Liberalizácia pracovného práva, ktorej začiatky siahajú do 90. rokov minulého storočia, vyústila prijatím „nového“ Zákonníka práce, zákona č. 311/2001 Z.z Zákonník práce (ďalej len „Zákonník práce“), ktorý nadobudol účinnosť 1. apríla 2002 s výnimkou niektorých ustanovení(§ 5 ods. 2 až 5 a § 241 až §250), ktoré nadobudli účinnosť až vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie; Zákonník práce bol dosiaľ novelizovaný 18- krát.
Súčasne so Zákonníkom práce bola prijatá aj všeobecná právna úprava štátnozamestnaneckých vzťahov, zákon č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o štátnej službe“), ktorý tiež nadobudol účinnosť 1. apríla 2002 s výnimkou čl. I § 6 a § 145až §148 a čl. II štvrtého bodu a piateho bodu, ktoré nadobudli účinnosť 1. októbra 2001 a ktorý napriek 28 novelizáciám a jedného nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky(ďalej len „ústavný súd“) bol tohto roku zrušený zákonom č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov a nahradený novou úpravou štátnozamestnaneckých vzťahov týmto zákonom, ktorá nadobudla účinnosť 1. novembra 2009 (až na čl. I §84 ods. 1 písm. a) druhého bodu, ktorý nadobudne účinnosť 1. júla 2010.
Zákonník práce a zákon o štátnej službe spolu s ďalšími osobitnými právnymi úpravami štátnozamestnaneckých vzťahov pre osobitné skupiny štátnych zamestnancov (príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže, Železničnej polície, colníkov, profesionálnych vojakov, príslušníkov Hasičského a záchranného zboru) vytvárajú rozsiahly a diferencovaný rámec pracovných vzťahov v širšom slova zmysle.
V súvislosti s aktuálnymi ústavnoprávnymi problémami súvisiacimi s liberalizáciou pracovného práva nemožno popri individuálnych pracovných vzťahoch opomenúť kolektívne pracovné vzťahy, ktoré sú upravené jednak v pracovnom kódexe – Zákonníku práce, ale niektoré parciálne a relatívne významné otázky sú upravené aj osobitnými právnymi predpismi, medzi ktorými významnú úlohu zohráva zákon č. 2 /1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o kolektívnom vyjednávaní“, a to v znení11 noviel.
Zákonná úprava pracovných vzťahov obsiahnutá v jednotlivých právnych predpisoch je konfrontovaná s ústavnými limitmi reprezentovanými najmä celým „balíkom“ sociálnych práv upravených v druhej hlave piatom oddiele Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj s princípmi právneho štátu garantovaného v čl. 1 ods. 1 prvej vete ústavy. Okrem týchto limitov právna úprava pracovných vzťahov musí rešpektovať limity ustanovené v čl. 7 ods. 5 a v čl. 154c ústavy, nakoľko Slovenská republika je signatárom celého radu medzinárodných zmlúv, upravujúcich základné práva a slobody, ktoré sú obsahom aj pracovných vzťahov (napr. Dohovory Medzinárodnej organizácie práce – ďalej len „dohovory MOP“; z celkového počtu 187 participuje Slovenská republika t.č. na 67 z nich).
Ústava v čl. 35 až čl. 38 ( a aj Listina základných práv a slobôd v čl. 26 až čl. 29 prijatá ústavným zákonom č. 23/1991 Zb.– ďalej len „listina“) garantuje okruh základných práv a slobôd, ktoré sú obsahom pracovných vzťahov.
V súvislosti s právom na prácu garantovaným v čl. 35 ods. 3 ústavy ústavný súd už vyslovil, že právo na prácu nemožno chápať ako právo na konkrétnu prácu, na ktorú má občan príslušnú kvalifikáciu (II. ÚS 12/93). K základnému právu na prácu podľa čl. 35 ods. 3 ústavy sa vyjadril aj v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 47/98, keď uviedol, že čl. 35 ods. 3 ústavy zaručuje občanom právo na získanie zdrojov obživy vlastnou prácou. Označené právo však nemožno vysvetľovať tak, že sa ním zaručuje právo na konkrétnu prácu, na ktorú má občan zodpovedajúcu kvalifikáciu, v mieste ním zvolenom a v priestoroch, kde si želá pracovať. Právu na prácu nezodpovedá povinnosť zamestnávateľa prijať konkrétneho uchádzača o zamestnanie na konkrétne pracovné miesto. Pri výbere uchádzača však zamestnávateľ nesmie postupovať v rozpore s čl. 12 ods. 2 ústavy (III.ÚS 4/01). Neprijatie do pracovného pomeru nemôže však byť samo osebe porušením zákazu diskriminácie podľa čl. 12 ods. 2 ústavy (III. ÚS 54/02).
Podľa už vysloveného názoru ústavného súdu právo každého na príležitosť zarobiť si na živobytie svojou prácou, ktorú si slobodne vyberie, alebo príjem, nezakladá nárok byť do práce prijatý, alebo vykonávať v takomto zamestnaní funkciu, pre ktorú zákon ustanovuje zvláštnu podmienku, ktorú občan nespĺňa. Ak sa určujú podmienky na zastávanie nejakej funkcie, podľa názoru ústavného súdu nemožno túto skutočnosť považovať za diskrimináciu v zamestnaní, či povolaní.
V súvislosti s právom na podnikanie ústavný súd už vyslovil, že základné právo na slobodnú voľbu povolania zahŕňa slobodný výber, ale aj slobodný výkon povolania (III. ÚS 102/01). Taktiež vyslovil, že právo podnikať je ústavnou zárukou výkonu hospodárskej činnosti podľa uváženia. Súčasťou takto poskytnutej záruky nie je ale ochrana podnikateľa pred vstupom konkurenta do zvolenej hospodárskej činnosti, ani záruka, že podnikateľ bude mať úspech vo svojej činnosti (II. ÚS 70/97).
Ústava umožňuje, aby zákon ustanovil podmienky a obmedzenie výkonu určitých povolaní a činností. Ústavný súd v súvislosti s obmedzením práva podnikať vyslovil, že toto právo možno obmedziť vo verejnom záujem (PL ÚS 7/96). Ak z verejného záujmu vyplynie takáto potreba, obmedzenia musia byť upravené zákonom v súlade s čl. 13 ods. 2 až 4 a čl. 35 ods. 2 ústavy. Ustanovenie osobitných podmienok a obmedzení v súvislosti s výkonom práce je typické najmä v štátnozamestnaneckých vzťahoch. Nad rámec možného ustanovenia osobitných podmienok obmedzení výkonu určitých činností (čl. 35 ods. 2 ústavy), ústava umožňuje, aby sa zákonom ustanovili odchylným spôsobom práva upravené v čl. 35 ods. 1 až 3 pre cudzincov.
Hmotné zabezpečenie osôb, ktoré nie z vlastnej viny nevykonávajú svoje právo na prácu, štát v primeranom rozsahu zabezpečuje za podmienok ustanovených zákonom. Znamená to, úroveň zabezpečenia tohto ústavného práva je ustanovená zákonom, a to t.č.na základe zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov prostredníctvom poistenia v nezamestnanosti.
Čo sa týka postavenia zamestnancov v pracovnom vzťahu, ústava v čl. 36 garantuje všeobecne ich právo na spravodlivú a uspokojujúce pracovné podmienky bez toho, aby tieto konkretizovala. Toto právo sa má realizovať zákonom, pričom v ústave sa len demonštratívne uvádza, čo sa má zákonom zamestnancom v pracovnom vzťahu zabezpečiť. Je to najmä
– dostatočná odmena za vykonanú prácu umožňujúca dôstojnú životnú úroveň,
– ochrana pred svojvoľným prepúšťaním zo zamestnania, ktorú možno
poskytnúť len občanom, ktorí sú zamestnaneckom vzťahu ku konkrétnemu zamestnávateľovi (II. ÚS 47/98), pričom ústavný sú už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že nejde o garantovanie nemennosti zamestnaneckého alebo obdobného pracovného pomeru a ani zákaz zmeniť, resp. skončiť pracovný pomer v súlade s ústavnými a zákonnými limitmi na takýto postup (IV. ÚS 287/04),
– ochrana proti diskriminácii v zamestnaní,
– ochrana bezpečnosti a zdravia pri práci,
– ustanovenie najvyššej prípustnej dĺžky pracovného času,
– zabezpečenie primeraného odpočinku po práci,
– ustanovenie najkratšej prípustnej dĺžky platenej dovolenky na zotavenie,
– zabezpečenie práva na kolektívne vyjednávanie.
Ústava v čl. 38 garantuje právo žien, mladistvých a osôb zdravotne postihnutých na zvýšenú ochranu zdravia pri práci a osobitné pracovné podmienky a právo mladistvých a osôb zdravotne postihnutých na osobitnú ochranu v pracovných vzťahoch a na pomoc pri príprave na povolanie s tým, že podrobnosti o týchto právach ustanoví zákon.
Kým formulácia čl. 36 ústavy je ústavným príkazom pre zákonodarcu, aby zákonom upravil otázky relevantné pre garanciu vytvorenia spravodlivých a uspokojujúcich pracovných podmienok, čím zákonná úprava otázok uvedených demonštratívne v čl. 36 ústavy nachádza „sprostredkovane“ svoj ústavný rozmer; naproti tomu formulácia čl. 38 ústavy je explicitne v ústave vyjadrenou garanciou základných práv pre ústavou vymedzený okruh osôb na poskytnutie im zvýšenej ochrany v pracovnom vzťahu.
V súvislosti s ústavným príkazom na úpravu určitého okruhu otázok a s garanciou osobitných pracovných podmienok a ochrany určitých skupín zamestnancov spojených s výkonom ich práce, možno konštatovať, že mnohé z otázok, ktoré má riešiť zákon, sú záväzkami, ktoré na seba prevzala Slovenská republika medzinárodnými zmluvami, predovšetkým Dohovormi MOP; mnohé z prevzatých záväzkov Slovenská republika rieši nad limity ustanovenými medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republiky viazaná.
Diskutovaný vzťah zamestnanca a zamestnávateľa (z hľadiska ich silného alebo slabého postavenia v pracovnom vzťahu) v liberalizovanom pracovnom prostredí zvyšuje celkom prirodzene význam práva na kolektívne vyjednávanie, jeho zabezpečenie a realizáciu.
Špecifická ústavnej garancie sociálnych práv spojených s výkonom práce v určitom pracovnom vzťahu spočívajú v tom, že
– limity (obsah) kľúčových inštitútov (práv)sa realizuje a garantuje prostredníctvom zákona (čl. 36 ústavy),
– podrobnosti o právach určitých skupín osôb ustanovuje zákon, (čl. 38 ústavy),
– podmienky a obmedzenia pre výkon určitých povolaní alebo činností ustanovuje zákon(čl. 35 ods. 2 ústavy),
– podmienky hmotného zabezpečenia primeraného rozsahu v nezamestnanosti ustanovuje zákon (čl. 35 ods. 3 ústavy),
– domáhať sa ochrany týchto práv možno len v medziach zákonov, ktoré čl. 35, čl. 36, čl. 37 ods. 4 a čl. 38 vykonávajú,
– poskytnutie ochrany týmto právam ústavným súdom je limitované subsidiárnou právomocou ústavného súdu vo vzťahu k všeobecným súdom, ktorým patrí prioritná právomoc túto ochranu poskytovať.
Ústavný súd „vstupuje“ do pracovných vzťahov v zásade len prostredníctvom realizácie svojich dvoch kľúčových právomocí:
a) prostredníctvom konania o sťažnostiach podľa čl. 127 ústavy,
b) prostredníctvom konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy.
a) Zverenie úpravy relevantných právnych inštitútov pracovných vzťahov zákonodarcovi spôsobom vyššie uvedeným a subsidiárna právomoc ústavného súdu vo vzťahu k všeobecným súdom, zužuje priestor pre meritórne vyjadrenia ústavného súdu k týmto inštitútom v rámci konania o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.
V konaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ústavy „vstupuje“ ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou do meritórneho riešenia pracovných vzťahov len celkom výnimočne, nakoľko pri rešpektovaní subsidiárnej právomoci ústavného súdu zostáva ústavnému súdu prioritne posudzovať predovšetkým len možné porušenie ústavnoprocesných princípov a až následne pri zistení porušenia týchto princípov prichádza do úvahy posúdenie možného porušenia niektorého zo základných práv a slobôd hmotného charakteru tvoriacich obsah pracovných vzťahov.
V ostatnom čase dominujú sťažnosti, v ktorých sa sťažovatelia domáhajú poskytnutia ochrany v súvislosti so zánikom ich pracovného vzťahu a s uplatnením nárokov vyplývajúcich z pracovného vzťahu a žiadajú, aby ústavný súd vyslovil najmä porušenie ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (t.j. posúdenie rozhodnutia všeobecného súdu ); mierne sa znižuje počet sťažností s požiadavkou na vyslovenie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, pričom v týchto konaniach ústavný súd štandardne berie do úvahy povahu veci a predmet konania, ako skutočnosti relevantné pre prístup konajúceho súdu k takémuto konaniu s osobitnou starostlivosťou.
b) Konanie o súlade právnych predpisov je ďalším konaním, v ktorom sa ústavný súd „dotýka“ problematiky pracovných vzťahov, a to cez prizmu ich platnej právnej úpravy. Rešpektujúc ústavnú úpravu pracovných vzťahov (splnomocnenie zákonodarcu na úpravu kľúčových inštitútov pracovného práva zákonom), t.j. dominantné postavenie zákona v úprave pracovnoprávnych vzťahov (typickým príkladom je čl. 36 druhá veta ústavy s demonštratívnym výpočtom „vecí“ , ktoré má upraviť zákon v rámci garancie základného práva na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky ustanovené v čl. 36 prvej vete ústavy. Ústavnému súdu potom prichodí posudzovať, či zákonné „naplnenie“ ústavou vypočítaných inštitútov pracovného práva korešponduje s ústavou garantovaným základným právom na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky, či zákonná úprava pracovných vzťahov korešponduje s princípom právneho štátu: s princípom právnej istoty, legality a legitimity, spravodlivosti, proporcionality, zákazom retroaktivity a pod., do akej miery zákonná úprava korešponduje s čl. 12 ústavy (najmä zákazom diskriminácie v pracovných vzťahoch), ako aj s ústavnými princípmi a pravidlami normotvorby (čl. 13 ústavy). V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že v konaní o súlade právnych predpisov posudzuje ústavný súd súlad pracovnoprávnych predpisov štandardným spôsobom a na základe návrhov, ktoré podajú na to legitimované subjekty uvedené v čl. 130 ods. 1 ústavy.
Po prijatí Zákonníka práce, zákona č. 211/2001 Z.z. ústavný súd prvý raz konal a rozhodoval vo veci PL. ÚS 10/02 o návrhu skupiny 39 poslancov, ktorí namietali súlad celého radu ustanovení Zákonníka práce v znení zákona č. 165/2002 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 313/2001 Z. z. o verejnej službe v znení neskorších predpisov a mení a dopĺňa zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce s označenými článkami ústavy.
Ústavný súd nakoniec posudzoval len dva z celého radu napadnutých ustanovení, čo bolo dôsledkom prijatia novely Zákonníka práce, a to zákona č. 210/2003 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 311/2001 Zb. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (účinný od 1. júla 2003), ktorý novelizoval mnohé z napadnutých ustanovení Zákonníka práce a „zmiernil“ rozsah liberalizácie pracovnoprávnych vzťahov; posudzoval len § 227 a § 228 Zákonníka práce, či dohody o brigádnickej činnosti študentov) sú v súlade s čl. 12 ods. 2 ústavy a s čl. 3 ods. 1 listiny. Dospel k záveru, že napadnuté ustanovenia týkajúce sa dohôd o brigádnickej činnosti študentov nie sú v rozpore s označenými článkami ústavy a listiny, nakoľko namietané zvýhodnenie študentov nenarušuje princíp rovnosti, pretože podľa jeho názoru je dôvod na takéto zvýhodnenie, ktoré je v oblasti hospodárskych, sociálnych, kultúrnych a menšinových práv nielen akceptovateľné, ale niekedy aj nevyhnutné, aby sa odstránili prirodzené nerovnosti medzi rôznymi skupinami ľudí a je naopak zabezpečením ústavného princípu obsiahnutého v čl. 12 ods. 2 ústavy. Zvýhodnenie študentov spočívajúce v ich práve využívať popri všeobecne reglementovaných pracovných vzťahoch aj pracovný vzťah založený dohodou o brigádnickej činnosti podľa názoru ústavného súdu nenapĺňa znaky takého zvýhodnenia predpokladaného v čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 3 ods. 1 listiny, ktoré by malo viesť ústavný súd k vysloveniu nesúladu § 227 a § 228 Zákonníka práce s označenými článkami ústavy a listiny, a preto návrhu navrhovateľa nevyhovel.
Druhý návrh na začatie konania, týkajúci sa Zákonníka práce, a to súladu jeho § 49 ods. 6 a 7 s čl. 7 ods. 2 ústavy a s čl. 249 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva v spojení so smernicou Rady 97/81/ES z 15. decembra 1997 (týkajúcou sa rámcovej dohody o práci na čiastočný úväzok, ktorú uzavreli všeobecné priemyselné organizácie UNICE, CEEP a ETUC 6. júna 1997) v znení smernice Rady 98/23/ES zo 7. apríla 1998 (ďalej len „smernica“), pričom cieľom smernice je práve implementácia tejto dohody, ako aj s čl. 36 písm. b) ústavy, podal generálny prokurátor. Zastáva názor, že právna úprava § 49 ods. 6 a 7 Zákonníka práce bez existencie objektívnych dôvodov neprípustným spôsobom diskriminuje zamestnancov v pracovnom pomere na čiastočný úväzok, pri ktorom rozsah pracovného času je menej ako 15 hodín týždenne, a to s porovnateľnými zamestnancami na plný úväzok. Okrem toho § 49 ods. 6 a 7 Zákonníka práce nepriznáva podľa navrhovateľa týmto zamestnancom ani žiadnu ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania, naopak, priamo ho umožňuje, čím porušuje čl. 36 písm. b) ústavy. Navrhovateľ tvrdí, že napadnuté ustanovenia sú „v rozpore s čl. 7 ods. 2 ústavy a s čl. 249 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, nakoľko nie je implementovaná smernica v časti vzťahujúcej sa na zákaz diskriminácie pracovníkov na čiastočný úväzok.
Rovnako diskriminačná je podľa navrhovateľa vo vzťahu k zamestnancom na kratší pracovný čas aj právna úprava upravujúca hromadné prepúšťanie (§ 73 Zákonníka práce), výpoveď a okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa (§ 74 Zákonníka práce), ktoré je zamestnávateľ povinný vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov a povinnosť zástupcu zamestnancov prerokovať zo strany zamestnávateľa do desiatich kalendárnych dní odo dňa doručenia písomnej žiadosti zamestnávateľom s tým, že ak v uvedenej lehote k prerokovaniu nedôjde, platí, že k nemu došlo. Tieto ustanovenia sa na kategóriu zamestnancov, ktorí majú pracovný pomer dohodnutý na kratší pracovný čas, nevzťahujú. Na túto kategóriu zamestnancov sa tak isto nevzťahuje ani § 240 ods. 8 Zákonníka práce, podľa ktorého zamestnávateľ môže dať členovi príslušného odborového orgánu, členovi zamestnaneckej rady alebo zamestnaneckému dôverníkovi výpoveď alebo s nimi okamžite skončiť pracovný pomer len s predchádzajúcim súhlasom týchto zástupcov zamestnancov Za predchádzajúci súhlas sa považuje aj to, ak zástupcovia zamestnancov písomne neodmietli udeliť zamestnávateľovi súhlas do 15 dní odo dňa, keď o to zamestnávateľ požiadal. Zamestnávateľ môže použiť predchádzajúci súhlas len v lehote dvoch mesiacov od jeho udelenia.
Tento návrh na konanie o súlade právnych predpisov je ešte v štádiu pred predbežným prerokovaním pléna ústavného súdu.
Ďalší z radu „pracovnoprávnych“ zákonov, ktoré boli predmetom posudzovania v konaní o súlade právnych predpisov, bolo posúdenie „ústavnosti“ § 154 zákona č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o štátnej službe“) s čl. 12 ods. 2, čl. 13 ods. 2 až 4 a s čl. 35 ods. 1 ústavy na základe návrhu, ktorý podal tiež generálny prokurátor. Ústavný súd návrhu generálneho prokurátora na vyslovenie nesúladu § 154 zákona o štátnej službe s čl. 13 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. PL.ÚS 46/03 nevyhovel (návrh sa týkal splnomocňovacieho ustanovenia na úpravu obsahu a rozsahu odborného vzdelávania, obsahu a rozsahu skúšky, a to kvalifikačnej skúšky, ako predpokladu splnenia podmienky pre získanie postavenia zamestnanca stálej štátnej služby pre určitý okruh/skupinu zamestnancov).
Podľa názoru ústavného súdu uvedeného v odôvodnení svojho rozhodnutia, splnomocnením vlády na úpravu obsahu a rozsahu odborného vzdelávania, ako aj obsahu a rozsahu odbornej skúšky všeobecne záväzným právnym predpisom zákonodarca neprekročil zákonný rámec požadovaný čl. 13 ods. 2 ústavy, ak pri jeho vydaní rešpektoval zákonom ustanovené predpoklady na prijatie zamestnanca do štátnej služby; toto však nemožno posúdiť na základe znenia splnomocňovacieho ustanovenia § 154 ods. 6 zákona o štátnej službe, a preto z tohto pohľadu toto ustanovenie nemohlo byť predmetom posudzovania ústavného súdu. Z uvedeného dôvodu ústavný súd návrhu generálneho prokurátora na vyslovenie nesúladu § 154 zákona o štátnej službe s čl. 12 ods. 2, čl. 13 ods. 2 a 4 a s čl. 35 ods. 1 ústavy nevyhovel.
Zákon o štátnej službe z hľadiska jeho súladu s ústavou a s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) „napadol“ na ústavnom súde Krajský súd v Bratislave; jeho návrh sa týka namietaného nesúladu § 10 ods. 11 písm. d) zákona o štátnej službe s čl. 12 ods. 2, čl. 13 ods. 3 a čl. 36 písm. b) ústavy a s čl. 14 dohovoru. Podľa § 10 ods. 11 písm. d) zákona o štátnej službe, predseda odvolá vedúceho úradu, ktorý nemá nadriadený služobný úrad, ak minister predloží predsedovi písomný návrh na odvolanie vedúceho úradu v služobnom úrade, ktorým je ministerstvo.
Navrhovateľ v návrhu uviedol, že podľa § 10 ods. 11 písm. d) zákona o štátnej službe je dôvodom na odvolanie jediná skutočnosť, a to písomný návrh ministra, bez danosti ďalšieho vecného dôvodu. Z existencie dôvodu na odvolanie vedúceho úradu ministerstva, vo väzbe iba na písomný návrh ministra (bez uvedenia dôvodu), je zrejmá v zákone založená nerovnosť vedúcich služobných úradov ministerstiev vo vzťahu k vedúcim služobných úradov vymenovaných v § 10 zákona o štátnej službe, ktorých odvolanie je viazané na vecné dôvody uvedené v § 10 ods. 11 písm. a), b), c), e) tohto zákona. Existencia uvedenej nerovnosti znamená podľa navrhovateľa neprípustnú, zákonom založenú diskrimináciu skupiny zamestnancov – vedúcich služobných úradov ministerstiev vo vzťahu k ostatným vedúcim služobných úradov.
Ústavný súd zistil, že v čase doručenia návrhu ústavnému súdu bolo namietaný § 10 ods. 11 písm. d) zákona o štátnej službe už zrušený, t. j. stratil platnosť a účinnosť. K jeho zrušeniu došlo bodom 8 článku I zákona č. 664/2006 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 453/2003 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti sociálnych vecí, rodiny a služieb zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Pretože v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy je v zásade oprávnený posudzovať len súlad platných právnych predpisov, ich častí, prípadne niektorých ich ustanovení s právnymi predpismi vyššieho stupňa právnej sily, čo možno okrem iného nepriamo odvodiť aj z § 41a ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), podľa ktorého ak preskúmavané právne predpisy stratia platnosť pred vyhlásením nálezu ústavného súdu, konanie sa zastaví. Na tomto základe po zistení, že napadnuté ustanovenie zákona o štátnej službe stratilo platnosť ešte pred doručením návrhu navrhovateľa ústavnému súdu, ústavný súd uznesením č. k. PL ÚS13/08- 7 z 9. apríla 2008 konanie zastavil.
Čo sa týka ďalších návrhov týkajúcich sa posúdenia súladu pracovnoprávnych predpisov, ústavnému súdu boli doručené aj dva návrhy týkajúce sa súladu zákona o kolektívnom vyjednávaní, a to návrh skupiny 43 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, ktorou namietali nesúlad § 7 ods. 1 zákona o kolektívnom vyjednávaní, týkajúceho sa extenzie rozšírenia záväznosti kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 2 a 4 v spojení s čl. 20, čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj čl. 6 dohovoru. V dôsledku novely napadnutého ustanovenia zákonom č. 103/2007 Z. z .o trojstranných konzultáciách na celoštátnej úrovni a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o tripartite) – ďalej len „zákon č. 103/2007 Z. z.“ – skupina poslancov vzala svoj návrh späť a ústavný súd uznesením č. k. PL. ÚS 129/07-34 zo 14. novembra 2007 konanie zastavil.
Tento návrh bol „nahradený“ návrhom skupiny 57 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, ktorí ho podali v nadväznosti na novelizáciu § 7 zákona o kolektívnom vyjednávaní., a to zákonom č. 103/2007 Z. z.. O tomto návrhu ústavný súd koná pod sp. zn. PL. ÚS 12/08 a týka sa tiež namietaného nesúladu § 7 ods. 1, 2, 4 a 5 zákona o kolektívnom vyjednávaní v znení zákona č. 103/2007 Z.z. s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 2 v spojení s čl. 20, čl. 35, čl. 37 ods. 2 druhej vety v spojení s čl. 37 ods. 1 a s čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru. Návrh sa tak isto, ako predchádzajúci, týka problematiky extenzie (rozšírenia) záväznosti kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa. Ústavný súd zatiaľ prijal návrh skupiny poslancov len na ďalšie konanie, ale vo veci samej ešte nerozhodol. Navrhovatelia sú toho názoru, že napadnutá zákonná úprava je takou delegáciou právomoci na podzákonného normotvorcu, ktorou podľa ústavy môže disponovať iba zákonodarca, a preto je v rozpore s čl. 13 ods. 2 ústavy.
Absencia akejkoľvek súdnej ochrany voči „aktu“, ktorého obsahová podstata spočíva v uložení povinností osobám určeným individuálnymi znakmi, podľa navrhovateľov znamená tak nesúlad s čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj zásah do princípov deľby moci, všeobecnosti právnej reglementácie, právnej istoty a súdnej ochrany práv súkromných osôb, ktorý nemožno považovať za súladný s požiadavkami demokratického a právneho štátu, a je preto v nesúlade aj s čl. 1 ods. 1 ústavy. V rozpore s čl. 1 ods. 1 ústavy je podľa navrhovateľov aj ukladanie povinností dotknutým subjektom, ktorých splnenie (povinností) nie je v ich bezprostrednej dispozícii.
Podľa navrhovateľov, ktorí namietajú v tejto súvislosti aj zásah do výkonu vlastníckeho práva, spočíva v tom, že podstatou a bezprostredným normatívnym dôsledkom je rozšírenie záväznosti obligačného právneho úkonu na subjekty, ktoré nie sú zmluvnými stranami, t. j. dotknutému zamestnávateľovi sa ukladajú povinnosti, ku ktorým sa sám vlastným prejavom vôle nezaviazal a ktoré vyplývajú z obligačného právneho úkonu uzavretého medzi inými osobami. Podľa názoru navrhovateľov sa na rozšírenie nevzťahujú podmienky ustanovené v čl. 20 ods. 4 ústavy, ale podmienky obsiahnuté v čl. 20 ods. 1 ústavy a podmienky vyplývajúce z čl. 13 ods. 4 ako explicitného vyjadrenia princípu proporcionality, s ktorými sú napadnuté ustanovenia zákona o kolektívnom vyjednávaní podľa navrhovateľov tiež v nesúlade.
Nesúlad napadnutých ustanovení s čl. 35 ods. 1 ústavy odôvodňujú navrhovatelia najmä tým, že podrobiť zamestnávateľa ako podnikateľa povinnostiam vyplývajúcim z obligačného právneho úkonu medzi inými zmluvnými stranami a idúcim nad rámec konkrétnych povinností, ktoré mu vyplývajú z príslušných právnych predpisov, znamená povoliť obmedzenie výkonu jeho práva na podnikanie. Tieto obmedzenia však musia mať zákonný základ, musia zachovávať základné práva a musia byť v medziach zákona. Podľa navrhovateľov tieto podmienky neboli splnené už len preto, že voči aktu spôsobilému zasiahnuť do základných práv a slobôd, resp. normovať občianske práva a záväzky, nepriznáva zákon súdnu ochranu; okrem toho však podľa navrhovateľov absentujú aj ďalšie nevyhnutné záruky.
Podľa navrhovateľov rozšírenie záväznosti kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa na žiadosť ministerstva alebo inej organizácie zamestnávateľov a v tejto súvislosti ustanovenie povinností na jednej strane pre zamestnávateľskú organizáciu predložiť zoznam zamestnávateľov, ktorí sú jej členmi a celkový počet ich zamestnancov a na druhej strane ustanovenie povinností pre vyšší odborový orgán predložiť celkový počet zamestnancov, ktorých vyšší odborový orgán zastupuje, zoznam zamestnávateľov, u ktorých pôsobí príslušná odborová organizácia a celkový počet zamestnancov týchto zamestnávateľov, je v rozpore so zásadou oddelenosti občianskej spoločnosti od štátu zakotvenej v čl. 29 ods. 4 ústavy a v osobitnom rámci aj v čl. 37 ods. 2 prvej vete ústavy a predstavuje podmienku, ktorej splnenie je za istých okolností vylúčené. Podľa navrhovateľov zásada oddelenosti štátu od občianskej spoločnosti zakotvená v čl. 29 ods. 4 ústavy predstavuje axiologickú bázu aj pre čl. 37 ods. 1 ústavy, pretože zatiaľ čo čl. 29 ústavy chráni právo združovať sa bez toho, aby akokoľvek vymedzoval oblasť uplatnenia tohto práva, resp. jeho nositeľov, čl. 37 ods. 1 ústavy je špecifickým ustanovením, pretože k všeobecnej úprave ustanovuje ešte úpravu osobitnú, reflektujúcim špecifiká „spolkového života“ v oblasti hospodárskych a sociálnych záujmov.
Národná rada Slovenskej republiky 2. decembra 2009 schválila ďalšiu novelu zákona o kolektívnom vyjednávaní, a to zákon č. 564/2009 Z .z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 2 /1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní v znení neskorších predpisov, ktorý nahradil doterajšie znenie napadnutého § 7 novým znením. V tejto súvislosti možno pripomenúť, že podľa § 41a ods. 4 zákona o ústavnom súde, ak počas konania namietané ustanovenie stratilo platnosť, ústavný súd konanie zastavuje.
Závery:
1. Problematika ochrany základných práv a slobôd tvoriacich obsah pracovných vzťahov je štandardnou súčasťou rozhodovacej činnosti ústavného súdu tak v konaní o sťažnostiach, ako aj v konaní o súlade právnych predpisov.
2. Kvantita podaní , v ktorých sa fyzická osoba domáha ochrany svojich základných práv a slobôd z pracovných vzťahov je determinovaná ústavnou úpravou týchto základných práv a slobôd.
3. Dôsledky liberalizácie pracovného práva sa prejavujú v obsahoch sťažností fyzických osôb podávaných podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorými sa sťažovatelia čoraz častejšie domáhajú ochrany svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
4. Konanie o súlade pracovnoprávnych predpisov s ústavou, resp. s medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná, je podmienené obsahom a rozsahom návrhov, na ktorých podanie sú oprávnené subjekty uvedené v čl. 130 ods. 1 ústavy, pričom dominujú otázky súvisiace s porušením princípom zákazu diskriminácie.
5. Vývoj právnej úpravy pracovných vzťahov bude v ďalšom období závislý od podmienok na trhu práce a od rozsahu a spôsobu uplatnenia princípov flexibility a flexikurity do pracovných vzťahov pri rešpektovaní ústavného rámca ochrany základných práv a slobôd, ktoré sú obsahom pracovných vzťahov.
Autor
JUDr. Ľudmila Gajdošíková CSc.