ANALÝZA APLIKÁCIE ÚNIOVÉHO PRÁVA SÚDNYMI ORGÁNMI SLOVENSKEJ REPUBLIKY PO DESIATICH ROKOCH ČLENSTVA V EÚ

Úvod

Desiate výročie členstva Slovenskej republiky v Európskej únii je v roku 2014 dôležitým míľnikom aj pre právnu vedu, ktorej povinnosťou je reflektovať toto obdobie, poukazovať na nedostatky pri aplikácií práva EÚ, ale aj ponúknuť víziu ďalšieho pôsobenia v Únii, a aj Únie samotnej.

V slovenskej právnej vede nie je veľa pokusov analyzovať rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov v určitej oblasti, právnom odvetví, či jednotlivom inštitúte. Dôvodom zrejme nie je nedostatok informácií a času na ich systematické spracovanie, ale možno skôr metodológia a zodpovedajúce kritériá, ktoré by dávali objektívny obraz a umožnili dostupné informácie správne interpretovať.

Nastaviť objektívnu a jednoznačnú metodológiu pri analýze judikatúry v celej šírke „právneho odvetvia“ je samostatnou (a nespracovanou) témou, jej odôvodnenie by zrejme ľahko mohlo byť podrobené kritike. Aj z uvedeného dôvodu neponúkam v tomto príspevku vyargumentovanú metodológiu a najmä analýzu celej šírky aplikácie úniového práva všetkými stupňami súdnej sústavy SR, ako by z názvu mohlo jednoznačne vyplynúť.

Ponúkam skôr výber možných relevantných kritérií a ukazovateľov, ktoré môžu napovedať o efektívnom fungovaní súdneho systému EÚ na území Slovenskej republiky, tzn. o spôsobe a úrovni zapojenia všeobecných súdov SR do systémov vzťahov k ostatným súdom EÚ a Súdnemu dvoru EÚ, ako aj aplikácie základných princípov fungovania tohto systému v kontexte pravidiel práva Európskej únie, ktoré z pohľadu právnej sily dominuje nad právom vnútroštátnym a medzinárodným.

Pripomínam, že pojem súdny systém Európskej únie nie je vôbec akademický termín,[1] [2] ale reálne existujúci mechanizmus, ktorého právomoci a funkcie vymedzuje najmä primárne úniové právo a špecifikuje judikatúra Súdneho dvora. Súdny systém Únie je spojený s úniovým právom a právom členských štátov. Keďže právo Únie pôsobí a je vykonávané na úniovej aj na vnútroštátnej úrovni, súdny systém Únie zahŕňa inštitucionálne, tak Súdny dvor EÚ, ako aj vnútroštátne súdy členských štátov, pričom obe zložky tohto súdneho systému kontrolujú dodržiavanie úniového právneho poriadku[3]. Úlohou Súdneho dvora EÚ je zabezpečiť dodržiavanie autonómie právneho poriadku Únie a úlohou členských štátov (najmä všeobecných a ústavných súdov) je podľa zásady lojálnej spolupráce najmä zabezpečiť, aby sa na ich území uplatňovalo a dodržiavalo právo Únie[4]. Podľa nového znenia čl. 19 ods. 1 ZEÚ sú členské štáty EÚ naviac povinné stanoviť v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie, prostriedky nápravy potrebné na zabezpečenie účinnej právnej ochrany. Vnútroštátne súdy členských štátov vykonávajú v spolupráci so Súdnym dvorom EÚ funkciu, ktorá im je pridelená spoločne s cieľom zabezpečiť dodržiavanie úniového práva.[5] Plniac si túto úlohu sú vnútroštátne súdy členských štátov úniovými súdmi so všeobecnou pôsobnosťou a disponujú plnými právomocami.[6] Zakladajúce zmluvy teda nevytvorili autonómnu súdnu moc EÚ zriadením len Súdneho dvora EÚ, ale „súdnu moc prepojenú“ s vnútroštátnymi súdmi členských štátov, ktoré v rámci svojej územnej pôsobnosti zabezpečujú úplné uplatňovanie práva Únie. Tento model nemožno zamieňať s usporiadaním súdnictva v zložených štátoch (najmä federatívnych), nakoľko medzi Súdnym dvorom EÚ a súdmi členských štátov nie je hierarchický vzťah podradenosti resp. nadradenosti, ale vzťah vzájomnej spolupráce.[7] V tejto súvislosti vnútroštátnym súdom a Súdnemu dvoru EÚ prináleží, aby zabezpečili plné uplatnenie práva Únie vo všetkých členských štátoch a súdnu ochranu práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci z uvedeného práva vyplývajú.[8]

Z vyššie uvedeného pokladám za dôležité preskúmať vzťah medzi súdmi Slovenskej republiky a Súdnym dvorom EÚ, ako aj spôsob aplikácie práve jeho judikatúry, ktorá tvorí najdôležitejší komponent úniového práva.

1. Spolupráca súdov Slovenskej republiky so Súdnym dvorom EÚ

Úroveň spolupráce súdov SR a Súdneho dvora EÚ je priamo definovaná prejudiciálnym konaním podľa čl. 267 ZFEÚ. Cieľom prejudiciálneho konania, ktoré tvorí viac než polovicu nápadu Súdneho dvora, je zabezpečiť jednotný výklad a aplikáciu práva Únie, a nie riešiť konkrétne spory, ktoré sú v právomoci vnútroštátnych súdov. Prejudiciálne konanie je teda nepriamym a nesporovým konaním, ktoré sa môže začať na návrh vnútroštátneho súdneho orgánu. Práve vďaka prejudiciálnemu konaniu došlo k formulovaniu najdôležitejších zásad práva Únie, ako sú napríklad priamy účinok a prednosť práva Únie.[9] Súdny dvor EÚ označil prejudiciálne konanie za osobitnú formu súdnej spolupráce, prostredníctvom ktorej by sa vnútroštátny súd a Súdny dvor mali v rámci svojich právomocí priamo a vzájomne usilovať o rozhodnutie veci tak, aby bola zaručená jednotná aplikácia a jednotný výklad práva Únie vo všetkých členských štátoch.[10] Prejudiciálne konanie je najmä v pristupujúcich členských štátoch EÚ dôležitým nástrojom na potvrdenie účinkov prameňov práva EÚ a základných princípov jeho fungovania na území nového členského štátu, jeho výsledok – prejudiciálny rozsudok Súdneho dvora EÚ – slúži ako autorita, voči politickým, ale najmä domácim právnym konštrukciám, najmä ústavným, ktoré sú nezlučiteľné s pravidlami EÚ.

Vo svojom príspevku „Analýza súčasného stavu aplikácie komunitárneho práva súdnymi orgánmi Slovenskej republiky“11 (ďalej aj ako „pôvodný príspevok“) uverejneného pri príležitosti piateho výročia členstva Slovenskej republiky v EÚ som konštatoval, že slovenské vnútroštátne súdy iniciovali za obdobie od 1.5. 2004 do 1.5. 2009 celkove len dve prejudiciálne konania a nebolo podľa nich možno uskutočniť všeobecne platné závery o trende spolupráce súdov SR so Súdnym dvorom EÚ či o spôsobe aplikácie práva EÚ.

Ďalších päť rokov možnosti a aj povinnosti realizovať prejudiciálne konanie podľa čl. 267 ZFEÚ mohlo priniesť „pravdu“ o chápaní tejto formy spolupráce so Súdnym dvorom EÚ a úrovni aplikácie úniového práva EÚ. Je nutné „slovenské“ prejudiciálne otázky (tzn. prejudiciálne otázka podané Súdnemu dvoru všeobecnými súdmi SR) preskúmať podrobnejšie, nakoľko diferencovať je nutné z viacerých hľadísk.

Od 1.5. 2009 do 30.4. 2014 podali všeobecné súdy SR Súdnemu dvoru ďalších 22 prejudiciálnych otázok, podľa jednotlivých rokov nasledovne:

od 1.5. 2009 2010 2011 2012 2013 do 30.4. 2014
1 5 3 9 4 0
C-240/09 C-76/10 C-165/11 C-22/12 C-34/13
C-416/10 C-252/11 C-30/12 C-153/13
C-453/10 C-433/11 C-68/12 C-459/13
C-504/10 C-373/12 C-558/13
C-599/10 C-460/12
C-470/12
C-482/12
C-496/12
C-543/12

Z uvedených 22 prejudiciálnych konaní je 19 skončených, s výnimkou konania C- 543/12 Zeman, konania vo veci C-34/13 Kušionová a C-459/13 Široká. Domnievam sa, že je tiež možné zhodnotiť efektivitu daných prejudiciálnych otázok a konaní, podľa druhu rozhodnutia Súdneho dvora (rozsudok, [11] „odôvodnené uznesenie“[12]), resp. spôsobu skončenia konania (odpovedaním na otázky, zastavením konania pre späťvzatie otázky, zastavením konania pre neprípustnosť otázky) a to za celé obdobie členstva SR v EÚ, tzn. od 1. mája 2004 (pre všetkých 21 skončených prejudiciálnych konaní).

Rozsudok Odôvodnené uznesenie Uznesenie – zastavenie (späťvzatie) Uznesenie – neprípustnosť
9 2 7 3
C-240/09 VLK C-456/07 Mihal C-252/11 Šujetová C-302/07 Kovaľský
C-416/10 Križan C-76/10 Pohotovosť C-30/12 Marcinová C-433/11 SKP
C-453/10 Perenič C-373/12 GIC Cash C-153/13 Pohotovosť
C-504/10 Tanoarch C-460/12 SKP
C-599/10 SAG ELV C-482/12 Macinský[13]
C-165/11 Profitube C-496/12 Myjava
C-22/12 Haasová C-558/13 CD Consulting
C-68/12 SLSP
C-470/12 Pohotovosť

Z vyššie uvedeného prehľadu za desať rokov členstva SR v EÚ je možné konštatovať, že jedným z významných faktov slovenských prejudiciálnych otázok zostáva častý prípad zastavenia prejudiciálneho konania z dôvodu spaťvzatia prejudiciálnej otázky samotným vnútroštátnym súdom. Ak k siedmym takýmto prípadom pripočítame tri otázky, ktoré boli uznesením Súdneho dvora zamietnuté ako neprípustné, bilancia „úspešných“ prejudiciálnych konaní a tých „neúspešných“ nie je optimálna, takmer polovica z doteraz 21 skončených prejudiciálnych konaní (celkovo 10 konaní) neskončí meritórnym rozhodnutím, odpoveďou Súdneho dvora, ktorú vnútroštátny súd zohľadní vo svojom hlavnom konaní. Stručne povedané, polovica prejudiciálnych konaní slovenských vnútroštátnych súdov je mrhaním času súdneho konania (dokonca viac ako polovica, ak dva prípady vo veciach C-456/07 Mihal a C-76/10 Pohotovosť rozhodol Súdny dvor odôvodneným uznesením z dôvodu, že odpoveď na položené prejudiciálne otázky mohol vnútroštátny súd vyvodiť z predošlej judikatúry Súdneho dvora EÚ[14]).

V porovnaní s dvomi prejudiciálnymi otázkami podanými počas prvých piatich rokov členstva SR v EÚ, z ktorých prvé konanie vo veci C-302/07 Kovaľský bolo Súdnym dvorom zastavené, keďže prejudiciálne otázky boli neprípustné a druhé konanie vo veci C-456/07 Mihal, skončilo odôvodneným uznesením a odkazom Súdneho dvora na svoju skoršiu judikatúru[15], teda nemožno konštatovať zásadnú efektivitu prejudiciálnych konaní iniciovaných súdmi Slovenskej republiky. Napriek uvedenému je vhodné uviesť naviac poslednú štatistiku slovenských prejudiciálnych konaní, a to ich rozdelením podľa súdu, ktorý prejudiciálnu otázku podal. Z celkového počtu podaných prejudiciálnych otázok všeobecnými súdmi SR (za obdobie desiatich rokov celkovo 24 konaní), sa totiž do dialógu so Súdnym dvorom EÚ zapojilo len päť vnútroštátnych súdov SR, z ktorých dva súdy iniciovali po jednom prejudiciálnom konaní, tzn. 22 prejudiciálnych konaní iniciovali len tri súdy SR.

Najvyšší súd SR Krajský súd PO Okresný súd PO Okresný súd SK Okresný súd BJ
9 10 3 1 1
C-456/07 C-302/07 C-453/10 C-470/12 C-153/13
C-240/09 C-76/10 C-30/12
C-416/10 C-252/11 C-482/12
C-504/10 C-433/11
C-599/10 C-22/12
C-165/11 C-373/12
C-68/12 C-460/12
C-543/12 C-496/12
C-459/13 C-34/13
C-558/13

Z deviatich prejudiciálnych konaní iniciovaných Najvyšším súdom SR je sedem konaní skončených, dve konania (C-543/12 Zeman a C-459/13 Široká) stále prebiehajú (jún 2014). V spojení so štatistikou o „úspešnosti“ prejudiciálnych konaní možno konštatovať, že iba prvá prejudiciálna otázka NS SR vo veci C- 456/07 Mihal skončila odôvodneným uznesením, všetky ostatné skončili rozsudkom Súdneho dvora vo veci samej, viaceré z nich boli významné z hľadiska aplikácie práva EÚ v rámci ústavných pravidiel SR (napr. konanie C-416/10 Križan), alebo v rámci samotného fungovania prameňov práva EÚ (napr. konanie C-240/09 VLK). Aj ďalšie konania hľadali odpovede na viaceré otázky v rámci verejného obstarávania, hospodárskej súťaže, či daňového práva.

Následné hodnotenie ostatných súdov v spojení s vyššie uvedenými štatistikami nemôže byť priaznivé, možno s výnimkou Okresného súdu Svidník, ktorý sa vo svojom konaní C-470/12 Pohotovosť c/a Vašut dočkal dňa 27.2. 2014 rozsudku Súdneho dvora, v ktorom podal výklad smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, najmä čl. 6 ods. 1, čl. 7 ods. 1 a čl. 8 tejto smernice, v spojení s čl. 38 a 47 Charty základných práv Európskej únie tak, že nebránia vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej sa nepripúšťa vedľajšie účastníctvo združenia na ochranu spotrebiteľov na podporu spotrebiteľa, proti ktorému sa vedie exekučné konanie na základe právoplatného rozhodcovského rozsudku. Aj v tomto konaní však spolupráca a dialóg medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnym súdom neprebiehali hladko. Z návrhov generálneho advokáta Nilsa Wahla nie je možné prehliadnuť konštatovanie v bode 34 jeho stanoviska, že „je nepochybne prekvapujúce a poľutovaniahodné, že vnútroštátny súd predovšetkým nepovažoval za potrebné informovať Súdny dvor o prekážke konania, ktorá nastala sotva mesiac po podaní tohto návrhu na začatie prejudiciálneho konania, a následne, napriek výzve Súdneho dvora, neuviedol presné dôvody, pre ktoré sa domnieval, že konanie vo veci samej stále prebieha, hoci medzi exekučným konaním na vnútroštátnej úrovni a týmto návrhom na začatie prejudiciálneho konania je absolútna vzájomná závislosť.“16 Zaujímavým, v prípade späťvzatia žaloby navrhovateľom v hlavnom konaní pred vnútroštátnym súdom bude napríklad aj spôsob, akým tento následne rozhodne o trovách prejudiciálneho konania.[16] [17]

Naopak prejudiciálne konanie Okresného súdu Bardejov v obdobnej veci C-153/13, Pohotovosť c/a Soroka skončilo neúspešne odmietnutím Súdneho dvora pre zjavnú neprípustnosť súdom položených prejudiciálnych otázok, z dôvodu ratione temporis (viď nižšie). Naviac sa Okresný súd Bardejov nepresvedčil, že rovnakú prejudiciálnu otázku už podal štyridsať kilometrov vzdialený Okresný súd Svidník v auguste 2012, tzn. takmer pol roka pred ním (pritom rozhodnutie o prerušení konania a podaní prejudiciálnych otázok zrejme súd vyhotovoval viac než mesiac, keďže rozhodol 15. februára 2013 a rozhodnutie doručil Súdnemu dvoru až 26. marca 2013).

Okresný súd Prešov podal tri prejudiciálne otázky v roku 2010, 2011 a 2012. Rozsudkom Súdneho dvora dostal Okresný súd Prešov odpovede len v rámci prvého, ním iniciovaného prejudiciálneho konania vo veci C-453/10 Perenič a Pereničová. Ostatné dve ním začaté konania skončili uznesením o zastavení. Napríklad v prejudiciálnom konaní vo veci C-482/12, Peter Macinský a Eva Macinská proti Getfin s. r. o. a Financreal s.r.o. začatom 29.10. 2012 boli o viac než rok neskôr dňa 21. novembra 2013 podané aj návrhy generálneho advokáta. Vec bola zastavená až uznesením zo 7. februára 2014. Žiaľ nedisponujem informáciou, či k späťvzatiu otázky došlo v dôsledku rázneho stanoviska generálneho advokáta, alebo z dôvodu späťvzatia žaloby navrhovateľmi v hlavnom konaní pred Okresným súdom Prešov.

Švédsky generálny advokát Nils Wahl totiž prejudiciálne otázky Okresného súdu Prešov nešetril. Hneď v úvode svojho stanoviska[18] konštatuje: „Súdny dvor je riadnym súdnym orgánom. Jeho úlohou je rozhodovať v právnych sporoch medzi účastníkmi konania na základe hmotnoprávnych a procesných právnych noriem. Vydáva záväzné rozhodnutia a v zásade neposkytuje poradné stanoviská k hypotetickým otázkam. V tejto súvislosti sa prejednávaná vec javí ako vec, ktorá vykazuje všetky vlastnosti úplne abstraktnej situácie, a nie je vôbec zrejmé, prečo je rozhodnutie Súdneho dvora o prejudiciálnej otázke nevyhnutné. Tak ako v legislatívnom procese vedie vychádzanie z neštandardných právnych situácií k nekvalitnému právnemu poriadku, o to viac neexistujúce právne spory vedú k ešte horšej judikatúre. Tak je to nanešťastie aj vo veci samej, hoci spor, v rámci ktorého bola Súdnemu dvoru predložená otázka v tomto konaní, je dosť významný. Opätovne ide o prípad, keď snaha o dosiahnutie efektívnejšieho výkonu súdnictva stojí oproti právu na účinnú súdnu ochranu – konkrétne ochranu spotrebiteľov.“. Generálny advokát Nils Wahl navrhol prejudiciálne otázky zamietnuť ako zjavne neprípustné. Nakoniec je potrebné vyhodnotiť „prejudiciálnu aktivitu“ slovenského „rekordmana“ v počte podaných prejudiciálnych otázok (10 otázok z celkového počtu 22) a to Krajského súdu v Prešove.

Vôbec prvé slovenské prejudiciálne konanie bolo iniciované práve Krajským súdom v Prešove, jeho tri prejudiciálne otázky v konaní C-302/07 Kovaľský boli neprípustné, nakoľko sa týkali výkladu Dohovoru o ochranu ľudských práv a základných slobôd, ktorý medzi pramene práva EÚ doposiaľ nepatrí. Zo zvyšných 9 prejudiciálnych konaní iniciovaných Krajským súdom v Prešove od roku 2010 je 8 konaní skončených (neskončené je prejudiciálne konanie vedené pod spisovou značkou C-34/13, ktoré začalo v januári 2013). Konanie vo veci C- 76/10 Pohotovosť bolo skončené vydaním odôvodneného uznesenie Súdneho dvora dňa 16.11. 2010 a len jediné konanie (ktoré sa netýkalo ochrany spotrebiteľa) skončilo rozsudkom, a to vo veci C-22/12 Haasová. Ostatná a prevažná väčšina návrhov na začatie prejudiciálneho konania podľa čl. 267 ZFEÚ podaná Krajským súdom v Prešove skončila neúspechom – 5 konaní Súdny dvor zastavil pre späťvzatie návrhu a jedno konanie vyhlásil Súdny dvor za neprípustné (C-433/11 SKP). Stručne povedané, 6 z 8 prejudiciálnych konaní Krajského súdu v Prešove bolo neúspešných. Uvedená štatistika nerobí z Krajského súdu v Prešove seriózneho partnera Súdnemu dvoru EÚ. Nebolo by úplné nehľadať dôvody uvedeného stavu, najmä pokiaľ ide o päť zastavených konaní z dôvodu späťvzatia návrhu krajským súdom, len na jeho strane. Totiž späťvzatie môže byť spôsobené najmä späťvzatím návrhu samotným žalobcom v hlavnom konaní, následkom čoho je späťvzatie prejudiciálneho návrhu vnútroštátnym súdom obligatórne. Napriek uvedenému sa domnievam, keďže vo všetkých týchto piatich konaniach existoval rôzny žalobca, že prejudiciálne otázky boli položené predčasne a uznesenie súdu o prerušení konania a položení prejudiciálnych otázok bolo pre účastníkov sporu prekvapením a toto z najväčšou pravdepodobnosťou považovali za neefektívne a unáhlené.

Dňa 4.7. 2014 podal Krajský súd v Prešove dvadsiatu piatu slovenskú prejudiciálnu otázku (podanú tak počas „jedenásteho“ roka členstva SR v EÚ), ktorá je jeho jedenástym prejudiciálnym konaním v poradí. Ide o vec CD Consulting a rovnakú prejudiciálnu otázku, akú položil tento súd v konaní C- 558/13 a týka sa výkladu smernice Rady 93/13/EHS a smernice 87/102/EHS, tzn. ochrany spotrebiteľa. Pripomeňme, že žiadne prejudiciálne konanie týkajúce sa otázok vo veciach spotrebiteľských sporov podaných Krajským súdom v Prešove neskončilo rozsudkom Súdneho dvora. Domnievam sa, že aj táto prejudiciálna otázka je nepresná, nakoľko ignoruje procesný rámec vnútroštátneho súdu, na základe ktorého súd rozhoduje, a tým je európske konanie s nízkou hodnotou sporu[19] [20] a je najmä hypotetická, keďže v tomto konaní je odporca pasívny a proti tvrdenej pohľadávke sa nebráni. Podľa čl. 7 ods. 3 nariadenia o európskom konaní s nízkou hodnotou sporu, ak odporca na výzvu súdu neodpovedá, tzn. „nedoručí odpoveď dotknutej strany v lehote ustanovenej v článku 5 ods. 3, alebo 6, súd vydá rozsudok o pohľadávke“. Ani podľa zahraničnej právnej doktríny „súd nemôže postupovať podľa ods. 2 a žiadať doplňujúce informácie, vykonávať dokazovanie alebo nariaďovať ústne pojednávanie“20. V znení prejudiciálnej otázky sa však povinnosť ex offo preskúmavania neprijateľných podmienok v spotrebiteľskej úverovej zmluve týka vnútroštátneho hmotného práva.[21]

Záverom analýzy v tejto časti možno uviesť, že prejudiciálne konanie je forma priamej spolupráce medzi Súdnym dvorom Európskej únie a súdmi členských štátov, v rámci ktorej platí zásada, že jedine vnútroštátny súd členského štátu je oprávnený určovať obsah prejudiciálnej otázky, ktorú Súdnemu dvoru položí, ako aj čas, kedy sa tak rozhodne urobiť.

Zo znenia a systematiky článku 267 ZFEÚ vyplýva, že prejudiciálne konanie v prvom rade predpokladá, že pred vnútroštátnymi súdmi skutočne prebieha konanie, v rámci ktorého majú vydať rozhodnutie, pri ktorom budú môcť zohľadniť rozsudok v prejudiciálnom konaní.[22] Ďalej opodstatnením návrhu na začatie prejudiciálneho konania nie je formulovanie poradných názorov na všeobecné alebo hypotetické otázky, ale potreba efektívneho riešenia sporu.[23] Právomoc Súdneho dvora nemôže byť uplatňovaná abstraktne, ale musí byť spojená so skutočne položenou otázkou vo veci samej. Ak by tomu tak nebolo, existovalo by veľké riziko, že Súdny dvor sa stane súčasťou právnej debaty, ktorá v konečnom dôsledku nemá vzťah k výkladu práva Únie.[24]

Iniciovanie prejudiciálnej otázky nie je prísne formalizované,[25] Súdny dvor môže naviac položené otázky vnútroštátneho súdu spresniť. Domnievam sa, že napriek tomu najmä z dôvodu procesnej ekonómie nie je vhodné, ak vnútroštátny súd, najmä prvostupňový, položí prejudiciálnu otázku bez ohliadnutia sa za už existujúcou judikatúrou Súdneho dvora v príslušnej oblasti, bez prieskumu, či už obdobnú otázku nepoložil iný súd, prípadne či odpoveď na jeho otázku je možné vyvodiť z judikatúry vyšších súdov. Zdá sa, že v niektorých konaniach, ako okrem iného konštatoval aj generálny advokát Nils Wahl, sa okresné či krajské súdy snažia prejudiciálnym konaním zjednotiť, zmeniť či doplniť judikatúru Najvyššieho súdu SR.

Aj vzhľadom na vysoký počet neúspešných, slovenskými súdmi začatých prejudiciálnych konaní, z dôvodu neskoršieho späťvzatia návrhu samotným súdom (aj ako dôsledok späťvzatia žaloby alebo uzatvoreného zmieru) mám jednoznačne za to, že je vhodnejšie, ak pred podaním prejudiciálnej otázky súd obom protistranám umožní vyjadriť sa k prejednávanej veci.[26]

2. Aplikácia úniového práva a faktor času

Aj v rámci vyššie uvedených neúspešných prejudiciálnych otázok sa naďalej vyskytuje limitujúci faktor času, ktorý podmieňuje právomoc Súdneho dvora EÚ v rámci prejudiciálneho konania. Tento faktor pritom súdy SR nie vždy náležite zohľadňujú.

K otázkam rozhodného dátumu aplikácie úniového práva som sa venoval aj v pôvodnom príspevku. Uviedol som, že v právnej vede a ani v rámci rozhodovacej činnosti súdov Slovenskej republiky sa problematike okamihu záväznosti
úniového práva pre vnútroštátne súdy pristupujúcich členských štátov nevenovala zásadná pozornosť, okrem uvedenia dňa 1. mája 2004 ako dátumu nadobudnutia platnosti Zmluvy o pristúpení SR a ostatných štátov k EÚ a tým aj záväznosti a účinnosti zakladajúcich zmlúv a sekundárneho práva na území SR.

Aplikáciu úniového práva možno z hľadiska časovej pôsobnosti rozlične posudzovať najmenej v rámci piatych prípadov:

i) z pohľadu aplikácie priameho účinku normy úniového práva,

ii) z pohľadu aplikácie nepriameho účinku normy úniového práva,

iii) z pohľadu priamej aplikácie hmotnoprávnej úniovej normy,

iv) z pohľadu priamej aplikácie procesnoprávnej úniovej normy,

v) a osobitne z pohľadu aplikácie čl. 257 ZFEÚ a inštitútu zákonného sudcu, resp. možnosti či povinnosti vnútroštátneho súdu iniciovať prejudiciálne konanie a následnú incidenčnú právomoc Súdneho dvora EÚ.

Časové aspekty záväznosti a priamej alebo nepriamej aplikácie úniového práva na území Slovenskej republiky, vyplývajú z predovšetkým z práva EÚ samotného, ako aj z vnútroštátneho práva Slovenskej republiky, najmä z:

i) ustanovení Zmluvy o pristúpení SR a ostatných štátov k EÚ z roku 2003, vrátane Aktu o podmienkach pristúpenia a prílohy XIV,

ii) ustanovení procesných a hmotnoprávnych noriem EÚ,

iii) judikatúry Súdneho dvora EÚ,

iv) Ústavy Slovenskej republiky (pozri najmä čl. 7 ods. 2 Ústavy SR).

Z ustanovenia článku 2 Aktu o podmienkach pristúpenia, ktorý tvorí neoddeliteľnú súčasť Zmluvy o pristúpení, je zrejmé, že ustanovenia pôvodných zakladajúcich zmlúv (primárneho práva EÚ) a aktov prijatých inštitúciami EÚ (sekundárne právo EÚ) pred ich pristúpením, sú pre nové členské štáty záväzné odo dňa ich pristúpenia, t. j. od nadobudnutia platnosti aténskej Zmluvy o pristúpení (1. máj 2004) s ohľadom na temporálne alebo trvalé derogácie v nej uvedené. Nové členské štáty sú rovnako okamihom pristúpenia považované za adresátov smerníc a rozhodnutí v zmysle článku 288 ZFEÚ za predpokladu, že tieto smernice a rozhodnutia boli adresované všetkým členským štátom. Odo dňa pristúpenia musia nové členské štáty dosiahnuť súlad svojich právnych poriadkov s ustanoveniami smerníc a rozhodnutí v zmysle článku 288 ZFEÚ, pokiaľ v prílohách uvedených v článku 24 alebo v ktoromkoľvek inom ustanovení Aktu nie je stanovená iná lehota (pozri čl. 53 a 54 tohto aktu).

Vyššie uvedené ustanovenia Aktu o podmienkach pristúpenia ako aj príslušná judikatúra Súdneho dvora[27] sa odvolávajú na teóriu tzv. okamžitého účinku úniového práva na území nových členských štátov, t. j. jeho platnosti a účinnosti okamihom pristúpenia ab initio na všetky právne vzťahy vzniknuté pred pristúpením, ktoré nezanikli, resp. ich účinky (práva, povinnosti, nároky atď.) naďalej pretrvávajú, ak nie je v prechodných ustanoveniach zmluvy o pristúpení (t. j. v prílohe XIV Aktu o podmienkach pristúpenia pokiaľ ide o Slovenskú republiku) alebo v samotnom sekundárnom akte uvedené inak (pozri). Aj v tejto súvislosti je možné hovoriť o nepravej retroaktivite, t. j. o prípade, keď aplikáciou nového práva dochádza k zmene právneho vzťahu – vzájomných práv a povinností založených a upravených skoršou právnou úpravou, avšak len pokiaľ ide o aplikácie priameho účinku a v zásade len procesnoprávnej normy úniového práva. Primárne a sekundárne právo Únie teda nepôsobilo na území SR odo dňa pristúpenia ako celok a bez výnimiek. Z čl. 2 a čl. 10 Aktu o podmienkach pristúpenia ďalej vyplýva uplatňovanie primárneho a sekundárneho práva s ohľadom na rôzne prechodné opatrenia (napr. čl. 34 tohto aktu), resp. temporálne derogácie, ktoré sú uvedené v tomto akte alebo v jeho prílohách buď konkrétne (napr. body 2 a 3 prílohy XIV tohto aktu), alebo neurčito s možnosťou ich zavedenia počas určitého obdobia (napr. čl. 38 a bod 2 prílohy XIV tohto aktu).

Súdy Slovenskej republiky však k 1.5. 2004 rozhodovali spory z právnych vzťahov, ktoré boli založené, zmenené, naplnené, resp. sporné ešte pred pristúpením SR do EÚ. Pokiaľ ide o aplikáciu hmotnoprávnych noriem nielen vnútroštátneho, ale aj úniového práva, tieto je nutné aplikovať v takom znení, v akom boli účinné v okamihu, v ktorom nastala právna skutočnosť, ktorá je predmetom sporu. Aplikácia nepriameho účinku noriem úniového práva vnútroštátnymi súdmi však prichádzala do úvahy ešte pred pristúpením k EÚ a to na právnom základe tzv. asociačných dohôd[28] a následnej judikatúre najvyššími súdmi. Napríklad cestu k nepriamej aplikácii transponovaných ustanovení smerníc v rámci aplikácie (výkladu) vnútroštátneho práva v období pred vstupom Českej republiky do Európskej únie vydláždil Ústavný súd ČR v rámci abstraktnej kontroly ústavnosti najmä svojim nálezom zo dňa 16.10. 2001, sp.zn. Pl. ÚS 5/01 („kvóty na mlieko“). Následne české najvyššie súdy (Najvyšší súd ČR ako i Najvyšší správny súd ČR) rozpoznali zásadu výkladu „aproximovaného“ vnútroštátneho práva v súlade s úniovým právom na základe čl. 69 a 79 Asociačnej dohody, „ktorá bola kľúčovou dohodou upravujúcou vzťahy medzi Českou republikou a Európskymi spoločenstvami v období pred vstupom“[29]. Povinnosť aplikovať nepriamy účinok ustanovení práva EÚ (najmä smerníc) existovala pred pristúpením k EÚ vždy vtedy, ak:

i) aplikované vnútroštátne právo bolo prijímané z dôvodu jeho aproximácie s úniovým právom a týkalo sa oblastí spadajúcich do rozsahu čl. 70 Asociačnej dohody[30],

ii) neexistujú iné racionálne dôvody opačného výkladu, súvisiace najmä s výslovným úmyslom zákonodarcu prijať odlišnú právnu úpravu do obdobia pristúpenia štátu k EÚ a

iii) posudzovaný právny vzťah vznikol po nadobudnutí účinnosti „aproximovanej“ vnútroštátnej normy.

V pôvodnom príspevku sme konštatovali, že ani pred pristúpením SR k EÚ (najmä od okamihu platnosti Asociačnej dohody SR a EÚ), ani počas prvých piatych rokoch členstva Ústavný súd SR ani Najvyšší súd SR obdobnú povinnosť nepriamej aplikácie práva EÚ nižším súdom nestanovili, napriek tomu sa tieto v argumentácii snažili transponované ustanovenia vnútroštátnych predpisov komparovať s pôvodným zdrojom a ich účelom v smerniciach.[31] Takýto postup len napĺňal princíp právnej istoty, aby rovnaké právne vzťahy regulované rovnakými predpismi boli vykladané zo strany súdov rovnako.

K časovým účinkom práva EÚ tiež možno priradiť temporálne aspekty možnosti podať prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru a naplniť tak procesnú normu ustanovenia čl. 257 ZFEÚ, resp. časovú pôsobnosť právomoci Súdneho dvora na položenú prejudiciálnu otázku odpovedať. V tomto kontexte sme aj v pôvodnom príspevku konštatovali, že od „veľkého“ pristúpenia desiatich nových členských štátov k EÚ v roku 2004 sa uplatnila revidovaná judikatúra Súdneho dvora, počnúc jeho rozsudkom vo veci Ynos[32] z januára 2006. Na rozdiel od predchádzajúcej judikatúry Súdneho dvora[33], tento konštatoval, že nemá právomoc rozhodovať o prejudiciálnych otázkach, ak „okolnosti skutkového stavu konania vo veci samej predchádzali pristúpeniu Maďarskej republiky k Európskej únii“. Na uvedenú judikatúru reagoval aj Ústavný súd SR[34] v prípadoch, kedy predmetom ústavných sťažností bolo porušenie práva na spravodlivý súdny proces, in concreto právo na zákonného sudcu podľa čl. 46 ods. 1 a 48 ods. 1 Ústavy SR a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, tzn. porušenie povinnosti položiť prejudiciálnu otázku súdom, „proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva“, v súlade s tretím odsekom čl. 267 ZFEÚ.

Význam slovného spojenia „okolnosti skutkového stavu konania vo veci samej predchádzajú pristúpeniu dotknutého štátu k Európskej únii“ Súdny dvor neskôr vyložil značne široko, s cieľom zrejme zahrnúť čo najväčší počet prípadov, predovšetkým vznik právneho vzťahu, z ktorého neskoršie spory rozhodujú všeobecné súdy, bez ohľadu na fázu súdneho alebo vykonávacieho konania a nadväznosť a súslednosť ďalších skutočností tohto právneho vzťahu (napr. tento vznikol pred pristúpením štátu k EÚ, ale predmetom súdneho sporu je jeho porušenie, ktoré nastalo až po pristúpení).

Všeobecné súdy Slovenskej republiky tento postoj Súdneho dvora a jeho potvrdenie judikatúrou Ústavného súdu SR akceptovali a za päťročnicu členstva SR v EÚ a účinnosti úniového práva iniciovali pravdepodobne aj z tohto dôvodu celkove len dve prejudiciálne konania (C-302 Kovaľský a C-456 Mihal).

O to nepochopiteľnejšie možno vnímať prejudiciálnu otázku položenú Okresným súdom Bardejov z 15. februára 2013 a doručenú Súdnemu dvoru 26. marca 2013, vo veci C-153/13, Pohotovosť s. r. o. proti Jánovi Sorokovi, ktorú Súdny dvor EÚ uznesením z 3. apríla 2014 odmietol práve z dôvodu, že ,z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že má právomoc vykladať právo Únie, len pokiaľ ide o jeho uplatňovanie v členskom štáte odo dňa pristúpenia tohto štátu k Únii (pozri rozsudky Ynos, C-302/04, EU:C:2006:9, bod 36; Telefónica O2 Czech Republic, C-64/06, EU:C:2007:348, body 22 a 23; CIBA, C-96/08, EU:C:2010:185, bod 14, ako aj uznesenie Semerdžiev, C-32/10, EU:C:2011:288, bod 25)“. Prejudiciálna otázka bola ďalšou v rade tých, ktoré sa týkali snahy súdov prostredníctvom výkladu smernice 93/13 pozmeniť základné princípy súkromného práva a tiež pravidlá civilného procesu. Ako Súdny dvor v uznesení uviedol, „v prejednávanej veci z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že zmluva o úvere, o ktorú ide vo veci samej, bola uzavretá 10. decembra 2002, teda pred pristúpením Slovenskej republiky k Európskej únii 1. mája 2004″. Súdny dvor si naviac neodpustil poznámku, že „už okrem toho uplatnil túto judikatúru vo vzťahu k návrhu na výklad smernice 93/13 v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere uzavretou pred pristúpením Slovenskej republiky (uznesenie SKP, C-433/11, EU:C:2012:702, bod 36)“. Aj v prípade prejudiciálnej otázky položenej Krajským súdom v Prešove vo veci C-433/11, SKP, k.s. proti Kvete Polhošovej, bola zmluva o nájme a kúpe spotrebného tovaru, ktoré bola predmetom sporu v rámci prejudiciálnej otázky, uzatvorená dňa 13. novembra 2001.

3. Aplikácia úniového práva ex officio a zásada iura novit curia

Okrem časových aspektov aplikácie práva EÚ možno nastoliť nemenej dôležitú otázku, či je sudca všeobecného súdu SR za každých okolností povinný z úradnej povinnosti aplikovať právo EÚ a to aj vtedy, ak sa jeho aplikácie (zakladajúcej zmluvy, všeobecnej právnej zásady práva EÚ, medzinárodnej dohody uzatvorenej EÚ, právneho aktu EÚ, či judikatúry Súdneho dvora EÚ) účastník súdneho konania, ktoré pred ním prebieha, nedomáha a či platí aj v tejto súvislosti zásada iura novit curia?[35]

Domnievam sa, že aplikácia práva súdom ex officio vychádza z dvoch základných predpokladov:

a) uplatnenia zásady iura novit curia a

b) posúdenia miery kogentnosti, resp. dispozitívnosti aplikovateľných noriem.

O obsahu a účinkoch zásady iuria novit curia aplikovateľnej v civilnom procese súčasná učebnicová literatúra slovenských civilistov takmer mlčí[36], jej existenciu však nespochybňujem. Podľa kontinentálnej tradície účastníci súdneho konania poskytujú súdu fakty (skutkové okolnosti) a súd na tieto samostatne aplikuje právo, ktoré sám vyhľadá, bez toho, aby šiel nad rámec požiadaviek, ktoré účastníci vzniesli.[37] Občas býva nesprávne pochopená v zmysle automatickej znalosti práva ako celku súdom, v personifikovanej rovine každým jednotlivým sudcom. V súvislosti s prienikom úniového práva do práva vnútroštátneho a rozšírenia zásady iura novit curia i na tento systém, panovala následne v nových členských štátoch určitá skepsa.[38]

Všeobecné súdy SR sa v súčasnosti aplikovateľnosti zásady iura novit curia dovolávajú[39], pričom zrejme vychádzajú z ustanovenia § 121 Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov,[40] [41] ktorý okrem iného konštatuje, že v súvislosti s dôkaznou povinnosťou účastníkov civilného konania netreba dokazovať nielen právne predpisy uverejnené alebo oznámené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, ale aj „právne záväzné akty, ktoré boli uverejnené v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev a v Úradnom vestníku Európskej únie“41 (t.j. najmä sekundárne právo EÚ). Uvedené je tak zrejme legislatívnym vyjadrením zásady iura novit curia v civilnom (občianskom i správnom súdnom) konaní tak vo vzťahu k publikovanému právu „slovenskému“, ako i právu úniovému a logickým dôsledkom nevyvrátiteľnej domnienky o znalosti všetkého, čo bolo v Zbierke zákonov (Úradnom vestníku EÚ) uverejnené.[42] Táto zásada znamená, že sudca je povinný poznať publikované právo (všeobecne záväzné právne predpisy), t.j. toto nie je v súdnom konaní nutné dokazovať. Úmyslom slovenského zákonodarcu teda bolo zásadu iura novit curia v civilnom konaní upraviť rovnako pre právne predpisy SR (vyhlásené v Zbierke zákonov), ako aj pre právne predpisy (záväzné akty) EÚ (tiež vyhlásené v Úradnom vestníku EÚ).

Dôsledky zásady iura novit curia môžeme rozdeliť na:

i. materiálno – hmotnoprávne, ktoré súd odkazujú na platné pramene práva, ktoré sú pre neho relevantné a ktorými je pri svojej rozhodovacej činnosti viazaný[43] s tým, že ich obsah mu je známy bez toho, aby jeho znenie museli účastníci konania pred ním dokazovať a

ii. formálno – procesné, ktoré ukladajú súdu samostatnú povinnosť podradiť účastníkmi opísané a súdom zistené skutkové okolností (nárok) pod určitú právnu normu a nebyť viazaný právnou kvalifikáciou, ktoré nároku dal buď navrhovateľ alebo druhý účastník konania.[44] Súd sa najmä nemôže vopred vzdať posúdenia návrhu podľa príslušných právnych ustanovení len preto, že ich navrhovateľ výslovne neoznačil,[45] čo je okrem iného aj potvrdením výlučnej právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony.[46]

Formálno – procesný dôsledok zásady iura novit curia napriek tomu neznamená bezvýnimočnú povinnosť súdu podradiť nárok účastníkov pod ním určenú právnu normu a nebyť viazaný ich právnou kvalifikáciou. Viazanosť súdu a najmä samotných účastníkov právom, je totiž limitovaná vylúčením tých právnych noriem, ktoré označujeme ako dispozitívne. Súd vždy aplikuje iba normy kogentné, aplikácia dispozitívnych noriem nastáva až sekundárne, pokiaľ sa účastníci nedohodli na odlišných pravidlách, vylučujúcich použitie dispozitívnych, najmä hmotnoprávnych noriem. Okrem toho, v civilnom konaní je súd návrhom účastníkov viazaný, v dôsledku čoho nemôže prisúdiť viac, ale tiež nemôže prisúdiť niečo iné, v súlade so zásadou non ultra petita, uvedenou v ustanovení § 153 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Súd môže prekročiť návrhy účastníkov a prisúdiť viac, než čoho sa domáhajú, iba vtedy, ak sa konanie mohlo začať aj bez návrhu alebo ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi.

Kogentné normy majú najmä ústavnoprávny základ, keďže podľa čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky môže každý konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. Ani zákonodarca však nie je obmedzený pri ukladaní povinností, obmedzení alebo zákazov, podľa čl. 13 ods. 4 Ústavy musí pri obmedzovaní základných práv a slobôd dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ. Ako bližšie uviedol Ústavný súd SR vo svojom náleze z 25. mája 1999, sp.zn. PL. ÚS 37/1999, „ak si to nevyhnutne vyžaduje ochrana osobitne dôležitých hodnôt“, resp. „v akej to rozumná úvaha o všeobecnom prospechu pripúšťa za účelné“. Je snáď nepochybné, že kogentné normy by rovnako mali podliehať ústavnoprávnym limitom.

Právo Európskej únie nestanovuje výslovne pravidlo iura novit curia a následne ani procesné podmienky aplikácie úniového práva vnútroštátnymi súdmi ex officio. V relevantných prameňoch práva EÚ nie je zakotvená ani nevyvrátiteľná domnienka o znalosti aktov EÚ. Vychádzajúc z úniovej zásady procesnej voľnosti (autonómie), v prípade ak neexistuje osobitná úniová úprava, právny poriadok každého členského štátu musí určiť príslušné súdy a stanoviť procesné normy, ktoré sa uplatnia v konaniach o žalobách týkajúcich sa ochrany práv, ktoré právnym subjektom vyplývajú z úniového práva a zabezpečia tak účinnú ochranu práv vyplývajúcich z právneho poriadku Únie.[47] Uvedená zásada je modifikovaná Súdnym dvorom, zásadou rovnocennosti a účinnosti.[48]

V súvislosti s povinnosťou vnútroštátnych súdov aplikovať úniové právo v súlade so zásadami rovnocennosti a účinnosti, sa v prejudiciálnych konaniach pred Súdnym dvorom iniciovaných aj všeobecnými súdmi SR vynorila otázka, či najmä zásadu efektivity neporušujú vnútroštátne procesné ustanovenia, zakotvujúce zásadu non ultra petita, podľa ktorej súd nemôže vždy prihliadať na právne dôvody, ktoré by ex officio vzniesol sám, pretože niekedy je povinný pridŕžať sa predmetu sporu a prihliadať len na dôvody vznesené účastníkmi konania a môže svoje rozhodnutie oprieť len o skutkové okolnosti, ktoré mu boli predložené. Súdny dvor v zásade judikoval, že „povinnosť prihliadať na úniové normy z úradnej moci, môže byť preto obmedzená v prípadoch, ak procesná iniciatíva prináleží účastníkom konania a v dôsledku toho môže súd konať ex officio iba vo výnimočných prípadoch vo verejnom záujme. Takýto postup je v súlade s právom na obhajobu a požiadavkou riadneho priebehu konania, aby nedochádzalo k prieťahom v dôsledku posudzovania nových dôvodov“.[49]

Na druhej strane sa však v súlade so zásadou účinnosti niektoré ustanovenia práva Únie považujú za kogentné, resp. za ustanovenia verejného poriadku, na ktoré musí súd vo verejnom záujme prihliadať z úradnej moci, bez ohľadu na návrhy účastníkov konania a zásadu non ultra petita. Ide napríklad o základné ustanovenia týkajúce sa ochrany hospodárskej súťaže,50 ustanovenia o zákaze diskriminácie51, ale najmä ustanovenia o ochrane spotrebiteľa.

Práve v oblasti spotrebiteľského práva Súdny dvor judikoval kogentný charakter ustanovení smernice 93/13, ktorej „systém ochrany vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k tomu, že pristúpi na podmienky vopred pripravené predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah“.52 Vzhľadom na také znevýhodnené postavenie jednej zo zmluvných strán „článok 6 ods. 1 smernice 93/13 zaväzuje členské štáty stanoviť, aby nekalé podmienky podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné pre spotrebiteľa. Ako vyplýva z judikatúry, ide o kogentné ustanovenie smerujúce k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu zaviesť rovnosť‘.53 Nekalé podmienky v spotrebiteľských zmluvách a kogentnosť úniovej úpravy je aj v súčasnosti niekoľkokrát opakovaná Súdnym dvorom. V „slovenskej kauze“ C-76/10, Pohotovosť proti Ivete Korčkovskej Súdny dvor zopakoval tézu z rozsudku Asturcom, podľa ktorej ak „vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozhodnutia, musí podľa vnútroštátnych procesných pravidiel aj bez návrhu preskúmať rozpor rozhodcovskej doložky s vnútroštátnymi predpismi v oblasti verejného poriadku, musí takisto preskúmať aj bez návrhu nekalú povahu tejto doložky v súvislosti s článkom 6 smernice 93/13 hneď po tom, ako je súd oboznámený s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel“.54 Vnútroštátny súd, „ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon rozhodcovského rozhodnutia, môže zastaviť aj bez návrhu výkon tohto rozhodcovského rozhodnutia, ak toto ukladá dotknutej strane povinnosť plnenia, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, je tento súd povinný, pokiaľ má na tento účel k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave, aj bez návrhu posúdiť v rámci exekučného konania nekalú povahu sankcie obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom“.55

Práve uvedenou „doktrínou ex offo“ v spotrebiteľských sporoch zavŕšim vybrané aspekty aplikácie úniového práva súdmi Slovenskej republiky po desiatich rokoch členstva v EÚ.

4. Aplikácia úniového práva v spotrebiteľských sporoch

Zrejme v žiadnej oblasti práva EÚ nedošlo k takému úsiliu pri jeho priamej alebo nepriamej aplikácii, ako v oblasti spotrebiteľského práva. Druhým dychom možno konštatovať, že žiadny iný typ sporov a konaní nespôsobil slovenskému súdnictvu v poslednej dekáde toľko ťažkostí, ako spory v tzv. spotrebiteľských veciach. Ťažkosťami máme na mysli enormný počet žalôb a konaní pred všeobecnými súdmi, ako aj pred Ústavným súdom SR v týchto sporoch, pričom jediná pohľadávka/resp. sporné porušenie zmluvnej povinnosti je predmetom viacerých súdnych a exekučných konaní.

Je legitímna otázka, či práve správnou alebo nedostatočnou aplikáciou úniového práva nie sú zapríčinené ťažkosti s touto agendou. Súvislosti medzi spotrebiteľskými spormi pred súdmi SR a právom EÚ sú prinajmenej dve. Spotrebiteľské vnútroštátne právo SR je odrazom viacerých smerníc EÚ, najmä smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, smernice Európskeho parlamentu a Rady 2005/29/ES z 11. mája 2005 o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom trhu a smernice 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS. Druhou skutočnosťou je, že naviac z 24 prejudiciálnych návrhov slovenských súdov k 1.5. 2014, sa spotrebiteľských sporov týkala presne polovica konaní podľa čl. 267 ZFEÚ (C-76/10, C-453/10, C-252/11, C-433/11, C-30/12, C-373/12, C-460/12, C- 470/12, C-482/12, C-34/13, C-153/13 a C-558/13). Z uvedeného možno vyvodiť záver, že slovenské súdy sa spotrebiteľské právo EÚ snažili aplikovať aj za pomoci spolupráce so Súdnym dvorom EÚ.

Napriek uvedenému sa domnievam, že práve nesprávna interpretácia rozhodnutí Súdneho dvora a nerešpektovanie jeho výkladových pokynov pri priamej i nepriamej aplikácii spotrebiteľských smerníc, viedla spolu s myšlienkou absolútnej ochrany spotrebiteľa bez odlíšenia rôznych skutkových situácií a predvídateľnosti následkov, k vnútroštátnej judikatúre popierajúcej predovšetkým princíp právnej istoty a predvídateľnosť práva.

Na základe preskúmania vzorky týchto rozhodnutí v spotrebiteľských sporoch, pozostávajúcej z rôznych prvostupňových aj odvolacích súdov sa domnievam, že prevažná väčšina rozhodnutí je spracovaná na podklade šablóny, bez rozlišovania v skutkovej a dokonca aj právnej situácie. Drvivá väčšina rozhodnutí je založená na poskytnutí pôžičky alebo úveru podnikateľom, ktorý má na túto činnosť oprávnenie, fyzickým osobám na podnikateľské aj súkromné účely (spotrebiteľ). Priemerná finančná čiastka poskytnutá v rámci spotrebiteľských pôžičiek/úverov je do 500 EUR, ide o tzv. mikropôžičky, ktoré bankové inštitúcie v zásade pre ich malú výnosnosť a/alebo rizikovosť ani neposkytujú. Záväzkový vzťah medzi veriteľom a dlžníkom je zabezpečený viacerými inštitútmi, ktoré boli súčasťou civilného práva niekoľko desaťročí, od notárskej zápisnice, zmenky, zmluvnej pokuty, úroku z omeškania, cez dohodu o zrážkach zo mzdy a pod. Všeobecné súdy sa postupne snažili uvedené zabezpečovacie inštitúty klasifikovať ako neprijateľné/nekalé zmluvné podmienky, ktoré nespôsobovali len ich neplatnosť, ale mali mať následok neplatnosť celej zmluvy. Za najspornejšiu judikatúru všeobecných súdov SR pri aplikácii úniového práva, najmä „eurokonformnom“ výklade ustanovení smernice 93/13, ktorá naviac spôsobila reťazenie súdnych konaní bez možnosti ich mimosúdneho riešenia, považujem tú, ktorá sa týkala rozhodcovských doložiek a rozhodcovského konania.

Špecifickým procesným inštitútom rýchleho a mimosúdneho (alternatívneho) postihu dlžníka v omeškaní je práve judikovanie pohľadávky cez rozhodcovské konanie, rozhodcovskými súdmi. Približne od roku 2010 všeobecné súdy SR začali rozhodcovskú doložku považovať za neprijateľnú podmienku v spotrebiteľských zmluvách, odvolaním sa práve na smernicu 93/13. Podstatná časť odôvodnenia v rozhodnutiach, ktorá sa jednoducho cyklostylovala[56] znela nasledovne: „Smernica Rady (Európskej únie) č. 93/13/EHS z 5.4.1993 považuje riešenie sporovo zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané, pričom zákaz neprimeranosti je tu treba chápať tak, že podnikateľ ako druhá zmluvná strana spotrebiteľskej zmluvy nesmie zneužívať svoje silnejšie postavenie – dané logicky tým, že spotrebiteľ nie je fakticky schopný presadiť akékoľvek zmeny formulárových zmluvných podmienok a že u úverových zmlúv, spotrebiteľ koná pod tlakom finančnej tiesne – k získaniu nefair výhody. Súd pritom nepochybuje o tom, že takouto výhodou je prenesenie sporu zo sústavy nezávislých súdov k rozhodcovi, s ktorým podnikateľ dlhodobo spolupracuje, poskytuje mu zdroj príjmu, v konaní nie je nutné nariaďovať pojednávanie, sú vylúčené opravné prostriedky atď. Súd preto dospel k záveru, že v spotrebiteľských zmluvách sú rozhodcovské doložky zakázané, čo vyplýva aj z toho, že je neprípustné, aby sa spotrebiteľ vzdával v spotrebiteľskej zmluve svojich práv, čo v prípade rozhodcovskej doložky znamená dokonca práva na spravodlivý proces pred nezávislým súdom.“.

Uvedené znamená, že súdnym a nie legislatívnym odstránením možnosti rozhodovať drobné (spotrebiteľské) spory v rozhodcovskom konaní, získali všeobecné súdy monopol, čím následne došlo k enormnému zvýšeniu nápadu z dôvodu nutnosti opätovného judikovania pohľadávky (a samozrejme aj k pokusom o prehodnotenie týchto záverov v odvolacom konaní). Nie som rigidným prívržencom rozhodcovského konania v spotrebiteľských sporoch a súvisiaceho európskeho trendu,[57] z hľadiska aplikácie úniového práva je však nutné upozorniť na zavádzajúce tvrdenie, že rozhodcovská doložka (naviac nie výlučná), prípadne samotné rozhodcovské konanie tak, ako je upravené slovenskými právnymi predpismi, sú podľa smernice 93/13 neprijateľné. Tento záver súdov opierajúc sa o nepriamy účinok úniového práva považujem za neudržateľný z viacerých dôvodov.

Je pravdou, že rozhodujúci dopad na možnosť rozhodovať spotrebiteľské spory v rámci rozhodcovského konania majú ustanovenia Smernice č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách[58] a nadväzujúca judikatúra Súdneho dvora EÚ, ktorá príslušné ustanovenia smernice interpretuje.

Základným cieľom smernice č. 93/13/EHS je, úloha pre členské štáty „zabezpečiť, aby sa nekalé podmienky neuplatňovali v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany predajcu alebo dodávateľa a ak sa napriek tomu také podmienky uplatnia, nemajú viazať spotrebiteľa a nemajú byť záväzné pre spotrebiteľa a zmluva má byť naďalej záväzná pre zmluvné strany za týchto podmienok, ak jej plnenie môže pokračovať bez neprimeraných ustanovení“ (pozri dvadsiaty piaty odsek preambuly smernice č. 93/13/EHS). Legálna definícia termínu „nekalá podmienka“ v smernici č. 93/13/EHS je všeobecná, najmä v súvislosti s vymedzením „spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy“. Smernica č. 93/13/EHS aj z tohto dôvodu bližšie ustanovuje prostredníctvom čl. 4 ods. 1, ďalšie kritériá posudzovania nekalosti: „nekalosť zmluvných podmienok sa hodnotí so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré bola zmluva uzatvorená a na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy, v dobe uzatvorenia zmluvy a na všetky ostatné podmienky zmluvy alebo na inú zmluvu, od ktorej závisí“. Uvedené možno doplniť aj o autentický výklad podaný v preambule smernice č. 93/13/EHS (odsek 20), podľa ktorého pri hodnotení nekalej zmluvnej podmienky je nutné zobrať do úvahy: i) celkové vyhodnotenie rôznych príslušných záujmov [spotrebiteľa a dodávateľa], ii) požiadavku dobrej viery[59] a pri hodnotení dobrej viery sa musí brať ohľad najmä na a) stabilitu zmluvného postavenia strán bez ohľadu na to, či spotrebiteľ bol stimulovaný k súhlasu s podmienkami a či tovar alebo služby boli predávané na osobitnú objednávku spotrebiteľa; b) skutočnosť, že požiadavka dobrej viery môže byť splnená predajcom alebo dodávateľom, keď s inou stranou, ktorej oprávnené záujmy brali do úvahy, zaobchádzajú čestne a rovnocenne.

Podľa ustanovenia čl. 3 ods. 3 smernice č. 93/13/EHS je k nej pripojená príloha, ktorá obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé. Podľa dvadsiateho prvého odseku preambule smernice č. 93/13/EHS má „priložený zoznam podmienok len oznamovaciu hodnotu a keďže z dôvodu minimálneho charakteru dosahu tejto smernice môže byť rozsah týchto podmienok rozšírený alebo reštriktívnejší vo vnútroštátnych právnych predpisoch členských štátov“. Podľa výrokovej časti rozsudku Súdneho dvora zo 14.3. 2013, C- 415/11, sa článok 3 ods. 3 smernice č. 93/13/EHS má vykladať v tom zmysle, že príloha, na ktorú odkazuje toto ustanovenie, obsahuje len orientačný a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré možno považovať za nekalé.[60] Na základe obsahu predmetnej prílohy automaticky a bez ďalšieho nemožno určiť, že sporná zmluvná podmienka má nekalú povahu. Napriek tomu predstavuje podstatný prvok, na ktorom zodpovedný súd môže založiť svoje posúdenie nekalej povahy takejto zmluvnej podmienky.[61] Platí teda, že podmienky uvedené v tejto smernici nemusia byť nevyhnutne nekalé, rovnako ako sa naopak nemusí ísť vždy a za každých okolností o podmienky primerané, ak v uvedenej prílohe nie sú zahrnuté. Uvedený výpočet v prílohe ku smernici č. 93/13/EHS počíta s určitou vysokou mierou pravdepodobnosti na základe dlhodobého sledovania. Zo všetkých jazykových znení smernice č. 93/13/EHS vyplýva, že iba o príklady, t.j. pomôcky, a nie o záväzné ustanovenia.[62]

Všeobecné súdy SR sa posúdenie rozhodcovskej doložky ako nekalej podmienky na základe smernice 93/13/EHS snažili presadiť cez tvrdenia: i) doložka je obsiahnutá vo formulárovej zmluve, ii) spotrebiteľ koná pod tlakom finančnej tiesne[63], iii) rozhodca s podnikateľom – veriteľom dlhodobo spolupracuje a poskytuje mu zdroj príjmu, a iv) v konaní nie je nutné nariaďovať pojednávanie a sú vylúčené opravné prostriedky (dokonca súdy popierajú legislatívne zakotvenie rozhodcovského konania ako konania nezávislého v rámci spravodlivého procesu.

K uvedenému je nutné dodať, že formulárové zmluvy samotné nie sú v žiadnom prípade v rozpore so smernicou 93/13 (inú ako formulárovú zmluvu dnes v spotrebiteľských veciach zrejme nikto ani nepoužíva), finančná tieseň spotrebiteľa je domnienkou, ktorú súdy v individuálnom prípade nepreukázali a sama o sebe taktiež nemôže spôsobiť podľa ustanovení smernice 93/13 neprijateľnosť.[64]

Podstatným je konštatovanie, že smernica 93/13 rozhodcovskú doložku a následne rozhodcovské konanie ako jednu z mimosúdnych foriem nezakazuje a nepostihuje ju neplatnosťou. Podľa slovenského znenia písm. q) ods. 1 prílohy smernice 93/13, za nekalé možno považovať aj podmienky, ktorých zmyslom alebo účinkom „je neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane“. Uvedené ustanovenie slovenskej verzie smernice č. 93/13/EHS je chybné v rámci slovného spojenia „vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou“. Poukazujem na rozhodujúce ostatné jazykové znenia smernice (v ktorých bola smernica legislatívne pripravovaná, resp. pripomienkovaná[65]), za správne znenie možno považovať aj české znenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice č. 93/13/EHS: „zbavení spotrebitele práva podat žalobu nebo použít jiný opravný prostredek, zejména požadovat na spotrebiteli, aby predkládal spory výlučné rozhodčímu soudu, na který se nevztahují ustanoveníprávních pŕedpisú“.

Z vyššie uvedených jednotlivých jazykových znení písm. q) ods. 1 prílohy smernice č. 93/13/EHS jednoznačne vyplýva, že atribút „neupravenosti právnymi predpismi“ sa týka rozhodcovského konania. To znamená, že spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne akýmsi osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená právnymi predpismi a kde rozhodcovia pravdepodobne nie sú povinní aplikovať príslušné hmotné právo. Toto však nie je prípad slovenského rozhodcovského konania. Rozhodcovské konanie v Slovenskej republike je upravené právnymi predpismi (najmä zákonom č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov) a v zmysle § 31 ods. 2 sa v ňom rozhoduje predovšetkým podľa právneho poriadku Slovenskej republiky. Naviac ustanovenie § 31 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní predpokladá rozhodovanie spotrebiteľských sporov v rozhodcovskom konaní, inak by samo o sebe nemalo zmysel.

Domnievam sa, že v tomto ohľade vnútroštátne súdy SR ignorovali požiadavku jednotnej aplikácie a jednotnej interpretácie úniového práva, na základe ktorej je potrebné text úniového predpisu skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu.[66] Pokiaľ je výklad ustanovenia práva EÚ v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto ustanovenie vykladané podľa všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je súčasťou.[67] Naviac dodávam, že nie je mi známe ustanovenie akéhokoľvek právneho prepisu alebo medzinárodnej zmluvy, ktoré by prikazovalo aplikovať všeobecným súdom v Slovenskej republike iba slovenské znenie právnych predpisov EÚ uverejnené v slovenskej verzii Úradného vestníka EÚ.

Nakoniec nezvratný osud pre rozhodcovské konanie v spotrebiteľských zmluvách prinieslo následné tvrdenie všeobecných súdov SR, že rozhodcovskú doložku ako nekalú podmienku konštatoval samotný Súdny dvor EÚ vo svojom rozsudku C- 168/05 Mostaza Claro[68]. Súdny dvor v rozhodnutí C-168/05 Mostaza Claro určil, že neplatnosť rozhodcovskej doložky môže všeobecný súd na základe námietky žalobcu posúdiť aj v prípade, ak zákon o rozhodcovskom konaní pripúšťa námietku výlučne v rámci prvého vyjadrenia a len v rámci rozhodcovského konania. Súdny dvor v rozhodnutí vo veci C-168/05 v žiadnom ohľade nekonštatoval, že rozhodcovská doložka v spotrebiteľskej zmluve je nekalou podmienkou. Výslovne v časti rozsudku „Úvodné pripomienky“ (ods. 21 až 23) Súdny dvor uviedol, že nekalú povahu podmienky, ktorá je uvedená v zmluve konštatoval samotný vnútroštátny súd (ods. 21).[69] Súdny dvor v odseku 22 rozhodnutia vo veci C-168/05 výslovne zopakoval svoje stanovisko z rozsudku z 1. apríla 2004, Freiburger Kommunalbauten, C-237/02: „Súdny dvor sa nemôže vyjadrovať k uplatneniu všeobecných kritérií použitých zákonodarcom Spoločenstva pre definovanie pojmu nekalej podmienky na konkrétnu podmienku, ktorá musí byť skúmaná v závislosti na vlastných okolnostiach daného prípadu“.

Práve závery z rozsudku Súdneho dvora Freiburger Kommunalbauten, C-237/02, možno zohľadniť aj na ďalšie neúspešné pokusy slovenských prejudiciálnych otázok, ktoré sa snažili od Súdneho dvora získať vyjadrenie k nekalosti konkrétneho zabezpečovacieho inštitútu záväzkového práva v rámci konkrétneho zmluvného vzťahu (pozri v tomto zmysle prejudiciálne konanie iniciované

Krajským súdom v Prešove vo veci C-76/10, Pohotovosť proti Ivete Korčkovskej, napr. otázku 2c či sankcia 0,25 % denne z dlžnej sumy úveru, t. j. 91,25 % ročne, môže byť posúdená ako nekalá podmienka pre jej neprimeranosť, alebo konanie C-30/12 Marcinová, či za nekalú podmienku možno vyhlásiť aj dohodu o zrážkach zo mzdy[70]).

Záver

Poskytnúť vyčerpávajúcu analýzu aplikácie úniového práva súdnymi orgánmi Slovenskej republiky v časovom období desiatich rokov členstva SR v EÚ (2004 – 2014) je v rámci jedného vystúpenia alebo príspevku nemožné. Na detailnú analýzu neašpiruje ani tento príspevok. Na vyhodnotenie desaťročného trendu som považoval za potrebné upriamiť pozornosť a bližšie sa venovať najmä využitiu prejudiciálneho konania podľa čl. 267 ZFEÚ slovenskými všeobecnými súdmi a ich dialógu so Súdnym dvorom. Vyhodnotenie 24-och prejudiciálnych konaní iniciovaných súdmi SR nepovažujem za priaznivé najmä pokiaľ ide o konania iniciované krajskými a okresnými súdmi. Zdá sa, že prejudiciálne konanie ako exkluzívna forma dialógu medzi Súdnym dvorom s vnútroštátnym súdom, ktoré plní úlohy vypĺňania medzier v práve EÚ a zabezpečovanie jeho uniformnej aplikácie vo všetkých členských štátoch, je vo veľkej miere transformované na území SR len na formu súboja jednotlivých stupňov súdov a zjednotenie vnútroštátnej judikatúry. Aj z tohto dôvodu by úloha Najvyššieho súdu SR mala byť aktívnejšia.

Vzhľadom na neskoršie pristúpenie Rumunska a Bulharska v roku 2007, či Chorvátska v roku 2013 sa domnievam, že Slovenskej republike už prívlastok „nový členský štát“ nepatrí. Aplikácia úniového práva súdmi SR sa preto už musí zaobísť bez základných chýb, prípadne musí existovať snaha o „nadstavbové“ a komplexné vnímanie nielen základných vlastností práva EÚ (prednosť, priamy a nepriamy účinok), ale aj ďalších špecifík práva EÚ, predovšetkým komparatívny jazykový a systematický výklad, posudzovanie judikatúry aj ostatných súdov členských štátov a pravdaže neskreslená interpretácia rozhodnutí Súdneho dvora EÚ.

Za potrebnú som považoval vyhodnotiť aplikáciu úniového práva vnútroštátnymi súdmi SR aj o rôzne temporálne aspekty, ktoré sú rizikové najmä pri predkladaní prejudiciálneho konania alebo v prípade vhodnosti aplikácie nepriameho účinku úniového práva. Rozmer o zásadu iura novit curia a aplikáciu práva EÚ súdmi SR ex officio je taktiež vhodnú vnímať tak v úniovom rozmere, ako aj pri zohľadnení vnútroštátnych pravidiel.

Nakoniec nebolo možné prehliadnuť ani aplikáciu práva EÚ súdmi SR predovšetkým v tzv. spotrebiteľských sporoch, ktoré rezonovali a stále rezonujú slovenským súdnictvom ako významná agenda, v rámci ktorej ani zákonodarca a zrejme ani súdna moc neprijímala systematické riešenie.