Abstrakt
Rovnako ako je pre právny štát esenciálne významná stabilita súdnej judikatúry a zachovanie opakovane pertraktovaného princípu, že na rovnakú právnu otázku musí byť v nezmenených podmienkach daná rovnaká odpoveď, je vo vzťahu k samotnej judikatúre dôležitý jej evolučný (dynamický) potenciál. Na základe prirodzených úvah nemožno pripustiť stabilitu judikatúry v zmysle jej definitívnosti a nemennosti. Rigidná judikatúra, a priori vylučujúca akúkoľvek vlastnú zmenu, by znamenala intelektuálnu a hodnotovú stagnáciu, ktorá je neakceptovateľná. Ani stabilná judikatúra nemôže vo svojej podstate rezignovať na potenciálne zdokonalenie.

Rovnako ako je pre právny štát esenciálne významná stabilita súdnej judikatúry a zachovanie opakovane pertraktovaného princípu, že na rovnakú právnu otázku musí byť v nezmenených podmienkach daná rovnaká odpoveď, je vo vzťahu k samotnej judikatúre dôležitý jej evolučný (dynamický) potenciál. Na základe prirodzených úvah nemožno pripustiť stabilitu judikatúry v zmysle jej definitívnosti a nemennosti. Rigidná judikatúra, a priori vylučujúca akúkoľvek vlastnú zmenu, by znamenala intelektuálnu a hodnotovú stagnáciu, ktorá je neakceptovateľná. Ani stabilná judikatúra nemôže vo svojej podstate rezignovať na potenciálne zdokonalenie.

Vzletné úvahy samovoľne nabádajú k otázke „ako na to“ v prísnych podmienkach prípustnosti dovolania podľa CSP? Diskusia na danú tému sa rozvinula v podstate už v zárodkoch, keď bol v rámci legislatívneho procesu (na základe parlamentného pozmeňujúceho návrhu) vypustený spomedzi dôvodov prípustnosti dovolania v súvislosti s rozhodovacou praxou dovolacieho súdu samostatný štvrtý dôvod v znení „d) ak má byť dovolacím súdom vyriešená právna otázka posúdená inak“. Výsledkom je aktuálne znenie § 421 ods. 1 písm. a), b) a c) CSP, obsahujúce iba tri dôvody prípustnosti dovolania.

Následne sa na rôznych odborných fórach viedla rozprava na tému, či možno podľa § 421 ods. 1 CSP dovolaním napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré je v súlade s publikovanou judikatúrou resp. ustálenou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR. Výslovné znenie zákona to totiž vylučuje a § 419 CSP je nekompromisný, pokiaľ ide o všeobecné pravidlo prípustnosti dovolania.

Môže však nepochybne nastať situácia, keď je takéto rozhodnutie odvolacieho súdu nesprávne a nevyhnutne vyžaduje dovolací prieskum. To, samozrejme, zahŕňa aj prehodnotenie samotného judikátu, keďže ide o spojené nádoby. Inými slovami, môže nastať čas na zmenu paradigmy. Čas na myšlienkové či argumentačné zdokonalenie, pre ktoré musí byť v podmienkach právneho štátu vytvorený adekvátny priestor.

Polemiku teoretickú pretavil do praxe prednedávnom veľký senát občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, a to uznesením zo dňa 26. 11. 2019 sp. zn. 1 VCdo 1/2019 (ďalej len „uznesenie“). Je to zdanlivo nenápadné rozhodnutie, ktoré kancelária najvyššieho súdu dokonca ani nezverejnila na obvyklom mieste, teda medzi rozhodnutiami veľkých senátov jednotlivých kolégií (https://www.nsud.sk/rozhodnutia-velkeho-senatu/).

V danom prípade išlo v spore o vlastnícke právo k nehnuteľnosti o prekonanie judikátu R 61/2014, ktorého právna veta znie „Ak ten, vec ktorého bola dražená v rámci dobrovoľnej dražby, nebol jej vlastníkom, nestal sa vydražiteľ príklepom a zaplatením ceny dosiahnutej vydražením vlastníkom draženej veci, a to ani v prípade, že bol inak zachovaný postup podľa § 10 až 33 zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov.“ Dovolanie podal procesne neúspešný žalovaný.
V súvislosti s pomerne citlivou a aktuálnou témou dobromyseľného nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka (prelomením zásady nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet) dospel dovolací senát najvyššieho súdu k záveru, že je potrebné odkloniť sa od R 61/2014 a z tohto dôvodu postúpil vec na rozhodnutie veľkému senátu občianskoprávneho kolégia NS SR, ako mu to ukladá § 48 ods. 1 CSP.

Pokiaľ by išlo iba o otázky hmotného práva, je tento postup v zásade štandardný. V načrtnutých súvislostiach ale vyvstávajú otázky procesné, bezprostredne súvisiace s prípustnosťou dovolania. Trojčlenný senát najvyššieho súdu zastával názor, že dovolanie je prípustné v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP, teda z dôvodu odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.

Tento argument vyznieva zdanlivo paradoxne, keďže odvolací súd vice versa rozhodol v súlade s R 61/2014 a práve z tohto dôvodu by nemalo byť dovolanie prípustné. Dovolací senát však apeloval na extenzívny výklad dotknutého ustanovenia a prezentoval záver, že dovolanie by malo byť prípustné aj vtedy, ak sa síce odvolací súd od ustálenej rozhodovacej praxe NS SR neodklonil, avšak sa odkloniť mal, pretože vymedzenú právnu otázku je nevyhnutné riešiť inak (bližšie ods. 8 uznesenia).

Veľký senát o dovolaní v postúpenej veci nerozhodol a uznesením ju vrátil trojčlennému senátu na prejednanie a rozhodnutie. Primárne skonštatoval, že nie sú splnené zákonné podmienky prípustnosti dovolania, keďže znenie § 421 ods. 1 písm. a) CSP nemožno interpretovať extenzívnym spôsobom do takej miery, že sa v rámci sudcovskej tvorby práva v podstate kreuje nový dôvod prípustnosti dovolania, ktorý zákon ani v náznakoch nepredpokladá.

V tomto smere je neľahké veľkému senátu občianskoprávneho kolégia čokoľvek vytknúť. Svoj názor odôvodnil pomerne precízne (pozri najmä ods. 32 až 41 uznesenia), vychádzajúc z akceptovateľnej premisy, že v prípade mimoriadnych opravných prostriedkov proti právoplatným súdnym rozhodnutiam je v záujme právnej istoty extenzívna interpretácia neprípustná, resp., že je skôr opodstatnený doslovný alebo dokonca reštriktívny výklad. Poukázal zároveň aj na vyššie naznačené legislatívne súvislosti, pokiaľ ide o vypustenie samostatného štvrtého dôvodu prípustnosti dovolania z návrhu znenia § 421 ods. 1 CSP, čo má osobitnú výpovednú hod- notu (ods. 42 uznesenia).

Na druhej strane je tragicky evidentné, že dovolací súd má pri snahe o prekonanie vlastnej judikatúry výrazne obmedzené možnosti. Aj keby celé občianskoprávne kolégium v uvedenom prípade uni sono dospelo k záveru, že judikát R 61/2014 je prekonaný a musí byť prehodnotený (z akýchkoľvek dôvodov), nemá možnosť postupovať inak, než dovolanie bez meritórneho prieskumu odmietnuť.

Neúspešnému dovolateľovi ostáva zachovaná už iba možnosť napadnúť pôvodné rozhodnutie odvolacieho súdu ústavnou sťažnosťou. Zákonnú dvojmesačnú lehotu má pritom zachovanú vzhľadom na poslednú vetu § 124 ZÚS. Pokiaľ by Ústavný súd SR napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu, pričom by v dotknutej judikatórnej otázke vyjadril záväzný právny názor, samotný odvolací súd by sa musel od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu odkloniť pod vplyvom kasačnej záväznosti právneho názoru ústavného súdu (§ 134 ods. 1 ZÚS).

To by zároveň vytváralo adekvátny priestor pre nové dovolanie procesne neúspešnej protistrany, tentoraz už v evidentnom súlade s § 421 ods. 1 písm. a) CSP, ktoré by mohlo viesť k postúpeniu veci veľkému senátu a tým prípadne aj k zmene judikatúry. Samozrejme, nemožno vylúčiť, že trojčlenný senát názorovo zotrvá na predchádzajúcej judikatúre a alternatívne vec bez postúpenia veľkému senátu sám prejedná a rozhodne vo forme zrušujúceho alebo zmeňujúceho výroku (proti ktorému by následne tiež mohla smerovať ústavná sťažnosť).

Nielenže sa to javí ako procesne komplikované, ono to také vskutku aj je. A je otázne, či nejde o samoúčelnú komplikáciu – aj keď lege artis, pri ktorej sa pozornosť výrazne odkláňa od hmotnoprávneho problému k problému procesnému, pričom samotné procesné právo by malo, práve naopak, efektívne slúžiť na presadzovanie práva hmotného.

Navyše, ak má prekonaniu judikatúry dovolacieho súdu slúžiť ústavnoprávny prieskum, čelí potenciálny sťažovateľ dvom nezanedbateľným rizikám. V prvom rade je pravdepodobné, že ústavný súd bude zdržanlivý, pokiaľ pôjde iba o prieskum právnych názorov všeobecných súdov, ktoré sú plne súladné s judikatúrou. Interpretačný exces by musel vykazovať objektívny ústavnoprávny rozmer, čo je v prípade ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu málo pravdepodobné. Ústavný súd zároveň sám opakovane judikoval, že ak právna norma pripúšťa rôzne výklady, pričom každý z nich je ústavne konformný a legitímny, nemožno v aplikačnom priklonení sa všeobecného súdu k jednému z nich vidieť porušenie ústavy (pozri napr. II. ÚS 790/2016).

Druhé riziko spočíva v povinnom vyčerpaní dovolania ako dostupného právneho prostriedku ochrany základných práv a slobôd. Nemožno totiž jednoznačne konštatovať, že procesne neúspešná strana je oprávnená obrátiť sa bez podania dovolania priamo na ústavný súd v prípade, ak je napadnuté odvolacie rozhodnutie v súlade s ustálenou judikatúrou. Pokiaľ by za daných okolností ústavný súd skúmal prípustnosť dovolania formálne, mohol by ústavnú sťažnosť odmietnuť v rámci princípu subsidiarity s poukazom na § 132 ods. 2 ZÚS. Dovolanie teda reálne mohlo byť podané a až po jeho odmietnutí prichádza do úvahy ústavnoprávny prieskum.

S takýmto formalistickým postupom sa spája aj množstvo ďalších komplikácií. Dovolateľ je nútený podať neprípustné dovolanie, ktorého odmietnutie sám dokáže predpokladať, a zároveň je povinný zaplatiť súdny poplatok v dvojnásobnej výške (!), ktorý mu po odmietnutí dovolania nebude vrátený (na rozdiel od právnej úpravy účinnej do 31. 10. 2015). Stráca súčasne čas aj peniaze.

Za daných okolností sa javí ako vhodné apelovať na Ústavný súd SR, aby v prípade podanej ústavnej sťažnosti bez predchádzajúceho dovolacieho prieskumu aplikoval princíp subsidiarity na základe materiálnych kritérií a sťažnosť pripustil, ak je vzhľadom na rozhodovaciu prax dovolacieho súdu nepochybné, že by bolo dovolanie odmietnuté, alebo v plnej miere využil materiálny korektív v zmysle § 132 ods. 3 ZÚS, spočívajúci v dôvodoch hodných osobitného zreteľa.

Autor
JUDr. František Sedlačko PhD., LL.M.

Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/10

blankozmenka
Zákon – Zákon zmenkový a šekový 191/1950 | Paragrafy: § 10

V príspevku sú predmetom skúmania predovšetkým analýza povahy blankozmenky vychádzajúc z historického kontextu, ako aj jej postavenia v súčasnosti, základné charakteristické znaky blankozmenky v kontexte ženevskej doktríny a inštitút spojený s blankozmenkou – vyplňovacie právo, vznik a zánik a výkon vylňovacieho práv, a napokon námietky spojené s nesprávnym vyplnením blankozmenky, ktoré autor analyzuje z hľadiska subjektu, ktorý ich uplatňuje.

6. Námietka nesprávneho vyplnenia blankozmenky

Rozsah námietok závisí od toho, kto uplatňuje námietku nesprávneho vyplnenia blankozmenky. Nesprávne vyplnenie blankozmenky nemá za následok neplatnosť zmenky. Ak vyplnená blankozmenka, hoci aj v rozpore so zmluvou o vyplňovacom práve, má všetky podstatné náležitosti vlastnej zmenky alebo cudzej zmenky, ide o formálne platnú zmenku. Námietkou nesprávneho vyplnenia blankozmenky sa majiteľ zmenky bráni voči plateniu zmenky z dôvodu porušenia zmluvne dohodnutého vyplňovacieho práva. To znamená, že ide o relatívnu námietku vyplývajúcu zo zmluvy o vyplňovacom práve.

Je potrebné rozlišovať, či námietku nesprávneho vyplnenia blankozmenky uplatňuje bezprostredne zmenkový dlžník pred indosáciou skriptúry, t. j. uplatňuje ju voči prvému majiteľovi zmenky (remitentovi), alebo námietku uplatňuje zmenkový dlžník po indosácii, t. j. voči ďalšiemu nadobúdateľovi. Na základe uvedeného je možné diferencovať námietku nesprávneho vyplnenia blankozmenky, ktorú uplatňuje zmenkový dlžník voči 1) prvému majiteľovi zmenky alebo 2) voči ďalšiemu majiteľovi zmenky, ktorý na základe indosácie nadobudol blankozmenku (a sám ju doplnil na zmenku), alebo už na základe indosácie nadobudol vyplnenú zmenku (ktorá bola pôvodne blankozmenka).

6.1. Námietka nesprávneho vyplnenia blankozmenky smerujúca voči prvému majiteľovi zmenky

Ak nárok zo zmenky uplatňuje jej prvý majiteľ (remitent), t. j. listina nebola indosovaná na tretiu osobu, zmenkový dlžník je oprávnený uplatňovať všetky námietky vyplývajúce zo zmluvy o vyplňovacom práve blankozmenky uzavretej medzi ním ako zmenkovým dlžníkom a prvým majiteľom blankozmenky. Z povahy veci je totiž zrejmé, že ak prvý majiteľ nedodrží zmluvu o vyplňovacom práve, koná v rozpore so zmluvnými dojednaniami, a preto je možné bez ďalšieho vyvodzovať námietky vyplývajúce zo zmluvy o vyplňovacom práve. Je potrebné zdôrazniť, že podstata námietok nesprávneho vyplnenia blankozmenky má povahu relatívnych námietok vyplývajúcich z kauzy založenej medzi zmluvnými stranami zmluvy o vyplnení blankozmenky, t. j. ide o kauzálne námietky. Nesprávne vyplnenie blankozmenky znamená, že prázdne miesta, ktoré sa mali doplniť neskôr v zmysle zmluvy o vyplňovacom práve, boli vyplnené v rozpore so zmluvnými dojednaniami, t. j. nesprávne.

Ako bolo už uvedené, nesprávnym vyplnením blankozmenky môže dôjsť ku kvantitatívnemu alebo kvalitatívnemu excesu.

Ak dôjde ku kvantitatívnemu excesu, a to k nadvyplneniu prázdnych miest tým, že napríklad namiesto zmenkovej sumy 10 000 eur vyplývajúcej zo zmluvy o vyplňovacom práve je vyplnená zmenková suma 25 000 eur alebo pri vistazmenke je namiesto dohodnutého úroku 7,00 % p. a. vyplývajúceho zo zmluvy o vyplňovacom práve vyplnený úrok 15,00 % p. a., zmenkový dlžník je oprávnený v súdnom konaní sa účinne brániť, že došlo k nadvyplneniu zmenkovej sumy, resp. úroku. Zmenkový dlžník, ktorý uplatňuje námietku nadvyplnenia zmenkovej sumy, bude v súdnom konaní čiastočne úspešný, a to v rozsahu vyplývajúcom z časti nadvyplnenia prázdnych miest s kvantitatívnym charakterom. Z pohľadu majiteľa zmenky aj tento bude v súdnom konaní čiastočne úspešný v rozsahu, v akom mali byť správne vyplnené prázdne miesta s kvantitatívnym charakterom (t. j. úspech v prospech žalobcu v časti 10 000 eur, resp. v časti úroku 7,00 % p. a.).

Ak dôjde ku kvantitatívnemu excesu, a to k podvyplneniu prázdnych miest tým, že napríklad namiesto zmenkovej sumy 10 000 eur vyplývajúcej zo zmluvy o vyplňovacom práve je vyplnená zmenková suma 3000 eur alebo pri vistazmenke je namiesto dohodnutého úroku 7,00 % p. a. vyplývajúceho zo zmluvy o vyplňovacom práve vyplnený úrok 4,00 % p. a., zmenkový dlžník nie je oprávnený v súdnom konaní sa účinne brániť, keďže sa uplatňuje menej, než by bol inak zmenkový dlžník povinný plniť. Majiteľ zmenky totiž nevyužil v plnom rozsahu vyplňovacie právo, čo mu, prirodzene, nemôže byť na škodu.[1]

Ak dôjde ku kvalitatívnemu excesu, a to k nesprávnemu vyplneniu prázdnych miest, ktoré nie je možné kvantifikovať, zastávame názor, že ide o vadné uplatnenie vyplňovacieho práva, t. j. nie je možné hovoriť ani o nadvyplnení vyplňovacieho práva, ani o podvyplnení vyplňovacieho práva.[2] Údaje, ako sú najmä dátum vystavenia, miesto vystavenia, miesto splatnosti, dátum splatnosti, označenie remitenta, nie je možné z povahy veci kvantifikovať, t. j. matematicky určovať množstvo tak, ako je to, naopak, pri zmenkovej sume alebo pri úrokovej doložke. Ak je v zmluve o vyplňovacom práve dohodnuté, že ako miesto splatnosti bude vyplnené na blankozmenke miesto, kde bude dodaný tovar (tento je predmetom kúpnej zmluvy, ktorej zaplatenie je zaistené blankozmenkou), pričom tovar bol dodaný do Bratislavy, ale do blankozmenky bol doplnený ako údaj miesta splatnosti „Trenčín“, potom je možné konštatovať, že miesto splatnosti bolo vyplnené nesprávne. Na základe zmluvného dojednania v zmluve o vyplňovacom práve toto bolo porušené, a preto ide o vadné vyplnenie miesta splatnosti, ktoré nie je možné akceptovať ako správne vyplnené miesto na blankozmenke. Zmenkový dlžník by sa v tomto prípade úspešne ubránil voči plateniu zmenky námietkou nesprávneho vyplnenia údaja miesta splatnosti. Zmenka je síce platná, ale bola vyplnená v časti miesta splatnosti nesprávne, a to v rozpore so zmluvou o vyplňovacom práve.

V súlade s uvedeným aj novodobá zmenková judikatúra pripustila, že v prípade, ak vystaviteľ a avalista podpísal zmenku, na ktorej okrem iného chýbal dátum vystavenia, pričom s remitentom uzavretá zmluva o vyplňovacom práve upravovala výlučne podmienky na vyplnenie iných údajov, ale nie podmienky ohľadom vyplnenia dátumu vystavenia, remitent ani iná osoba, odlišná od osoby vystaviteľa, nebol oprávnený vyplniť dátum vystavenia (samotné odovzdanie listiny remitentovi nie je možné považovať za udelenie vyplňovacieho práva). V uvedenom prípade vystaviteľ nevystavil platnú zmenku a táto sa stala platnou až nedovoleným doplnením chýbajúceho dátumu vystavenia. Zmenku je možné považovať za platnú len voči tým, ktorí zmenku nadobudli už vyplnenú s dátumom vystavenia, t. j., keď zmenka už mala všetky podstatné náležitosti (Rozsudok Vrchného súdu v Prahe zo dňa 14. 10. 2013, sp. zn.: 9 Cmo 75/2013. In: Právní rozhledy 2014, č. 2, s. 71 a nasl.).

Najčastejšie sa v súčasnosti stretávame s námietkou nesprávneho vyplnenia dátumu splatnosti. Treba uviesť, že v otázke nesprávne vyplneného dátumu splatnosti sú prezentované aj odchylné závery. Niektorí autori[3] uvádzajú, že je potrebné skúmať, aký by mal nesprávne vyplnený údaj dátumu splatnosti efekt na postavenie zmenkového dlžníka. Ak neskorší dátum splatnosti nemá negatívny efekt na práva zmenkového dlžníka, najmä na posun splatnosti a kratšiu dobu úročenia podľa čl. I § 48 ods. 1 bod 2 ZZŠ, čím je zmenkový dlžník povinný plniť nižšiu dlžnú sumu, potom aj dátum splatnosti vyplnený v rozpore so zmluvou o vyplňovacom práve by sa mal akceptovať (napr. namiesto dátumu splatnosti vyplývajúceho zo zmluvy o vyplňovacom práve, ktorý sa má vyplniť v rozmedzí od 17. novembra 2016 do 31. decembra 2016, bude na zmenke vyplnený dátum splatnosti 2. januára 2017). Uvedené však podľa týchto názorov neplatí, ak pri správnom vyplnení dátumu splatnosti (napr. namiesto dátumu splatnosti vyplývajúceho zo zmluvy o vyplňovacom práve, ktorý sa má vyplniť v rozmedzí od 17. novembra 2016 do 31. decembra 2016, bude na zmenke vyplnený dátum splatnosti 2. január 2019) by žalovaný (zmenkový dlžník) mohol úspešne namietať premlčanie zmenkovej sumy podľa čl. I § 70 ZZŠ. Sami autori však pripúšťajú, že zovšeobecniť prípustnosť odklonu od zmluvy o vyplňovacom práve nie je možné, t. j. treba ho vždy posudzovať individuálne. S uvedenými opačnými závermi nesúhlasíme z nasledujúcich dôvodov. Voči argumentu, že zmenkový dlžník bude povinný plniť dlžnú sumu nižšiu o úroky, je možné zase oponovať, že čím neskôr bude dátum splatnosti doplnený, tým neskôr môže zmenkový dlžník vzniesť námietku premlčania. Ďalej je potrebné uviesť, že zmenkový dlžník môže mať eminentný záujem na vyplnení údaja splatnosti v súlade so zmluvným dojednaním. Dátum splatnosti je totiž významný údaj, od ktorého sa odvodzujú ďalšie súvislosti týkajúce sa uplatňovania práv zo zmenky, pričom s tým úzko súvisia najmä prezentačné dni a protestačné dni. Zmenkový dlžník vychádzajúc zo zmluvne dohodnutého dojednania týkajúceho sa dátumu splatnosti je v legitímnom očakávaní, že dátum splatnosti na blankozmenke bude v súlade so zmluvou o vyplňovacom práve aj doplnený, pričom očakáva, že od uvedeného dátumu môže odvodzovať prezentačné dni, ako aj protestačné dni. To znamená, že nie je možné stotožniť sa s opačnými stanoviskami, že posunutie dátumu splatnosti v rozpore so zmluvou o vyplňovacom práve je v prospech zmenkového dlžníka. Len úzko vymedzené posudzovanie platenia výšky dlžnej sumy nie je namieste, ak sa neberú do úvahy ostatné zmenkové súvislosti týkajúce sa zložitej spleti zmenkových vzťahov odvíjajúcich sa od dátumu splatnosti, ako sú najmä prezentačné dni a protestačné dni. Predovšetkým však je potrebné zdôrazniť, že ak vychádzame z toho, že vyplňovacie právo má svoj základ v zmluve uzavretej medzi zmenkovým dlžníkom a majiteľom blankozmenky, potom platí zásada, že zmluvu je potrebné dodržať. Ak majiteľ blankozmenky zmluvu nedodrží a odchýli sa od nej, potom si musí byť vedomý rizika vadného uplatnenia vyplňovacieho práva. Ak majiteľ blankozmenky nesprávne vyplní dátum splatnosti bez ohľadu na to, že vyplní neskorší dátum splatnosti, než bol zmluvne dohodnutý, zastávame názor, že ide o kvalitatívnu vadu v uplatnení vyplňovacieho práva, a preto je námietka nesprávneho vyplnenia dátumu splatnosti zo strany zmenkového dlžníka opodstatnená.[4] Zmenkový dlžník by sa aj v tomto prípade úspešne ubránil voči plateniu zmenky námietkou nesprávneho vyplnenia údaja splatnosti.

…

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Autor
JUDr. Branislav Jablonka PhD.

Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/10

Abstrakt
Autor sa v predkladanom článku zaoberal problematikou riešenia súčasnej mimoriadnej situácie v súvislosti so šírením koronavírusu a jeho vplyvu na pracovnoprávne vzťahy. Poukazuje na vybrané možnosti riešenia mimoriadnej situácie pri uzatvorení prevádzky zamestnávateľa, resp. pracoviska zamestnanca s poukazom na jednotlivé aplikačné problémy. Sekundárnym účelom článku je myšlienka, ktorej obsahom je vyvolanie sociálneho dialógu sociálnych partnerov a zákonodarcu po skončení pandémie spôsobenej koronavírusom na odstránenie prípadných aplikačných problémov, ktoré sa vyskytli v súvislosti s aplikáciou niektorých ustanovení Zákonníka práce pri súčasnej mimoriadnej situácii.

Predkladaný článok je zameraný na problematiku aktuálne šíriaceho sa koronavírusu SARS–CoV–2 (ďalej len „koronavírus“) a jeho vplyvu na pracovnoprávne vzťahy. Základným účelom je poukázať na aktuálnu pracovnoprávnu prax riešenia súčasnej mimoriadnej situácie zo strany zamestnávateľov pri uzatvorení prevádzky, resp. pracoviska zamestnávateľa z dôvodu prevencie pred šíriacou sa nákazou koronavírusom a poukázať na aktuálne možnosti jej riešenia v aplikačnej praxi pred prijatím a po prijatí zákona č. 66/2020 Z. z., ktorým sa dopĺňa zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov a ktorým sa dopĺňajú niektoré zákony (ďalej len „novela Zákonníka práce“). Autor v článku poukazuje aj na iné praktické aplikačné problémy súvisiace s vybranými inštitútmi pracovného práva a formuluje návrhy de lege ferenda, ktoré z hľadiska ich obsahu možno pre aplikačnú prax považovať za inšpiratívne.

Úvod

V súčasnej dobe môžeme byť svedkami zvýšeného tlaku na súčasnú pracovnoprávnu legislatívu. Medzi dôvody zvýšeného tlaku na súčasnú legislatívnu úpravu pracovného práva môžeme zaradiť masívnu digitalizáciu a automatizáciu výrobných a pracovných postupov, dynamický rozvoj zdieľanej ekonomiky optikou nových foriem zamestnávania alebo výskyt nových a sofistikovaných foriem monitorovania zamestnancov v kontexte neoprávneného zásahu do ich súkromia.(1) Tieto skutočnosti majú priamy vplyv na celú škálu pracovnoprávnych vzťahov, v dôsledku čoho sa vybrané ustanovenia zákona č. 311/2003 Z. z. Zákonníka práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“) javia ako neflexibilné a aplikačnou praxou prekonané, pretože nedokážu účinne subsumovať do svojho obsahu aktuálne nové trendy v oblasti pracovného práva. Aktuálne však aplikačná prax čelí okrem vyššie uvedeným skutočnostiam aj zvýšenému tlaku v dôsledku šíriaceho sa koronavírusu. Niektorí zamestnávatelia sa rozhodli prerušiť svoje výrobné procesy a poslať zamestnancov na tzv. home office alebo im nariadili čerpanie dovolenky, prípadne niektorí zamestnanci prešli na tzv. skrátený úväzok. Pri uplatnení niektorých pracovnoprávnych inštitútov však niektorí zamestnávatelia ostali v právnej neistote, ktorá bola spôsobená aplikačnými problémami pri realizácii niektorých pracovnoprávnych inštitútov. Na uvedenú situáciu veľmi rýchlo zareagoval zákonodarca prijatím novely zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“) s účinnosťou od 4.apríla 2020, ktorá podstatným spôsobom modifikovala uplatnenie vybraných pracovnoprávnych inštitútov počas mimoriadnej situácie, núdzového stavu alebo výnimočného stavu, resp. dvoch mesiacov po ich odvolaní (ďalej len „mimoriadna situácia“). V nasledujúcich častiach nášho článku preto poukážeme na aplikačnú prax zamestnávateľov optikou legislatívy pred prijatím a po prijatí novely Zákonníka práce v kontexte niektorých aplikačných problémov.

1. Pracovný pomer na kratší pracovný čas

Pracovný pomer na kratší pracovný čas je upravený v § 49 Zákonníka práce, jeho podstatou je, že zamestnanec je povinný odpracovať vopred dohodnutý rozsah týždenného pracovného času, ktorý je menší ako ustanovený týždenný pracovný čas. V § 85 ods. 5 a nasl. Zákonníka práce je upravený ustanovený týždenný pracovný čas v závislosti od toho, o akého zamestnanca ide a aký druh práce vykonáva. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že ustanovený týždenný pracovný čas je v zmysle § 85 ods. 5 Zákonníka práce 40 hodín týždenne.

V dôsledku šírenia koronavírusu niektorí zamestnávatelia pristúpili ku skráteniu pracovného času svojich zamestnancov a obmedzili ich výkon práce len na určité hodiny v rámci dňa. Právnym základom pri takejto situácii je § 49 ods. 2 Zákonníka práce, podľa ktorého zamestnávateľ môže so zamestnancom dohodnúť zmenu ustanoveného týždenného pracovného času na kratší a zmenu kratšieho týždenného pracovného času na ustanovený týždenný pracovný čas. Súčasne platí, že zamestnancovi v pracovnom pomere na kratší pracovný čas patrí mzda zodpovedajúca dohodnutému kratšiemu pracovnému času. Na prvý pohľad sa v aktuálnej situácii javia predmetné ustanovenia Zákonníka práce za bezproblémové, avšak pri ich bližšom skúmaní narazíme na prvé aplikačné problémy.

Aplikačným problémom pri súčasnej mimoriadnej situácii je, že akákoľvek zmena v rozsahu ustanoveného týždenného pracovného času zamestnanca je zmenou v obsahu pracovnej zmluvy, s ktorou musí v zmysle § 49 ods. 2 Zákonníka práce zamestnanec súhlasiť. Takúto zmenu ustanoveného týždenného pracovného času nemôže zamestnávateľ jednostranne nariadiť. Podľa § 54 Zákonníka práce dohodnutý obsah pracovnej zmluvy možno zmeniť len vtedy, ak sa zamestnávateľ a zamestnanec dohodnú na jeho zmene. Zamestnávateľ je povinný zmenu pracovnej zmluvy vyhotoviť písomne, avšak optikou § 17 ods. 2 Zákonníka práce absencia písomnej formy dohody nespôsobuje jej neplatnosť, avšak zamestnávateľ sa vystavuje riziku udelenia sankcie za porušenie predmetného ustanovenia Zákonníka práce zo strany inšpektorátu práce.

Dôvodom, prečo zamestnanec nemusí s takouto zmenou ustanoveného týždenného pracovného času súhlasiť, je jej ekonomický dopad na výslednú mzdu zamestnanca, ktorá bude v kontexte vyššie uvedeného § 49 ods. 4 Zákonníka práce nižšia ako jeho pôvodná mzda. Súčasne môže ísť o trvalú zmenu ustanoveného týždenného pracovného času alebo dočasnú zmenu ustanoveného týždenného pracovného času. Nakoľko však Zákonník práce pri dočasnej zmene ustanoveného týždenného pracovného času na kratší týždenný pracovný čas neuvádza dĺžku trvania takého opatrenia a zamestnávateľ ho nevie ani z racionálnych argumentov pri súčasnej situácii vopred vymedziť, je takáto zmena v obsahu pracovnej zmluvy pre zamestnanca ekonomicky nevýhodná, v dôsledku čoho nemusí so zmenou na kratší pracovný čas súhlasiť, a tým nepriamo núti zamestnávateľa k aplikácii ďalších pracovnoprávnych inštitútov, ktoré sa javia pre zamestnanca ekonomicky výhodnejšie.

Pokiaľ sa zamestnávateľ rozhodol neformálne a jednostranne skrátiť zamestnancovi ustanovený týždenný pracovný čas na kratší pracovný čas, porušuje § 49 ods. 2 Zákonníka práce. Jednostranné skrátenie ustanoveného týždenného pracovného času nemôže vyvolať právne účinky a z toho dôvodu je zamestnávateľ naďalej povinný zamestnancovi prideľovať prácu v rozsahu ustanoveného týždenného pracovného času a pokiaľ sa rozhodne zastaviť alebo obmedziť svoj výrobný proces alebo poskytovanie služieb, dochádza k prekážkam v práci na strane zamestnávateľa v zmysle § 142, resp. § 250b ods. 6 Zákonníka práce.

Predmetná novela Zákonníka práce neposkytla zamestnávateľovi možnosť zmeny ustanoveného týždenného pracovného času na kratší týždenný pracovný čas zamestnanca počas mimoriadnej situácie bez súhlasu zamestnanca. Na základe vyššie uvedeného naďalej platí, že pokiaľ by sa zamestnávateľ po prijatí novely Zákonníka práce rozhodol o skrátenie ustanoveného týždenného pracovného času zamestnancom, musí tak urobiť stále len s ich súhlasom.

2. Domácka práca a telepráca

Niektorí zamestnávatelia sa ako alternatívu ku skráteniu ustanoveného týždenného pracovného času mohli rozhodnúť pre výkon práce z domu zamestnanca. V tejto situácii sa vynára otázka subsumpcie takéhoto konania zamestnávateľa pod príslušné ustanovenia Zákonníka práce. Domácka práca a telepráca ako atypické formy zamestnávania sú definované v § 52 Zákonníka práce. Pokiaľ zamestnanec vykonáva prácu pre zamestnávateľa podľa podmienok dohodnutých v pracovnej zmluve doma alebo na inom dohodnutom mieste, ide o domácku prácu. Pokiaľ zamestnanec vykonáva prácu pre zamestnávateľa podľa podmienok dohodnutých v pracovnej zmluve doma alebo na inom dohodnutom mieste s použitím informačných technológií a v pracovnom čase, ktorý si sám rozvrhuje, ide o teleprácu.(2) Podstatou výkonu závislej práce vo forme domáckej práce alebo telepráce je, že sa opäť zamestnávateľ a zamestnanec musia v pracovnej zmluve dohodnúť na výkone takejto práce. Zamestnávateľ nemôže jednostranne zamestnancovi nariadiť, aby vykonával domácku prácu alebo teleprácu.

Pokiaľ zamestnávateľ a zamestnanec mali úmysel sa dohodnúť na vykonávaní domáckej práce alebo telepráce v zmysle § 52 Zákonníka práce, aplikačným problémom pri vyriešení súčasnej situácie hrozby šírenia koronavírusu je § 52 ods. 5 Zákonníka práce, podľa ktorého za domácku prácu alebo teleprácu sa nepovažuje práca, ktorú zamestnanec vykonáva príležitostne alebo za mimoriadnych okolností so súhlasom zamestnávateľa alebo po dohode s ním doma alebo na inom ako zvyčajnom mieste výkonu práce za predpokladu, že druh práce, ktorý zamestnanec vykonáva podľa pracovnej zmluvy, to umožňuje. Dôvodom, prečo by mali mať zmluvné strany záujem na vykonávaní domáckej práce alebo telepráce je, že Zákonník práce priamo upravuje ďalšie povinnosti zamestnávateľa ex lege. Súčasne uvádzame ako príklad § 52 ods. 3 Zákonníka práce, ktorý sa v dôsledku prijatých opatrení Vládou Slovenskej republiky a Ústredným krízovým štátom javí pri súčasnej pandémii ako obsolentné. Ak by sa v tejto situácii nejaký zamestnanec priamo od svojho zamestnávateľa domáhal predmetného ustanovenia, takýto výkon práv by bol podľa nášho názoru priamo v rozpore s dobrými mravmi podľa článku 2 základných zásad Zákonníka práce. Na základe § 52 ods. 5 Zákonníka práce vo väčšine realizovaných prípadov zmeny miesta výkonu práce nepôjde o výkon domáckej práce alebo telepráce, aj keď by mohli mať zmluvné strany pracovného pomeru záujem na jej vykonávaní. Súčasne dávame do pozornosti, že pokiaľ zamestnávateľ zamestnancovi určil, že musí pracovať z domu v rámci konkrétneho času ohraničeného od – do, nebola by splnená podmienka § 52 ods. 1 Zákonníka práce na výkon domáckej práce alebo telepráce, pretože zamestnanec by si sám pracovný čas nerozvrhoval.

Novela Zákonníka práce žiadnym spôsobom nepozmenila ustanovenia domáckej práce alebo telepráce.

3. Home office

Pojem home office nie je legislatívny pojem a Zákonník práce ho nevymedzuje. Vo svojej podstate ide o výkon práce z domu zamestnanca. V nadväznosti na aktuálnu mimoriadnu situáciu pri zamestnancoch, ktorí nemajú v pracovnej zmluve dohodnutú možnosť výkonu práce z domu, ide o zmenu miesta výkonu práce, na tzv. home office, ktorá sa podľa Zákonníka práce dá uskutočniť podľa nášho názoru dvomi spôsobmi.

Prvým spôsobom je dohoda zamestnávateľa a zamestnanca o zmene pracovných podmienok v zmysle § 54 Zákonníka práce, ktorou sa mení obsah pracovnej zmluvy v časti miesta výkonu práce. Predmetná dohoda musí byť písomná, avšak optikou § 17 ods. 2 Zákonníka práce absencia písomnej formy nebude spôsobovať neplatnosť takejto dohody. V súvislosti s digitalizáciou pracovnoprávnych dokumentov je možné takúto dohodu uzatvoriť aj v elektronickej forme, pričom vyjadrenie súhlasu sa nemusí nutne v zmysle § 40 ods. 4 Občianskeho zákonníka uskutočniť len kvalifikovaným elektronickým podpisom. Podľa § 40 ods. 4 Občianskeho zákonníka platí, že písomná forma je zachovaná, ak je právny úkon urobený telegraficky, ďalekopisom alebo elektronickými prostriedkami, ktoré umožňujú zachytenie obsahu právneho úkonu a určenie osoby, ktorá právny úkon urobila. V predmetnej dohode by si mal zamestnávateľ so zamestnancom bližšie špecifikovať nové miesto výkonu práce zamestnanca a časový rámec, počas ktorého bude zamestnanec vykonávať prácu z domu. Obsahom takejto dohody môžu byť ustanovenia, ktorých obsahom je náhrada zvýšených nákladov zamestnanca v súvislosti s výkonom práce z domu, ak k zvýšeniu nákladov na strane zamestnanca dôjde. Z gramatického výkladu § 54 Zákonníka práce vyplýva, že samotná dohoda o zmene pracovných podmienok v časti miesta výkonu práce sa nemusí uzatvoriť pred samotnou realizáciou zmeny miesta výkonu práce, aj keď podľa nášho názoru z dôvodu predchádzania aplikačných problémov je vhodné, aby sa takáto dohoda medzi zmluvnými stranami uskutočnila pred samotnou realizáciou dočasnej zmeny miesta výkonu práce. Aj keď sa takáto dohoda z dôvodu krátkosti času pri mimoriadnych situáciách môže uskutočniť v elektronickej forme, problematickým aspektom elektronizácie pracovnoprávnych dokumentov je ich doručovanie v zmysle § 38 ods. 1 Zákonníka práce, podľa ktorého písomnosti zamestnávateľa týkajúce sa vzniku, zmeny a skončenia pracovného pomeru alebo vzniku, zmeny a zániku povinností zamestnanca vyplývajúcich z pracovnej zmluvy musia byť doručené zamestnancovi do vlastných rúk. Písomnosti doručuje zamestnávateľ zamestnancovi na pracovisku, v jeho byte alebo kdekoľvek bude zastihnutý. Na základe vyššie uvedeného by nemal zamestnávateľ zasielať návrh takejto dohody zamestnancovi elektronickými prostriedkami. V prípade, ak u zamestnávateľa pôsobí viacero zamestnancov alebo zamestnanec so zmenou miesta výkonu práce nesúhlasí, tento spôsob riešenia súčasnej mimoriadnej situácie sa javí ako nepraktický.

Zamestnávateľ však môže zmenu miesta výkonu práce dosiahnuť aj prostredníctvom § 55 ods. 4 Zákonníka práce, podľa ktorého zamestnávateľ môže preradiť zamestnanca aj bez jeho súhlasu na čas nevyhnutnej potreby na inú prácu, ako bola dohodnutá, ak je to potrebné na odvrátenie mimoriadnej udalosti alebo na zmiernenie jej bezprostredných následkov. V tomto prípade síce nariadenie home officu podľa nášho názoru nebude spĺňať skutočnosť, že je to potrebné na odvrátenie mimoriadnej udalosti, ale rozhodne takéto opatrenie zamestnávateľa by mohlo slúžiť na jej zmiernenie v podobe zamedzeniu nekontrolovateľného šírenia koronavírusu. Na tomto mieste považujeme za potrebné upriamiť pozornosť na slovné spojenie inú prácu, ktorou sa podľa nášho názoru v kontexte § 55 ods. 1 Zákonníka práce rozumie práca iného druhu alebo na inom mieste. Z uvedeného dôvodu zamestnávateľ pri nariadení home officu zamestnancom môže podľa nášho názoru postupovať aj v zmysle § 55 ods. 4 Zákonníka práce. Predmetné ustanovenie Zákonníka práce však nie je primárne určené na riešenie mimoriadnej situácie v dôsledku opatrenia pred šírením nákazlivých prenosných chorôb.

Z uvedeného dôvodu zákonodarca v § 250b ods. 2 písm. a) Zákonníka práce ustanovil, že počas účinnosti opatrenia na predchádzanie vzniku a šíreniu prenosných ochorení alebo opatrenia pri ohrození verejného zdravia nariadených príslušným orgánom podľa osobitného predpisu je zamestnávateľ oprávnený nariadiť výkon práce z domácnosti zamestnanca, ak to dohodnutý druh práce umožňuje. Súčasne podľa § 250b ods. 2 písm. b) Zákonníka práce zamestnanec má právo na vykonávanie práce zo svojej domácnosti, ak to dohodnutý druh práce umožňuje a na strane zamestnávateľa nie sú vážne prevádzkové dôvody, ktoré neumožňujú výkon práce z domácnosti. Zákonodarca predmetnou novelou Zákonníka práce umožnil zamestnávateľom jednostranne nariadiť výkon práce z domácnosti zamestnanca, ak to dohodnutý druh práce umožňuje. Za problematický aspekt predmetného ustanovenia považujeme to, že § 250b ods. 2 Zákonníka práce neberie ohľad na domácnosť zamestnanca v situácií, kedy to domácnosť zamestnanca nebude umožňovať podľa povahy druhu práce. Pojem domácnosť Zákonník práce nevymedzuje. V aplikačnej praxi to bude najmä adresa bydliska, ktorú zamestnanec uviedol svojmu zamestnávateľovi pri uzatváraní pracovnej zmluvy. Súčasne § 250b ods. 2 písm. b) Zákonníka práce ustanovuje právo zamestnanca na vykonávanie práce zo svojej domácnosti, ak to dohodnutý druh práce umožňuje a na strane zamestnávateľa nie sú vážne prevádzkové dôvody, ktoré neumožňujú výkon práce z domácnosti. Musíme však uviesť možné aplikačné problémy súvisiace s predmetným ustanovením. Otázkou ostáva, v akom rozsahu je oprávnený zamestnanec domáhať sa u zamestnávateľa svojho práva výkonu práce z domácnosti? Príklad: „Zamestnávateľ jednostranne nariadil výkon práce z domácnosti zamestnanca len 1x do týždňa počas trvania mimoriadnej situácie a ostatné pracovné dni trvá na prítomnosti zamestnanca na pracovisku, s čím zamestnanec nesúhlasí.“ Má zamestnanec právo požadovať výkon práce z domácnosti každý jeden kalendárny deň počas celej účinnosti opatrenia na predchádzanie vzniku a šíreniu prenosných ochorení … (skrátené podľa začiatku § 250b ods. 2 Zákonníka práce), alebo len v rozsahu nariadenom, resp. aj nenariadenom zamestnávateľom podľa § 250b ods. 2 písm. a) Zákonníka práce, keďže predmetné ustanovenie zamestnávateľovi neukladá povinnosť takejto žiadosti zamestnanca vyhovieť.

Ďalší výkladový problém môže vzniknúť medzi zamestnávateľom a zástupcami zamestnancov pri vymedzení pojmu vážne prevádzkové dôvody, ktoré neumožňujú výkon práce z domácnosti. Vážne prevádzkové dôvody síce nepredstavujú nový pojem v Zákonníku práce, ale na účely možnosti, resp. nemožnosti výkonu práce zamestnanca z domácnosti môže tento pojem spôsobovať veľké aplikačné problémy. Z uvedeného dôvodu odporúčame, aby zamestnávatelia a zástupcovia zamestnancov vo svojich kolektívnych zmluvách alebo dohodách pristúpili k zadefinovaniu nového pojmu: vážne prevádzkové dôvody, ktoré nebudú umožňovať výkon práce z domácnosti zamestnanca. Otázkou je spôsob zadefinovania tohto pojmu, buď pozitívnym spôsobom alebo negatívnym spôsobom. Súčasne predmetná novela Zákonníka práce v § 250b ods. 2 nerieši situáciu s refundáciou zvýšených nákladov zamestnanca v súvislosti s jednostranným nariadením výkonu práce z domácnosti zamestnanca. Ak by mal zamestnávateľ záujem na ich dodatočnom uhradení, mohol by so zamestnancom uzatvoriť napríklad dohodu o sporných nárokoch podľa § 32 Zákonníka práce.

4. Konto pracovného času

Podstatou konta pracovného času je, že v prípade väčšej spotreby práce zamestnanec odpracuje viac hodín ako je ustanovený týždenný pracovný čas a v prípade menšej potreby práce zamestnanec odpracuje menej hodín ako je ustanovený týždenný pracovný čas. Zamestnanec pritom nesmie prekročiť priemerný ustanovený týždenný pracovný čas za rozvrhové obdobie, najviac 12 po sebe nasledujúcich mesiacov, aj keď konto pracovného času ustanovuje možnosť až 30-mesačného rozvrhového obdobia. Konto pracovného času je spôsob nerovnomerného rozvrhnutia pracovného času a rozvrhové obdobie je v zmysle Zákonníka práce nastavené až na 30 po sebe nasledujúcich mesiacov, ale s podmienkou, že v období 12 po sebe nasledujúcich mesiacov nesmie pracovný čas zamestnanca, vrátane práce nadčas, presiahnuť v priemere 48 hodín. Výhodou konta pracovného času je, že zamestnanec má právo na základnú zložku mzdy, ktorá zodpovedá ustanovenému týždennému pracovnému času. Ak má zamestnanec nárok na mzdové zvýhodnenia, napríklad za prácu vo sviatok, nie je dotknutá povinnosť zamestnávateľa poskytnúť zamestnancovi aj ďalšie zložky mzdy, ak takýto nárok vyplýva zamestnancovi napríklad z pracovnej zmluvy alebo kolektívnej zmluvy.

Ak je u zamestnávateľa zavedené konto pracovného času, môže zamestnávateľ v dôsledku prerušenia výrobného procesu alebo poskytovania služieb odstaviť zamestnancov od výkonu práce s odôvodnením, že v dôsledku šírenia koronavírusu nemôže z dôvodu poklesu alebo absencie objednávok prideľovať v tomto období prácu a tým sa u zamestnanca aktivuje počas domáceho pobytu záporná časť pracovného konta. Pri aktuálnej mimoriadnej situácii treba mať na zreteli hlavnú podstatu konta pracovného času, ktorá spočíva v tom, že v prípade väčšej potreby práce zamestnanec odpracuje viac hodín a v prípade menšej potreby práce bez bližšieho dôvodu špecifikácie zamestnanec odpracuje menej hodín práce, resp. pri súčasnej situácii nebude vôbec vykonávať prácu v zmysle § 43 ods. 3 prvá veta Zákonníka práce.

Ani tento spôsob riešenia mimoriadnej situácie sa však nemôže zo strany zamestnávateľa aplikovať okamžite v dôsledku § 90 ods. 9 Zákonníka práce. Podľa predmetného ustanovenia rozvrhnutie pracovného času je zamestnávateľ povinný oznámiť zamestnancovi najmenej týždeň vopred a s platnosťou najmenej na týždeň. Podľa § 250b ods. 3 Zákonníka práce platí, že rozvrhnutie pracovného času je zamestnávateľ povinný zamestnancovi oznámiť najmenej dva dni vopred, ak sa so zamestnancom nedohodne na kratšej dobe, a s platnosťou najmenej na týždeň. Predmetná novela Zákonníka práce v čase mimoriadnej situácie vytvorila pri konte pracovného času, ale aj pri nerovnomernom rozvrhnutí pracovného času flexibilný nástroj pre zamestnávateľov, ktorým umožnila efektívnejší spôsob riadenia a koordinovania výrobných procesov v čase mimoriadnej situácie.

5. Čerpanie dovolenky

Pokiaľ sa niektorí zamestnávatelia rozhodli vyriešiť aktuálnu mimoriadnu situáciu nariadením dovolenky, resp. určením hromadného čerpania dovolenky svojim zamestnancom, mohli naraziť na niekoľko aplikačných problémov. Právo zamestnávateľa určiť čerpanie dovolenky zamestnancovi sa podľa Zákonníka práce vzťahuje na celú výmeru dovolenky a všetky druhy dovolenky.

Ak zamestnanec súhlasí s čerpaním dovolenky po určitý čas, v aplikačnej praxi nevzniknú väčšie problémy. Ak však zamestnanec s dobrovoľným čerpaním dovolenky nesúhlasí, prvým aplikačným problémom je § 111 ods. 5 Zákonníka práce, podľa ktorého čerpanie dovolenky je zamestnávateľ povinný oznámiť zamestnancovi aspoň 14 dní vopred. Toto obdobie môže byť výnimočne skrátené so súhlasom zamestnanca. Pokiaľ zamestnanec odmietne dať so skrátením tejto lehoty súhlas, zamestnávateľ mu môže okamžite nariadiť čerpanie dovolenky, avšak na jej čerpanie zamestnanec nastúpi až po uplynutí 14 dní odo dňa nariadenia.

Podľa § 111 ods. 2 Zákonníka práce zamestnávateľ môže po dohode so zástupcami zamestnancov určiť hromadné čerpanie dovolenky, ak je to nevyhnutné z prevádzkových dôvodov. V prípade, že u zamestnávateľa nepôsobia zástupcovia zamestnancov, môže zamestnávateľ v zmysle § 12 ods. 1 Zákonníka práce konať samostatne. Pokiaľ zamestnancovi nevznikol nárok na dovolenku, zamestnávateľ môže podľa § 111 ods. 3 Zákonníka práce určiť zamestnancovi čerpanie dovolenky, aj keď dosiaľ zamestnanec nesplnil podmienky na vznik nároku na dovolenku, ak možno predpokladať, že zamestnanec tieto podmienky splní do konca kalendárneho roka, v ktorom dovolenku čerpá, alebo do skončenia pracovného pomeru.

Súčasne je potrebné sa zamyslieť nad samotným účelom dovolenky ako pracovnoprávnym inštitútom v situácii, keď zamestnávateľ pri vzniknutej mimoriadnej situácií nariadi zamestnancom hromadné čerpanie dovolenky a konkrétny zamestnanec by potenciálne namietal, že zamestnávateľ pri takejto mimoriadnej situácii neprihliadol na oprávnené záujmy zamestnanca a pri vzniku mimoriadnej situácii z dôvodu hrozby šírenia koronavírusu nemôže byť naplnený hlavný účel dovolenky. Hlavným účelom dovolenky je zotavenie zamestnanca po celoročnom výkone práce.(3) Podľa § 111 ods. 1 Zákonníka práce platí, že pri určovaní dovolenky treba prihliadať na úlohy zamestnávateľa a na oprávnené záujmy zamestnanca. Nevyhnutnou podmienkou pre nariadenie čerpania dovolenky v zmysle tohto ustanovenia je, aby zamestnávateľ pri jej nariadení prihliadol aj na oprávnené záujmy zamestnanca.

Otázkou zostáva, či počas mimoriadnej situácii v dôsledku šírenia koronavírusu môže pri splnení všetkých povinností fyzických osôb počas vyhlásenia mimoriadneho stavu alebo núdzového stavu podľa osobitných predpisov dôjsť k zotaveniu zamestnanca po výkone práce, a ak áno, ako prihliadol v takejto situácii zamestnávateľ na oprávnené záujmy zamestnanca, pretože pri nariadení čerpania dovolenky je vopred jasné, že na svoje záujmy zamestnávateľ prihliadol. Je takéto konanie v súlade s dobrými mravmi podľa článku 2 Zákonníka práce, podľa ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi.

Podľa § 110 ods. 2 Zákonníka práce môže zamestnávateľ po dohode so zástupcami zamestnancov určiť hromadné čerpanie dovolenky, ak je to nevyhnutné z prevádzkových dôvodov. Pri hromadnom čerpaní dovolenky je podmienkou, aby sa uskutočnilo len vtedy, ak je to nevyhnutné z prevádzkových dôvodov. Samotný pojem prevádzkové dôvody Zákonník práce nevymedzuje, čo predstavuje paradox oproti situácii podľa 142 ods. 4 Zákonníka práce, ktorému sa budeme venovať aj v ďalšej časti článku. Ustanovenie § 142 ods. 4 Zákonníka práce podobne ako podmienku na uplatnenie tohto inštitútu vymedzuje pojem vážne prevádzkové dôvody, ale podstatný rozdiel spočíva v tom, že pri uplatnení týchto dvoch inštitútov v prípade absencie zástupcov zamestnancov môže zamestnávateľ pri nariadení hromadného čerpania dovolenky konať samostatne, avšak pri § 142 ods. 4 Zákonníka práce zamestnávateľ v prípade absencie zástupcov zamestnancov konať samostatne nemôže a dohodu zamestnávateľa a zástupcov zamestnancov nie je možné nahradiť rozhodnutím zamestnávateľa.

Podľa § 250b ods. 4 Zákonníka práce platí, že čerpanie dovolenky je zamestnávateľ povinný oznámiť zamestnancovi najmenej sedem dní vopred, a ak ide o nevyčerpanú dovolenku podľa § 113 ods. 2 Zákonníka práce, najmenej dva dni vopred. Toto obdobie môže byť skrátené so súhlasom zamestnanca. Predmetné ustanovenie považujeme za veľmi vhodne zakomponované do Zákonníka práce, avšak na druhej strane aj po novele Zákonníka práce ostáva akademická otázka účelu dovolenky počas mimoriadnej situácie stále rovnaká.

6. Práceneschopnosť zamestnanca

V súčasnej dobe sa niektorí zamestnávatelia snažia vyriešiť mimoriadnu situáciu súvisiacu so šírením koronavírusu aj tým, že nútia svojich zamestnancov byť práceneschopnými. V tejto súvislosti treba uviesť, že s uvedeným postupom sa nestotožňujeme a nepokladáme ho za správny. Zákon č. 461/2003 Z. z. zákon o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov v § 33 ods. 1 ustanovuje, že zamestnanec a povinne nemocensky poistená samostatne zárobkovo činná osoba majú nárok na nemocenské, ak boli pre chorobu alebo úraz uznaní za dočasne práceneschopných na výkon zárobkovej činnosti alebo im bolo nariadené karanténne opatrenie podľa osobitného predpisu. To znamená, že práceneschopnosť zamestnanca musí uznať ošetrujúci lekár, ktorý okrem výnimiek uzná zamestnanca za dočasne práceneschopného len na základe skutočného zdravotného stavu. Rozhodujúcou skutočnosťou je medicínsky stav zamestnanca a nie uzavretie prevádzky zamestnávateľa. Tzv. koronovú práceneschopnosť môže ošetrujúci lekár zamestnancovi vystaviť len vtedy, keď sa vrátil z rizikových oblastí alebo tomu, komu bola nariadená karanténa z dôvodu potvrdenia ochorenia alebo zamestnancovi, ktorému regionálny úrad verejného zdravotníctva nariadil karanténu. Osobitosti ďalej platia u osobitných skupín zamestnancov, ktorým bolo pracovisko na základe Ústredného krízového štábu zatvorené, ako napríklad učitelia.(4) Z uvedeného dôvodu nie je možné takýto postup zamestnávateľov a zamestnancov považovať za správny.

7. Prekážky v práci

Prekážky v práci na strane zamestnávateľa alebo zamestnanca predstavujú dočasnú suspendáciu plnenia vyplývajúceho z pracovného pomeru pri vzniku právnych skutočností, ktoré zákonodarca považuje za právne relevantné bez toho, aby došlo k skončeniu pracovného pomeru.(5) Následne Zákonník práce rozlišuje medzi prekážkami v práci na strane zamestnanca a prekážkami v práci na strane zamestnávateľa.(6)

7.1 Prekážky v práci na strane zamestnanca

Na účely nášho článku považujeme za vhodné osobitne upozorniť na prekážky v práci na strane zamestnanca podľa § 137 ods. 4 písm. h) Zákonníka práce. Ide o prekážku v práci na strane zamestnanca z dôvodu mimoriadnych udalostí. Zákonník práce tento pojem nevymedzuje. V § 3 zákona č. 42/1994 Z. z. o civilnej ochrane obyvateľstva v znení neskorších predpisov sa mimoriadnou udalosťou myslí obdobie následkov mimoriadnej situácie na život alebo zdravie obyvateľstva, a ktorá bola vyhlásená podľa tohto zákona. Počas vyhlásenia mimoriadnej situácie je zamestnanec povinný ostať doma na zníženie rizika ohrozenia života alebo zdravia a počas tohto obdobia mu nepatrí náhrada mzdy v zmysle § 138 Zákonníka práce.

Pokiaľ došlo na strane zamestnanca k prekážke v práci z dôvodu karanténneho opatrenia v zmysle zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane zdravia“), zamestnanec je povinný zostať v karanténe a zamestnávateľ mu poskytne pracovné voľno bez náhrady mzdy v zmysle § 138 Zákonníka práce.

Považujeme za potrebné sa vyjadriť k § 141 ods. 3 písm. d) Zákonníka práce, podľa ktorého zamestnávateľ môže poskytnúť zamestnancovi pracovné voľno s náhradou mzdy, ktoré si zamestnanec odpracuje. Pomerne zaujímavá situácia môže nastať v prípade, ak zamestnanec odmietne vykonať prácu, preruší prácu alebo opustí pracovisko postupom podľa § 8 ods. 2 zákona č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o BOZP“) z dôvodu, že sa dôvodne domnieval, že je v dôsledku šírenia koronavírusu bezprostredne a vážne ohrozený jeho život alebo zdravie v situácii, keď podľa jeho mienky zamestnávateľ na jeho žiadosť nenariadil preventívne opatrenia proti šíreniu koronavírusu, napr. nevydal na žiadosť zamestnanca rozhodnutie, ktorým by nariadil nosenie ochranných rúšok alebo textilu v oblasti úst a nosa a súčasne zamestnanec postupom podľa § 141 ods. 3 písm. d) Zákonníka práce požiadal zamestnávateľa o pracovné voľno s náhradou mzdy, ktoré si neskôr odpracuje. V prípade, ak by s takýmto postupom zamestnávateľ súhlasil, v aplikačnej praxi by nevznikli výrazné problémy. Otázkou však ostáva, či je možné vzhľadom na systematické zaradenie § 141 ods. 3 písm. d) Zákonníka práce posúdiť súčasnú mimoriadnu situáciu ako aj nami uvedený modelový prípad ako dôležitú osobnú prekážku v práci zamestnanca. Podľa § 250b ods. 5 Zákonníka práce predmetná novela zakomponovala neprítomnosť zamestnanca v práci aj počas jeho dôležitej osobnej prekážky v práci, ktorou je karanténne opatrenie alebo izolácia.(7)

7.2 Prekážky v práci na strane zamestnávateľa

Prekážky v práci na strane zamestnávateľa sú vymedzené v § 142 Zákonníka práce. Na účely nášho článku zameriame pozornosť najmä na § 142 ods. 4 Zákonníka práce, podľa ktorého, ak zamestnávateľ vymedzil v písomnej dohode so zástupcami zamestnancov vážne prevádzkové dôvody, pre ktoré zamestnávateľ nemôže zamestnancovi prideľovať prácu, ide o prekážku v práci na strane zamestnávateľa, pri ktorej patrí zamestnancovi náhrada mzdy v sume určenej dohodou, najmenej 60% jeho priemerného zárobku. Dohodu podľa prvej vety nemožno nahradiť rozhodnutím zamestnávateľa. Dohodu podľa prvej vety nemožno nahradiť rozhodnutím zamestnávateľa. Pokiaľ u zamestnávateľa nepôsobia zástupcovia zamestnancov a existuje zhoda zamestnávateľa so zamestnanci na tom, že im bude zamestnávateľ poskytovať náhradu mzdy v sume 60% ich priemerného zárobku z dôvodu prekážky v práci na strane zamestnávateľa, môžu sa zamestnanci medzi sebou dohodnúť na zvolení zamestnaneckého dôverníka, ktorý je zástupcom zamestnancov v zmysle § 11a ods. 1 Zákonníka práce.(8) Podľa § 142 ods. 4 Zákonníka práce vyplýva, že vážny prevádzkový dôvod, ktorý je vymedzený v samotnej dohode a ktorý má za následok nemožnosť zamestnávateľa prideľovať prácu, sa vzťahuje na konkrétneho zamestnanca. Z uvedeného vyplýva, že nie každý vážny prevádzkový dôvod musí mať automaticky za následok nemožnosť prideľovania práce konkrétnemu zamestnancovi. Príkladom môže byť personalista zamestnávateľa, ktorý je povinný vykonávať prácu v čase, kedy bude väčšina zamestnancov doma. Z uvedeného dôvodu odporúčame, aby súčasťou takejto dohody boli v prílohe zamestnanci, ktorých sa rozhodnutie zamestnávateľa priamo dotýka tak, aby nedošlo k akýmkoľvek pochybám v tom kontexte, že vymedzený vážny prevádzkový dôvod zamestnávateľa nemal vo vzťahu ku konkrétnemu zamestnancovi za následok nemožnosť prideľovania práce. Za problematické však možno považovať skutočnosť, že zástupcovia zamestnancov s uvedeným postupom zamestnávateľa nemusia súhlasiť, napríklad aj z ekonomických dôvodov(9) a budú sa snažiť dotlačiť zamestnávateľa pre nich ekonomicky výhodnejším opatreniam.

Predmetná novela Zákonníka práce v § 250b ods. 6 ustanovila, že ak zamestnanec nemôže vykonávať prácu celkom alebo sčasti pre zastavenie alebo obmedzenie činnosti zamestnávateľa na základe rozhodnutia príslušného orgánu alebo pre zastavenie alebo obmedzenie činnosti zamestnávateľa ako dôsledku vyhlásenia mimoriadnej situácie, núdzového stavu alebo výnimočného stavu, ide o prekážku v práci na strane zamestnávateľa, pri ktorej patrí zamestnancovi náhrada mzdy v sume 80 % jeho priemerného zárobku, najmenej však v sume minimálnej mzdy. Ustanovenie § 142 ods. 4 Zákonníka práce tým nie je dotknuté. Vo vzťahu predmetného § 250b ods. 6 Zákonníka práce k § 142 ods. 4 Zákonníka práce môže vzniknúť viacero výkladových problémov.

Prvým z nich je, na akých zamestnancov sa predmetný § 250b ods. 6 Zákonníka práce uplatní. Predmetné ustanovenie sa uplatní len na tých zamestnancov zamestnávateľa, ktorí nemôžu vykonávať prácu pre zastavenie alebo obmedzenie činnosti zamestnávateľa na základe rozhodnutia príslušného orgánu, ako aj na tých zamestnancov zamestnávateľa, ktorí nemôžu vykonávať prácu pre zastavenie alebo obmedzenie činnosti zamestnávateľa ako dôsledku vyhlásenia mimoriadnej situácie, núdzového stavu alebo výnimočného stavu.

Otázkou je, či sa vôbec § 142 ods. 4 Zákonníka práce uplatní počas mimoriadnej situácie a ak áno, na akých zamestnancov zamestnávateľa bude možné predmetné ustanovenie uplatniť. Podľa nášho názoru bude možné § 142 ods. 4 Zákonníka práce uplatniť aj v čase mimoriadnej situácie (pretože § 250b ods. 6 Zákonníka práce priamo ustanovuje, že § 142 ods. 4 tým nie je dotknutý) na tých zamestnancov zamestnávateľa, na ktorých sa rozhodnutie príslušného orgánu týkajúce sa jeho zastavenia alebo obmedzenia činnosti nevzťahuje alebo takíto zamestnanci by mohli napriek vyhláseniu mimoriadnej situácie vykonávať prácu (t.j. činnosť zamestnávateľa nie je ani nepriamo dotknutá vyhlásením mimoriadnej situácie). Otázkou pri § 250b ods. 6 Zákonníka práce zostáva výklad slovného spojenia: „ako dôsledok vyhlásenia mimoriadnej situácie…“. Z uvedeného dôvodu je podľa nášho názoru veľmi tenká hranica pri uplatnení § 142 ods. 4 Zákonníka práce a § 250b ods. 6 Zákonníka práce po vyhlásení mimoriadnej situácie.

Zaujímavý aplikačný problém môže v budúcnosti vzniknúť pri kumulácii § 142 ods. 2 a § 250b ods. 6 Zákonníka práce. Príkladom môže byť situácia, kedy vážny prevádzkový dôvod zamestnávateľa, pre ktorý aplikuje § 142 ods. 2 Zákonníka práce, bude súčasne po vyhlásení mimoriadnej situácie dôvodom pre zastavenie alebo obmedzenie činnosti zamestnávateľa. V tejto situácii vzniká otázka súvisiaca najmä s výškou náhrady mzdy zamestnancov. Sme toho názoru, že pokiaľ sa v aplikačnej praxi vyskytne situácia kumulácie obidvoch ustanovení z toho istého dôvodu, zamestnávateľ by mal po vyhlásení mimoriadnej situácie postupovať v zmysle § 250b ods. 6 Zákonníka práce. Pokiaľ však nastane situácia, kedy zamestnávateľ pred vyhlásením mimoriadnej situácie z konkrétneho vážneho prevádzkového dôvodu aplikuje § 142 ods. 2 Zákonníka práce a následne sa po vyhlásení mimoriadnej situácie vyskytne ďalší dôvod spĺňajúci podmienky uvedené v § 250b ods. 6 Zákonníka práce a vážny prevádzkový dôvod podľa § 142 ods. 2 Zákonníka práce stále trvá, domnievame sa, že zamestnávateľ by mohol postupovať podľa § 142 ods. 2 Zákonníka práce, pretože tento dôvod spôsobil ako prvý prekážku v práci na strane zamestnávateľa, ktorá aj po vyhlásení mimoriadnej situácie stále trvá.

8. Ďalšie aplikačné problémy

V súvislosti s dynamicky sa šíriacou nákazou koronavírusu je potrebné zamyslieť sa nad ďalšou aplikačnou praxou zo strany zamestnávateľov, ktorá sa vyvinula alebo sa môže vyvinúť v súvislosti s ich opatreniami. Medzi ďalšie aplikačné problémy v súčasnej situácii môžeme zaradiť meranie teploty zamestnancom zo strany zamestnávateľa, monitorovanie zamestnancov prostredníctvom sociálnych sietí za účelom kontroly, či v rozhodujúcom období neboli v zahraničí, vyžadovanie informácií ohľadom predchádzajúceho pobytu uchádzača o zamestnanie pred uzatvorením pracovného pomeru, prípadne diskriminácia uchádzačov o zamestnanie so štátnou príslušnosťou alebo bydliskom v štáte, ktorý v nedávnej minulosti bol najviac postihnutý koronavírusom.

Podľa § 147 ods. 1 Zákonníka práce je zamestnávateľ v rozsahu svojej pôsobnosti povinný sústavne zaisťovať bezpečnosť a ochranu zdravia zamestnancov pri práci a na ten účel vykonávať potrebné opatrenia vrátane zabezpečovania prevencie, potrebných prostriedkov a vhodného systému na riadenie ochrany práce. Meranie teploty pred nástupom do práce by sa dalo v tomto smere chápať ako zabezpečovanie prevencie všetkých ostatných zamestnancov pred hrozbou šírenia koronavírusu v prevádzke zamestnávateľa. Zákon o BOZP následne bližšie špecifikuje všeobecné zásady prevencie, ktoré je povinný zamestnávateľ aplikovať v súlade s § 5 ods. 3 tohto zákona tak, aby sa splnil ich účel. Sme toho názoru, že zamestnávateľ môže zamestnancom merať teplotu, avšak len s ich dobrovoľným súhlasom. Podľa § 12 ods. 2 písm. l) zákona o BOZP má zamestnanec povinnosť podrobiť sa vyšetreniu, ktoré vykonáva zamestnávateľ alebo príslušný orgán štátnej správy, aby zistil, či zamestnanec nie je pod vplyvom alkoholu, omamných látok alebo psychotropných látok. V predmetnom ustanovení jednoznačne absentuje povinnosť podrobenia sa vyšetreniu za účelom, či zamestnanec nemá napríklad prenosný vírus v čase vyhlásenia mimoriadnej situácie alebo núdzového stavu. Podľa § 12 ods. 2 písm. i) zákona o BOZP má zamestnanec povinnosť podrobiť sa lekárskym preventívnym prehliadkam vo vzťahu k práci, avšak podľa § 30e zákona č. 355/2007 Z. z. zákona o ochrane verejného zdravia v znení neskorších predpisov vo svojej podstate ide o lekárske prehliadky za účelom zistenia, či je zamestnanec vhodný z hľadiska svojho zdravotného stavu na výkon konkrétnej práce.

Monitorovanie zamestnancov prostredníctvom sociálnych sietí za účelom zistenia ich predchádzajúceho pobytu podľa nášho názoru bez ďalšieho predstavuje zásah do súkromia zamestnancov. Každý zásah do súkromia zamestnancov je však potrebné vyhodnotiť v súlade so zásadou legality, legitimity a proporcionality, čo vo svojej postate predstavuje výnimku podľa článku 7 Charty základných práv Európskej únie, ako aj článku 8 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.(10) Bolo by skutočne zaujímavé, akým smerom by sa ubrala rozhodovacia prax súdnych autorít v prípade, keby v potenciálnom súdnom spore zamestnanec namietal porušenie ochrany súkromia z dôvodu lustrácie miesta pobytu zamestnanca zo strany zamestnávateľa prostredníctvom sociálnych sietí alebo prostredníctvom GPS signálu za účelom prevencie pred hrozbou šírenia koronavírusom. V súčasnej dobe zamestnávatelia využívajú informácie zo sociálnych sietí aj v rámci predzmluvných vzťahov, pričom zistené informácie ohľadom uchádzačov o zamestnanie spracúvajú a na základe zistených informácií vyhodnocujú výberové konania. Na uvedenú problematiku nie je jednotný názorový prúd, pričom niektorí odborníci z oblasti pracovného práva považujú uvedenú činnosť zamestnávateľa v rozpore s § 41 Zákonníka práce a niektorí konanie zamestnávateľa ospravedlňujú z dôvodu, že ide o verejne dostupné informácie.(11) Opäť uvádzame zaujímavý príklad, ako by sa aplikačná prax najvyšších súdnych autorít s uvedeným diskriminačným sporom vysporiadala, ak by zamestnávateľ odmietol zamestnať uchádzača o zamestnanie, ktorý by bol štátnym príslušníkom krajiny, ktorá je v súčasnej dobe ochromená alebo paralyzovaná v dôsledku šírenia koronavírusu.

Záver

Na záver článku musíme vyzdvihnúť enormnú snahu zákonodarcu, ktorý urgentne zareagoval na vyššie popísané aplikačné problémy niektorých inštitútov Zákonníka práce a prijal vo veľmi krátkom čase predmetnú novelu Zákonníka práce, ktorá umožňuje zamestnávateľom flexibilne zareagovať na vzniknutú mimoriadnu situáciu v súvislosti s aktuálne sa šíriacim koronavírusom. Na základe vyššie uvedeného musíme konštatovať, že legislatívna úprava pred prijatím novely Zákonníka práce dostatočným spôsobom nedávala jednoznačné odpovede aplikačnej praxi, akým spôsobom je potrebné vyriešiť vzniknutú mimoriadnu situáciu. V súvislosti s prijatou novelou Zákonníka práce sme poukázali na niektoré výkladové problémy, ktoré môžu nastať pri jej realizácii v aplikačnej praxi. Súčasne uvádzame, že podľa nášho názoru je potrebné, aby po skončení aktuálnej hrozbe nákazy koronavírusom pristúpil zákonodarca k novelizácii Zákonníka práce a v ustanovení § 250b Zákonníka práce osobitne upravil ustanovenia Zákonníka práce, ktorých účelom je ochrana osobitných kategórii zamestnancov, ako napríklad mladistvých zamestnancov, tehotné matky, dojčiacich zamestnancov a pod.

Akékoľvek legislatívne zmeny prijaté po ukončení pandémie spôsobenej koronavírusom by mali zohľadňovať aktuálne požiadavky aplikačnej praxe na elimináciu identifikovaných aplikačných problémov tak, aby prijaté legislatívne opatrenia boli výsledkom sociálneho dialógu sociálnych partnerov a zákonodarcu, nespôsobovali nerovnováhu vo vzájomných právach a povinnostiach medzi zamestnávateľmi a zamestnancami a pri mimoriadnych situáciách flexibilne odzrkadľovali vzájomné potreby zamestnávateľov a zamestnancov.

Poznámky

• 1) BARANCOVÁ, H.: Nové technológie v pracovnom práve a ochrana zamestnanca (možnosti a riziká). Praha: Leges, 2016, str. 11 a nasl., ISBN 978-80-7502-176-2.
• 2) DOLOBÁČ, M.: Vplyv telepráce na duševné zdravie zamestnanca. Str. 193 a nasl. In: Právo, obchod, ekonomika VII. Zborník príspevkov z vedeckého sympózia: 11. – 13. október 2017, Vysoké Tatry. – Košice : Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, 2017, ISBN 9788081525285.
• 3) BARANCOVÁ, H.: Pracovný čas – dovolenka a materská dovolenka v judikatúre Súdneho dvora Európskej únie a v práve Slovenskej republiky. Plzeň : Aleš Čeněk, 2015, str. 87, ISBN 978-80-7380-576-0.
• 4) Bližšie pozri napríklad: https://www.socpoist.sk/aktuality-socialna-poistovna-nemoze-uznat-pn-bez-potvrdenia-lekara/48411s68392c. (Prezerané dňa: 19. 3. 2020, 14:21 hod.)
• 5) BARANCOVÁ, H. a kol.: Zákonník práce. Komentár. 2. vydanie. Bratislava : C. H. Beck, 2019, str. 1087, ISBN 978-80-7400-540-4.
• 6) OLŠOVSKÁ, A.: Pracovný pomer. 1. vydanie. Praha : Wolters Kluwer ČR, 2017, str. 168, ISBN 978-80-7552-946-6.
• 7) Vzhľadom na kapacitný rozsah článku bližšie pozri § 250b ods. 5 Zákonníka práce.
• 8) Bližšie pozri § 233 a nasl. Zákonníka práce.
• 9) OLŠOVSKÁ, A., ŠVEC, M.: Zástupcovia zamestnancov a ich kompetencie v oblasti skončenia pracovného pomeru, zodpovednostných vzťahov a riadenie činnosti u zamestnávateľa. Praha : Leges, 2018, str. 54 a nasl., ISBN 978-80-7502-344-5.
• 10) BARANCOVÁ, H.: Práva zamestnancov Európskej únie. Praha : Leges, 2016, str. 142, ISBN: 978-80-7502-117-5.
• 11) BARANCOVÁ, H: Nové technológie v pracovnoprávnych vzťahoch. Praha : Leges, 2017, str. 92, ISBN 978-80-7502-253-0.

Autor
JUDr. Jozef Greguš PhD., LL.M.

Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/10

Trestné konanie spravidla vždy priťahovalo pozornosť verejnosti, ktorá má záujem na čo najväčšom množstve informácií týkajúcich sa určitej trestnej kauzy. Intenzívny dopyt po informáciách o priebehu vybraných trestných konaní často spôsobuje únik informácií od jednotlivých subjektov, pričom následná neprimeraná mediálna pozornosť môže mať za následok konflikt práv jednotlivca a verejnosti. Ochrana informácií pochádzajúcich z trestného konania by mala pritom byť jeho neodmysliteľnou súčasťou, spolu s dodržiavaním základných práv, akými sú na jednej strane právo na informácie a na strane druhej, právo na spravodlivý proces alebo princíp prezumpcie neviny.

Úvod

Trestné konanie predstavuje proces, v ktorom je zakotvené množstvo ústavno-právnych zásad, zaisťujúcich uskutočňovanie riadneho a zákonného priebehu konania a dosiahnutie spravodlivosti. Jednotlivé aspekty trestného konania, spočívajúce v kriminalistických postupoch a procesných úkonoch, vyžadujú špecifický prístup subjektov participujúcich na trestnom konaní. V rámci samotného trestného konania dochádza pritom k objasňovaniu jednotlivých skutočností a k nadobúdaniu nových informácií týkajúcich sa trestného činu. Informácie získané v rámci trestného konania však z hľadiska ich citlivosti vo vzťahu k účelu trestného konania a jeho subjektom, vyžadujú osobitný prístup, najmä v kontexte ich možného prieniku na verejnosť.

V súčasnej dobe informačných technológií pritom zastávajú médiá výraznú rolu v spoločnosti, pretože informujú o jednotlivých trestných kauzách a ich priebehu. Vplyv médií na spoločnosť spočíva v možnostiach formovania a utvárania názorov verejnosti ako takej. Nespochybniteľnou skutočnosťou je určitá forma dohľadu médií nad priebehom trestného konania, čo nepochybne prispieva k prehlbovaniu dôvery k činnosti orgánov činných v trestnom konaní a súdov. Zároveň však v rámci ich vplyvu na spoločnosť môže mať nesprávne fungovanie médií negatívne dôsledky v súvislosti s dosiahnutím účelu trestného konania. Dnes je preto možné stretnúť sa so vzájomnými rozpormi medzi základnými právami jednotlivcov a dopytom verejnosti disponovať informáciami o trestnom konaní.

I. Sloboda prejavu a právo na informácie ako základné východiská

Sloboda prejavu a právo na informácie sú jednými zo základných práv zakotvených v medzinárodných zmluvách a v Ústave Slovenskej republiky, pričom ide o politické práva, ktorých výkon sa vzťahuje k záležitostiam verejného záujmu, tzv. veciam verejným. Sloboda prejavu predstavuje právo vyjadrovať svoje názory a hodnotenia slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným dostupným spôsobom.

Práve sloboda prejavu je neoddeliteľne spojená s právom na prístup ku informáciám, ako základným aspektom právneho štátu, nakoľko umožňuje občanom byť informovanými o verejných veciach, resp. veciach verejného záujmu. Je priamo zakotvené v článku 26. Ústavy Slovenskej republiky, pričom možno konštatovať, že predmetný článok určuje orgánom verejnej moci povinnosť poskytovať informácie o svojej činnosti primeraným spôsobom.[1]

Osobitne je právo na informácie upravené v zákone č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám, ktorý určuje spôsob poskytovania jednotlivých informácií zo strany orgánov verejnej moci. Štát pritom zaručuje nielen
právo byť informovaný, ale aj právo informácie vyhľadávať a šíriť. Žurnalistické a mediálne prostriedky zastávajú vo verejných veciach významnú úlohu, pričom však nemožno prekračovať určité hranice zasahujúce do osobnostných práv jednotlivcov, ako aj do ochrany informácií z trestných konaní.

Bez pochybností pritom možno konštatovať, že informácie z trestných konaní, svojou povahou a zameraním, patria zo strany širokej verejnosti medzi najviac vyhľadávané. Forma trestného konania z hľadiska osobitných procesných, resp. kriminalistických postupov však nie je v úplnom súlade s intenzívnym záujmom verejnosti. So zvýšeným záujmom verejnosti o špecifické trestné konanie často dochádza ku konfliktu subjektívnych práv jednotlivca a verejnosti. Na účely zachovania rovnosti práva a spravodlivosti je pritom nevyhnutné jednotlivé práva regulovať. Sloboda prejavu a právo na informácie ako základné politické práva, majú svoje hranice tam, kde narážajú na práva iných, pričom ich výkon nevyhnutne podlieha povinnostiam uložených vnútroštátnym poriadkom a z neho vyplývajúcej zodpovednosti.

Možnosť obmedzenia práva na informácie pritom vychádza aj zo samotného článku 10. ods. 2 Európskeho dohovoru o ľudských právach „Výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré stanovuje zákon, a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v zaujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti alebo verejnej bezpečnosti, na predchádzanie nepokojom alebo zločinnosti, ochranu zdravia alebo morálky, ochranu povesti alebo práv iných, zabránenia úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.

II. Právna úprava prístupu k informáciám a jej medze

Oprávnenosť prístupu k informáciám z trestných konaní vychádza predovšetkým z práva na rozširovanie a prijímanie informácií, ktoré je zaručené článkom 17 Listiny základných práv a slobôd, ako aj z ďalších medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná.[2] V kontexte s uvedeným vyplývajú štátnym orgánom povinnosti primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v súlade s osobitnými predpismi.

Zákon o slobodnom prístupe k informáciám č. 211/2000 z. z., uvádzaný tiež ako zákon o slobode informácií, vytvára primárny nástroj, prostredníctvom ktorého dochádza najmä zo strany médií a iných subjektov k informovaniu širokej verejnosti o činnosti štátnych orgánov, resp. o procesnom postupe orgánov činných v trestnom konaní. Jednotlivé ustanovenia zákona upravujú podmienky, postup a rozsah slobodného prístupu k informáciám.[3] Zákon pritom osobitne vymedzuje okruh tzv. povinných osôb, ktorým pripadá povinnosť sprístupňovať informácie, pričom primárne ide o štátne orgány, t. j. aj orgány činné v trestnom konaní.[4] Na druhej strane zákon o slobode informácií fakticky neobmedzuje rozsah subjektov, ktoré môžu žiadať o sprístupnenie jednotlivých informácií. Vyplývajúc z § 3 ods. 1, má právo na prístup k informáciám, ktorými disponujú povinné osoby, prakticky každý, čo znamená, že toto právo majú všetky fyzické a právnické osoby bez ohľadu na štátnu príslušnosť, bydlisko, zamestnanie alebo procesné postavenie.

Ústrednými sú však, v rámci zákona o slobodnom prístupe k informáciám, ustanovenia o rozsahu informačnej povinnosti povinných osôb. Zákon pritom taxatívne vymedzuje, aké informácie sú jednotlivé orgány povinné zverejniť.[5] V zmysle výkladu vybraných ustanovení zákona má pritom väčšina povinných osôb uloženú informačnú povinnosť v plnom rozsahu, čo znamená, že z hľadiska okruhu dostupných informácií, pôjde o všetky informácie, ktorými jednotlivé povinné osoby disponujú.

Z hľadiska rozsahu informačnej povinnosti je však vyňatý okruh informácií chránených v zmysle § 8 až § 11 zákona o slobodnom prístupe k informáciám.[6] Ide pritom o jednotlivé možnosti obmedzenia práva na prístup k informáciám. Predmetné ustanovenia zákona o slobode informácií vymedzujú kategórie informácií, ktorých zverejnenie je zo zákona neprípustné. Sú nimi nielen informácie tvoriace utajovanú skutočnosť, bankové alebo daňové tajomstvo, ale aj informácie týkajúce sa osobnosti a súkromia fyzickej osoby, jej podobizne a obrazové snímky, zvukové záznamy a pod.

Vychádzajúc z § 8 zákona o slobode informácií „ak požadovaná informácia tvorí utajovanú skutočnosť podľa osobitného zákona alebo je predmetom bankového tajomstva alebo daňového tajomstva podľa osobitného zákona, ku ktorým žiadateľ nemá oprávnený prístup, povinná osoba ju nesprístupní s uvedením odkazu na príslušný právny predpis.“

II.a Utajovaná skutočnosť

Otázne je, čo tvorí utajovanú skutočnosť? V zmysle zákona o ochrane utajovaných skutočností ako osobitného právneho predpisu je „utajovanou skutočnosťou informácia alebo vec určená pôvodcom utajovanej skutočnosti, ktorú vzhľadom na záujem Slovenskej republiky treba chrániť pred vyzradením, zneužitím, poškodením, neoprávneným rozmnožením, zničením, stratou alebo odcudzením (ďalej len „neoprávnená manipulácia“) a ktorá môže vznikať len v oblastiach, ktoré ustanoví vláda Slovenskej republiky svojím nariadením,“[7]

Vychádzajúc z uvedenej definície utajovanej skutočnosti, aby mohla byť určitá informácia označovaná ako utajovaná, musí dôjsť k splneniu dvoch kumulatívnych podmienok – (i) jednak musí existovať odôvodnená potreba chrániť informáciu v záujme Slovenskej republiky (tzv. materiálna podmienka) a zároveň (ii) informácia musí spadať do oblasti utajovaných skutočností určených osobitným nariadením vlády Slovenskej republiky (tzv. formálna podmienka).

Ad (i) Pre možnosť označenia informácie za utajovanú musí byť daná faktická potreba chrániť ju v záujme Slovenskej republiky. Utajované skutočnosti sa, s prihliadnutím na potrebu ich ochrany, označujú stupňami utajenia prísne tajné, tajné, dôverné alebo vyhradené.[8] Takto označované sú pritom aj niektoré špecifické úkony orgánov činných v trestnom konaní.

Ad (ii) V prípade formálnej podmienky, jednotlivé oblasti informácií spadajúce do utajovaných skutočností určuje osobitné nariadenie vlády č. 216/2004 Z. z., ktoré pritom vymedzuje možné oblasti vzniku utajovanej skutočnosti, pričom nevynecháva ani trestné konanie. V tomto kontexte utajovaná skutočnosť môže vzniknúť aj v oblasti:

j) používania informačno-technických prostriedkov a informačno-operatívnych prostriedkov a prostriedkov operatívno-pátracej činnosti;

r) rozhodnutí, návrhov, žiadostí a informácií súvisiacich s úkonmi v trestnom konaní, ktoré by mohli ohroziť životy alebo bezpečnosť jednotlivých fyzických osôb alebo by mohli viesť k mareniu trestného konania.“ [9]

II.b Osobitné možnosti obmedzenia prístupu k informáciám z trestného konania

Okrem vymedzených informácií sú obmedzované aj informácie priamo vzťahujúce sa k trestným konaniam. Z hľadiska informácií o trestnom konaní je pritom kľúčovým § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácií.

V zmysle uvedeného ustanovenia povinná osoba obmedzí sprístupnenie informácie alebo informáciu nesprístupní, ak sa týka rozhodovacej činnosti súdu vrátane medzinárodných súdnych orgánov alebo orgánu činného v trestnom konaní okrem informácie, ktorá sa sprístupňuje podľa osobitného predpisu, rozhodnutia policajta v prípravnom konaní podľa druhej časti druhej hlavy piateho dielu Trestného poriadku a informácie o vznesení obvinenia vrátane opisu skutku, ak ich sprístupnenie nezakazuje zákon alebo, ak ich sprístupnenie neohrozuje práva a právom chránené záujmy.

Účelom uvedenej právnej úpravy je priame obmedzenie sprístupnenia informácií týkajúcich sa rozhodovacej činnosti súdov, medzinárodných súdnych orgánov ako aj polície a prokuratúry, s cieľom prevencie trestného konania. Predmetná právna úprava tak tvorí prostriedok ochrany pred neprimeranými zásahmi do vlastnej rozhodovacej činnosti súdov a orgánov činných v trestnom konaní. Ide o určitú zákonnú limitáciu možných zásahov do výkonu menovaných orgánov, ktorej úmyslom je zabezpečenie nezávislosti a objektivity následných meritórnych rozhodnutí v trestných veciach.[10]

V praxi sa zákonné obmedzenie práva na informácie priamo týka informácií o činnosti, rozhodnutiach a úkonoch policajtov a prokurátorov v rámci štádia pred začatím trestného stíhania a prípravného konania. Tie následne vytvárajú dôkazný základ pre meritórne rozhodnutie vo veci. Na druhej strane je orgánom činným v trestnom konaní daná povinnosť sprístupňovať informácie o svojich rozhodnutiach. Ide o vyjadrenie tzv. princípu prevažujúceho verejného záujmu na informovanie verejnosti o činnosti orgánov činných v trestnom konaní.[11]

Obmedzenie prístupu k informáciám o rozhodovacej činnosti orgánov činných v trestnom konaní sa netýka taktiež informácií, ktoré sa sprístupňujú podľa osobitných predpisov. Zákon pritom priamo odkazuje na § 55m ods. 5 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre, v zmysle ktorého, „prokuratúry sprístupňujú verejnosti na základe žiadosti, všetky právoplatné uznesenia prokurátora, vrátane uznesení, ktoré nie sú rozhodnutiami vo veci samej a obžalobný návrh.“ Musia však zo svojich rozhodnutí odstrániť informácie, ktorých sa dotýkajú paragrafy 8 až 11 zákona o prístupe k informáciám.[12] V tomto smere je potrebné upozorniť na možnosť prokuratúry odmietnuť zverejnenie uvedených informácií. Vychádzajúc z § 55m ods. 6 zákona o prokuratúre, prokuratúra môže zo závažných dôvodov odmietnuť zverejnenie rozhodnutia alebo sprístupnenie informácie, ak by zverejnenie rozhodnutia alebo sprístupnenie informácie mohlo zmariť alebo podstatne sťažiť dosiahnutie účelu trestného stíhania alebo porušiť práva a právom chránené záujmy.

III. Trestnoprávne vymedzenie práva verejnosti na informácie

V rámci trestného konania, ako spravidla veľmi negatívneho zásahu do práv a slobôd dotknutých osôb, je nevyhnutné s opatrnosťou a za podmienok zachovania zákonnosti zvažovať aj poskytovanie informácií z trestných konaní, s rešpektovaním skutočnosti, že nie každá informácia môže a má byť verejnosti dostupná.

Trestný poriadok ako základný právny predpis upravujúci trestné konanie vymedzuje okrem iného aj náležitosti poskytovania informácií o trestnom konaní. Poskytovanie informácií o trestnom konaní striktne upravuje Trestný poriadok v § 6, v zmysle ktorého „Orgány činné v trestnom konaní a súd informujú verejnosť o trestnom konaní podľa tohto zákona poskytnutím informácií oznamovacím prostriedkom. Pri tomto informovaní však musia dbať na ochranu utajovanej skutočnosti, obchodného tajomstva, bankového tajomstva, daňového tajomstva, poštového tajomstva alebo telekomunikačného tajomstva.“

Uvedené ustanovenie zahŕňa garantované právo na informácie, pričom určuje povinnosť orgánom činným v trestnom konaní poskytovať informácie o svojej činnosti. De lege však orgány činné v trestnom konaní musia postupovať takým spôsobom, aby nedošlo k ohrozeniu informácií, ktoré podliehajú osobitnej ochrane.

Orgány činné v trestnom konaní a súd sú pritom v rámci poskytovania informácií oprávnení utajiť skutočnosti, ktoré by mohli zmariť alebo sťažiť objasnenie a vyšetrenie veci. Osobitne musia dbať na zásadu prezumpcie neviny, ktorá najmä v súvislosti s poskytovaním a zverejňovaním informácií často nie je rešpektovaná.[13] Princíp prezumpcie neviny pritom predstavuje jednu zo základných zásad trestného konania, v zmysle ktorej je vyjadrená vyvrátiteľná právna domnienka o nevine osoby, proti ktorej je vedené trestné konanie a jedine právoplatný odsudzujúci rozsudok vyvracia predpoklad o jej nevine. Aj napriek tejto zásade však verejnosť často všeobecne nerozlišuje medzi podozrivým, obvineným, obžalovaným a odsúdeným a vníma ich už od počiatku trestného konania ako páchateľa trestného činu. Dôvodom môže byť práve činnosť médií a nesprávna forma a rozsah poskytovania informácií.

Ustanovenie § 6 Trestného poriadku spolu s § 11 ods. 1 psím. d) zákona o slobode informácií predstavujú základné inštitúty obmedzenia práva na informácie z trestného konania. Ich primárnym účelom je ochrana pred neprimeraným zasahovaním do vlastnej rozhodovacej činnosti orgánov činných v trestnom konaní. Uvedené ustanovenia vytvárajú zákonnú prekážku informovania osôb, ktorým to zákon neumožňuje.

Predmetná úprava, vzhľadom na charakter trestného konania a zásadu prezumpcie neviny, neumožňuje orgánom činným v trestnom konaní poskytovať informácie alebo odpisy rozhodnutí z prípravného konania iným ako zákonom určeným osobám, resp. tieto rozhodnutia zverejňovať. Na takýto postup neoprávňuje orgány činné v trestnom konaní ani žiaden iný právny predpis, a nemožno sa pritom odvolávať na uplatnenie práva verejnosti poznať podrobné dôvody rozhodnutia. [14]

Možno pritom konštatovať, že nesprístupnenie informácií o prebiehajúcich trestných konaniach pred vydaním meritórneho rozhodnutia je prinajmenšom v záujme zachovania nezávislosti a nestrannosti súdneho konania ako aj v záujme nerušenej činnosti polície a prokuratúry. Dochádza tak fakticky k vylúčeniu verejnej diskusie o prejedávanej veci, ktorou by konajúci sudcovia a orgány činné v trestnom konaní mohli byť ovplyvnení. Toto obmedzenie treba považovať za primerané, keďže informáciu o výsledku rozhodovacej činnosti je orgán činný v trestnom konaní, resp. súd následne povinný sprístupniť, čím zároveň dochádza k zabezpečeniu verejnej kontroly výkonu súdnej moci.

Vo vzťahu k možnostiam obmedzenia základného práva na prístup k informáciám však nie sú relevantné len menované ustanovenia zákona o slobode informácií, ale aj ustanovenia iných osobitných právnych predpisov chrániace práva a slobody iných, bezpečnosť štátu, verejný poriadok, zdravie a mravnosť.

IV. Úniky informácií z trestných spisov

Súčasný trend intenzívnej mediálnej pozornosti zameranej na vybrané trestné konania sa prejavuje čoraz väčším záujmom médií na získaní informácií pochádzajúcich z trestných spisov. Účelom môže byť či už čo najrýchlejšie informovanie verejnosti alebo vytváranie senzácií, znamenajúcich väčšiu čítanosť a tým aj vyšší hospodársky prínos médií. Orgány činné v trestnom konaní čoraz častejšie narážajú na žiadosti tzv. oprávnených osôb o poskytnutie celých trestných spisov, pričom priamoúmerne s tým dochádza k zneužívaniu práva na prístup k informáciám z trestných konaní.[15] Pod únikmi informáci je pritom potrebné chápať predovšetkým úniky konkrétnych informácií z prebiehajúcich trestných konaní do masmédií, resp. na verejnosť. K únikom informácií dochádza najčastejšie počas štádia prípravného konania, ktoré je neverejné a dostupnosť informácií je značne obmedzená.

Aj napriek tomu že úniky informácií z trestných spisov predstavujú závažný trestnoprávny problém, nemožno ich považovať za novodobý fenomén. V trestnoprávnej praxi dlhodobo a pravidelne dochádza k zverejňovaniu, resp. únikom informácií z trestných konaní v priamom rozpore nielen s dotknutými ustanoveniami Trestného poriadku, ale aj právami jednotlivcov.

Osobitné subjekty disponujúce informáciami z trestného spisu priamo alebo nepriamo informujú širokú verejnosť prostredníctvom mediálnych prostriedkov o obvinených osobách spolu s uvedením ich celých mien, s informáciami o procesnom postupe, o úkonoch trestného konania s uvedením ich výsledkov, o podaných opravných prostriedkoch a mnohých ďalších aspektoch trestného konania. Tie by mali byť spravidla čo najviac chránené. Únik informácií z trestných konaní pritom spôsobuje problémy tak orgánom činným v trestnom konaní ako aj obvineným, ktorí sú následne podrobovaní určitému druhu verejnej kompromitácie.

Akým spôsobom teda môže dôjsť k úniku informácií? Už z formy vedenia trestného konania jednoznačne vyplýva, že k informáciám súvisiacim s trestným konaním má prístup len obmedzený okruh osôb. Sú to jednak jednotlivé subjekty trestného konania ako aj úradné osoby od zapisovateľov až po administratívnych zamestnancov súdov a štátnych orgánov, ktorí s trestným spisom prichádzajú do styku. Primárne a v najväčšej miere však disponujú s trestným spisom najmä orgány činné v trestnom konaní, advokáti, obvinený a poškodený.

IV.a Úniky informácií od orgánov činných v trestnom konaní

Na úvod treba uviesť, že samotné orgány činné v trestnom konaní vo väčšine prípadov nemajú záujem o medializáciu trestných konaní, avšak charakter trestnej činnosti alebo jednotliví účastníci konania medializáciu spôsobia. Prílišná medializácia vytvára na OČTK určitý druh tlaku, pod ktorým musia následne pracovať. Zachovanie určitej miery utajenia informácií o trestnom konaní je preto v záujme práce polície a prokuratúry. Akékoľvek informácie o spáchanej trestnej činnosti alebo o osobách vystupujúcich v jednotlivých kauzách sú tak automaticky intenzívne vyhľadávané. S tým priamo súvisia možné spôsoby únikov informácií, ku ktorým dochádza najmä v prípravnom konaní.

K jednému z možných spôsobov úniku informácií dochádza spravidla pri zverejňovaní informácií v rozpore s Trestným poriadkom. Ide predovšetkým o situácie, kedy orgány činné v trestnom konaní v súlade s § 6 Trestného poriadku oprávnene informujú o prebiehajúcom trestnom konaní, avšak neodborne uvedú informácie, ktorých obsah môže ovplyvniť samotný priebeh trestného konania. Takýmito informáciami sú napr. spôsoby a priebeh vykonávania úkonov, obsah výpovedí jednotlivých svedkov alebo informácie o zaistených dôkazoch. OČTK by mali vždy zachovávať opatrnosť … …

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Autor
JUDr. Ján Neszméry

Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/10

Abstrakt
Diskusiu na tému „Ako prekoná Najvyšší súd Slovenskej republiky vlastnú judikatúru?“ k príspevku uverejnenom v Bulletine slovenskej advokácie BSA 4/2020 považujem nielen za aktuálnu, ale i veľmi žiadúcu. S podstatou autorom uchopenej problematiky uvedenej v predchádzajúcom článku sa v zásade stotožňujem, avšak navrhnuté riešenie nepovažujem za vhodné.

V prvom rade treba dať za pravdu konštatovaniu autora, že rozhodnutie Veľkého senátu občianskoprávneho kolégia sp. zn. 1VCdo 1/2019 zo dňa 26. 11. 2019 treba považovať za správne, pokiaľ Veľký senát vyslovil nedostatok právomoci pre postup, ktorý žiadal postupujúci dovolací senát, tzn., keď chcel zmeniť ustálenú prax NS SR cez extenzívny výklad § 421 ods. 1 písm. a) CSP bez dovolania, ktoré by takýto postup žiadalo. Toto rozhodnutie však má, i keď na vecnú správnosť to vplyv nemá, istý a vážny argumentačný nedostatok. Odôvodneniu rozhodnutia podľa môjho názoru chýba zavŕšenie kontextu legislatívnej zmeny pôvodného znenia § 421 CSP. Autor i Veľký senát správne uvádzajú, pôvodný text návrhu vládneho zákona – CSP upravoval v rámci možnosti podať dovolanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci (dnešný § 421 CSP) celkom štyri situácie, pričom práve pri poslednej z nich malo prípustnosť dovolania založiť aj to, ak sa dovolateľ domnieva, že ustálenú prax, hoc jednotnú, treba zmeniť, tzn. prekonať. Nemusíme upozorňovať, že išlo o inšpiráciu, či skôr doslovné prevzatie existujúcej českej právnej úpravy (§ 237 OSŘ). Najvyšší súd SR síce konštatuje, že daná, teda štvrtá situácia, bola v legislatívnom procese vypustená pozmeňujúcim návrhom skupiny poslancov (odsek 42. odôvodnenia), avšak neuvádza už bližšie nič o tomto pozmeňujúcom návrhu a jeho dôvodoch, čo sa zainteresovanému javí ako veľká škoda inak veľmi precízneho rozhodnutia. Naopak, ak by túto situáciu sedemčlenný senát skúmal ďalej, bolo by zaujímavé zistiť, ako sa s ňou argumentačne vysporiada.

V legislatívnom procese pozmeňujúci návrh na vypustenie písm. d) z dnešného znenia § 421 ods. 1 CSP, teda štvrtej situácie, v roku 2015 v druhom čítaní zákona – CSP podal istý poslanec JUDr. D. L. (podpísali ho 18-ti poslanci), pričom tento krok odôvodnil nasledovne : „Dovolacie dôvody upravené v písmenách a) až c) pokrývajú aj situáciu upravenú v písmene d), ktoré je týmto redudantným.” Podpísaní poslanci, predovšetkým však návrh spracujúci poslanec, tak uviedli, že situácie pod písm. a) až c) (dnešného § 421 ods. 1 CSP) pokrývajú i situáciu podľa písm. d), preto je podľa nich legislatívne pokrytie štvrtej situácie nadbytočné (!). Vzhľadom na uvedené je pre mňa osobne nepochopiteľné, resp. neakceptovateľné, ako k takémuto nesprávnemu právnemu názoru daný poslanec/poslanci dospeli. Je totiž evidentné (nielen) zainteresovaným, a napokon to konštatuje i Veľký senát v rozhodnutí sp. zn. 1VCdo/1/2019 či ním oslovené právnické fakulty (odseky 14 a 17 odôvodnenia), že situácie pod písm. a) až c) zjavne nepokrývajú štvrtú (vypustenú) situáciu. Situácia pod písm. a) pokrýva postup, keď sa odvolací súd odkloní od ustálenej prax NS SR, situácia pod písm. b) stav, keď právnu otázku dovolacie senáty NS SR riešia rozdielne (nejednotne) a napokon písm. c) pokrýva situáciu, keď právnu otázku riešenú odvolacím súdom ešte NS SR neriešil. Ani jedna situácia zjavne nepokrýva a nemôže pokrývať situáciu, ak sa odvolací súd držal (tzn. neodklonil) zaužívanej a jednotnej judikatúry dovolacieho súdu, no dovolateľ ju napriek tomu, teda zhodnému zodpovedaniu právnej otázky odvolacím a dovolacím súdom, považuje za nesprávnu a je potrebné ju podľa neho prekonať (napr. z dôvodu, že inak ju posudzuje Ústavný súd SR). Skutočne nemožno rozumne pochopiť krok poslancov Národnej rady SR, predpokladám, že títo svoj krok nepremysleli aj s ohľadom na už existujúcu českú úpravu a existujúcu súdnu prax k nej. V zmysle uvedeného sa potom i Veľký senát dopustil omylu pri konštatovaní (odsek 42. odôvodnenia), že zákonodarca dal s ohľadom na pozmeňujúci návrh poslancov najavo svoj zámer, aby bolo dovolanie prípustné len podľa písm. a) až c), pretože je zrejmé, že skutočným úmyslom poslancov (a cez schválenie) i celej NR SR ako zákonodarcu bolo zahrnutie situácie d) pod existujúce body a) až c), teda nie nepokrytie situácie (!). Opakujem, že tento omyl nemá síce vplyv na vecnú správnosť rozhodnutia, ale ide nedostatok pri jednom z hlavných argumentov v prospech vecnej správnosti.

Takýmto spôsobom, teda zjavným omylom NR SR v procese schvaľovania zákona, trpí nielen dnes, ale takmer už štyri roky v praxi CSP značným hendikepom. Práve vypustenie písm. d) bráni Najvyššiemu súdu SR daným spôsobom v reálne prejednávaných dovolacích veciach zmeniť svoju vlastnú judikatúru, čo možno považovať nielen za paradoxné, ak je strážcom správneho výkladu právnych noriem zo strany všeobecných súdov, ale do istej miery i absurdné, či, ako uviedol autor článku, tragické. NS SR totiž rozhodovaciu prax nemôže zmeniť cestou iných situácií uvedených v § 421 ods. 1 CSP, keď v nich dovolateľ namieta odklon, neriešenie otázky či rozdielnosť zodpovedania, nie však potrebu odklonu od zaužívanej praxe z rôznych dôvodov (napr. iného pohľadu Ústavným súdom či zastaranosti). Za súčasného stavu de lege lata tak dovolanie slúži iba ako nástroj na stabilizáciu [písm. a)] a vytvorenie [písm. b) a c)] ustálenej dovolacej praxe, nie aj ako nástroj na prekonanie. Situácia pod písm. a) síce vyvoláva zdanie, že by sa zmena zaužívanej praxe mohla udiať cestou takéhoto dovolania, v ktorom sa namieta odklon odvolacieho súdu od dovolacej praxe, avšak dovolací senát nemôže povedať, že sa chce odkloniť od ustálenej praxe (v zhode s názorom odvolacieho senátu, ktorý sa odklonil), pretože takú situáciu dovolateľ predsa nenamieta a postup nežiada, pričom dovolací súd je bezvýhradne viazaný dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP). Presne o tento prípad nakoniec išlo v rozhodnutí sp. zn. 1VCdo 1/2019.

Treba zopakovať, že štvrtá situácia umožňuje dovolateľovi podať dovolanie z dôvodu, že podľa jeho právneho názoru je potrebné doterajšiu ustálenú prax zmeniť, prekonať a začať raziť novú. Takéto dovolanie je potom podnetom či živnou pôdou pre členov prideleného dovolacieho senátu, aby prehodnotili zaužívanú prax pod tlakom (nielen) argumentov dovolateľa a následne, ak sa senát stotožní s potrebou zmeny, vec postúpi Veľkému senátu, keďže by logicky išlo o situáciu, keď sa jeden senát chce odkloniť od názoru iného/iných senátov (§ 48 CSP). Apropo v Českej republike situáciu pod písm. d) (§ 237 OSŘ) plne využívajú dovolatelia a následne i dovolací súd, treba však jedným dychom dodať, že česká procesná úprava pozná iba jeden dovolací dôvod, a to nesprávne právne posúdenie (náš § 421 CSP), nie aj vady zmätočnosti (náš § 420 CSP), ktoré sú dôvodmi iného opravného prostriedku – žaloby pre zmätnočnosť (§ OSŘ). Inými slovami, NS SR na zmenu vlastnej judikatúry nevyhnutne potrebuje dovolanie, ktoré mu to umožní. V súčasnosti, i keby NS SR vedel o nesprávnosti svojej doterajšej judikatúry ju zmeniť nemôže, pretože prednosť má odmietnutie dovolania pre nesplnenie podmienok § 421 ods. 1 CSP (v spojení s § 447 písm. f) CSP).

Ako bolo naznačené v úvode, nemôžem sa plne stotožniť s názorom autora ohľadne riešenia tejto situácie, tzn., aby zmenu judikatúry všeobecných súdov činil ústavný súd cestou kasácie odvolacích rozhodnutí od veci k veci, a to z viacerých dôvodov. Prvým je uvedomenie si skutočnosti, že je to iba a len NS SR, ktorý je vrcholným článkom všeobecného súdnictva povoleného najmä (ak nie výhradne) práve cestou dovolacích konaní a zodpovedania právnych otázok k formovaniu jednotného a správneho výkladu zásadných procesných a hmotných noriem práva. Toto postavenie určite nemá ÚS SR, ktorý už sám priam notoricky judikuje, že nie je ďalším (štvrtým) článkom všeobecného súdnictva (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 19/02, I. ÚS 139/02), a že mu neprislúcha zjednocovať rozdielne názory senátov najvyššieho súdu, pričom nejednotnosť sama osebe nie je dôvodom porušenia práva na spravodlivý proces (k tomu napr. Nejdet Şahin a Perihan Şahin proti Rumunsku, sťažnosť č. 13279/05). Ústavný súd je strážcom ústavnosti, nie súdom výkladu podústavného práva, i keď práve cez prizmu ústavných práv často uvádza svoj postoj k jeho výkladu, tzn. ak použitie výkladu normy zo strany všeobecných súdov znamenalo porušenie ústavou či medzinárodnými zmluvami garantovaného práva (napr. výklad contra legem a pod.). V každom prípade nie je adekvátne a z hľadiska právnej istoty ani správne stavať ÚS SR do pozície štandardného interpreta noriem podústavného práva zvlášť za situácie, ak NS SR otázku výkladu rozhoduje stabilne v zhode s ústavným princípom právnej istoty. Navyše, čo čiastočne konštatuje i sám autor, v prípade, ak by aj ÚS SR zmenil cestou ústavnej sťažnosti proti odvolaciemu rozhodnutiu (bez využitia dovolania) ustálený a jednotný (avšak zastaraný alebo inak neudržateľný) názor dovolacieho súdu, ak by potom proti takémuto rozhodnutiu odvolacieho súdu reflektujúceho na právny názor ÚS SR, nespokojná (druhá) strana podala dovolanie odvolávajúc sa práve na dovolaciu prax a NS SR, dovolací súd by nemal žiaden dôvod rešpektovať (nasledovať) názor ústavného súdu, a mohol by na svojej praxi zotrvať a rozhodnutie zrušiť s kasačným pokynom nasledovať dovolaciu prax (a nie názor ÚS SR). Tak by nastala veľmi zaujímavá, priam patová situácia s dvomi záväznými a odlišnými názormi na tú istú otázku. Ďalej je potrebné uviesť, že v prípade predostretého riešenia autora by mal názor ÚS SR povahu iba kasačnej záväznosti v konkrétnej veci, nie precedenčnej, akú majú rozhodnutia Veľkého senátu (§ 48 ods. 3 CSP). Práve to bolo pôvodným zámerom legislatívneho zakotvenia Veľkého senátu, teda cestou i zmeny vlastnej judikatúry formovať rozhodnutia záväzné pro futuro pre všetky dovolacie senáty. Ďalej je potrebné uvedomiť si, že § 421 ods. 1 CSP sa vzťahuje výlučne na dovolaciu prax, nie na prax ústavného súdu, čo je na samostatnú diskusiu vzhľadom na znenie čl. 2 CSP spomínajúceho judikatúru najvyšších súdnych autorít. Jedným z možných riešení sa v tomto smere javí výklad, podľa ktorého sa za dovolaciu prax bude považovať aj prax Ústavného súdu SR, presne tak, ako to učinil ÚS ČR (II. ÚS 2622/16), keďže často dôvod potreby zmeny dovolacej prax založí odlišným názorom práve ÚS SR, avšak takéto nekompromisné riešenie nepovažujem taktiež za úplné vhodné.

Riešenie autora osobne hodnotím ako provizórne a navyše veľmi ťažko reálne dosiahnuteľné pre ukrivdené sporové strany, čo pripúšťa i sám autor, pričom podľa môjho názoru jediným správnym a trvalým riešením je legislatívna náprava fatálneho zlyhania – právneho omylu Národnej rady SR v procese schvaľovania predloženého vládneho návrhu zákona – CSP, a to novelou CSP, pretože úmyslom zákonodarcu, a tak isto autorov predpisu, bolo zakotviť možnosť podania dovolania i z dôvodu pod písm. d) § 421 CSP, k čomu nedošlo iba pre zjavný a dnes už nesporný omyl, že táto situácia je už pokrytá písm. a) až c), čo je vyvrátené (1VCdo/1/2019). Cieľom prijatej legislatívy tak nebolo vynechať situáciu zastrešenú pod písm. d), ale presný opak, a preto je tento stav potrebné čo najskôr zosúladiť.

Judikatúra nie je nemenná, naopak, podlieha a musí podliehať zmenám (k tomu ÚS ČR II. ÚS 76/17) tak, aby bola vždy výrazom zákonnosti, a preto má mať možnosť byť korigovaná cestou dovolania, ktoré takúto zmenu umožní. Nepochybne by pokrytie situácie pod písm. d) nielenže umožnilo NS SR meniť (prekonať) vlastnú judikatúru, a tým doplniť chýbajúcu časť plnosti funkcie NS SR v dovolacom konaní, ale mohlo by to mať pozitívny prínos aj na činnosť inak viac menej nevýrazného, či skôr nevyužívaného Veľkého senátu NS SR, ktorý počas takmer 4 rokoch zaujímal stanoviská iba v minime vecí (právnych otázok), hoc každý vie o nejednotnosti názorov o právnych otázkach v mnohých oblastiach práva, resp. o rozdielnosti zodpovedania otázok na jednej strane NS SR a na druhej ÚS SR.

Úplným záverom. Podľa môjho názoru rozhodne nejde vo vzťahu k téme o „kozmetickú chybičku krásy” právnej normy § 421 ods. 1 CSP, ale o zásadný nedostatok dovolacieho konania, ktoré prešlo v CSP azda najväčšou reformou, v dôsledku zlyhania Národnej rady SR (či časti poslancov). Vzhľadom na okolnosti, ktoré podmienili vznik tohto do budúcna neudržateľného stavu to považujem za veľkú ujmu pre tak kvalitný predpis, akým civilný sporový poriadok určite je.

Autor
JUDr. Tadeáš Majchrák

Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/10

Abstrakt
Príspevok kolegu JUDr. Tadeáša Majchráka je nesporne vhodnou príležitosťou na prehĺbenie diskusie o správnosti súčasného nastavenia prípustnosti dovolania, s osobitným dôrazom na prekonávanie stabilizovanej judikatúry. Mierne emotívny podtón autora, s takmer expresívnymi prvkami, síce nie je typický pre plnohodnotnú vecnú polemiku, avšak v tomto prípade zvyšuje čitateľskú atraktivitu textu a vytvára dojem autentickosti.

Príspevok kolegu JUDr. Tadeáša Majchráka je nesporne vhodnou príležitosťou na prehĺbenie diskusie o správnosti súčasného nastavenia prípustnosti dovolania, s osobitným dôrazom na prekonávanie stabilizovanej judikatúry. Mierne emotívny podtón autora, s takmer expresívnymi prvkami, síce nie je typický pre plnohodnotnú vecnú polemiku, avšak v tomto prípade zvyšuje čitateľskú atraktivitu textu a vytvára dojem autentickosti.

Keďže osud diskusií v odborných periodikách je vždy neistý, dovolím si uviesť niekoľko poznámok pre prípad, že by na stránkach BSA týmto číslom samotná diskusia utíchla. Vo vzťahu k názorom autora je predovšetkým potrebné zdôrazniť zásadný rozdiel medzi reálnym riešením a úvahami de lege ferenda. Nemožno v konkrétnom prípade konštatovať (a už vôbec nie prezentovať klientovi), že riešením je zmena kódexu.

Objektívne právo vykazuje normatívne prvky iba v rozmeroch jeho skutočného legislatívneho vyjadrenia, teda v texte právnej normy uverejnenej v Zbierke zákonov SR. Jeho interpretácia síce môže extenzívnym spôsobom prekročiť výslovné znenie zákona, to ale v danom prípade zdržanlivo odmietol najvyšší súd, aj samotný autor.

Už z prvého príspevku je implicitne zrejmé, že zmena kódexu by v tomto prípade bola namieste a určite by prispela k zvýšeniu kvality súdnej ochrany v sporových konaniach. To však nemožno stotožňovať s konkrétnym riešením za súčasného právneho stavu. K novelizácii CSP v načrtnutom rozsahu predsa možno vôbec nedôjde. Má to znamenať, že sporná procesná situácia nemá žiadne riešenie? Že ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu je za daných okolností definitívna, a to eventuálne aj proti vôli samotného najvyššieho súdu?!

Navyše, nemožno na nadpísanú otázku „ako prekoná NS SR vlastnú judikatúru?“ odpovedať „zmenou zákona“, pre evidentnú absenciu akejkoľvek zákonodarnej kompetencie na strane justície, v rámci štandardného štátno-mocenského trojdelenia. Najvyšší súd jednoducho nemôže prekonať vlastnú judikatúru zmenou zákona. V nadväznosti na ústavnoprávny prieskum odvolacieho rozhodnutia, ako už bolo naznačené, to však možné je.

Z hľadiska princípu racionálneho zákonodarcu sa nedá stotožniť ani s výčitkou, že veľký senát občianskoprávneho kolégia NS SR nezohľadnil individuálne odôvodnenie konkrétneho pozmeňujúceho poslaneckého návrhu v druhom čítaní (parlamentná tlač č. 1333, druhé čítanie 21. 5. 2015). Nehovoriac o tom, že o jednotlivých štyroch bodoch tohto pozmeňujúceho a doplňujúceho návrhu hlasovala Národná rada SR samostatne a za sporný bod hlasovali všetci prítomní poslanci (spolu 133 hlasov zo 133 prítomných, hlasovanie č. 163).

Aj keby sme pripustili pravdepodobný záver autora, že došlo k omylu, všeobecne záväzným je a môže byť iba výsledok. Pôvodne sledovaný účel má nesporný potenciál v rámci teleologického výkladu § 421 ods. 1 CSP, na čo v podstate apeloval predkladajúci trojčlenný senát, avšak týmto smerom sa veľký senát neuberal, a to z dôvodov, ktoré sú nateraz akceptovateľné.

Legislatívna činnosť je nevyhnutne ľudskou činnosťou a z tohto dôvodu vykazuje nedostatky, trpí chybami a niekedy dokonca prejavmi náhody. Z princípu ale nemožno pri publikovanom znení zákona odmietať jeho záväznosť s tým, že v legislatívnom procese malo dôjsť k pochybeniu alebo nedôslednosti. Ide totiž o argumentáciu na hrane demokracie, kde možno, navyše, zľahka skĺznuť k omylu. Svedčí o tom aj názor samotného autora, ktorý uvádza, že uzákonenie precedenčnej záväznosti rozhodnutí veľkého senátu v § 48 ods. 3 CSP bolo prejavom pôvodného zámeru legislatívneho zakotvenia tohto inštitútu. Vládny návrh zákona však toto ustanovenie vôbec neobsahoval a doplnené bolo až v druhom čítaní práve tým istým sporným poslaneckým pozmeňujúcim a doplňujúcim návrhom (bod 1).

V danej súvislosti zároveň nemožno dovolaciemu súdu odňať možnosť interpretačnej sebarealizácie v intenciách pravidla, podľa ktorého by mal subjekt aplikujúci právnu normu rozumieť tejto norme lepšie ako jej tvorca. Pokiaľ nedôjde k zmene Civilného sporového poriadku, vzniká priestor na nevyhnutné prehodnotenie postoja dovolacieho súdu z hľadiska širších súvislostí, zdokonaľovania vlastnej judikatúry, naplnenia imperatívu ochrany základných práv a slobôd a predchádzania denegatio iustitiae.
Apel smerom k zmene zákona nie je skutočným riešením. Je to podnet de lege ferenda; nič viac. Inak by sme museli rezignovať na akékoľvek riešenie bez zmeny legislatívy, ktorá je navyše nepredvídateľná a v najhoršom prípade nemusí vôbec nastať.

Podnet na zmenu Civilného sporového poriadku je zjavne opodstatnený. Súčasný právny stav zároveň nevytvára priestor pre iné riešenie, než je ústavnoprávny prieskum odvolacieho rozhodnutia, či už po odmietnutí dovolania alebo bez rozhodnutia v dovolacom konaní, ako už bolo naznačené. Toto riešenie nie je adekvátne ani ideálne, avšak aj v hľadaní a intenzívnom presadzovaní takýchto riešení tkvie poézia nášho povolania.

Autor
JUDr. František Sedlačko PhD., LL.M.

Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/10

Prieťahy v súdnom konaní sú problémom, ktorý je potrebné riešiť.[1] Fráza, ktorá už zľudovela a je mottom pre podstatnú časť ponovembrových ministrov spravodlivosti. Neposkytuje však reálnu odpoveď pre advokáta, ktorý musí svojmu klientovi vysvetľovať dĺžku konania súdu a predostrieť mu možnosti na riešenie vzniknutej situácie. Jednou z prístupných možností riešenia je práve podanie ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“) na Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd“). Cieľom tohto článku je zamerať sa objasniť judikatúrne zmeny a nedostatky pri výklade podmienok prípustnosti ústavnej sťažnosti vo veciach zbytočných prieťahov v súdnom konaní – a to konkrétne subsidiarity rozhodovania Ústavného súdu a lehoty na podanie ústavnej sťažnosti.

I. Subsidiarita rozhodovania Ústavného súdu

V právnom poriadku Slovenskej republiky existuje viacero prostriedkov poskytnutých fyzickým a právnickým osobám na obranu proti zbytočným prieťahom v súdnom konaní, resp. na ochranu ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy. Ide najmä o:

– sťažnosť predsedovi súdu podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o súdoch“),

– podnet verejnému ochrancovi práv podľa § 13 a nasl. zákona č. 564/2001 Z. z. o verejnom ochrancovi práv,

– ústavnú sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy.

Každý z týchto prostriedkov má nepochybne svoje výhody a aj nevýhody, ktoré môžu ovplyvniť končené rozhodnutie advokáta či klienta o ich využití. Sťažnosť predsedovi súdu je nepochybne najrýchlejším prostriedkom nápravy, keďže musí byť vybavená v lehote 30 dní odo dňa jej doručenia predsedovi príslušného súdu.[2] Na druhej strane o sťažnosti rozhoduje predseda toho súdu, ktorý mal zbytočné prieťahy spôsobiť a má za nich aj zodpovedať, zákon o súdoch predsedovi súdu nepriznáva právo uložiť lehotu na rozhodnutie a konanie o sťažnosti neumožňuje predsedovi súdu rozhodnúť o priznaní primeranej finančnej náhrady za vzniknuté zbytočné prieťahy v súdnom konaní. Podnet verejnému ochrancovi práv na druhej strane môže byť tiež rýchlejším prostriedkom nápravy, avšak právny názor verejného ochrancu práv, hoci disponuje vysokou odbornou autoritou, nie je bez ďalšieho pre príslušný orgán záväzný a podľa aktuálnej právnej úpravy nemôže byt podkladom pre uplatnenie nároku na priznanie finančnej náhrady za nemajetkovú ujmu, ktorá klientovi v dôsledku zbytočných prieťahov vznikla (§ 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci; ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu“). Nemožno však opomínať, že verejný ochranca práv môže, okrem iného, podať tiež disciplinárny návrh na zákonného sudcu v prípade, ak podľa jeho názoru zavinil prieťahy v súdnom konaní.

V súčasnosti za populárny prostriedok nápravy vzniknutých prieťahov v súdnom konaní možno označiť ústavnú sťažnosť. Napr. v roku 2017 až takmer 73 % zo všetkých ústavných sťažností, o ktorých bolo rozhodnuté nálezom, sa týkalo námietok sťažovateľov pre porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov pred súdom. Z celkového počtu podaných ústavných sťažností vo veci zbytočných prieťahov v súdnom konaní úspešnosť sťažovateľov predstavovala takmer 41 %, pričom, ak by sme zohľadnili len sťažnosti, o ktorých sa rozhodovalo po ich predbežnom prerokovaní, tak úspešnosť sťažovateľov predstavovala až 93 %.[3] Ide o neporovnateľne vyššiu úspešnosť, ako v prípade namietania porušenia iných práv pred Ústavným súdom. Hoci ide o procesne menej „rýchly“ prostriedok nápravy,[4] rozhoduje o ňom nezávislý súdny orgán, ktorý je súčasne oprávnený priznať primerané finančné zadosťučinenie za porušenie práv. A to bez potreby iniciovania osobitného konania. Hoci podľa čl. 127 ods. 4 Ústavy nie je zodpovednosť toho, kto porušil práva, za škodu a inú ujmu priznaním primeraného finančného zadosťučinenia dotknutá, aktuálne prevažujúca odborná spisba je toho názoru, že priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v konaní o ústavnej sťažnosti vo veci zbytočných prieťahov v súdnom konaní pohlcuje nárok na finančnú náhradu nemajetkovej ujmy vzniknutej v dôsledku zbytočných prieťahov v súdnom konaní podľa zákona o zodpovednosti za škodu.[5]

Pluralita potenciálne aplikovateľných prostriedkov nápravy vyvoláva otázky na nastavenie ich vzájomných vzťahov. Obzvlášť v prípade ústavnej sťažnosti, ktorá je prostriedkom nápravy ultima ratio „nastupujúcim až po vyčerpaní všetkých dostupných efektívnych prostriedkov určených na ochranu práv, uplatniteľných v súlade so zákonom v systéme orgánov verejnej moci.“ [6] Pri hodnotení toho, či ide alebo nejde o efektívny prostriedok nápravy je potrebné zohľadňovať aj judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá pri posudzovaní efektívnosti prostriedku nápravy berie do úvahy najmä požiadavku prípustnosti, adekvátnosti a požiadavku praktickej účinnosti prostriedku nápravy.[7] Aplikujúc tento test na vyššie uvedené prostriedky nápravy môžeme dospieť k záveru, že podnet verejnému ochrancovi práv nie je spôsobilý naplniť požiadavku adekvátnosti a praktickej účinnosti, keďže výsledok takéhoto konania je pre konkrétny orgán nezáväzný. Problematickejším sa však javí vzťah sťažnosti podľa zákona o súdoch a ústavnej sťažnosti vo veci zbytočných prieťahov v súdnom konaní.

Ústavný súd sa vo svojej rozhodovacej činnosti rozhodnutím sp. zn. II. ÚS 26/95 zo dňa 25. októbra 1995, publikované v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky priklonil k názoru, že „uplatnenie ochrany ústavného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nie je podmienené využitím možnosti uvedenej v § 17 ods. 1 zákona č. 80/1992 Zb. o štátnej správe súdov v znení neskorších predpisov (dnes sťažnosť podľa zákona o sťažnostiach).“ Ústavný súd, reflektujúc požiadavku praktickej účinnosti, vychádzal najmä zo skutočnosti, že „zákon nedovoľuje orgánu správy súdov, aby v konaní o sťažnosti nariadil sudcovi, aby prestal porušovať účastníkovo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Uznanie opodstatnenosti sťažnosti možno zabezpečovať pracovnoprávnymi prostriedkami len následne a nepriamo…“ [8] Hoci sťažnosť predsedovi súdu nebola posúdená ako efektívny prostriedok nápravy, Ústavný súd vo vyššie uvedenom rozhodnutí obiter dictum uviedol, že od sťažovateľov bude požadovať buď podanie sťažnosti predsedovi súdu alebo preukázanie, že „vzhľadom na okolnosti prípadu využitie tohto prostriedku nápravy nemožno pokladať za postup umožňujúci dosiahnuť účinnú ochranu práva priznaného podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy…“ V ďalšej rozhodovacej činnosti potom upresnil, že okolnosťou vylučujúcou potrebu využiť sťažnosť podľa zákona o sťažnostiach pred podaním sťažnosti môže byť aj zaujatosť predsedu súdu.[9]

Zásadnejší judikatúrny posun nastal v roku 2003, keď Ústavný súd dospel k záveru, že podanie ústavnej sťažnosti pre porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je vždy podmienené podaním sťažnosti predsedovi súdu.[10] V dotknutých rozhodnutiach nemožno nájsť žiadnu zásadnú argumentáciu, ktorá by vysvetlila, prečo Ústavný súd začal sťažnosť predsedovi súdu považovať za efektívny prostriedok nápravy. Zohľadňujúc nasledovnú judikatúru Ústavného súdu[11] možno tvrdiť, že kľúčovým sa stalo práve oprávnenie predsedu súdu podať návrh na začatie disciplinárneho konania na zákonného sudcu pre zavinené spôsobenie prieťahov v súdnom konaní (§ 120 ods. 2 písm. d) a e), § 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1 a § 116 ods. 1 písm. b) zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov; ďalej len „zákon o sudcoch“).

S takouto argumentáciou sa nemožno bez ďalšieho stotožniť, keďže podanie disciplinárneho návrhu je len nepriamym opatrením s neistým výsledkom, ktorým môže predseda súdu sankcionovať sudcu, ktorý prieťahy v konaní zavinil sám. Nemôže však sankcionovať prieťahy v súdnom konaní, ktoré vznikli v dôsledku nesprávnej organizácie práce či prideľovania spisov, za ktorú podľa ustálenej rozhodovacej činnosti súd tiež nesie zodpovednosť.[12] Súčasne Ústavný súd nevysvetlil, prečo by mala byť sťažnosť predsedovi súdu efektívnym prostriedkom nápravy, ale podnet verejnému ochrancovi práv nie (ten totiž disponuje rovnakým oprávnením podať návrh na začatie disciplinárneho konania voči sudcovi, ktorý spôsobuje prieťahy v súdnom konaní – 120 ods. 2 písm. b) zákona o sudcoch).

Nie je tak prekvapením, že nastolený prístup Ústavného súdu bol postupne odmietnutý práve judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý v rade rozhodnutí dospel k záveru, že sťažnosť podľa zákona o súdoch nie je efektívnym prostriedkom nápravy proti vzniknutým prieťahom v súdnom konaní.[13] Bolo preto úlohou Ústavného súdu sa s takto nastolenou situáciou vysporiadať.

V súčasnosti možno konštatovať, že existuje nejednoznačná judikatúra Ústavného súdu, čo sa týka efektívnosti sťažnosti predsedovi súdu ako prostriedku nápravy pre vzniknuté prieťahy v súdnom konaní. V zásade každý senát Ústavného súdu k tejto otázke pristupuje samostatne, bez snahy o zjednotenie prístupov.

Časť senátov Ústavného súdu zvolila prístup, podľa ktorého je s ohľadom na oprávnenie predsedu súdu iniciovať disciplinárne konanie voči zodpovednému sudcovi naďalej potrebné považovať sťažnosť predsedovi súdu v zásade za efektívny prostriedok nápravy, s výnimkou prípadov celkom zjavnej extrémnej dĺžky súdneho konania.[14]

Iný senát však opakovane judikoval odlišný právny názor, podľa ktorého sťažnosť predsedovi súdu už v zásade nemožno vôbec považovať za efektívny prostriedok nápravy. Slovami Ústavného súdu:

„Predseda krajského súdu v súvislosti s prístupom sťažovateľa poukázal na fakt, že sťažovateľ nepodal sťažnosť predsedovi súdu na prieťahy v napadnutom konaní. S ohľadom na dopadajúcu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri napríklad rozsudky vo veci Ištván, Ištvánová proti Slovenskej republike a Komanický proti Slovenskej republike z 12. 6. 2012), z ktorej vyplýva záver, že sťažnosť predsedníčke okresného súdu podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch nemožno považovať za efektívny právny prostriedok nápravy porušenia práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ústavný súd nepovažoval ani absenciu podania uvedenej sťažnosti predsedovi krajského súdu za prekážku prerokovania sťažnosti doručenej ústavnému súdu vo veci namietaných zbytočných prieťahov postihujúcich napadnuté konanie.“ [15]

Vyvodiť jednoznačný záver o tom, ako by mal advokát a jeho klient postupovať pred tým, ako sa obráti na Ústavný súd s ústavnou sťažnosťou, a ktoré prostriedky nápravy by mal vyčerpať, nemožno. Rozhodovacia činnosť Ústavného súdu je v tomto prípade značne rozporuplná a bez snahy o zjednotenie. Ak niečo možno vyčítať v tomto smere Ústavnému súdu, tak je to práve skutočnosť, že zmeny právnych názorov jednotlivých senátov sa nediali prostredníctvom zákonom predpokladaného postupu – zjednocovaním rozdielnych právnych názorov senátov ústavného súdu, ale každý zo senátov išiel vlastnou argumentačnou linkou. V konečnom dôsledku je preto dnes posúdenie subsidiarity rozhodovania Ústavného súdu vo veciach zbytočných prieťahov v súdnom konaní skôr otázkou náhody (ktorému senátu sťažnosť napadne), než argumentácie a ustáleného prístupu Ústavného súdu.

Stotožňujeme sa však skôr s tým prístupom, ktorý sťažnosť predsedovi súdu nepovažuje za efektívny prostriedok nápravy, a preto by prípadná ústavná sťažnosť vo veci prieťahov v súdnom konaní mala byť prípustná v zásade vždy. Zásadným momentom je podľa nášho názoru skutočnosť, že predseda súdu nemá žiadne oprávnenie, ktorým by sudcovi mohol priamo ustanoviť povinnosť vo veci rozhodnúť, či vzniknutý prieťah odstrániť. Všetky oprávnenia predsedu súdu podľa zákona o súdoch, ako aj podľa zákona o sudcoch sú nepriame a ich výsledok je preto vždy otázny.

II. Lehota na podanie ústavnej sťažnosti vo veci zbytočných prieťahov … …

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Autor
Mgr. Dominik Fabian

Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/10

Abstrakt Autori článku sa dlhodobo venujú téme Cochemská prax. Svoje poznatky a zhrnutie tejto problematiky spracovali v článku, ktorý je navyše obohatený výstupom z fungovania a zavedenia Cochemskej praxe vo forme číselných údajov jeho úspešnosti na konkrétnych slovenských súdoch.

Slovenská advokátska komora v ostatných mesiacoch pripravila viacero prednášok a stretnutí na tému Cochemská prax. Zdá sa, že ide o pomerne neznámu problematiku a jej uplatnenie ešte len čaká na svoje prvé pokusy aj vo viacerých advokátskych kanceláriách. V článku prinášame informácie, čo je Cochemská prax, ako vznikla a aké sú výsledku po ročnom uvedení a fungovaní tejto praxe na piatich pilotných súdoch v Slovenskej republike.

„To sa nehanbíte hodiť mi Vaše dieťa na sudcovský stôl ako kus mäsa o ktorom mám rozhodnúť? Ja Vaše dieťa nepoznám, nikdy mi na ňom nebude záležať a ja mám o ňom rozhodnúť?“

Jürgen Rudolph, nemecký emeritný sudca

1. Vznik Cochemskej praxe

Cochemská prax predstavuje model interdisciplinárnej spolupráce profesií zapojených do riešenia rodičovských konfliktov a snaží sa vrátiť rozhodnutie o budúcom osude detí späť do rúk rodičov, za pomoci zúčastnených profesií a orgánov
štátu, čím ich núti k prevzatiu svojej rodičovskej zodpovednosti.

Počiatky tejto medziodvetvovej spolupráce spadajú do 90. rokov 20. storočia, kedy na pôde obvodného súdu v Nemecku pôsobí opatrovnícky sudca Jürgen Rudolf, tvorca myšlienky tzv. Cochemského modelu a ako najmladší sudca obvodného súdu v meste Cochem, sa dostal chtiac-nechtiac, rozhodnutím prezídia tunajších starších sudcov, k dosť neobľúbenej a nefungujúcej agende rodinného práva. Túto agendu, ako uvádza v knihe Si moje dieťa, ani nikdy nechcel robiť.

Ako to býva, väčšina revolučných myšlienok vzniká v stave frustrácie a potreby niečo zmeniť. Výsledkom frustrácie z nefunkčnosti rodinného práva a prevzatia rodičovskej zodpovednosti, ktorú si sudca Rudolph ako mladý začínajúci sudca skúsil na vlastnej koži, je aj vznik Cochemského modelu a zistenie, že práve nekomunikácia nielen rodičov samotných, ale aj profesií, ktoré im majú byť nápomocné, vedie k zdĺhavým súdnym konaniam a ešte viac sa tak vyostrujú konflikty medzi rodičmi. Jediným výsledkom súdneho procesu vtedajšej právnej úpravy bolo často, že je to práve dieťa, ktoré trpí a vôbec sa nesleduje účel konania, priam sa na neho zabúda.

K zmene vnímania rodičovskej zodpovednosti prispela najmä konferencia v meste Cochem (rok 1992), na podnet sudcu Rudolpha, do ktorej zapojil všetkých zástupcov profesií a orgánov štátu.(1) Išlo o samotných sudcov z agendy rodinného práva, advokátov, sociálnych pracovníkov a mediátorov, v súdnom okrsku mesta Cochem. Jednoducho si prizval k stolu všetkých, ktorí participovali na jeho vlastných rodinnoprávnych pojednávaniach.

Sudca Rudolph, za kľúčové považoval vysvetlenie, prečo sa jednotlivé profesie na seba navzájom odvolávajú a kritizujú, ak im predsa ide o spoločný cieľ. Výsledkom bolo poukázanie na to, že jednotlivé profesie navzájom buď nepoznajú svoje oprávnenia alebo ich dokonca prekračujú, iné dokonca nemajú poznatky o náplni svojej práce a panuje tak predsudok jednotlivých profesií navzájom v tom, kto má vlastne v rodičovskom spore aké práva a povinností.

Ukázalo sa, že nekomunikácia a nepoznanie úloh týchto profesií navzájom, viedlo len k zbytočným prieťahom v konaní, ktoré malo v záujme maloletých detí skončiť už dávno.

Spoločným zjednocujúcim menovateľom a výsledkom konferencie však bol jednotný názor všetkých zúčastnených, že deti po rozvode či rozchode rodičov musia mať zachované práva na obidvoch rodičov.

Samozrejme, netreba zabúdať aj na skutočnosť, že ani samotní rodičia maloletých detí veľakrát na účel a záujmy svojich vlastných detí zabúdajú. Boli a sú natoľko pohrúžení do vzájomného boja otec – matka, manžel – manželka a práve súdny spor je miestom, kde sa môžu prezentovať ako tí, ktorým bolo ublížené a tí, ktorí sú víťazmi.

Porazeným je však vždy len dieťa, ak sa rodičia nevedia dohodnúť o jeho aktuálnom stave a budúcom živote a doslova ho používajú ako nástroj na vlastný boj či ako prostredníka vzájomnej komunikácie.

Toto boli základné príčiny, ktoré viedli sudcu Rudoplha k napísaniu knihy Du bist mein Kind. Die „Cochemer Praxis“, ktorá vyšla aj v Slovenskom jazyku.

Významná zmena chápania a ponímania rodinného práva v Nemecku nastala začiatkom 80. rokov, kedy s účinnosťou od 1. januára 1980 bol v nemeckom Občianskom zákonníku (BGB) nahradený pojem „rodičovská moc“ pojmom „rodičovská starostlivosť.“(2)

V roku 1998 prešiel nemecký právny poriadok BGB (Bürgerliches Gesetzbuch) reformou v oblasti rodinného práva, ktorá bola podmienená a vyvolaná snahou rodičov, ktorí aj po rozvode manželstva chceli niesť rodičovskú zodpovednosť za svoje dieťa. Do roku 1998 vychádzal BGB z ponímania rodičovskej zodpovednosti tak, že táto patrí obom rodičom iba vtedy, ak sa dieťa narodilo za trvania manželstva a rodičia spolu žili. Pokiaľ ale rodičia dieťaťa žili oddelene, rodičovskú zodpovednosť súd preniesol len na jedného z rodičov, pričom druhý stratil možnosť rozhodovať o svojom dieťati.(3)

Nemecký ústavný súd (Bundesverfassungsgereicht, ďalej len „BVG“), v rozsudku BVG zo dňa 3. 11. 1982, sp. zn. 1BvL25/80,(4) vtedajší právny stav rodičovskej zodpovednosti zhodnotil ako ústavne nekonformnú. Dôsledkom tohto sa udiala reforma BGB v oblasti rodinného práva, ktorou sa poňatie rodičovskej zodpovednosti zmenilo tak, že táto aj v prípade rodičov, ktorí spolu už nežijú, prípadne ani len nie sú manželmi, patrí im obom a o prípadnom prenesení tejto zodpovednosti len na jedného z rodičov môže rozhodnúť iba súd.(5)

Týmto nálezom Nemeckého spolkového ústavného súdu bola v Nemecku prvýkrát otvorená možnosť zachovania autonómie rodičovskej zodpovednosti i v prípade rozvedeného manželstva a boli tiež prvýkrát zohľadnené aspekty záujmov detí.(6)

Od tohto momentu sa prvky Cochemskej praxe postupne trvalo usídlili v nemeckej rodinnoprávnej agende a zotrvávajú v ňom dodnes. Nielen v Nemecku, ale aj v iných štátoch, ktoré tieto myšlienky prijali za vlastné a naučili sa s nimi pracovať tak, aby záujmy detí ostali prvoradým cieľom.

2. Čo je Cochemská prax

Ide predovšetkým o myšlienku, neskôr pretavenú do praxe, ktorej cieľom je vrátiť rozhodnutie o maloletom späť do rúk rozvádzajúcich či rozchádzajúcich sa rodičov a vyvodiť ich vlastnú rodičovskú zodpovednosť. K tomuto uvedomeniu si rodičom pomáhajú orgány a profesie, ktoré participujú na zmiernení a vyriešení ich problému tak, aby sa dosiahlo rýchle, efektívne a stabilné upravenie rodičovských práv a povinností na čas po rozvode manželstva.

Prvotne sa táto prax snaží o to, aby výsledkom spoločnej práce bola rodičovská dohoda samotných rodičov, a až v poslednom rade, v prípade, ak skutočne chýba vôľa rodičov a ich uvedomenie si rodičovskej zodpovednosti, prípadne až ich neochota či nepotreba riešenia, sa k slovu dostal sudca, ako posledná inštancia pre vyriešenie rodičovských nezhôd.

Autoritatívny výrok súdu o tom, aké práva a povinnosti a vôbec to, ktorý z rodičov ich bude vykonávať a v akej miere, má byť len výnimočný jav, nie samozrejmosť, s akou veľký počet rodičov v stave vzájomného konfliktu vôbec vníma súd.

Postupom času, kedy sa na Nemeckom súde začala usídľovať táto myšlienka a ustavične sa prezentovala rozvádzajúcim sa manželom, vyvstali princípy, na ktorých funguje táto prax:

• – rozhodnutie a zodpovednosť za maloleté dieťa patrí do rúk rodičov, až v poslednom rade súdu,
• – primárne orientovať rodičov maloletého dieťaťa k tomu, aby spoločne uzavreli rodičovskú dohodu, a až v poslednom rade to ponechať na rozhodnutie súdu vo forme autoritatívneho rozsudku,
• – profesie (advokáti, mediátori, psychológovia, klinickí psychiatri a pod.) a štátne orgány (Úrad práce sociálnych vecí a rodiny, Úrad pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže…), ktoré participujú na rodičovskom konflikte, sú si rovnocenné a sledujú rovnaký cieľ, ktorým je záujem maloletého dieťaťa,
• – v záujme dieťaťa ide efektívne, rýchlo, zabezpečuje sa stabilita právnych, ale aj faktických vzťahov rodičov a dieťaťa,
• – minimalizuje sa administratívna zaťaženosť nielen štátnych orgánov, profesií, ale aj rodičov,
• – samotné konanie v Cochemskej praxi je neformálne a ústne, za osobnej účasti psychológa, kolízneho opatrovníka, prípadne advokáta alebo mediátora.

3. Cochemská prax na pilotných súdoch v SR

Zavedenie Cochemskej praxe na slovenských súdoch priniesla spolupráca Ministerstva spravodlivosti SR s organizáciou CEPEJ (The European Commission for effectivity of Justice – Európska komisia pre efektívnu justíciu.) Ide o medzinárodnú organizáciu založenú radou Európy, ktorej cieľom je zlepšenie efektívnosti súdnych systémov a dosiahnuť, aby súdne systémy členských štátov vybavovali veci bez zbytočných prieťahov, ale zároveň bola zachovaná kvalita rozhodnutí.(7)

Cieľom spolupráce je audit slovenského súdnictva ako celku, teda na základe sledovaní vybraných kritérií na vybraných súdoch, následne stanoviť diagnózu slovenského súdnictva, priniesť konkrétne odporúčania a efektívne riešenia. Nejde teda len o nastavenie efektívnejšieho fungovania rodinnoprávnej agendy na vybraných súdoch, ale aj riešenie stavu starých exekúcií, vypracovanie súdnej mapy a návrh špecializácie súdov, IT podpora, vytvorenie nových pracovných pozícií na súdoch a podobne.

V rámci tejto spolupráce sa ministerstvo spravodlivosti, na odporúčanie expertnej skupiny CEPEJ, zameralo aj na špecializáciu súdov a sudcov. V rámci tejto špecializácie sa v prvej fáze projektu vytvorila pracovná skupina pre nastolenie vhodných podmienok na súde pre rodinnoprávnu agendu.

Členmi tejto pracovnej skupiny sú zástupcovia ministerstva spravodlivosti, zástupcovia UPSVAR-u, zástupcovia psychológov a mediátorov, zástupcovia súdov, ktorí sú do tohto projektu zapojení a venujú sa rodinnoprávnej agende.

Výsledkom spolupráce je zavedenie princípov Cochemskej praxe na vybrané súdy v SR, ktoré sa do projektu zapojili. Ide o Okresný súd Prešov, Okresný súd Kežmarok, Okresný súd Košice I., Okresný súd Bratislava II. a Okresný súd Bratislava V. Koncom roka 2019 pribudli ďalšie tri novo zapojené súdy, a to Okresný súd Bardejov, Okresný súd Vranov nad Topľou a Okresný súd Poprad.

Časový rámec reálneho fungovania tohto projektu je vymedzená do konca roka 2020, kedy sa pilotný projekt končí. Avšak jeho ďalšie fungovanie je, samozrejme, podmienené úspešnosťou a kvalitou projektu, ktorý sa odzrkadlí v štatistickom zhodnotení na jar 2020.

Zdá sa však, že projekt si už našiel svoje miesto v systéme rodinnoprávnej agendy a jeho reálne fungovanie má pozitívny ohlas nielen v práci súdov, ale aj samotných účastníkov rodinných konaní, a to s poukazom na rýchlosť a efektívnosť súdneho konania.

Prehľad výsledkov ročného zhodnotenia a prínos Cochemskeho modelu uvádzame v závere tohto článku.

Ďalšou fázou tohto projektu bolo vytvorenie stabilnej personálnej platformy na základe vyhlášky č. 132/2017 Z. z,(8) Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, ktorou sa ustanovujú podrobnosti o obsadzovaní voľných štátnozamestnaneckých miest na súdoch výberovým konaním. Počas pilotného overovania sú postupne do tímu sudcov prideľovaní pracovníci – vyšší súdni úradníci ako koordinátori projektu, asistenti, tajomníci, psychológovia. Ich úlohou je predovšetkým príprava pojednávania, príprava hodnotenia dôkazov pre sudcu, príprava rozhodnutí pre sudcu a iné procesné úkony súvisiace s prípravou spisu

Vzhľadom na to, že ide o neformálny proces, ten ktorý súd si tento model môže prispôsobovať, aj reálne prispôsobuje vlastným potrebám. To, ako si tento model prispôsobí svojím podmienkam súd v Prešove v porovnaní so súdom v Kežmarku alebo v Bratislave bude závisieť od viacerých faktorov, predovšetkým od počtu podaní na tom ktorom súde ako aj personálnymi možnosťami súdu a podobne (lokálna špecifikácia).

Ako teda Cochemská prax funguje po procesnej stránke?

Po tom čo na súd dôjde návrh, ktorý je predmetom rodinnoprávnej agendy (návrh na rozvod manželstva, návrh na úpravu výkonu rodičovských práv a povinností – vrátane výživného a jeho zmeny, návrh na udelenie súhlasu s vycestovaním maloletého do cudziny, a podobne), vyšší súdny úradník ako koordinátor projektu predvolá účastníkov konania, ale aj ich právnych zástupcov na informatívny výsluch.

Spolu s predvolaním na informatívny výsluch (prvé stretnutie rodičov maloletého) v zmysel § 118 ods. 1 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok, je účastníkom konania doručené aj poučenie, ako bude súd postupovať na tomto informatívnom výsluchu a že jeho cieľom je dohoda samotných rodičov o budúcnosti ich dieťaťa. Súd takto apeluje na rodičov, aby sami prevzali rodičovskú zodpovednosť a dohodli sa, nakoľko len oni najlepšie poznajú svoje dieťa. K predvolaniu je pripojený zoznam dvadsiatich prosieb dieťaťa,(9) ktoré sformuloval prof. Rudolph a ktoré sú priamo prevzaté z jeho knihy.

Na informatívny výsluch koordinátor prizve aj súdom ustanoveného kolízneho opatrovníka, ktorý priamo podá správu o prešetrení pomerov v rodine. Je osobne prítomný v sporoch, ktoré sa už z podaného návrhu zdajú byť viac ako konfliktnejšie. Ak sa koordinátor domnieva, že stačí len prečítanie správy na informatívnom výsluchu, zabezpečí len prečítanie tejto správy od kolízneho opatrovníka. Na každé ďalšie stretnutie (ak prvé bolo neúspešné a neskončilo sa reálnou dohodou rodičov, ale je šanca k tejto dohode dospieť, resp. rodičia chcú spolu komunikovať a deklarujú ochotu dohodnúť sa), je už kolízny opatrovník volaný osobne.

Na informatívny výsluch je volaný aj vyškolený psychológ (ide o zamestnanca súdu v rodinnoprávnej agende), ktorý je s vecou oboznámený a priamo na informatívnom stretnutí zhodnotí podaný návrh a ako aj navrhnutý spôsob z neho vyplývajúci očami maloletého a jeho následky, priamo môže odpovedať na prípadné otázky rodičov maloletého ako aj kolízneho opatrovníka a podobne.

Ako je vidieť z vyššie uvedeného, na jednom stretnutí je prítomných viacero odborných profesií z dôvodu, aby na jednom mieste bolo možné naraz zodpovedať a ujasniť si to, čo by inak mohlo byť predmetom samotného súdneho sporu. Nejde o kvantitatívny počet, ale o kvalitu tohto stretnutia, na ktorom je vzájomná kooperácia viacerých profesií žiadaná a prospešná.

Celý proces, od podania návrhu na súd až po reálne konanie sa prvého informatívneho stretnutia na súde trvá približne 3 týždne.

Ako vyzerá samotný informatívny výsluch?

Vyšší súdny úradník ako koordinátor projektu v neformálnej miestnosti súdu, nie v pojednávacej miestnosti súdu, zistí totožnosť prítomných osôb a predstaví účel stretnutia. Vyzve navrhovateľa (matku, otca maloletého), aby uviedol či na podanom návrhu trvá a či sa prípadne nezmenili okolnosti od času podania návrhu do doby konania stretnutia. To isté umožní aj odporcovi. Vyzve kolízneho opatrovníka na podanie správy o prešetrení pomerov v rodine ako aj psychológa, aby sa vyjadril k návrhu. Tak ako na začiatku informatívneho stretnutia, aj v jeho priebehu apeluje na rodičov, aby svoje návrhy a argumenty hodnotili triezvo a uvážene a takto ich usmerňuje aby, ak je to možné, uzavreli rodičovskú dohodu. Informatívny výsluch ako taký je vedený neformálne a nemá striktne predpísaný postup ako napríklad pred sudcom. Ide v podstatne o diskusiu účastníkov konania, v ktorej sú im nápomocní ostatní zúčastnení v prípade, ak sa na nich títo obrátia

Informatívny výsluch môže viesť k rodičovskej dohode, čo je aj jeho hlavným cieľom a už v tejto fáze sa priamo formuluje rodičovská dohoda ako aj jej znenie, ktoré pripravuje koordinátor v priebehu stretnutia. V Zázname o stretnutí rodičov v takomto prípade bude stručne opísaný priebeh výsluchu a v závere už priamo napísaná rodičovská dohoda, na ktorej sa rodičia maloletého dohodli. V takomto ideálnom prípade, sa táto rodičovská dohoda už len posúva súdu na schválenie, pričom termín jej schválenia je koordinátorom oznámený účastníkom konania ihneď na tomto stretnutí, teda priamo v texte Záznamu o stretnutí rodičov je uvedený termín na schválenie uzavretej rodičovskej dohody.

To znamená, že ak je ochota rodičov maloletého spolu komunikovať a prevziať rodičovskú zodpovednosť, celý spor sa končí už v tejto fáze a trvá približne 3 týždne od času podania návrhu do koncipovania rodičovskej dohody, ktorú už schváli súd v konkrétnom, im už známom termíne, spravidla do 2–3 týždňov, prípadne aj skôr, v závislosti od termínov poskytnutých na tento účel priamo sudcom koordinátorovi projektu.

Samozrejme, ak sa medzičasom zmenia okolnosti, prípadne sa rodičia dohodnú na inom znení rodičovskej dohody, resp. rodičovskú dohodu modifikujú tak, aby lepšie zodpovedala ich potrebám a potrebám maloletých detí, táto sa dá meniť až do času jej schválenia pred súdom.

V opačnom prípade, ak sa rodičia maloletého nevedia ani na tomto informatívnom výsluchu dohodnúť a nie sú ochotní prevziať svoju rodičovskú zodpovednosť, môže koordinátor projektu sprostredkovať účastníkom spoluprácu s Referátom poradenskopsychologických služieb na príslušnom Úrade práce sociálnych vecí a rodiny, môže odporučiť mediačné stretnutie, prípadne určiť ďalšie stretnutie rodičov na informatívny výsluch v určitom časovom odstupe. Samozrejme, všetko za účelom toho, aby bola dohoda rodičov možná.

Ak sa ani napriek tejto snahe rodičia nedohodnú, resp. priamo koordinátorovi oznámia, že na dohode ani nebudú pracovať a odmietajú pomoc zúčastnených profesií, koordinátor projektu spis postúpi priamo zákonnému sudcovi na ďalší procesný postup, ktorým bude vytýčenie pojednávania vo veci samej a začína sa štandardný postup súdu vo veci maloletého a súd vydá autoritatívne rozhodnutie.

Aké sú reálne výsledky ročného fungovania tohto modelu na pilotných súdoch?
Okresný súd Bratislava II. (spracované výsledky za celkové obdobie 07/2019 – 12/2019):
57 začatých Cochem konaní, z toho sa v 33 prípadoch uskutočnil informatívny výsluch, z toho:

• – 26 úspešne uzavretých rodičovských dohôd,
• – 1 autoritatívne rozhodnutie súdu po neúspešnom Cocheme,
• – 3 späťvzatia návrhu na začatie konania po informovanom výsluchu Cochem,
• – 27 ešte neukončených vecí (postúpené na mediáciu, rodičovskú poradňu a pod.)

Okresný súd Bratislava V. (spracované výsledky za obdobie 9/2018 – 9/2019):
271 začatých Cochem konaní, z toho sa v 124 prípadoch uskutočnil informatívny výsluch, z toho:

• – 64 úspešných rodičovských dohôd,
• – 1 späťvzatie návrhu na začatie konania po informatívnom výsluchu Cochem,
• – 41 konaní postúpených na autoritatívne súdne konanie,
• – ostatné konania postúpené na mediáciu, poradenstvo, a podobne.

Okresný súd Kežmarok (spracované výsledky za obdobie 9/2018 – 9/2019): 188 začatých Cochem konaní, z toho:

• – 76 úspešných rodičovských dohôd,
• – 20 konaní postúpených na autoritatívne súdne konanie,
• – ostatné konania boli postúpené na mediáciu, poradenstvo, a podobne, príp. boli späťvzaté,

Okresný súd Prešov (spracované výsledky za obdobie 9/2018-12/2019):
768 začatých Cochem konaní, z toho sa v 568 prípadoch uskutočnil informatívny výsluch, z toho:

• – 316 úspešne uzavretých rodičovských dohôd,
• – 76 späťvzatí návrhu na začatie konania po informovanom výsluchu Cochem,
• – 43 autoritatívnych rozhodnutí súdu po neúspešnom Cocheme,
• – ostatné ešte neukončené (postúpené na mediáciu, rodičovskú poradňu a pod.)

Okresný súd Košice I. (spracované výsledky za celkové obdobie 4/2019 – 1/2020):
104 začatých Cochem konaní, z toho sa v 84 prípadoch uskutočnil informatívny výsluch, z toho:

• – 61 úspešne uzavretých rodičovských dohôd,
• – 2 späťvzatia návrhu na začatie konania po informovanom výsluchu Cochem,
• – 1 autoritatívne rozhodnutie súdu po neúspešnom Cocheme,
• – ďalšie konania sú ešte neukončené.

Tieto informácie boli autorom poskytnuté v rámci žiadosti advokátskej kancelárie v zmysle zákona č. 211/2002 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov a získala ich autorka tohto článku na IV. konferencii Asociácie rodinných mediátorov Slovenska, ktorá sa konala v dňoch 7. – 8. februára 2020 v Bratislave, na ktorej výsledky fungovania Cochemského modelu odprezentovali priamo jednotliví koordinátori projektu za pilotné okresné súdy a tiež sudcovia rodinnoprávnej agendy v panelovej diskusii.

Vyššie uvedené údaje sú len orientačné, nejedná sa o oficiálne štatistické údaje. Údaje uvedené v poskytnutých informáciách súdov na základe infozákona sa nemusia zhodovať s údajmi poskytnutými jednotlivými koordinátormi, ktoré sú spracovávané interne.

Celý projekt zavedenia tohto modelu vychádza z predpokladu, že to majú byť rodičia maloletého dieťaťa, kto rozhoduje o ich osude, nie súd. K ingerencii štátu do rodinného života dieťaťa a jeho rodičov má dôjsť len v nevyhnutných prípadoch a v nevyhnutnej miere. Skôr ako súd a ostatné zúčastnené profesie začnú využívať svoje mocenské práva a povinnosti, mali by len ako nápomocní sprostredkovatelia viesť rodičov k pochopeniu a reálnemu uchopeniu ich rodičovskej zodpovednosti tak, aby sa na budúcnosti svojho dieťaťa vedeli dohodnúť ako dvaja dospelí ľudia.

Ako je vidieť, úspešnosť fungovania akéhokoľvek rozumného projektu nie je v tom, že vychádza z legislatívne striktnej úpravy v zákone, stačí len zmena myslenia a ochota tak rodičov ako aj inštitúcií im pomáhajúcim vytvoriť model, ktorý reálne funguje a prináša pozitívne výsledky a odozvu. Tento projekt sa za svoje už skoro dvojročné obdobie aplikácie na pilotných súdoch osvedčil, čo potvrdzujú kladné výsledky, ale aj pozitívne hodnotenia rodinnoprávnych sudcov a koordinátorov im pomocným.

Model modernej opatrovníckej justície, ktorá je rýchla, efektívna a dlhodobá je to, čo slovenská justícia potrebuje a čo jej pridá na dôveryhodnosti nás rodičov ako aj spoločnosti.

Poznámky

• 1) Rudolph, J.: Si moje dieťa, „Cochemská prax“ – cesty k ľudskejšiemu rodinnému právu, Vydané v rámci konferencie Nové európske trendy v starostlivosti o deti po rozvode rodičov, Bratislava, 2013, str. 22
• 2) Rudolph, J.: Si moje dieťa, „Cochemská prax“ – cesty k ľudskejšiemu rodinnému právu, Vydané v rámci konferencie Nové európske trendy v starostlivosti o deti po rozvode rodičov, Bratislava, 2013, str. 18
• 3) Prof. Dr. Delhoff, N., Prof. Dr. Martiny, D.: National report- Parental Responsibilities Germany, http://ceflonline.net/wp-content/uploads/Germany-Parental-Responsibilities.pdf, 2005, s. 7
• 4) rozsudok BVG zo dňa 3. 11. 1982, sp. zn. 1BvL 25/80
• 5) Rudolph, J. : Jsi moje dítě, „Cochemska praxe“ – cesty k lidštejšímu rodinnému právu, Drážďany, 2009, str. 18
• 6) Rudolph, J. : Si moje dieťa, „Cochemská prax“ – cesty k ľudskejšiemu rodinnému právu, Vydané v rámci konferencie Nové európske trendy v starostlivosti o deti po rozvode rodičov, Bratislava, 2013, str. 18
• 7) Stav projektu AUDIT, august 2018, národný projekt: Procesno-organizačný audit Ministerstva spravodlivosti SR a vybraných organizácií rezortu spravodlivosti a audit výkonu súdnej moci, s. 2
• 8) vyhláška č. 132/2017 Z. z, Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, ktorou sa ustanovujú podrobnosti o obsadzovaní voľných štátnozamestnaneckých miest na súdoch výberovým konaním
• 9) Rudolph, J. : Jsi moje dítě, „Cochemska praxe“ – cesty k lidštejšímu rodinnému právu, Drážďany, 2009, str. 5 – 7

Autori
JUDr. Lucia Raková
JUDr. Peter Rak

Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/10

Predkladaný článok je zameraný na problematiku právneho postavenia profesionálnych športovcov v kolektívnych športoch optikou športovej činnosti ako závislej práce. Problematika právneho postavenia profesionálnych športovcov a povaha ich profesionálnych hráčskych zmlúv sa stala v súčasnej dobe diskutovanou a sledovanou témou v dôsledku predčasného ukončenia športových súťaží z dôvodu aktuálne sa šíriaceho koronavírusu SARS–CoV–2 (ďalej len: „koronavírus“). Autor v článku poukazuje na vzájomné prepojenie športovej činnosti a závislej práce, analyzuje právne postavenie profesionálnych športovcov a v závere článku formuluje návrhy de lege ferenda, ktoré z hľadiska ich obsahu možno pre aplikačnú prax považovať za inšpiratívne.

Úvod

Športové právo ako relatívne samostatné právne odvetvie v podmienkach Slovenskej republiky patrí k dynamicky sa rozvíjajúcim právnym odvetviam s prvkami prierezovosti k iným právnym odvetviam súkromného a verejného práva. Výnimkou v tomto smere nie je ani pracovné právo, ktoré spolu so základným a nosným zákonom z oblasti športového práva determinujú právne postavenie profesionálnych športovcov v kolektívnych športoch. Za základný právny predpis v oblasti športového práva možno považovať zákon č. 440/2015 Z. z. zákon o športe v znení neskorších predpisov (ďalej len: „zákon o športe“).

Na základe právneho postavenia profesionálnych športovcov v rámci kolektívnych športov môžeme identifikovať právny vzťah, na základe ktorého profesionálni športovci vykonávajú športovú činnosť. Správna identifikácia právneho vzťahu medzi profesionálnym športovcom a športovou organizáciou má podstatný vplyv na práva a povinnosti, ktoré profesionálnym športovcom v rámci zmluvného vzťahu so športovou organizáciou vyplývajú.

Právne postavenie profesionálnych športovcov sa po novele zákona o športe zákonom č. 6/2020 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 440/2015 Z. z. o športe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, a ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len: „novela zákona o športe“), ktorý nadobudol účinnosť od 1. 2. 2020, v kontexte predčasného ukončenia športových súťaží v dôsledku aktuálne sa šíriaceho koronavírusu, stalo nosnou témou diskusií odborníkov z teórie a praxe športového práva. Z uvedeného dôvodu sa v nasledujúcich častiach nášho článku budeme bližšie zaoberať analýzou súčasného právneho postavenia profesionálnych športovcov v kolektívnych športoch s cieľom poukázať na nepriaznivú legislatívnu úpravu súčasného právneho postavenia profesionálnych športovcov.

1. Vzájomný vzťah športového a pracovného práva

Vzájomný vzťah športového práva a pracovného práva môžeme podľa nášho názoru chápať v širšom zmysle slova a v užšom zmysle slova. V širšom zmysle slova možno vzájomný vzťah športového práva a pracovného práva vidieť pri porovnaní vzájomnej podobnej povahy športového a pracovného práva ako právnych odvetví. Pracovné právo sa považuje za samostatné právne odvetvie s hybridnou povahou, ktorá je charakteristická súkromnoprávnymi, ale aj verejnoprávnymi prvkami.[1] Športové právo, podobne ako pracovné právo, zahŕňa prvky verejného, ale aj súkromného práva.[2] Vzájomný vzťah športového a pracovného práva v širšom zmysle slova môže byť reprezentovaný aj prostredníctvom delegovanej pôsobnosti zákona č. 311/2003 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len: „Zákonník práce“) na právne vzťahy pri vykonávaní športu na základe zmluvy o profesionálnom vykonávaní športu podľa § 46 ods. 2 zákona o športe. V rámci užšieho chápania možno vzájomný vzťah športového a pracovného práva identifikovať prostredníctvom konkrétnych pracovnoprávnych inštitútov, ktoré možno aplikovať na konkrétny právny vzťah medzi profesionálnym športovcom a športovou organizáciou. Typickým príkladom môže byť inštitút dovolenky podľa § 44 zákona o športe, ktorý patrí medzi typické inštitúty pracovného práva. Nakoľko vzájomný vzťah športovej činnosti a závislej práce je kľúčovým aspektom k analýze právneho postavenia profesionálnych športovcov, v ďalšej časti nášho článku pristúpime k vymedzeniu vzájomného vzťahu športovej činnosti a závislej práce.

1.1 Práca, závislá práca a športová činnosť

Pri analýze športovej činnosti ako závislej práce je na úvod potrebné ozrejmiť pojem práca. Pracovné právo ako právny pojem vychádza nielen z fyzikálnej definície práce, ale predovšetkým z jej hospodárskej definície, v zmysle ktorej práca ako výrobný faktor slúži na pokrytie potrieb telesného a duševného rozvoja človeka. Súčasne je potrebné uviesť, že predmet pracovného práva nemožno odvodiť len zo slov právo a práca, ale ľudská práca musí spĺňať určité kvalitatívne požiadavky na to, aby mohla byť predmetom pracovného práva.[3] Tieto požiadavky sú pretavené v definícii pojmu závislá práca podľa § 1 ods. 2 Zákonníka práce, pretože predmetom pracovného práva môže byť iba závislá práca.

Pojmy práca, závislá práca a športová činnosť sú medzi sebou navzájom prepojené. Najširším pojmom z uvedenej trojice pojmov je pojem práca, pod ktorým môžeme v najširšom zmysle slova rozumieť akúkoľvek ľudskú prácu v ľubovoľnej oblasti hospodárstva. V oblasti športu môžeme hovoriť o športovom výkone. Z uvedeného vyplýva, že športový výkon je práca vykonávaná v oblasti športu. Súčasne platí, že nie každá práca je predmetom úpravy pracovnoprávnych noriem, pretože predmetom pracovného práva je len závislá práca.[4] Na základe uvedeného platí, že nie každý športový výkon musí byť automaticky považovaný za závislú prácu. Športový výkon môže byť považovaný za závislú prácu len v tom prípade, pokiaľ spĺňa všetky definičné znaky závislej práce v zmysle § 1 ods. 2 Zákonníka práce. Akákoľvek iná práca v oblasti športu, resp. iná športová činnosť nemôže byť predmetom pracovného práva, a to ani na základe zhodného prejavu vôle profesionálneho športovca a športovej organizácie. Takáto práca v oblasti športu, resp. športová činnosť musí byť vykonávaná v inom režime, akým je režim pracovného práva. Typickým príkladom je dobrovoľnícka činnosť v oblasti športu na základe zákona č. 406/2011 Z. z. zákon o dobrovoľníctve v znení neskorších predpisov.

1.2 Športová činnosť ako závislá práca

Na to, aby mohla byť športová činnosť profesionálneho športovca považovaná za závislú prácu, musí spĺňať definičné znaky závislej práce podľa § 1 ods. 2 Zákonníka práce. Podľa § 1 ods. 2 Zákonníka práce platí, že závislá práca je vykonávaná vo vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca, osobne zamestnancom pre zamestnávateľa, podľa pokynov zamestnávateľa, v jeho mene, v pracovnom čase určenom zamestnávateľom. Podľa § 1 ods. 3 Zákonníka práce platí, že závislá práca môže byť vykonávaná v pracovnom pomere, v obdobnom pracovnom vzťahu (štátnozamestnanecký pomer) alebo výnimočne za podmienok ustanovených v tomto zákone aj v inom pracovnoprávnom vzťahu (dohody o vykonaní práce mimo pracovného pomeru). Závislá práca nemôže byť vykonávaná v zmluvnom občianskoprávnom vzťahu alebo v zmluvnom obchodnoprávnom vzťahu podľa osobitných predpisov. Definícia závislej práce predstavuje kogentnú normu verejnoprávneho charakteru.[5] Od definície závislej práce sa nemôžu zmluvné strany odchýliť. Na účely nášho článku v jeho ďalšej časti pristúpime k analýze športovej činnosti ako závislej práce a k následnej subsumpcii športovej činnosti v kolektívnych športoch pod definičné znaky závislej práce, ktoré sú uvedené v § 1 ods. 2 Zákonníka práce.

Osobný výkon práce je jedným z charakteristických znakov závislej práce. V zmysle § 47 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce je výkon závislej práce naviazaný výlučne na osobu zamestnanca a zamestnanec sa pri výkone závislej práce nemôže dať zastúpiť. Športová činnosť je rovnako tak naviazaná na konkrétne kvalitatívne vlastnosti konkrétneho profesionálneho športovca. Profesionálny športovec disponuje konkrétnymi športovými vlastnosťami, ktoré sú rozhodujúce pre jeho angažovanie zo strany športových organizácií. Z uvedeného dôvodu nie je rovnako tak možné, aby sa profesionálny športovec dal pri výkone športovej činnosti zastúpiť. Tejto skutočnosti nebráni ani fakt, že v kolektívnych športoch na konkrétnych herných postoch môže dôjsť k substitúcii hráčov, aby si konkrétny hráč mohol počas športového zápasu oddýchnuť. Počas takého oddychu profesionálneho hráča nedochádza k jeho zastúpeniu v zmysle Občianskeho zákonníka na konkrétnom hernom poste. Na podporu našich argumentov uvádzame, že vo väčšine kolektívnych športov sa profesionálny športovec môže dopustiť porušenia konkrétnych pravidiel športu aj počas jeho športovej substitúcie, napríklad nešportovým správaním. Súčasne platí, že profesionálny športovec vykoná športovú činnosť aj počas športovej substitúcie, ktorá sa v zmysle zákona o športe považuje za pracovný čas profesionálneho športovca, za ktorý mu patrí mzda. Z uvedeného dôvodu nie je možné akceptovať tvrdenia, že pri striedaní hráčov na konkrétnych postoch dochádza k zastúpeniu športovcov a tým výkon športovej činnosti nemá výlučne osobný charakter.

Druhým definičným znakom závislej práce je, že je to práca vykonávaná pre zamestnávateľa a v jeho mene. Profesionálna športová činnosť v kolektívnych športoch je vykonávaná taktiež pre športovú organizáciu v postavení zamestnávateľa profesionálnych športovcov a v jej mene. V tabuľkách športových súťaží vystupuje názov športovej organizácie ako zamestnávateľa a nie mená profesionálnych športovcov. Výkon športovej činnosti profesionálnych športovcov v kolektívnych športoch je primárne vykonávaný pre čo najlepšie výsledky športovej organizácie, ktorá vystupuje v konkrétnej športovej súťaži a až následne ako sekundárny na dosiahnutie individuálnych štatistík v rámci konkrétnej športovej súťaže. V aplikačnej praxi je možné stretnúť sa s argumentmi, ktorých obsahom je tvrdenie, že pri mediálne známych profesionálnych športovcoch je výkon profesionálnej športovej činnosti vykonávaný primárne na účely ich podnikateľských aktivít v oblasti marketingu, sponzoringu, alebo, že príjem takýchto profesionálnych športovcov z reklamnej činnosti prevyšuje ich príjmy z profesionálnej športovej činnosti. Sme toho názoru, že obdobné argumenty aplikačnej praxe nie sú opodstatnené, pretože definičné znaky závislej práce je potrebné skúmať v rámci konkrétneho zmluvného vzťahu profesionálneho športovca a športovej organizácie a akékoľvek iné podnikateľské aktivity profesionálneho športovca sú vo vzťahu k predmetu skúmania športovej činnosti ako závislej práce irelevantné. Obdobnú situáciu možno vyabstrahovať pri obmedzení zárobkovej činnosti po skončení pracovného pomeru v zmysle § 83a Zákonníka práce pri tzv. konkurenčných doložkách. Preto akékoľvek iné podnikateľské aktivity profesionálnych športovcov podľa nášho názoru nemajú v zásade vplyv na posúdenie športovej činnosti ako závislej práce medzi športovou organizáciou a profesionálnym športovcom.

Na druhej strane uvádzame, že určitý aplikačný problém môže nastať pri profesionálnom športovcovi, ktorý je zároveň jediným spoločníkom a konateľom športovej organizácie, ktorá má formu spoločnosti s ručením obmedzeným. Uvedenú situáciu možno porovnať s výkonom práce jediného konateľa a spoločníka spoločnosti s ručením obmedzeným alebo s problematickou situáciou súbežného výkonu závislej práce fyzickej osoby, ktorá má právne postavenie konateľa obchodnej spoločnosti a súčasne zamestnanca.

V poradí ďalším definičným znakom závislej práce je, že je to práca vykonávaná v pracovnom čase určenom zamestnávateľom. Profesionálny športovec nemá pevne stanovenú pracovnú dobu v porovnaní so zamestnancami podľa Zákonníka práce. Z uvedeného však nie je možné automaticky vyvodiť právny záver, že profesionálny športovec v kolektívnom športe si sám určuje čas výkonu športovej činnosti, v dôsledku čoho by platilo, že športová činnosť je vykonávaná v pracovnom čase určenom zamestnancom a nie zamestnávateľom. Pracovný čas profesionálneho športovca je určený najmä zo strany športovej organizácie v postavení zamestnávateľa. Športová organizácia určuje profesionálnemu športovcovi harmonogram tréningových jednotiek zväčša na jeden až dva týždne vopred. V aplikačnej praxi je možné sa stretnúť s názormi, že časový úsek športového zápasu nespĺňa vyššie uvedený znak závislej práce, pretože je autoritatívne určený riadiacim subjektom športovej súťaže a nie športovou organizáciou ako zamestnávateľom profesionálneho športovca. Pri tomto argumente je však potrebné zdôrazniť, že športové organizácie na základe členstva v národných športových zväzoch na základe ich vnútorných predpisov delegujú svoje právomoci na riadiaci subjekt konkrétnej športovej súťaže, aby zostavil pre konkrétnu športovú súťaž rozpis súťaží. Súčasne platí, že vo väčšine prípadov sa práve športové organizácie priamo podľa svojich potrieb podieľajú na zostavení rozpisu súťaží, ktorý je výsledkom negociačných procesov športových organizácií a riadiaceho subjektu a do veľkej miery zohľadňuje samotné požiadavky športovej organizácie ako zamestnávateľa. Obdobná situácia platí pri prípravných, priateľských alebo turnajových športových stretnutiach, predohrávkach alebo dohrávkach, kedy je konkrétny úradný začiatok športového zápasu určený po zohľadnení požiadaviek športových organizácií v postavení zamestnávateľov. Spornou sa v tomto smere môže javiť aj situácia, kedy športová organizácia poskytne profesionálnemu športovcovi viac časových úsekov na regeneráciu, pričom je na výbere profesionálneho športovca, v rámci ktorého časového úseku sa rozhodne využiť možnosti regenerácie. Aj pri tomto argumente uvádzame, že podľa nášho názoru je primárne dôležité, aby športová organizácia stanovila časový rámec určený na regeneračný proces, zväčša po dohode so správcom alebo vlastníkom iného účelového športového zariadenia, a je len na samotnom profesionálnom športovcovi, ktorý si sám rozhodne v rámci regeneračného dňa, v akom časovom úseku sa zúčastní na procese regenerácie.

Štvrtým definičným znakom závislej práce je, že ide o prácu vykonávanú podľa pokynov zamestnávateľa. Najčastejším protiargumentom z prostredia aplikačnej praxe je, že profesionálny športovec nie je v rámci konkrétnej hernej situácie vždy viazaný pokynmi zamestnávateľa a väčšina herných situácií je výsledkom jeho samostatnej tvorivej športovej činnosti. Športová organizácia v postavení zamestnávateľa nemusí tieto pokyny vydávať sama prostredníctvom štatutárneho orgánu zamestnávateľa, ale aj prostredníctvom tretích osôb, vo vzťahu k profesionálnym hráčom prostredníctvom trénerov. Obdobná situácia je formulovaná v § 82 Zákonníka práce, podľa ktorého vedúci zamestnanci sú povinní riadiť a kontrolovať prácu zamestnancov a medzi ich základné povinnosti podľa § 81 písm. a) Zákonníka práce patrí plniť pokyny nadriadených v súlade s právnymi predpismi. Podľa § 6 ods. 1 písm. a) zákona o športe sa za športového odborníka považujú aj tréneri.[6] Podľa § 6 ods. 3 zákona o športe môže športový odborník vykonávať svoju činnosť v rámci podnikania, pracovného pomeru alebo iného pracovnoprávneho vzťahu podľa Zákonníka práce, iného pracovnoprávneho vzťahu podľa zákona o športe, dobrovoľníckeho vzťahu alebo bez zmluvy. Podľa § 32 písm. h) zákona o športe platí, že profesionálny športovec je povinný dodržiavať pokyny trénerov a členov realizačného tímu. Na základe vyššie uvedeného je preto podľa nášho názoru právne irelevantné, v akom právnom vzťahu vystupuje tréner k športovej organizácii podľa zákona o športe, pretože na účely podriadenia športovej činnosti profesionálneho športovca pod definičné znaky závislej práce optikou základnej povinnosti profesionálneho športovca stačí, pokiaľ športová organizácia na základe zmluvného vzťahu delegovala vydávanie jej pokynov profesionálnemu športovcovi na trénerov a členov realizačného tímu. Pokiaľ športová organizácia v rámci zmluvného vzťahu takúto právomoc na trénerov a členov realizačného tímu delegovala, podľa § 32 písm. h) zákona o športe je profesionálny športovec povinný takéto pokyny dodržiavať a na účely podriadenia športovej činnosti pod definičné znaky závislej práce je možné takéto pokyny trénerov a členov realizačného tímu … …

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Autor
JUDr. Jozef Greguš PhD., LL.M.

Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/10

1. Úvod

V zmysle článku IV. zákona č. 62/2020 Z. z. o niektorých opatreniach v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej choroby COVID-19 a v justícii a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej aj ako „Novela zákona“) sa doplnil zákon č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách v z. n. p. (ďalej aj ako „zákon o elektronických komunikáciách“), konkrétne § 63 o odseky 18 až 20.

Dôvodom prijatia Novely zákona bola, podľa osobitnej časti dôvodovej správy, potreba včasného identifikovania potenciálnych nositeľov nákazy a zabránenie jej ďalšieho šírenia, a to vďaka monitorovaniu pohybu a kontaktov už identifikovaných nakazených jedincov.[1] Z medializovaných správ[2] sa javí, že UVZ SR má v prvom kroku v úmysle plošne zbierať len anonymizované údaje a tieto analyzovať. Konkrétne osobné údaje dotknutých osôb má v úmysle spracúvať až na základe odôvodnenej žiadosti adresovanej podniku, ktorý mu poskytne vymedzené údaje o dotknutých osobách. Uvedené údaje má spracúvať UVZ SR, aby vyhľadával vybrané osoby (či už z dôvodu zvýšenej mobility alebo na základe potenciálneho styku s nakazeným) a aby im poslal varovné správy.

Potreba tejto právnej úpravy je zdôvodnená ochranou života a zdravia pred nebezpečne nákazlivou chorobou COVID-19, ktoré spôsobuje rôzne zdravotné komplikácie a môže viesť až k smrti jednotlivcov. Novela zákona však nepochybne zasahuje do práv osôb chránených ústavným zákonom č. 460/1992 Zb. Ústavou Slovenskej republiky (ďalej aj ako „Ústava SR“) a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná, vrátane práva na súkromie, ktoré v sebe zahŕňa aj právo na ochranu osobných údajov.[3]
Každý zásah do ústavou garantovaných práv musí byť v súlade s článkom 13 ods. 2 Ústavy SR, a to: Medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom.
Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/679 z 27. apríla 2016 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe takýchto údajov, ktorým sa zrušuje smernica 95/46/ES (ďalej aj ako „GDPR“ alebo „všeobecné nariadenie o ochrane údajov“) a zákon č. 18/2018 Z. z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj ako „zákon o ochrane osobných údajov“) upravujú podmienky, na základe ktorých možno odlíšiť oprávnené spracovanie osobných údajov od ich neoprávneného spracúvania.

Právny základ spracovania osobných údajov vymedzených v Novele zákona môže podnik ako aj UVZ SR odvodzovať z článku 6 ods. 1 písm. c) GDPR a z článku 6 ods. 1 písm. e) GDPR. Existencia verejného záujmu v oblasti verejného zdravia v súčasnosti podľa nášho názoru nepochybne existuje a je spojená s potrebou predchádzať šíreniu nebezpečnej nákazy COVID-19 a monitorovaním jej šírenia.
Zo zákona o elektronických komunikáciách ani zo zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „zákon o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia“) nevyplývajú osobitné a vhodné opatrenia na ochranu údajov pri tomto spracúvaní. Minimálny štandard ochrany osobných údajov však vyplýva priamo z GDPR. Každé spracúvanie osobných údajov musí byť súladné so zásadami spracúvania uvedenými vo všeobecnom nariadení o ochrane osobných údajov. Je preto potrebné, aby každý prevádzkovateľ správne kvalifikoval údaje ako osobné údaje, pokiaľ takýmito údajmi sú, a prispôsobil svoju činnosť tak, aby bola súladná s GDPR.

2. Zoznam spracúvaných údajov

V zmysle Novely zákona sa majú spracúvať nasledovné údaje:
a) telefónne číslo,
b) obchodné meno,
c) sídlo právnickej osoby,
d) obchodné meno fyzickej osoby,
e) miesto podnikania fyzickej osoby,
f) meno, priezvisko, titul fyzickej osoby,
g) adresa trvalého pobytu fyzickej osoby a
h) lokalizačné údaje,
i) čas vzniku lokalizačného údaja.
(ďalej aj ako „Zoznam údajov“).

Okrem písmena b) a c) niet, podľa nášho názoru, pochybností o tom, že ide o osobné údaje identifikovateľných fyzických osôb. V prípade obchodného mena právnickej osoby sa nedá úplne vylúčiť, že pôjde rovnako o osobný údaj, napríklad v prípade, že bude obchodné meno obsahovať meno a priezvisko fyzickej osoby, ktorá je spoločníkom spoločnosti. Uvedené si však musí v konkrétnej situácii vyhodnotiť prevádzkovateľ.

Zákon o elektronických komunikáciách obsahuje jednoznačný zoznam osobných údajov, ktoré sa majú v informačnom systéme spracúvať. Podnik poskytuje celý Zoznam údajov v zmysle § 63 ods. 18 zákona o elektronických komunikáciách UVZ SR v dvoch podobách – v anonymizovanej a identifikovanej podobe. Vyvstáva otázka, či sú anonymizované tak, ako túto anonymizáciu chápe GDPR.

3. Anonymizované alebo pseudonymizované údaje

Zákon o elektronických komunikáciách v znení účinnom od 27. 3. 2020[4] v § 63 ods. 18 špecifikuje dva účely spracúvania osobných údajov, a to i) štatistický účel potrebný na predchádzanie, prevenciu a modelovanie vývoja ohrozenia života a zdravia a ii) účel identifikácie príjemcov správ, ktorým je potrebné oznámiť osobitné opatrenia Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky v záujme ochrany života a zdravia.
Spracúvanie údajov na štatistické účely má byť podľa Novely zákona v anonymizovanej podobe. Podľa nášho názoru však uvedená anonymizovaná podoba nespĺňa požiadavky anonymizácie údajov v zmysle GDPR, iba ak ich pseudonymizáciu.

Podľa recitálu 26 GDPR by sa zásady ochrany údajov mali vzťahovať na všetky informácie týkajúce sa identifikovanej alebo identifikovateľnej fyzickej osoby. Zásady ochrany osobných údajov sa naopak nevzťahujú na anonymné informácie, konkrétne na informácie, ktoré sa nevzťahujú na identifikovanú alebo identifikovateľnú fyzickú osobu, ani na osobné údaje, ktoré sa stali anonymnými takým spôsobom, že dotknutá osoba už nie je identifikovateľná. Na určenie toho, či je fyzická osoba identifikovateľná, by sa mali brať do úvahy všetky prostriedky, pri ktorých existuje primeraná pravdepodobnosť, že ich prevádzkovateľ alebo akákoľvek iná osoba využije, napríklad osobitným výberom, na priamu alebo nepriamu identifikáciu fyzickej osoby. Osobné údaje, ktoré boli odidentifikované, zašifrované alebo pseudonymizované, ale možno ich použiť na opätovnú identifikáciu osoby, zostávajú osobnými údajmi a patria do rozsahu pôsobnosti GDPR.

Zásady ochrany osobných údajov sa ďalej netýkajú spracúvania informácií vrátane spracúvania na štatistické účely alebo účely výskumu.[5] V prípade štatistického účelu sa v Novele zákona uvádza, že tieto údaje majú byť v anonymizovanej podobe. Na to, aby sme osobné údaje mohli považovať za skutočne anonymizované podľa GDPR je potrebné, aby boli anonymizované takým spôsobom, že jednotlivca viac nemožno identifikovať, pričom táto anonymizácia musí byť nezvratná.

Aby bol naplnený predpokladaný druhý účel spracovania údajov v zmysle Novely zákona, UVZ SR bude od podniku na základe odôvodnenej žiadosti požadovať identifikáciu dotknutej osoby vrátane identifikácie ostatných dotknutých osôb, s ktorými prišiel do styku. Podnik však nevie vopred identifikovať rozsah potenciálne nakazených ani predpokladať, identifikáciu ktorých osôb bude UVZ SR … …

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Autor
JUDr. Zuzana Takácsová

Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/10