Abstrakt
Príspevok kolegu JUDr. Tadeáša Majchráka je nesporne vhodnou príležitosťou na prehĺbenie diskusie o správnosti súčasného nastavenia prípustnosti dovolania, s osobitným dôrazom na prekonávanie stabilizovanej judikatúry. Mierne emotívny podtón autora, s takmer expresívnymi prvkami, síce nie je typický pre plnohodnotnú vecnú polemiku, avšak v tomto prípade zvyšuje čitateľskú atraktivitu textu a vytvára dojem autentickosti.
Príspevok kolegu JUDr. Tadeáša Majchráka je nesporne vhodnou príležitosťou na prehĺbenie diskusie o správnosti súčasného nastavenia prípustnosti dovolania, s osobitným dôrazom na prekonávanie stabilizovanej judikatúry. Mierne emotívny podtón autora, s takmer expresívnymi prvkami, síce nie je typický pre plnohodnotnú vecnú polemiku, avšak v tomto prípade zvyšuje čitateľskú atraktivitu textu a vytvára dojem autentickosti.
Keďže osud diskusií v odborných periodikách je vždy neistý, dovolím si uviesť niekoľko poznámok pre prípad, že by na stránkach BSA týmto číslom samotná diskusia utíchla. Vo vzťahu k názorom autora je predovšetkým potrebné zdôrazniť zásadný rozdiel medzi reálnym riešením a úvahami de lege ferenda. Nemožno v konkrétnom prípade konštatovať (a už vôbec nie prezentovať klientovi), že riešením je zmena kódexu.
Objektívne právo vykazuje normatívne prvky iba v rozmeroch jeho skutočného legislatívneho vyjadrenia, teda v texte právnej normy uverejnenej v Zbierke zákonov SR. Jeho interpretácia síce môže extenzívnym spôsobom prekročiť výslovné znenie zákona, to ale v danom prípade zdržanlivo odmietol najvyšší súd, aj samotný autor.
Už z prvého príspevku je implicitne zrejmé, že zmena kódexu by v tomto prípade bola namieste a určite by prispela k zvýšeniu kvality súdnej ochrany v sporových konaniach. To však nemožno stotožňovať s konkrétnym riešením za súčasného právneho stavu. K novelizácii CSP v načrtnutom rozsahu predsa možno vôbec nedôjde. Má to znamenať, že sporná procesná situácia nemá žiadne riešenie? Že ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu je za daných okolností definitívna, a to eventuálne aj proti vôli samotného najvyššieho súdu?!
Navyše, nemožno na nadpísanú otázku „ako prekoná NS SR vlastnú judikatúru?“ odpovedať „zmenou zákona“, pre evidentnú absenciu akejkoľvek zákonodarnej kompetencie na strane justície, v rámci štandardného štátno-mocenského trojdelenia. Najvyšší súd jednoducho nemôže prekonať vlastnú judikatúru zmenou zákona. V nadväznosti na ústavnoprávny prieskum odvolacieho rozhodnutia, ako už bolo naznačené, to však možné je.
Z hľadiska princípu racionálneho zákonodarcu sa nedá stotožniť ani s výčitkou, že veľký senát občianskoprávneho kolégia NS SR nezohľadnil individuálne odôvodnenie konkrétneho pozmeňujúceho poslaneckého návrhu v druhom čítaní (parlamentná tlač č. 1333, druhé čítanie 21. 5. 2015). Nehovoriac o tom, že o jednotlivých štyroch bodoch tohto pozmeňujúceho a doplňujúceho návrhu hlasovala Národná rada SR samostatne a za sporný bod hlasovali všetci prítomní poslanci (spolu 133 hlasov zo 133 prítomných, hlasovanie č. 163).
Aj keby sme pripustili pravdepodobný záver autora, že došlo k omylu, všeobecne záväzným je a môže byť iba výsledok. Pôvodne sledovaný účel má nesporný potenciál v rámci teleologického výkladu § 421 ods. 1 CSP, na čo v podstate apeloval predkladajúci trojčlenný senát, avšak týmto smerom sa veľký senát neuberal, a to z dôvodov, ktoré sú nateraz akceptovateľné.
Legislatívna činnosť je nevyhnutne ľudskou činnosťou a z tohto dôvodu vykazuje nedostatky, trpí chybami a niekedy dokonca prejavmi náhody. Z princípu ale nemožno pri publikovanom znení zákona odmietať jeho záväznosť s tým, že v legislatívnom procese malo dôjsť k pochybeniu alebo nedôslednosti. Ide totiž o argumentáciu na hrane demokracie, kde možno, navyše, zľahka skĺznuť k omylu. Svedčí o tom aj názor samotného autora, ktorý uvádza, že uzákonenie precedenčnej záväznosti rozhodnutí veľkého senátu v § 48 ods. 3 CSP bolo prejavom pôvodného zámeru legislatívneho zakotvenia tohto inštitútu. Vládny návrh zákona však toto ustanovenie vôbec neobsahoval a doplnené bolo až v druhom čítaní práve tým istým sporným poslaneckým pozmeňujúcim a doplňujúcim návrhom (bod 1).
V danej súvislosti zároveň nemožno dovolaciemu súdu odňať
možnosť interpretačnej sebarealizácie v intenciách pravidla, podľa
ktorého by mal subjekt aplikujúci právnu normu rozumieť tejto norme
lepšie ako jej tvorca. Pokiaľ nedôjde k zmene Civilného sporového
poriadku, vzniká priestor na nevyhnutné prehodnotenie postoja
dovolacieho súdu z hľadiska širších súvislostí, zdokonaľovania
vlastnej judikatúry, naplnenia imperatívu ochrany základných práv a
slobôd a predchádzania denegatio iustitiae.
Apel smerom k zmene
zákona nie je skutočným riešením. Je to podnet de lege ferenda;
nič viac. Inak by sme museli rezignovať na akékoľvek riešenie bez
zmeny legislatívy, ktorá je navyše nepredvídateľná a v najhoršom
prípade nemusí vôbec nastať.
Podnet na zmenu Civilného sporového poriadku je zjavne opodstatnený. Súčasný právny stav zároveň nevytvára priestor pre iné riešenie, než je ústavnoprávny prieskum odvolacieho rozhodnutia, či už po odmietnutí dovolania alebo bez rozhodnutia v dovolacom konaní, ako už bolo naznačené. Toto riešenie nie je adekvátne ani ideálne, avšak aj v hľadaní a intenzívnom presadzovaní takýchto riešení tkvie poézia nášho povolania.
Autor
JUDr. František Sedlačko PhD., LL.M.
Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/10