zamestnanca je najmenej v sume 85,97 € mesačne a najviac v sume 486,60 € mesačne (509,70 € mesačne v prípade započítania aj úrazového poistenia zo sumy 2 892,12 € mesačne).

Zamestnanec – poberateľ invalidného dôchodku priznaného z dôvodu poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o viac ako 70% naďalej platí poistné na starobné poistenie vo výške 4 % (t.j. najmenej 11,80 € mesačne a v úhrne najviac 115,60 € mesačne), preddavky na zdravotné poistenie vo výške (iba) 2 % (t.j. 5,91 € mesačne a najviac 40,12 € mesačne) a (od 1.1.2008 opätovne) aj poistné na invalidné poistenie vo výške 3 % (t.j. najmenej 8,80 € mesačne a v úhrne najviac 86,70 € mesačne) a na nemocenské poistenie vo výške 1,4 % (t.j. najmenej 4,10 € mesačne a v úhrne najviac 15,10 € mesačne). Celková výška zaplateného poistného do fondov je najmenej v sume 30,61 € mesačne a v úhrne najviac v sume 257,52 € mesačne. Toto poistné za neho odvádza zamestnávateľ. Avšak poistné na poistenie v nezamestnanosti neplatí. (Tabuľka č. 4 – piaty a šiesty riadok).

Z dohody o vykonaní práce zamestnanec neplatí žiadne poistné do Sociálnej poisťovne a môže (ale nemusí) platiť (iba) preddavky na zdravotné poistenie vo výške 14 % z ním určenej sumy, najmenej však 26,74 € mesačne a najviac 280,86 € mesačne. Študenti VŠ a ani zamestnanci – poberatelia invalidného dôchodku neplatia ani poistné na zdravotné poistenie.

Zamestnávateľ za zamestnanca na základe dohody o vykonaní práce je povinný platiť iba poistné na úrazové poistenie vo výške 0,8 % z VZ, ktorý môže byť aj nižší ako je výška minimálnej mzdy a na garančné poistenie vo výške 0,25 % z VZ, ktorý taktiež môže byť menej ako je výška minimálnej mzdy, avšak najviac zo sumy 1 084,55 € mesačne, t.j. najviac 2,70 € mesačne. Zamestnávateľ neplatí za takéhoto zamestnanca ani poistné na nemocenské poistenie, na dôchodkové poistenie, ani na poistenie v nezamestnanosti a ani na zdravotné poistenie.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti v prípade dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnancovi nevzniká nárok na nemocenské, v prípade tehotenstva a materstva ani na materské a pri potrebe ošetrovania chorého člena rodiny, nemá nárok ani na ošetrovné. Uvedená doba výkonu práce sa mu nezapočítava ani na účely výpočtu dôchodku a pri skončení dohody o vykonaní práce zamestnancovi nevzniká ani nárok na dávku v nezamestnanosti, t.j. sociálna ochrana (istota, bezpečnosť) zamestnanca je veľmi oslabená, takmer žiadna. Môže mu vzniknúť iba nárok na úrazové dávky a na dávku garančného poistenia v prípade platobnej neschopnosti zamestnávateľa a po skončení výkonu práce na základe uvedenej dohody môže požiadať o dávky v hmotnej núdzi, na ktoré mu však nemusí vzniknúť nárok, napr. ak si svojím majetkom môže zabezpečiť základné životné podmienky a pomôcť v hmotnej núdzi.

Uvedené platí aj v prípade výkonu prác na základe dohody o pracovnej činnosti i dohody o brigádnickej práci študentov.

Sú uvedené formy pracovnoprávnych vzťahov z hľadiska najmä platenia poistného na nemocenské poistenie, dôchodkové poistenie, poistenie v nezamestnanosti a na zdravotné poistenie skutočne legislatívne upravené v intenciách dokumentov orgánov EÚ a zásady „flexiistoty“ s rešpektovaním základných princípov práva sociálneho zabezpečenia i Ústavy Slovenskej republiky ?

Záver – zhrnutie

Flexibilné formy zamestnávania v zmysle ZP sú podľa môjho názoru dostačujúce, avšak je potrebné zdôrazniť, že najmä v prípade dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru došlo k úplnému odstráneniu sociálnej ochrany zamestnancov z dôvodu zrušenia základného princípu práva sociálneho zabezpečenia, a to princípu univerzality (všeobecnosti – uvedené subjekty nemajú vôbec povinnosť platiť poistné na sociálne poistenie – t.j. na nemocenské, dôchodkové, ani na poistenie v nezamestnanosti a taktiež ani ich zamestnávateľský subjekt a v prípade choroby, staroby, invalidity, resp. nezamestnanosti nemajú nárok ani na dávky z poistného systému), ako aj princípu sociálnej solidarity (vzhľadom na maximálne vymeriavacie základy, ktoré sú 1,5 alebo 4-násobkom priemerenej mesačnej mzdy v hospodárstve SR za predchádzajúci kalendárny rok a ich výška sa používa od 1.júla bežného roka až do 30.júna nasledujúceho kalendárneho roka, resp. na zdravotné poistenie – 3- násobok) – to platí aj pre pracovné pomery na základe pracovnej zmluvy. (Napr. zamestnanec so mzdou 100 000 Sk mesačne, zaplatí 19 % daň z príjmu – t.j. 19 000 Sk a ako zamestnanec 13,4 % z maximálnych vymeriavacích základov – t.j. 9 838 Sk mesačne, t.j. 326,54 €, takže mu zostane v čistom 71 162 Sk (2 363 €) mesačne, avšak zamestnanec so mzdou 16 000 Sk, až 60 % pracuje za podpriemerné mzdy okolo 15 000 Sk, resp. 17 000 Sk mesačne – zaplatí 19 % daň, t.j. 3 040 Sk mesačne a 13,4 % – t.j. 2 144 Sk, takže v čistom mu zostane 10 816 Sk a viac-menej sa približuje k zamestnancom s minimálnou mzdou, pretože tým sa vracia 19 % daň, aj keď preddavky na daň platiť musia).

Z uvedeného vyplýva, že platná právna úprava účinná od 1.januára 2004 v oblasti sociálneho poistenia, resp. celkovej sociálnej ochrany – sociálneho zabezpečenia obyvateľstva je dôkazom, že sociálna politika (ak o nej ešte vôbec možno hovoriť – má ísť totiž o činnosť, ktorá má odstraňovať nerovnosti týkajúce sa podmienok života ľudí, vzťahov medzi ľuďmi, vzťahov medzi indivídiom a kolektívnom, resp. ide o riešenie materiálnych podmienok existencie človeka počas vzniku nepriaznivých životných situácií, vrátane dôchodkovej reformy) sa najmä do roku 2006 realizovala pod rúškom nevyhnutnosti konsolidácie štátneho rozpočtu a zvýšenia konkurencieschopnosti nie v prospech tých, ktorí to skutočne potrebujú (t.j. nie v prospech najzraniteľnejších vrstiev obyvateľstva – žien, detí, občanov v postproduktívnom veku – tj. starcov a nezamestnaných), ale v prospech ekonomicky silných a sebestačných. Na základe právnej úpravy, ale aj reálnej situácie v spoločnosti možno konštatovať, že uskutočňovaná tzv. reforma sociálneho systému nebola prestavbou, ale jednoznačne išlo o rozklad sociálneho štátu, pretože právo sociálneho zabezpečenia sa celkovo posunulo od práva verejného k právu súkromnému, tj. posilnilo sa dôchodkové starobné sporenie (do ktorého vstúpilo cca 1 500 000 subjektov z celkového počtu ekonomicky činných cca 2 200 000) a doplnkové dôchodkové sporenie, t.j. podporili sa záujmy súkromného finančného kapitálu na úkor priebežného sociálneho poistenia, t.j .verejného záujmu spočívajúceho nielen v ochrane každého jednotlivca našej spoločnosti pred biedou a chudobou, ale aj v zabezpečení ľudsky dôstojnej existencie každého od narodenia až po smrť. S poľutovaním treba konštatovať, že aj v súčasnosti naďalej pretrvávajú deformácie tzv. dôchodkovej reformy a najmä v dôchodkovom systéme sa čoraz viac preferuje princíp zásluhovosti a oslabuje princíp celospoločenskej solidarity (pozri § 63 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov – t.j. pri priznávaní dôchodkových dávok z príjmov od roku 1984 vyšších ako bola suma priemernej mzdy v hospodárstve SR, t.j. ak hodnota priemerného osobného mzdového bodu je vyššia ako 1,25 sa priznáva v roku 2009 – 76 %, v roku 2010 to bude až 80 %, v roku 2011 – 84 %, v roku 2012 – 88 %, v roku 2013 – 92 % a v roku 2014 – 96 % a v prípade dôchodkových dávok priznávaných z príjmov od roku 1984 nižších ako bola suma priemernej mzdy v hospodárstve SR, t.j. ak hodnota priemerného osobného mzdového bodu je nižšia ako 1,00 sa priznáva v roku 2009 – 24 %, v roku 2010 to bude iba 20 %, v roku 2011 – 16 %, v roku 2012 – 12 %, v roku 2013 – 8 % a v roku 2014 – len 4 % , t.j. v prípade nízko príjmových skupín obyvateľstva dochádza neustále k oslabovaniu princípu celospoločenskej solidarity).

V tejto súvislosti je taktiež potrebné zdôrazniť, že odvody do priebežného systému dôchodkového poistenia sa znížili v maximálnej možnej miere s prihliadnutím na možnosti štátu zabezpečiť dostatočné zdroje pre Sociálnu poisťovňu. Potvrdil to svojmi výrokmi aj minister financií SR I.Mikloš, ktorý dňa 4.5.2006 na diskusnom fóre, ktoré zorganizoval Klub Hospodárskych novín. HN Club konštatoval, že Slovensko má za rok 2005 najnižšie daňové a odvodové zaťaženie zo všetkých krajín EÚ 25 a podľa oficiálnych údajov Eurostatu dosiahlo 28,8%”. Mikloš odhadol, že vplyvom zníženia daňového a odvodového zaťatenia SR prišla za posledných 8 rokov hypoteticky o 400 miliárd Sk. “Znamená to, že do verejného sektora neprišli stovky milliárd Sk, ktoré zostali v rukách fyzických osôb a podnikateľov”,(7) povedal I. Mikloš.

V súvislosti aj so súčasnou celosvetovou hospodárskou a finančnou krízou sa natíska otázka, či je vôbec priestor na ďalšie požadované neustále znižovanie percentuálnych sadzieb poistného zo strany zamestnávateľských subjektov i SZČO (čo sa udialo v prípade povinne dôchodkovo poistených SZCO – do rezervného fondu solidarity – v období od 1.4.2009 do 31.12.2010 – pozri tabuľku č. 2), ako aj vymeriavacích základov – v prípade zamestnávateľov a zamestnancov dôjde k zníženiu minimálneho vymeriavacieho základu od 1.januára 2010 do 31.decembra 2010 z dôvodu novonavrhnutej a schválenej novej výšky minimánej mzdy na rok 2010 – t.j. iba na sumu 307,70 € mesačne (pôvodne mala byť jej výška 319,60 € mesačne, avšak zamestnávatelia nesúhlasili so zvyšovaním minimálnej mzdy a neustále žiadajú jej zrušenie – čo by znamenalo porušenie „základných ľudských práv v zmysle čl. 15 a 19 Ústavy SR – t.j. práva na ľudsky dôstojný život a je potrebné taktiež zdôrazniť, že výška minimálnej mzdy by podľa Rady Európy mala dosahovať cca 60 % priemernej mzdy v hospodárstve, avšak v SR je cca 40 %).

Zdá sa, akoby sa zabúdalo, že Slovenská republika v zmysle Ústavy SR v čl. 1 je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Znamená to, že štát sa má podriaďovať svojej ústave, zákonom a zároveň aj všeobecne uznávaným normám medzinárodného práva. Za ťažiskový princíp právneho štátu sa považuje sloboda a rešpektovanie ústavnosti a zákonnosti, tj. z materiálneho hľadiska ústavnosť vystupuje jako právo na ústavné zabezpečenie základných práv a slobôd, pričom zákonnosť (legalita) je požiadavka regulácie konania všetkých subjektov právom, pričom štátne orgány sa z tejto regulačnej sféry v nijakom prípade nevynímajú. Ide o princíp všeobecnej záväznosti práva, tj. bezvýhradnú povinnosť všetkých subjektov práva zachovávať platné právo, ktorého základným princípom musí byť princíp sociálnej spravodlivosti. V demokratickej spoločnosti sa požiadavka dodržiavania práva musí vzťahovať aj na štátne orgány, a to vrátane tých, ktoré právo tvoria. Aj parlament ako najvyšší predstaviteľ suverenity štátu, legitimovaný voľbami, musí pri tvorbe zákonov, ako aj pri ich zmene dodržiavať ústavu a procesné predpisy, ktoré sám vytvoril a ktoré musia bvť v súlade s Ústavou SR. Ale je tomu naozaj tak ?

Súčasť ústavného rámca pôsobenia práva sociálneho zabezpečenia predstavuje aj ustanovenie článku 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky o platnosti medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodných zmlúv, na vykonanie ktorých nie je potrebný zákon, a medzinárodných zmlúv, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom, ustanoveným zákonom o ich prednosti pred zákonom (napr. revidovaná ESCH).

V zmysle ustanovenia článku 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky „právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa článku 120 ods. 2 Ústavy SR, tj. vláda je oprávnená vydávať nariadenia aj na vykonanie Európskej dohody o pridružení uzatvorenej medzi Európskymi spoločenstvami a ich členskými štátmi na strane jednej a Slovenskou republikou na strane druhej a na vykonanie medzinárodných zmlúv.“.

Medzi súvisiace predpisy patria najmä tieto medzinárodné zmluvy:

• Všeobecná deklarácia ľudských práv (aj keď nemá charakter všeobecne záväzného normatívneho právneho aktu medzinárodnoprávnej povahy, komplexne upravuje sociálne práva človeka) – čl. 22 a čl. 25,

• Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach – čl. 9 a čl. 11 ods. 1,

• Európska sociálna charta Rady Európy – (ďalej len „ESCH“, ratifikovaná a publikovaná v Oznámení Ministerstva zahraničných vecí č. 329/1998 Zb.) – čl. 12 a 13,

• Európska sociálna charta Rady Európy (revidovaná) – ratifikovaná 20.marca 2009, publikovaná v Oznámení Ministerstva zahraničných vecí č. 273/2009 Z.z.), ako aj dohovory Medzinárodnej organizácie práce (ďalej len „MOP“), z ktorých najdôležitejšie sú najmä:

• Dohovor MOP č. 102/1952 o minimálnej norme sociálneho

zabezpečenia (ratifikovaný a publikovaný v Oznámení bývalého

Federálneho ministerstva zahraničných vecí Českej a Slovenskej Federatívnej republiky č. 461/1991 Zb.),

• Dohovor MOP c. 130/1969 o lekárskej starostlivosti a o nemocenských dávkach (ratifikovaný a publikovaný v Oznámení bývalého Federálneho ministerstva zahraničných vecí Českej a Slovenskej Federatívnej republiky č. 537/1990 Zb.) – najmä čl. 19,20, 22 a 23,

• Dohovor MOP c.128/1967 o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach (ratifikovaný a publikovaný v Oznámení bývalého Federálneho ministerstva zahraničných vecí Českej a Slovenskej Federatívnej republiky č. 416/1991 Zb.) – IlI.časť – najmä čl. 14 až 26, 27 a 28.

Zákon č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov najmä pri výpočte výšky jednotlivých dávok sociálneho poistenia, najmä nemocenského poistenia (nemocenského, ošetrovného, materského, ani vyrovnávacej dávky), ale aj dôchodkového poistenia (starobného dôchodku, invalidného dôchodku, dôchodkov pozostalých) vôbec nerešpektuje záväzky vyplývajúce z ratifikovaných dohovorov MOP č. 102/1952, č. 128/1967 a č. 130/1969. (Dôvodová správa zákona o sociálnom poistení neobsahuje ani doložku zlučiteľnosti s týmito ratifikovanými dohovormi a ani vybraný spôsob výpočtu dávok sociálneho poistenia).

Vzhľadom na to, výška jednotlivých dávok najmä pre nízkopríjmové skupiny obyvateľstva (t.j. s mesačnými príjmami v rokoch 2004 až 2009 nižšími ako je výška priemernej mesačnej mzdy, t.j. napr. v roku 2009 nižšími ako cca 723,03 € mesačne, resp. 23 000 Sk mesačne, napr. na úrovni minimálnej mzdy – 295,50 € mesačne – v prípade choroby majú nárok na dávku vo výške cca 140 € mesačne, t.j. ani nie 60 % z príjmu) je neprimerané nízka a v prípade sociálnej udalosti (napr. choroby, ošetrovania člena rodiny, atď.) neumožňuje zabezpečovať základné životné potreby (stravy, bývania, ošatenia, elektrickej energie, vodného a stočného). Z toho dôvodu, došlo k rapídnemu zníženiu sociálnej ochrany ekonomicky činného obyvateľstva Slovenskej republiky, tj. k popretiu základnej funkcie systému sociálneho poistenia, čo má za následok, že mnohé ekonomicky činné subjekty s nižšími (podpriemernými) príjmami v prípade dlhotrvajúcich nepriaznivých sociálnych udalostí (napr. choroby, ošetrovania člena rodiny, napr. viac ako 6 mesiacov) sa prepadávajú aj so svojimi rodinnými príslušníkmi (t.j. nezaopatrenými deťmi a manželmi) do hmotnej núdze (t.j. do biedy a chudoby – až 21% chudobných občanov SR)(8) a sú odkázané na dávky zo systému sociálnej pomoci, ktoré však nedosahujú ani výšku životného minima (životné minimum pre plnoletú fyzickú osobu od 1.7.2009 do 30.6.2010je vo výške 185,19 € mesačne, avšak dávka v hmotnej núdzi pre jednotlivca je iba 60,50 € mesačne a príspevok na bývanie 55,80 € mesačne. Avšak najhoršie sú na tom viacdetnné rodiny – maximálna dávka v hmotnej núdzi je vo výške 212,30 € mesačne a príspevok na bývanie – 89,20 € plus ostatné príspevky – maximálna výška je cca 600 €, t.j. napr. aj pre 6 a viac členné rodiny, z čoho nie je možné reálne existovať a uspokojovať základné životné potreby ani na minimálnej úrovni).

Nikto z nás si nevybral krajinu, ani rodinu, v ktorej sa narodil. Vzhľadom na to základným predpokladom pre odstránenie chudoby v jednotlivých krajinách sveta, Slovensko nevynímajúc, je fungujúca ekonomika, hospodárska politika a rast (prosperita), ktoré sú silne prepojené s fungujúcou sociálnou politikou založenou najmä na princípe solidarity a sociálnej spravodlivosti, ktorej jednou z hlavných funkcií je funkcia nielen ochranná, ale aj redistribučná.

Ľudská spoločnosť dospela k záveru, že je nevyhnutné zmierňovať sociálne nerovnosti, avšak správnu mieru prerozdeľovania (tj. redistribúcie) nám nemôžu kvantitatívne určovať žiadne ekonomické teórie, pretože ide jednoznačne o otázky politického rozhodovania (resp. politickej voľby).

Zrodenie sociálnych štátov v 19. storočí nebolo výsledkom žiadneho altruizmu. Už Bismarck si uvedomoval, že bez vzdelanej a kvalifikovanej pracovnej sily nie je možné dosiahnuť výkonnú ekonomiku. Sociálne zákony prijímané v období Prvej Československej republiky (napr. zákon č. 221/1924 Sb. o poistení zamestnancov pre prípad choroby, invalidity a staroby, ktorý nadobudol účinnosť od 1.7.1926 a mnohé ďalšie), sú dôkazom snahy o vzájomné prepojenie hospodárskej a sociálnej politiky pod vedením vynikajúcich ekonómov, právnikov, sociológov, politológov, ako napr. prof. Engliša, Maceka, Wintera a prof. Schonbauma, atď.

Treba zdôrazniť, že po roku 1989 takmer všade vo svete je trhová ekonomika, ale má rôzne podoby a stupne výkonnosti. Ktorá trhová ekonomika má najvyššiu výkonnosť ? Sú to trhové ekonomiky Afriky, Latinskej Ameriky, Ázie alebo Európy so silnou sociálnou dimenziou ?

Môže reálne existovať výkonná ekonomika tam, kde zamestnanci žijú na hranici chudoby (nezarábajú ani minimálnu mzdy), nemajú žiadne sociálne istoty (nemajú žiadne pracovné zmluvy, žiadne poistenie, každý deň čakajú pred fabrikami, resp. na železničných staniciach, aby vyložili tovar – tzv. nádenníci, resp. otroci 21.storočia) a pracujú a žijú v neľudských podmienkach, t.j. pod ľudskú dôstojnosť (nemajú žiadne ochranné prostriedky, nemajú príjmy na bývanie v bytoch s tekúcou pitnou vodou, s kúrením, oknami a preto žijú v tzv. favelách, slamoch, resp. na predmestiach veľkomiest – v najchudobnejších štvrtiach bez pitnej vody, elektriny, škôl, zdravotnej starostlivosti, atď.) ?

Môžu pracujúci v takých podmienkach pracovať produktívne ? Pre koho vyrábajú, ak si vyrobený tovať nemôžu kúpiť ? Takáto trhová ekonomika je prospešná aj pre podnikateľov ? Nie je náhodou súčasná ekonomická a finančná globálna kríza aj krízou tzv. čisto trhovej ekonomiky a krízou absencie hodnôt spravodlivosti, rovnosti, solidarity ? Pre koho sa má vyrábať stále viac a viac, avšak stále lacnejšie a lacnejšie, ak väčšina obyvateľov tejto planéty si nemôže dovoliť kúpiť ani základné potraviny a uspokojiť základné potreby (t.j. bývanie, ošatenie, výživa, vzdelanie, zdravotná starostlivosť) ani v minimálnej miere ?

Nie je to dôsledok práve absencie sociálnych štátov v Afrike, Ázii, Latinskej Amerike, ba dokonca aj v Severnej Amerike, kde kríza vznikla ?

Je potrebné uviesť, že približne 80 % svetového bohatstva vlastní iba pätina ľudí sveta. Pritom každý desiaty človek tejto planéty žije za menej ako 1 USD denne (napr. obyvatelia Afriky – Somálska, Konga, Nigeru, Etiópie, Zambie, Mozambiku, Nigérie, Mali či Kene). Oproti tomu napr. Dán odkázaný na sociálne dávky (1 129 EUR mesačne) patrí medzi 11% najbohatších ľudí sveta a Čech s priemernou mzdou vo výške 17 500 Sk mesačne patrí medzi 13% najbohatších ľudí sveta, čo v absolútnych číslach znamená, že 5,2 miliardy ľudí je na tom oveľa – oveľa horšie. Alebo slovami riaditeľa Svetového inštitútu pre výskum ekonomického vývoja A. Schorocksa, že „situáciu vo svete dnes možno ilustrovať na príklade, keď v desaťčlennej skupine, jeden človek má 99 USD a ostatní deviati sa delia o 1 USD.“(9)

V európskom priestore práve z dôvodu pomerne štedrých sociálnych dávok je počet „chudobných“ veľmi zredukovaný. Napr. vďaka štedrým sociálnym dávkam chudoba vo Švédsku klesla z 28% na 9%. Súvisí to najmä s budovaním švédskeho štátu blahobytu.Snaha o zabezpečenie plnej zamestnanosti priviedla Švédsko k najprepracovanejšej aktívnej politike na trhu práce na celom svete. Úspešnosť tejto politiky je ľahko merateľná aj mierou nezamestnanosti, ktorá patrí v Európe medzi najnižšie. Vybudovanie systému sociálneho zabezpečenia je realizované rozsiahlou sieťou sociálnych služieb, ktoré sa občanom poskytujú úplne zdarma, alebo iba za malú, resp. niekedy iba za symbolickú cenu.(10)

V jednotlivých najmä tzv. starých členských krajinách EÚ je silné sociálne cítenie premietnuté aj do reálnej sociálnej politiky toho-ktorého sociálneho štátu, čoho dôkazom je aj skutočnosť, že počet nezamestnaných alebo dôchodcov poberajúcich sociálne dávky je vyšší ako celkový počet „chudobných“ občanov.

Zdá sa, ako by sme si v Slovenskej republike neuvedomovali (alebo snáď áno, a o to je to potom horšie), že v súčasnosti sa rozhoduje o tom, či sa zachovajú normatívne korene západoeurópskeho „sociálneho štátu“ a „sociálne trhovo orientovanej ekonomiky“ a v akom spoločenstve, my Európania chceme ďalej žiť. O tejto skutočnosti nerozhoduje ani trh, ani bruselská byrokracia, ale iba samotní občania jednotlivých členských štátov EÚ, občanov Slovenskej republiky nevynímajúc.

V tejto súvislosti je potrebné upriamiť pozornosť aj na nové (kvázi) názory (kvázi) ekonómov, ktorí vôbec nie sú odborníkmi sociálneho zabezpečenia, ale sú skôr hlavnými odporcami samotného systému sociálneho zabezpečenia, ako aj samotného sociálneho štátu.

V Slovenskej republike sú posledné roky poznamenané ostrými útokmi proti sociálnemu zabezpečeniu vedenými zo strany najmä (pseudo)neoliberálnych ekonómov, a to najmä proti sociálnemu poisteniu (tj. neustály tlak na znižovanie daní, platenie poistného do Sociálnej poisťovne a v súčasnosti už proti celému systému sociálneho zabezpečenia, tj. nielen proti sociálnemu poisteniu, ale aj proti systému štátnej sociálnej podpory a sociálnej pomoci, tj. celej sociálnej politike) s tvrdeniami, že súkromné poistenie na báze dobrovoľnosti (trh) lepšie zabezpečí obyvateľstvo. Avšak séria burzových krachov v rôznych častiach sveta (napr. USA, Azia, Argentína, Chile má cca 15 miliónov obyvateľov, avšak iba 6 miliónov je poistených, SZCO vôbec nie sú poistené, ale aj Európa – Island, Veľká Británia, atď.) je jasným dôkazom naivnosti ilúzie o tom, že trh môže zaručiť človeku lepšiu sociálnu ochranu ako „verejné“ sociálne a zdravotné poistenie.

A možno ich názorom by sa dnes čudovali aj samotní predstavitelia klasického liberalizmu, ako napr. Adam Smith, ktorý so svojom diele „Bohatstvo národov“ – v tzv. Biblii ekonomického liberalizmu vytvoril koncepciu hospodárskeho liberalizmu požadujúcu voľný pohyb pracovných síl a zrušenie štátnych zásahov do priemyselnej výroby a obchodu. Avšak jeho minimálny štát mal bezpodmienečne zabezpečovať tieto tri úlohy:

a) chrániť spoločnosť pred násilím a vpádom cudzích štátov,

b) chrániť každého člena spoločnosti proti útlaku zo strany ostatných členov spoločnosti – v tejto súvislosti musím uviesť slová M.Gándhí, že: „Chudoba je najhoršia forma násila“. Z toho vyplýva, že štát musí chrániť každého člena spoločnosti aj pred chudobou (najmä povinným poistením – t.j. poisťovacím systémom), pretože ak jednotlivec nemá uspokojené základné životné potreby (t.j. bývanie, výživu, ošatenie, vzdelanie a zdravotnú starostlivosť), je ohrozená aj jeho sloboda a na to akoby sa v 3.tisícročí zabúdalo.

c) zriaďovať a udržiavať verejné diela a verejné inštitúcie (v našich podmienkach Sociálna poisťovnňa, Všeobecná zdravotná poisťovňa), ktoré sú užitočné pre spločnosť, a preto nemôžu byť zriaďované a udržiavané súkromnými osobami.

Taktiež aj najvzdelanejší muž slávnej viktoriánskej epochy v Anglicku, ktorého hlavnou doménou bola sociálna a politická filozofia a v rámci nej rozpracoval vlastnú koncepciu (umierneného) liberalizmu, a to John Stuart Mill (20.4.1806- 7.5.1873) vychádzal z myšlienky, že „šťastie je žiadúce a je to jediná žiadúca vec ako cieľ“.(11)

Zároveň zdôrazňoval, že štát má podporovať činnosť a silu indivídua a skupín, avšak zároveň pripúšťal pozitívnu ingerenciu štátu do občianskej spoločnosti, a to pokiaľ:

a) prispieva k rozvoju individuálnej slobody a spoločenskému pokroku,

b) pomáha osobám, ktoré nie sú schopné sa o seba postarať (deti, invalidi, starí, atď.),

c) slúži verejnému prospechu, blahu (tj. výchova, regulácia vzťahov zamestnávateľov a robotníkov – v našich podmienkach – Zákonník práce a ďalšie právne normy).

Veľmi aktuálna pre dnešný globalizovaný sve je aj jeho veta, a to, že „cudzinci necítia s ľudom“.(12) Zahraničný kapitál po uplynutí daňových prázdnin odchádza, ale ľudský kapitál – domáci zamestnanci – obyvatelia krajiny zostávajú a potrebujú zabezpečenie najmä v starobe, chorobe, invalidite, nezamestnanosti, atď.

Pre právny štát je (ako som už uviedla) charakteristická priorita práv a slobôd občanov a spoločnosti pred štátom. Právny štát nemá byť štátom vrchnostenským, ale má slúžiť občanom a nie naopak, tj. občania štátu. Moderná koncepcia ľudských práv sa zakladá na existencii univerzálnych a neodňateľných ľudských práv a základných slobôd. Patria každému a sú prirodzeným právom, tj. na základe spoločenskej zmluvy štát je povinný všetkým uznať a zabezpečiť rovnakú osobnú slobodu, občianske a politické práva. Ide o tzv. prvú generáciu ľudských práv, úlohou ktorých je chrániť slobodnú sféru občanov voči štátu a zabezpečiť rovnosť všetkých pred zákonom.

Na rozdiel od liberálne chápaných práv a slobôd prvej generácie, ktoré vyžadovali obmedzenie mocenského pôsobenia štátu, práva druhej generácie sú podmienené sociálne. Tj. vyžadujú od štátu garancie sociálnej spravodlivosti a tým aj rozšírenie jeho funkcií, pozitívnú angažovanosť v ekonomike a v sociálnej oblasti, aby boli liberálne ľudské práva a slobody realizovateľné skutočne rovnako pre všetkých, aj pre slabé sociálne vrstvy. Ide o hospodárske, sociálne a kultúrne práva zakotvené v čl. 35 až 43 Ústavy SR, zrod ktorých podmienila industriálna revolúcia, nadmerné využívanie lacnej pracovnej sily pracujúcich za neľudských pracovných podmienok. Pre tieto subjekty i pre ostatných ľudí žijúcich v biede a chudobe (tj. na hranici životného minima), boli tzv. slobody iba prázdnou klauzulou. Druhá generácia ľudských práv kladie dôraz na ľudsky dôstojné pracovné podmienky, na sociálne prostredie a na sociálne garancie rovnosti ľudských práv. Prax potvrdila, že právna rovnosť nemá zmysel, ak nezabezpečuje aj faktické šance pre rozvoj slobody.

Sociálne práva majú sprostredkujúcu funkciu medzi slobodou a rovnosťou. Sú predpokladom uplatnenia slobody, pretože skutočný slobodný rozvoj človeka nie je možný bez realizácie sociálnych práv (najmä práva na prácu). Sociálne práva zakotvujú nároky voči štátu a vyžadujú od štátu aktívne správanie. Sociálne práva garantujú sociálnu bezpečnosť a sociálnu spravodlivosť. Pri hľadaní optimálnych východísk rozvoja sociálnych práv a slobôd nikdy nejde o alternáciu slobody a bezpečnosti, ale ide vždy o otázku miery slobody a miery bezpečnosti. Absolútna sloboda ohrozuje bezpečnosť a naopak, absolútna bezpečnosť ohrozuje slobodu.

Realizácia sociálnych práv neslúži len na uspokojovanie individálnych potrieb, ale je súčasne hlavným garantom ekonomického rozvoja spoločnosti. Štát v období trhovej ekonomiky v právnom postavení povinného subjektu má vyvíjať aktívnu sociálnu politiku.

Vzhľadom na čl. 55 Ústavy SR, v zmysle ktorého „Hospodárstvo SR sa zakladá na príncípoch sociálne a ekologicky orientovanej trhovej ekonomiky“, sociálny štát zväzuje jedinca k účasti na spoločnom zvládnutí života. Sociálny štát si kladie za cieľ vytvoriť určitý sociálny systém založený na princípe sociálnej spravodlivosti. Takýto štát je povinný zachovávať sociálnu rovnosť a spravodlivosť a zabezpečovať všeobecný blahobyt. Pojem „sociálny“ zaväzuje štát, aby v určitej forme zabezpečil občanov v prípade určitých rizikových životných situáciách, napr. v chorobe, starobe, pri pracovnom úraze, nezamestnanosti, invalidite, atď. Sociálny štát nezabezpečuje iba základné práva, ale je povinný pozitívne vyvíjať „sociálnu aktivitu“ a vytvárať sociálny systém zameraný na realizáciu sociálnej spravodlivosti.

Musí pôsobiť proti ekonomickej núdzi každého občana a prispievať k spravodlivému vyrovnávaniu medzi ekonomicky a sociálne slabšími a silnejšími. Politika každého štátu, ktorý chce byť sociálnym, musí pozerať do budúcnosti a musí byť výzvou zmeniť hospodárske a sociálne podmienky a tým garantovať zabezpečenie a slobodou. Práve dnes v čase europeizácie a globalizácie nemožno znižovať význam sociálneho pôsobenia štátu, ale naopak, je nevyhntune potrebné jeho sociálne pôsobenie v nových dimenziách, s novými prostriedkami a intenzitou, najmä v oblasti vyrovnávania a stabilizácíe sociálnych podmienok.

Každý štát má tak vnútorné, ako aj vonkajšie funkcie. Vnútorné funkcie štátu sú zamerané na zabezpečenie poriadku, bezpečnosti a spravodlivosti (tj. “kráľovnú všetkých hodnôt”- Cicero, resp. “ideu “dobra” v rámci štátu – Platón).Medzi vnútorné funkcie štátu patrí:

• ochrana verejného poriadku a bezpečnosti občanov,

• ochrana práv a slobôd občanov,

• ochrana súkromného a verejného majetku,

• funkcia organizovania hospodárskeho života, pričom miera a intenzita je určená rôzne,

• funkcia ochrany prírody a zdravého životného prostredia,

• sociálna funkcia štátu – zabezpečenie minimálneho životného štandardu, sociálnych služieb, vytváranie pracovných miest, bezpečnosti a hygieny práce, zdravia, atď.

• kultúrna funkcia štátu – podpora rozvoja školstva, vedy, výchovy, atď.

Právo sociálneho zabezpečenia patrí k najdôležitejších odvetviam verejného práva, ktoré upravuje množstvo právnych vzťahov, ktorými sa zabezpečujú sociálne práva občanov. Upravuje vzťahy a inštitúcie, prostredníctvom ktorých sa zmierňujú a odstraňujú následky sociálnych udalostí, v ktorých sa môžu ľudia ocitnúť. Verejné právo je to, ktoré zabezpečuje záujmy štátu, záujmy spoločenstva, tj. slúži na ochranu verejných záujmov, záujmov celku. (Súkromné právo vyjadruje záujmy jednotlivých subjektov práva, tj. ochraňuje záujmy jednotlivcov, tj. súkromné záujmy).

Vzhľadom na uvedené, by sa nemalo zabúdať, že „zdravotné poistenie i sociálne poistenie (súčasťou ktorého je nemocenské poistenie, dôchodkové poistenie, úrazové poistenie, garančné poistenie i poistenie v nezamestnanosti), patria k tým spoločenským vzťahom, ktoré vo verejnom záujme sú vyňaté z hospodárskej súťaže. Je to dané účelom zdravotného a sociálneho poistenia a jeho právnou podstatou. Zdravotné poistenie a sociálne poistenie možno hodnotiť ako službu vo verejnom záujme zameranú na uplatnenie ústavných (sociálnych) práv jednotlivca. Štát zabezpečuje poskytovanie tejto služby ako dlžník, ktorý voči všetkým osobám plní záväzok slúžiaci na uplatnenie ústavou zaručeného práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe, pri nespôsobilosti na prácu a aj pri strate živiteľa (čl. 39 ods. 1 Ústavy SR), ako aj práva na bezplatnú zdravotnú starostlivosť na základe zdravotného poistenia (čl. 40 Ústavy SR).“ (Nález z 19.júna 1998. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 1998, str. 141 – 142, PL.ÚS 13/97).

Zároveň je potrebné uviesť, že na Slovensku sa uplatňuje tzv. kontinentálny system práva a že každý sociálny systém sa musí včleniť do celkového systému tej-ktorej krajiny, a to určite platí aj pre ústavný systém Slovenskej republiky. Zákonodarca musí bezpodmienečne rešpektovať základné normatívne právne akty, tj. Ústavu Slovenskej republiky, ústavné zákony, zákony a ďalšie právne predpisy vydané na ich vykonanie. Pre Ústavu SR je typická úprava liberálnych slobôd, ako sú aj ľudská dôstojnosť, rovnosť, sloboda prejavu, ochrana vlastníctva, rodiny, atď. Mnohé z týchto základných práv, ktoré formulujú politické ciele, zároveň rozhodujúcou mierou ovplyvňujú aj sociálny systém.

Ale neprehnalo sa to v našich podmienkach s tzv. liberalizáciou pracovnoprávnych vzťahov i sociálneho zabezpečenia obyvateľstva neustálym zdôvodňovaním potreby prilákania zahraničného kapitálu ? Ale za akú cenu ? Sú naši ľudia dostatočne v dnešnej dobe hmotne zabezpečení v prípade nezamestnanosti, choroby, staroby, tehotenstva, materstva, atď.? Čas je poctivec a liberalizácia sociálneho zabezpečenia (prejavujúca sa najmä v neplatení poistného) sa prejavuje a neustále bude prejavovať čoraz viac aj v ekonomike našej spoločnosti vzhľadom na nedostatočnú kúpyschopnosť nášho obyvateľstva a paradoxne túto skutočnosť už dnes pociťujú a budú stále viac a viac pociťovať najmä naši malí a strední podnikatelia, ale určite nie nadnárodné korporácie.

V Európe i vo svete sa dnes hľadá nový a súčasne ekonomický, sociálny a politický konsenzus vo veci sociálnej ochrany. Počiatočný nápor neoliberálnych doktrín proti sociálnemu európskemu štátu sa začína vytrácať, pretože skutočný život ukázal nedostatky rozborov ekonomickej vedy v chápaní sociálnej reality. A je iba na nás – ľuďoch – zamestnancoch, zamestnávateľoch, podnikateľoch i vládach jednotlivých krajín sveta, aké smerovanie si vyberieme a aké hodnoty budeme skutočne uznávať. Budú to naďalej princípy „trhového fundamentalizmu“, zbožňovanie úspechu jednotlivcov sledujúcich iba svoje vlastné záujmy na úkor všeobecného záujmu tej-ktorej krajiny a jej obyvateľstva alebo „pravé hodnoty ľudského života“ – tj. sloboda, rovnosť, solidarita a zodpovednosť vyplývajúca z príslušnosti k ľudskému rodu a rešpektovaní sa navzájom ?

Základným prinícpom (a nielen v sociálnej politike) by mal byť bezpodmienečne princíp univerzality (všeobecnosť – t.j. ochrana všetkého obyvateľstva danej krajiny, u nás od r. 2004 – popretá, pozri tabuľku č. 1) – OSN priznáva právo každej ľudskej bytosti na sociálne zabezpečenie, na ľudsky dôstojný život, atď.napr. čl. 22 a 25 Všeobecnej deklarácie ľudských práv, Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, atď. Toto právo zároveň vylučuje akúkoľvek diskrimináciu.

MOP navrhuje:

– zavedenie poistenia aspoň v základnom rozsahu,

– rošírenie sociálneho poistenia,

– sociálne dávky by mali byť hradené z daní.

Je potrebné zdôrazniť, že súčasná neoliberálna politika značne popiera univerzálnosť. Jednotlivca vraj pozbavuje zodpovednosti a posilňuje zásahy štátu. Z hľadiska krátkodobého, ako aj strednodobého sa univerzalita stretáva s veľkými problémami a je veľmi často popieraná. Avšak vo Svetovej správe o ľudskom rozvoji z roku 1998 sa uvádza,že „… celkové ročné investície, ktoré majú zaručiť univerzálny prístup k základným sociálnym službám, by mali predstavovať asi 40 miliárd USD, t.j. 0,1% svetového príjmu. Táto čiastka by stačila k úhrade základného vzdelania, zdravia, výživy, starostlivosti o reprodukciu, plánované rodičovstvo, prístup k pitnej vode a o zdravie pre všetkých. Naproti tomu výdavky za alkoholické nápoje v Európe predstavujú 105 miliárd USD, spotreba psychotropných látok vo svete 400 miliárad USD a vojenské výdavky vo svete činili v roku 1998 780 miliárd USD.“

Princíp univerzality by sa mal realizovať na celom svete, avšak to je veľmi náročná úloha. Najlepším príkladom sú škandinávske krajiny, ktoré majú univerzálne systémy sociálneho poistenia a najrozvinutejšiu ochranu obyvateľstva, ktorú podporuje aj samotné obyvateľstvo. Naproti tomu obyvatelia Veľkej Británie majú princíp na báze dobrovoľnosti a výberu poisťovní, avšak strácajú dôveru v sociálnu politiku.

Ďalším dôležitým princípom je solidarita, ktorá je nevyhnutná, pretože niektoré subjekty si vôbec nemôžu platiť poistné (napr. ťažko zdravotne postihnutí od narodenia), avšak sociálnu ochranu potrebujú (ide hlavne o zdravie, vzdelanie, bývanie, ošatenie, stravu a základné „starobné, invalidné dôchodky a dôchodky pozostalých – sirotské, vdovské a vdovecké“). Niektoré subjekty môžu prispievať iba čiastočne, resp. iné môžu prispievať vysoko, avšak sociálnu ochranu nepotrebujú. Uvedený princíp nie je v súlade so súčasným politickým a ekonomickým prostredím, ktoré je založené na konkurencii a na výkonnosti. Avšak ide o základný, konštatný princíp nielen sociálneho zabezpečenia, ale života ako takého.

Ďalším princípom je rovnosť. Tento princíp vychádza zo zachovania rovnosti mužov a žien, rovnosti štátnych príslušníkov a cudzincov, rovnosti profesných kategórii.

Dôležitým princípom je aj princíp povinného prihlásenia do poistenia – v súčasnej dobe sa popiera a nahrádza sa slobodnou voľbou. Avšak tento princíp:

– zabezpečuje účinnú ochranu (bez zreteľa na to, či táto ochrana je závislá na rozhodnutí každej osoby),

– so všetkými sa zachádza rovnako, t.j. vylučuje selekciu pri vstupe do poistného systému,

– zabezpečuje širokú ochranu obyvateľstva,

– zavádza solidaritu nielen pokiaľ ide o príjmy, ale aj pokiaľ ide o generácie.

Tento princíp naďalej vo väčšine „starých“ členských štátov EÚ (napr. aj v Českej republike, kde je najmenšia miera chudoby) zostáva v platnosti. Môže byť síce nahradený „dobrovoľným“ prihlásením sa do poistenia, avšak iba k doplnkovej ochrane, ktorá nie je nevyhnutná a zabezpečuje skôr iba „pohodlie“ (nadštandard).

A nakoniec je to zodpovednosť štátu (garancia) – čl. 72 Dohovoru MOP č. 102, resp. čl.71 ods. 3, podľa ktorého

– štát má prevziať zodpovednosť, nielen pokiaľ ide o dávky, ale aj za dôstojný život každého jednotlivca v dôsledku vytvárania rovnosti šancí pre každého,

– štát má dbať na to, aby boli realizované nevyhnutné štúdie vychádzajúce z poistno-matematických výpočtov,

– štát má dbať na to, aby bol systém poistenia správne riadený.

Záverom možno konštatovať, že úlohou každej vlády, štátnych a sociálnych inštitúcií, ktoré majú byť neutrálne, v 3.tisícročí by malo byť najmä zosúladenie garancie individuálnej slobody a udržanie sociálnej súdržnosti na princípe sociálnej spravodlivosti a sociálnej solidarity a široká koncepcia sociálnej politiky štátu založená na modernom vnímaní nescudzitel’ných ľudských práv, ktorá by mala byť výsledkom celospoločenského konsenzu.

Rozdiely v názoroch môžu byť veľké. Avšak odpoveďou je dodržiavanie základných ľudských práv a slobôd (t.j. právo na život – čl. 15 Ústavy SR, právo na ľudskú dôstojnosť – čl. 19 Ústavy SR), medzi ktoré Ústava SR zaraďuje aj sociálne práva (t.j. právo občanov na primerané hmotné zabezpečenie v starobe, pri nespôsobilosti na prácu, pri strate živiteľa rodiny, atď. – čl. 39 Ústavy SR, ako aj právo na primerané hmotné zabezpečenie občanov, ktorí nie z vlastnej viny nemôžu právo na prácu vykonávať – čl.35 Ústavy SR,, atď.), a zároveň budovanie na spoločných záujmoch a snaha o prehĺbenie dialógu a spolupráce pri zmierňovaní konfliktov. Ale je tomu skutočne tak vo všetkých krajinách sveta i v našich podmienkach ?

Poznámky

• 1) Chamberlainová,L.: Parník filozofú. Filozofický þaspois þ. 3/2009. str. 448.
• 2) Hrubec, M. a kol.: Sociální krtika v éĜe globalizace. Praha, Filosofia 2008.
• 3) Samuelson, P. A.: The Evaluation of Real National Income. Baltimore 1973, str. 90
• 4) Hrubec, M. a kol.: Tamže.
• 5) Barancová, H.: Pracovné právo 21.storoþia. PlzeĖ 2009, ISBN 978-80-7380-025-3.str. 22.
• 6) Barancová, H.: Tamže.
• 7) Príjmy a mzdy þ. 7-8/2006, str. 96.
• 8) Zdroj: Hans Boeckler Stiftung Institut, Europaischer Tarifbericht des WSI 2003/2004, WSI – Mitteilungen 07/2004.
• 9) Hrubec,M., Brabec,M. a kol.: Všeobecný základní pĜíjem. Filosofia. Praha 2007, str. 29.
• 10) Právo a zamČstnání þ. 7-8/2005, str. 42).
• 11) Mill,J.,S.: Logika liberalizmu. Kalligram. Bratislava 2005, ISBN 80-7149-783-5. str. 510
• 12) Mill,J.,S.: Logika liberalizmu. Kalligram. Bratislava 2005, ISBN 80-7149-783-5. , str. 457 a nasl.

Autor
JUDr. Zuzana Macková PhD.

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_16.pdf