Abstrakt
Zámerom príspevku je reagovať na článok JUDr. Kristíny Absolonovej Viedenský dohovor o diplomatických stykoch a jeho súvislosť s návratovým konaním v zmysle § 123 a nasl. CMP uverejnený v BSA 4/2019 (ďalej aj ako „komentovaný článok“), ktorý vo svojom úvode nastoľuje otázku: „Vzniká maloletým deťom ako rodinným príslušníkom diplomatického zástupcu v krajine prijímajúceho štátu obvyklý pobyt v čase ich pôsobenia v tejto krajine alebo je naopak, takýto pobyt považovaný len za dočasný?“. Autorka v komentovanom článku konštatuje, že obvyklý pobyt deťom nevzniká v dôsledku aplikácie Viedenského dohovoru o diplomatických stykoch,[1] čo má nepriaznivé následky v tzv. návratovom konaní v kontexte medzinárodného únosu dieťaťa.[2] Svoju kritiku smeruje k samotnému Viedenskému dohovoru, pričom ako riešenie navrhuje jeho zmenu.
Je možné stotožniť sa s názorom autorky, že automatický záver súdu o tom, že dieťa diplomata má obvyklý pobyt vo vysielajúcom štáte, je v rozpore so záujmami dieťaťa.[3] Autorka však uvedený výsledok považuje za „súladný s medzinárodnými dohodami“, a preto navrhuje revíziu Viedenského dohovoru o diplomatických stykoch. V tomto ohľade by sme radi ponúkli iné možnosti na posúdenie problému.
1. Vzťah diplomatických imunít a obvyklého pobytu
Komentovaný článok sa odvoláva na „vákuum, resp. trhlinu vo forme nešťastne formulovaných článkov Viedenského dohovoru“. Autorka tvrdí, že z Viedenského dohovoru vyplýva, že „pobyt diplomatického zástupcu a jeho rodinných príslušníkov v krajine prijímajúceho štátu je považovaný len za dočasný“ a „maloletému dieťaťu na území prijímajúceho štátu nevzniká obvyklý pobyt“. Neuvádza však, či ide o výklad prezentovaný v judikatúre (článok spomína skúsenosti autorky z praxe bez odkazu na konkrétne súdne rozhodnutie), nenachádzame ani odkaz na právnu vedu. Výklad obvyklého pobytu pritom zo znenia Viedenského dohovoru nijako zreteľne nevyplýva. Najmä v tejto pasáži však autorka tvrdí opak: „V dôsledku uvedeného je dieťa, ktoré žije nepretržite niekoľko rokov v zahraničí (na území prijímajúceho štátu), …, uvedené do situácie, kedy v súlade s výsadami a imunitami špecifikovanými vo Viedenskom dohovore, ktoré požívajú jeho rodičia a ktoré sa automaticky uplatňujú aj na jeho osobu, rezultujúce do nevzniku obvyklého pobytu v danom štáte, nemôže očakávať úspešné súdne konanie vo veci jeho návratu do krajiny, ktorú označuje za svoj domov.“ Autorka zrejme vidí súvislosť medzi obvyklým pobytom dieťaťa a imunitami a výsadami diplomatického zástupcu a jeho rodiny. V komentovanom článku sú citované ustanovenia Viedenského dohovoru o diplomatických stykoch, ktoré upravujú rozsah vyňatia diplomatického zástupcu z trestnej, civilnej a administratívnej jurisdikcie diplomatického zástupcu (čl. 31). Autorka uvádza, že „v intenciách citovaných článkov Viedenského dohovoru pobyt diplomatického zástupcu a jeho rodinných príslušníkov v krajine prijímajúceho štátu je považovaný len za dočasný a končí najneskôr rozhodnutím zamestnávateľa o ukončení jeho vyslania do zahraničia.“ Súvislosť medzi jurisdikčnou imunitou a kritériom obvyklému pobytu však vysvetlená nie je. Sú tieto právne kategórie prepojené?
Z uhla pohľadu procesného práva môžeme obe kategórie považovať za podmienky konania: kým jurisdikčná imunita je podmienka negatívna (súd nebude konať, ak jeden z účastníkov konania má príslušný typ imunity), obvyklý pobyt je zvyčajne pozitívna podmienka (tzv. kritérium medzinárodnej právomoci, ktoré musí byť splnené, aby slovenský súd mohol začať konať).[4] Ak došlo k splneniu prvej podmienky, druhú podmienku neskúmame. Zo širšieho uhla pohľadu je však obvyklý pobyt kritérium, ktoré sa vyskytuje nielen v normách medzinárodného práva procesného, ale aj súkromného (tak v kolíznych normách, ako aj v normách o právomoci), pričom ide o kritérium, ktoré v ostatnom čase najčastejšie využívajú zákonodarci (či už v medzinárodných dohovoroch, nariadeniach Európskej únie, ale aj v zákone o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom).[5]
Pre skutkovú situáciu prezentovanú v komentovanom článku (neoprávnené zadržanie dieťaťa jedným z rodičov a následné konanie o návrat dieťaťa iniciované druhým rodičom) sú relevantnými normami Dohovor o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí (Haag, 25. októbra 1980) (ďalej aj „Haagsky dohovor“),[6] nariadenie Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností (ďalej aj „nariadenie Brusel IIa“)[7] a zákon č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej aj „CMP“). Vzťah medzi nariadením Brusel IIa a Haagskym dohovorom je vysvetlený v bode 17 odôvodnenia nariadenia, z ktorého vyplýva, že pravidlá EÚ Haagsky dohovor nenahrádzajú, sú len ich doplnením.[8] Základným princípom je, že ak dôjde k medzinárodnému únosu dieťaťa, právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností k dieťaťu si zachovávajú súdy členského štátu, v ktorom malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred únosom (článok 11 nariadenia Brusel IIa). Únos dieťaťa sa vzťahuje na neoprávnené premiestnenie aj na neoprávnené zadržiavanie, ktorých legálna definícia sa nachádza v článku 2 bod 11 nariadenia Brusel IIa,[9] pričom pre obe situácie je spoločné, že dieťa sa nachádza bez súhlasu nositeľa opatrovníckych práv v inom členskom štáte ako v štáte svojho obvyklého pobytu. V štáte, do ktorého bolo dieťa neoprávnene premiestnené, alebo v ktorom je neoprávnene zadržiavané, môže byť iniciované konanie o návrat dieťaťa podľa článku 11 nariadenia Brusel IIa. Článok 11 nariadenia nie je technicky koncipovaný ako typická norma o právomoci (hoci je zaradený do Kapitoly II nariadenia s názvom „súdna právomoc“).[10] Zámerom je vytvoriť jednotný postup súdov pri konaní o návrate dieťaťa. Kritérium medzinárodnej právomoci na konanie o návrate, hoci nie je v článku 11 nariadenia Brusel IIa explicitne vyjadrené, vyplýva z kontextu: je ním prítomnosť dieťaťa v členskom štáte ako dôsledok medzinárodného únosu dieťaťa. Kľúčovou otázkou je preto zistenie obvyklého pobytu dieťaťa (únos predpokladá prítomnosť dieťa v inom štáte ako v štáte obvyklého pobytu). Podľa § 123 CMP v konaní o návrat maloletého do cudziny pri neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní podľa osobitného predpisu alebo medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, súd rozhoduje, či premiestnenie alebo zadržanie maloletého bolo neoprávnené a či je daný niektorý z dôvodov na nenariadenie návratu maloletého. V prípade, na ktorý poukazuje komentovaný článok, slovenský súd určil, že obvyklý pobyt dieťaťa v inom členskom štáte vôbec nevznikol, dieťa malo obvyklý pobyt na Slovensku, preto nemožno hovoriť o neoprávnenom premiestnení a zadržiavaní. Ak pripustíme, že deťom diplomatických zástupcov nevzniká nikdy v prijímajúcom štáte obvyklý pobyt, má to pre návratové konanie zásadný význam, na ktorý poukazuje autorka komentovaného článku: „Súd sa v rámci odôvodnenia uznesenia, ktorým nenariadi návrat maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu bude teda zaoberať výlučne charakterom diplomatického zastúpenia v súvislosti s ustanoveniami Viedenského dohovoru a tou skutočnosťou, že dieťaťu na území prijímajúceho štátu nevznikol obvyklý pobyt ako základný predpoklad dôvodnosti podania návrhu na nariadenie návratu dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu.“
2. Diplomatické imunity pri návratovom konaní
Autorka komentovaného článku navrhuje ako riešenie zmenu Viedenského dohovoru, pričom detaily neformuluje (napr. má sa v dohovore definovať obvyklý pobyt dieťaťa diplomatického zástupcu?). Pravdepodobnosť realizácie takéhoto riešenia je však minimálna (s ohľadom na náročný proces prijímania medzinárodných zmlúv). Definovanie obvyklého pobytu dieťaťa diplomatického zástupcu by navyše išlo nad rámec cieľov dohovoru, jeho vecného rozsahu.
Je možné súhlasiť s tým, že ak jeden z rodičov požíva diplomatické imunity, táto okolnosť môže mať vplyv na návratové konanie. Podľa nášho názoru však aplikácia ustanovení Viedenského dohovoru o diplomatických stykoch môže mať za následok „len“ záver o vyňatí osoby z právomoci súdov Slovenskej republiky z dôvodu imunity v civilných veciach, nie však automatický záver o vylúčení obvyklého pobytu dieťaťa diplomata v prijímajúcom štáte.
Podľa § 47 ods. 3 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom v znení neskorších predpisov sú z právomoci slovenských orgánov vyňaté osoby, medzinárodné organizácie a inštitúcie, ktoré podľa medzinárodných zmlúv, iných pravidiel medzinárodného práva alebo slovenských právnych predpisov požívajú v Slovenskej republike imunitu, a to v rozsahu, ktorý je v nich uvedený. Pôjde o osoby, na ktoré sa vzťahuje Viedenský dohovor o diplomatických stykoch (uverejnený pod č. 157/1964 Zb.), Viedensky dohovor o konzulárnych stykoch (uverejnený pod č. 32/1969 Zb.), Newyorský dohovor o osobitných misiách (uverejnený pod č. 40/1987 Zb.) a ďalšie medzinárodné zmluvy obsahujúce osobitnú … …
Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.
Autor
Mgr. Ľubica Gregová Širicová PhD.
Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/20