Zákon – Trestný poriadok 301/2005 | Paragrafy: § 480
1. Úvod do problematiky
Všeobecné zásady uznávané civilizovanými národmi patria medzi pramene medziná- rodného práva, no ich pozícia i charakteristika je pre mnohých nejasná. Bohužiaľ ani literatúra sa dostatočne nevenuje vyjasneniu problémov spojených s týmto prame- ňom, či ich detailnejšiemu opisu.
1.1. Charakteristika všeobecných zásad uznávaných civilizovanými národmi
Na úvod je potrebné objasniť čo je zásada. Za zásadu možno považovať všeobecné právne tvrdenie určitého významu, z ktorého sa odvodzujú jednotlivé pravidlá. Pod- ľa tejto definície sú hlavné znaky zásady dve: musí byť všeobecná a musí mať väčšiu váhu. „Všeobecná znamená, že funguje na abstraktnej úrovni, ktorá ju odlišuje od bežných noriem. Pojem všeobecná môže mať aj iný význam. Môže sa vzťahovať na zásady, ktoré presahujú určité oblasti práva a tvoria základ právneho systému ako celku.“1 Pojem väčšia váha je dosť nejasný, čo sa prejavuje v ťažkostiach v praxi pri určení, či ide alebo nejde o všeobecnú zásadu.
Všeobecné právne zásady majú vmedzinárodnom práve značný význam, zvlášť v medzinárodnom trestnom práve. Sú uznávané civilizovanými národmi najväčších právnych systémov. Avšak, nie každé právo, ktoré môžeme nájsť v niekoľkých, alebo aj všetkých právnych systémoch je automaticky aj všeobecnou právnou zásadou a teda súčasťou medzinárodného právneho poriadku. „Dvojakou podmienkou je, že právo musí reprezentovať právnu zásadu a že tá je pretransformovateľná do medzi- národného právneho poriadku.“2
Pojem všeobecné zásady uznávané civilizovanými národmi môžeme nájsť v praxi, kde sú vykladané ako zásady, ktoré sa uplatňujú všeobecne vo vnútroštátnych práv- nych poriadkoch štátov (in foro domestico). Sú teda odvodené z vnútroštátneho práva a zo všeobecnej praxe, no nie medzinárodnej, ale vnútroštátnej. Všeobecnosť uplatňovania nevyžaduje aby sa zásady vyskytovali v úplne všetkých štátoch medzi- národného spoločenstva. Postačí dostatočne široké a reprezentatívne uplatňovanie vprevažnej väčšine štátov. V súčasnosti sa nerozlišuje medzi civilizovanými a necivilizovanými štátmi, pretože pripustiť takéto triedenie, by z pohľadu súčasné- ho medzinárodného práva znamenalo porušenie zásady zvrchovanej rovnosti a nedovolenú diskrimináciu niektorých štátov.
Vždy musí ísť o zásady, ktoré sú vďaka svojej povahe,,presaditeľné“ do medzinárod- noprávnych vzťahov (túto podmienku napr. nesplňuje zásada prístupu jednotlivca k súdom, ktorá je uznávaná vnútroštátnymi právnymi poriadkami, no v medzinárodnom práve bráni jej všeobecnému použitiu vzťah nerovnosti medzi jednotlivcom a štátom, ktorý principiálne vylučuje sporné konanie pred súdnym orgánom). „Všeobecné právne zásady presaditeľné do medzinárodného práva môžu mať hmotnoprávnu povahu, alebo charakter procesnoprávny. Do prvej skupiny pat- ria zásady uplatňované v rámci inštitútu zodpovednosti (integrálna reštitúcia, repa- rácia skutočnej škody a ušlého zisku), ale i v iných prípadoch (napr. nemo plus iuris in alium transfere potest quam ipse habet). Procesnoprávnych zásad použiteľných a používaných v medzinárodnoprávnych vzťahoch je viacero (nemo iudex in re sua, auditur et altera pars, ne bis in idem a iné).“3
Tribunál pre Juhosláviu sa k tomuto vyjadril takto:
„Zakaždým keď pravidlá medzinárodné trestného práva nedefinujú pojem, názor trest- ného práva, spoliehanie sa na národnú legislatívu je ospravedlniteľné, pod nasledujú- cimi podmienkami: (i)… medzinárodný súd musí vykresliť všeobecný koncept a právne inštitúcie spoločné pre všetky veľké právne systémy sveta (nie iba common-law alebo civil-law štáty)…., (ii)… musí byť braný zreteľ na špecifickosť medzinárodného trestnop- rávneho konania keď sa používajú pojmy a predstavy národného práva. V tomto prípade by sa malo vyhýbať mechanickému preberaniu, alebo transformácii z národného práva do medzinárodného trestného konania.“4
Z toho možno usúdiť, že nie všetky právne normy ako také, s ktorými súhlasia veľké právne systémy, sú prvkom medzinárodného trestného práva, ale len všeobecné zásady na ktorých sú tieto normy založené. Je ale v praxi často ťažké rozlíšiť medzi obyčajovým medzinárodným právom avšeobecnými právnymi zásadami, keďže rozvoj praxe štátov sa neustále premieňa a vyvíja.
1.2. Odlíšenie všeobecných právnych zásad uznávaných civilizovanými ná- rodmi od všeobecných zásad a pravidiel obyčajového práva
Rovnaký názov týchto zásad (všeobecné zásady a všeobecné zásady uznávané civili- zovanými národmi) ahlavne ich nerozlišovanie a zamieňanie môže zvádzať k názoru, že všeobecné zásady a všeobecné zásady uznávané civilizovanými národmi označujú to isté. Je medzi nimi však veľký rozdiel, predovšetkým v ich pôvode. ,,Všeobecné právne zásady odvodené z vnútroštátnych právnych poriadkov je nutné odlíšiť od zásad (princípov) medzinárodného práva (napríklad zásada zákazu použi- tia sily), ktoré sa odvodzujú priamo z medzinárodného práva.“5 Na rozdiel od vše- obecných zásad uznávaných civilizovanými národmi, ktorých pôvod vo vnútroštát- nom práve som už popisovala vyššie.
Pri odlišovaní pravidiel obyčajového práva a všeobecných zásad uznávaných civili- zovanými národmi už narazíme na problém, pretože hranica medzi nimi je veľmi nejasná.
,,Cestou arbitrážneho nálezu sa stal obsah jednotlivých tam uplatnených všeobec- ných právnych zásad tiež záväzným pre dané strany v spore (v dôsledku ich kom- promisu). Tak sa mnohé (pôvodné) všeobecné právne zásady, a to tradíciou prece- densov, stali tiež obyčajovými pravidlami všeobecne platného medzinárodného prá- va.“6 To spôsobuje značné problémy aj pri rozlišovaní, či sa v medzinárodnom práve použilo pravidlo obyčajového práva, alebo všeobecná zásada uznávaná civilizova- nými národmi, ktoré je prakticky málo možné.
1.3. Všeobecné zásady uznávané civilizovanými národmi ako prameň medzinárodného práva a ich pôvod
Všeobecné zásady uznávané civilizovanými národmi sú prameň medzinárodného práva podľa Článku 38 Štatútu Medzinárodného súdneho dvora. Vo výbore právnikov, ktorý pripravoval Štatút (pozn. ešte Stáleho dvora medzinárodnej spravodlivos- ti, odtiaľ bol prebratý do Štatútu Medzinárodného súdneho dvora), nebola formulo- vaná dohoda na presnom označení slovného spojenia. „Belgický právnik, Baron Des- camps, mal na mysli ideu prirodzeného práva a jeho návrh hovoril o ́pravidlách medzinárodného práva uznávaného právnym vedomím civilizovaných ľudí ́. Podľa Roota by vláda mala mať nedôveru v súd, ktorý sa spolieha na subjektívny koncept zásad spravodlivosti. Výbor si uvedomoval, že Súdu musí byť daná určitá právomoc rozvíjať a vylepšovať, očistiť zásady medzinárodnej jurisprudencie.“7 Výsledkom bol spojený návrh Roota a Phillimorea, ktorý bol prijatý a toto označenie používame doteraz. Root and Phillimore sa pozerali na zásady z hľadiska pravidiel akceptova- ných v národnom práve všetkých civilizovaných národov. Avšak bolo by nesprávne predpokladať, že tribunály prijali do praxe mechanický systém prebratia zásad z národného práva.
Kedysi významná funkcia všeobecných právnych zásad (vedľa ekvity) v arbitrážnej judikatúre bola tiež dôvodom ich uvedenia v zozname prameňov, ktoré neskôr me- dzinárodné súdy, vrátane Medzinárodného súdneho dvora OSN (čl. 38 Štatútu), apli- kujú, aj keď už išlo o dobu, kedy sa frekvencia odkazovania na tieto zásady výrazne znížila a znižuje sa aj naďalej, v dôsledku neustáleho obsahového obohacovania vše- obecného medzinárodného práva, ktoré prebieha hlavne od začiatku 20. storočia.
„Takto v súdnej praxi minimalizovaná použiteľnosť všeobecných právnych zásad viac-menej stačila ktomu, aby internacionalistika obdobia ústupu pozitivizmu, a hlavne potom Kelsenova normatívna škola kvalifikovala všeobecné právne zásady za tretí prameň poznávania obsahu medzinárodného práva. Odôvodňovala to tým, že tieto zásady sú všeobecné vzhľadom k tomu, že súčasne platia ako v oblasti vnútro- štátneho práva, tak aj v oblasti medzinárodného práva.“8
Tvrdenie, že všeobecné právne zásady vystupujú ako prameň rovnocenný s ostatnými prameňmi medzinárodného práva, čerpá opodstatnenosť z neexistencie hierarchických vzťahov medzi jednotlivými formami medzinárodného práva. To však neznamená, že by bolo ako prameň rovnocenne porovnateľné so zmluvou a obyčajou i z hľadiska reálneho významu. „Samotný text čl. 38 Štatútu prisudzuje všeobecným právnym zásadám povahu prameňa doplnkového. Poskytuje sudcom návod, ako postupovať pri posudzovaní pravidiel obsiahnutých v rôznych formách medzinárodného práva. Všeobecné právne zásady figurujú v texte až pod písmenom c), tj. sudca by sa ich mal pridržať jedine vtedy, ak nie je možné aplikovať iné, zmluv- né či obyčajové, pravidlo a hrozilo by preto, že súd vysloví non liquet.“9
2. Používanie všeobecných zásad uznávaných civilizovanými národmi medzi- národnými trestnými súdmi
2.1. Rozhodovanie medzinárodných trestných súdov a pozícia všeobecných zásad uznávaných civilizovanými národmi v ich rozhodovaní
Ako som už spomínala pokiaľ riešenie problému v medzinárodnom práve nemôžeme nájsť v zmluvnom práve, a ani v pravidlách obyčajového práva, prípadne právnych zásadách medzinárodného práva, potom nám ako prameň môžu poslúžiť všeobecné zásady uznávané civilizovanými národmi, sú teda subsidiárnym prameňom.
Použitie všeobecných zásad predpokladá aj čl. 21 Rímskeho štatútu Medzinárodného trestného súdu z roku 1998 (uverejnený pod č. 333/2002 Z.z.) ako prvého stáleho medzinárodného trestného súdu, podľa ktorého tento „súd na prvom mieste aplikuje svoj štatút, na druhom mieste a vtedy, keď je to primerané, zmluvy, zásady a pravidlá medzinárodného práva vrátane zaužívaných zásad medzinárodného práva, a ak nie sú, tak všeobecné zásady práva odvodené Súdom z vnútroštátnych zákonov sveto- vých právnych systémov…za predpokladu, že sa nepriečia tomuto štatútu a medzinárodnému právu a medzinárodne uznávaným normám a štandardom.“10 Tento článok možno považovať za generálny odkaz na všeobecné zásady.
Takisto aj Štatút Medzinárodného trestného tribunálu pre Juhosláviu obsahuje, v Sekcii 3 Pravidlá dokazovania, pod pravidlom č. 89 Všeobecné ustanovenia gene- rálny odkaz na všeobecné zásady, keď hovorí, že “v prípadoch, ak nie je stanovené inak v tejto sekcii, súd môže aplikovať pravidlá dokazovania, ktoré budú najviac vyhovovať spravodlivému určeniu záležitosti a budú v súlade so Štatútom a všeobecnými právnymi zásadami.“
S ohľadom na teoretické pochybnosti, ktoré sú pravidelne vznášané proti odvoláva- niu sa na všeobecné právne zásady, je hlavne dôležité, že k týmto prameňom sa často navracia prax.
,,Doterajšia prax medzinárodných trestných súdov potvrdzuje, že sa odvolávajú na všeobecné právne zásady platné tak v oblasti trestného práva hmotného [individuál- na trestnoprávna zodpovednosť, nátlak (vydieranie) ako poľahčujúca okolnosť pri určovaní trestnej sadzby, primeranosť trestu, znížená trestná zodpovednosť v dôsledku psychického stavu obžalovaného a pod.], ako aj v oblasti trestného práva procesného (dôkazná povinnosť žalobcu, právo na súdne konanie v prítomnosti obžalovaného a pod.).“11
Snáď najčastejšie anajúspešnejšie použitie analógie vnútroštátneho práva bolo v oblasti dôkazov, procesu, a súdneho vypočúvania. Tak teda boli tu zmienky o pravidlách že nikto nemôže byť sudca v svojom vlastnom spore, litispendencie, res iudicata, rôzne ́zásady ovládajúce súdny proces… ́a zásady univerzálne prijaté me- dzinárodnými tribunálmi. V prípade Corfu Channel súd vychádzal z nepriamych dô- kazov a poznamenal, že ́tento nepriamy dôkaz je prípustný v každom právnom systéme, a jeho použitie je vyjadrená v mnohých medzinárodných rozhodnutiach. ́ V jeho nekonformistických názoroch v prípade South west Africa (second phase), sa sudca Tanaka odvolával na článok 38 (I) (c) súdneho Štatútu ako základu pre kon- cept ľudských práv a zdôraznil, že ustanovenie obsahuje prvky prirodzeného práva. Úvaha súdu v prípade Barcelona Traction veľmi úzko súvisela s hlavnou koncepciou obmedzenej zodpovednosti, ručenia spoločnosti vyskytujúcu sa v miestnom práve.
3. Všeobecné zásady uznávané civilizovanými národmi zakotvené v Štatúte Medzinárodného trestného súdu a v medzinárodných trestných tribunáloch
Do nadobudnutia účinnosti Štatútu Medzinárodného trestného súdu, všeobecné zásady boli v snahách o kodifikáciu medzinárodného trestného práva druhoradého významu. Čo bolo významné v praxi sa prijalo ako precedens, napr. definícia trest- ných činov podľa medzinárodného práva.
Prieskum tejto praxi ukazuje, že spočiatku nebola potreba rozvíjať komplexný súbor všeobecných zásad pre medzinárodné trestné právo. Keď to bolo potrebné, medziná- rodne trestné tribunály sa obracali na pravidlá spoločné pre vnútroštátne právne systémy.
Časť III Štatútu Medzinárodného trestného súdu teraz obsahuje komplexné ustano- venie nazvané Všeobecné zásady medzinárodného trestného práva, ktoré vytvára jadro samostatného komplexu všeobecných zásad medzinárodného trestného práva. Sú z časti vytvorené na obyčajovom medzinárodnom práve a všeobecných zásadách uznávaných civilizovanými národmi. Štatút Medzinárodného trestného súdu je bezo sporu najvyšším dosiahnutým úspechom v snahe o kodifikáciu všeobecných zásad medzinárodného trestného práva. Po prvýkrát, boli všeobecné otázky práva oddele- né od definícií trestných činov.
Priamym dôsledkom nedávnej kodifikácie všeobecných pravidiel trestnoprávnej zodpovednosti je obmedzená ́dogmatická zrelosť ́ niektorých zo všeobecných zásad v Štatúte Medzinárodného trestného súdu. Napriek zreteľnému pokroku, detailnejšia definícia týchto všeobecných zásad stále zostáva urgentnou prioritou praktikov a teoretikov.
Každý právny systém má písané alebo nepísané pravidlá zaoberajúce sa všeobecný- mi zásadami trestného práva a každý právnik študuje ustanovenia medzinárodného trestného práva v prvom rade ovplyvnený familiárnou vnútroštátnou terminológiou a doktrínou. Na dôvažok, väčšina ustanovení v časti 3 Štatútu Medzinárodného trest- ného súdu vytvára nesystematické nahromadenie z rôznych právnych tradícií. Nie- kedy sa môže koncepčná podobnosť medzinárodných trestných pravidiel s modelmi vo vnútroštátnom práve ukázať klamlivá. Preto analyzovanie všeobecných zásad medzinárodného trestného práva vyžaduje oslobodenie sa od spôsobu myslenia a doktrinálnej koncepcie svojho vnútroštátneho práva. Rímska konferencia ukázala aké ťažké to môže byť.
„Všeobecné zásady medzinárodného trestného práva sa medzitým stali predmetom aj praktického významu a záujmu odborníkov. Sám Medzinárodný trestný súd sa zaoberá všeobecnými zásadami. Intenzita jeho doktrinálnej analýzy je pozoruhodná. Jasnejším definovaných všeobecných zásadách si súd upevnil veľký význam pre tres- tnoprávnu doktrínu kontinentálnej Európu, a obzvlášť Nemecka.“12
V Štatúte Medzinárodného trestného súdu je v čl. 22 zakotvená zásada nullum cri- men sine lege, ktorá hovorí, že osoba nemôže byť trestne zodpovedná, pokiaľ jej správanie nie je za trestný čin označené Štatútom. ,,V čase keď bol spáchaný trestný čin, písaná alebo nepísaná norma musela existovať, aby založila trestnosť podľa medzinárodného práva. Zásada legality (nullum crimen sine lege) je časťou obyčajo- vého práva. Zásada požaduje, aby protiprávne správanie bolo stanovené tak jasne ako sa len dá v definícii trestného činu, avšak, tento štandard je v medzinárodnom práve menej rigidný ako je zvykom v kontinentálno-európskom práve. Zásada tiež presahuje do sankcií (nulla poena sine lege), takže osoba usvedčená Súdom môže byť potrestaná iba v súlade s týmto Štatútom. Tu je medzinárodné trestné právo takisto menej reštriktívne ako niektoré vnútroštátne právne systémy, ktoré požadujú po- drobný rámec sankcií, aký môžeme nájsť napríklad v Nemeckom práve.“13
Ďalšou zásadou, ktorá je zakotvená v Štatúte je zásada zákazu retroaktivity v článku 24 Štatútu. Podstatou tejto zásady je, že nikto nemôže byť trestnoprávne zodpoved- ný za správanie podľa tohto Štatútu skôr ako sa stane tento Štatút účinným. ,,Rozhodujúcou otázkou je dátum, kedy sa Štatút stal účinným, a ten je určený čl. 11 a 126 Štatútu. Pre trestné stíhanie zločinov Medzinárodným trestným súdom, je relevantným bodom v čase obyčajne 1. júl 2002.“14 A v prípade zmeny v použiteľnom práve v danom prípade pred konečným rozsudkom, má byť použité právo priazni- vejšie k osobe, ktorá je prešetrovaná, trestne stíhaná alebo usvedčená.
Veľmi významnou je zásada ne bis in idem, ktorá je zakotvená nielen v Štatúte me- dzinárodného trestného súdu, ale aj v štatútoch viacerých medzinárodných trestných tribunálov. Táto zásada vyjadruje, že nikto nemôže byť dvakrát odsúdený, alebo potrestaný za ten istý trestný čin či skutok.
Dôležitou procesnou podmienkou konania je aj nezávislosť sudcov, môžeme ju nájsť v čl. 40 Štatútu. Podľa tejto zásady by mal byť sudca pri výkone svojej funkcie nezá- vislý. Sudca by nemal vykonávať žiadnej aktivity, ktoré by mohli narúšať jeho sud- covskú funkciu, alebo ovplyvniť dôveru v jeho nezávislosť. Takisto musia dodržiavať nezlučiteľnosť ich funkcie s niektorými povolaniami. Tento priníp je nevyhnutnou požiadavkou spravodlivého procesu.
Pri procesných zásadách je potrebné spomenúť aj zásadu prezumpcie neviny (čl. 66 Štatútu), ktorá prikazuje považovať za nevinného každého, pokiaľ mu nie je dokáza- ná vina pred súdom. Pričom je na žalobcovi, aby dokázal vinu obžalovaného.
3.1. Výber z použitia všeobecných zásad uznávaných civilizovanými národmi v rozhodnutiach medzinárodných trestných súdov
Ako už bolo vyššie spomenuté, všeobecné zásady uznávané civilizovanými národmi mali veľký význam hlavne v medzinárodnom administratívnom a medzinárodnom trestnom práve.
Zásada legality hrala veľmi veľkú úlohu v Norimberskom procese. Medzinárodný vojenský tribunál sa zhostil ex post facto argumentu obhajoby ako príležitosti na preskúmanie (a potvrdenie) trestnoprávnej povahy trestných činov proti mieru v čase, keď bol trestný čin spáchaný obžalovanými.
Oba tribunály v Juhoslávii aj Rwande často potvrdzovali platnosť zásad. Avšak, ad hoc tribunály interpretovali zásadu nullum crimen sine lege veľmi široko. Z ich po- hľadu, zásada je dodržaná, ak pravidlo vytvorené z obyčajového medzinárodného práva zakazuje určité správanie a zároveň bolo pre páchateľ predvídateľné, že poru- šenie zákazu obyčajového práva bude viesť k individuálnej trestnoprávnej zodpo- vednosti.
„Tribunály bežne nachádzali predvídateľnosť v prípadoch obsahujúcich vážne poru- šenia medzinárodného humanitárneho práva. Ad hoc tribunály napríklad odvodili z obyčajového medzinárodného práva samostatne trestne stíhateľný vojnový trestný čin terorizovania civilného obyvateľstva, a potvrdili individuálnu trestnoprávnu zodpovednosť za vážne porušenie medzinárodného humanitárneho práva aj v nemedzinárodných konfliktoch.“15
3.1.1. Všeobecné zásady uznávané civilizovanými národmi v prípade Tadič
Použitie a odvolávanie sa na všeobecné zásady uznávané civilizovanými národmi môžeme nájsť,,v prípade Tadič, keď sa súd v roku 1995 odvolal na všeobecnú právnu zásadu vzťahujúcu sa na súdny proces, podľa ktorej súd musí byť zriadený záko- nom.“16
Obžalovaný v tomto prípade namietal, že Medzinárodný trestný tribunál pre Juho- sláviu nebol zriadený zákonom. Na súde sa domáhal, že právo na trestný proces pred tribunálom zriadeným zákonom je právom, ktoré tvorí časť medzinárodného páva, a to všeobecnú právnu zásadu uznávanú civilizovanými národmi, ktorá je jedným z prameňov medzinárodného práva podľa článku 38 Štatútu Medzinárodného súd- neho dvora.
Na podporu tohto tvrdenia, obžalovaný zdôrazňuje fundamentálnu podstatu „spra- vodlivého procesu“ garantovaného v Medzinárodnom dohovore o občianskych a politických právach, Európskom dohovore o ľudských právach a Americkom doho- vore o ľudských právach.
Odvolací senát je ale presvedčený, že zásada, že tribunál musí byť zriadený zákonom, je všeobecná právna zásada ukladajúca medzinárodný záväzok, ktorý sa uplatňuje iba v trestnoprávnom systéme v miestnom prostredí. Z tohto princípu vyplýva, že je povinnosťou všetkých štátov zostaviť ich trestnoprávny systém takým spôsobom, že sa zaistí všetkým právo mať trestné konanie pred tribunálom založeným zákonom. To však neznamená, že naopak, medzinárodný trestný súd by mohol byť založený z obyčajného rozmaru skupiny vlád. Taký súd by mal byť založený na panstve práva a poskytovať všetky záruky stelesnené v relevantných medzinárodných dokumen- toch. Až vtedy môžeme povedať, že „súd je zriadený zákonom“.17
Ďalej odvolací senát vyslovil myšlienku, že pre posudzovanie, či bol tribunál „zriade- ný zákonom“ je dôležité, aby bol zriadený kompetentným orgánom za dodržania relevantných zákonných postupov, ktoré by mali spĺňať požiadavky procedurálnej spravodlivosti.18 A podľa Odvolacieho senátu Medzinárodného vojenského tribunálu pre Juhosláviu, založenie tohto tribunálu všetky tieto podmienky spĺňalo a teda tri- bunál bol „zriadený zákonom“, čiže námietku obžalovaného zamietol.
3.1.2. Všeobecné zásady uznávané civilizovanými národmi v prípadoch Erdemovič a Blaškič
V prípade Erdemovič, sa súd zaoberal všeobecnými zásadami napomáhajúcimi urče- niu trestu za trestné činy proti ľudskosti.
V rozhodnutí súd uvádza, že za účelom preskúmania škály možných trestov za trest- né činy proti ľudskosti, sa senát pokúsi identifikovať znaky, ktoré charakterizujú tieto trestné činy a tresty s nimi spojené podľa medzinárodného práva a vnútroštátnych zákonov, ktoré vyjadrujú všeobecné zásady uznávané všetkými národmi.
„Vo všeobecnosti, zločiny proti ľudskosti sú považované za veľmi závažné trestné činy, ktoré poburujú celé spoločenstvo. Obžaloba proti obžalovaným v Norimberskom procese uvádza, že zločiny proti ľudskosti zakladajú porušenie medzinárodných konvencií, vnútroštátneho práva a všeobecných zásad trestného práva odvodených od trestného práva všetkých civilizovaných národov.“19
Súd demonštruje, že zločiny proti ľudskosti sú dobre vybudovanou časťou medziná- rodného právneho poriadku a vyžadujú najprísnejšie tresty. Bolo by teda chybou vykladať spojitosť so zásadou legality kodifikovanú inter alia v paragrafe 1 článku 15 Medzinárodného dohovoru o občianskych a politických právach, podľa ktorej „nikto nemôže byť obvinený za žiadny trestný čin pre čin, alebo opomenutie, ktoré nevy- tváralo trestný čin podľa medzinárodného alebo vnútroštátneho práva v čase, keď bolo spáchané.“ Navyše, paragraf 2 toho istého článku hovorí, že “nič v tomto článku sa nevzťahuje na súdny proces ani výber trestu pre žiadnu osobu za čin, alebo opo- menutie konať, ktoré v čase keď bolo spáchané, bolo trestné podľa všeobecných právnych princípov uznávaných spoločenstvom národov.“
V praxi to znamená, že všetci obžalovaný, ktorí spáchali ich trestné činy na území niekdajšej Juhoslávie môžu očakávať, že budú uznaní za trestnoprávne zodpoved- ných. Žiadny obžalovaný nemôže namietať, že v čase, keď sa dopustili trestných či- nov si neboli vedomí trestnosti ich činov a prísnosti trestov za ne stanovených. Ak to bude možné, Medzinárodný tribunál preskúma relevantnú právnu prax bývalej Juho- slávie, ale nebude v žiadnom prípade viazaný jej zriadenými trestami a rozsudkami, ktoré ukladala za trestné činy v rámci svojej právomoci.
Zásada proporcionality a primeranosti výroku o treste jednotlivca vyžaduje, aby boli na základe prihliadania na relevantné konkrétne faktory uložené rôzne tresty. Súd bude prihliadať hlavne na faktory, akými sú závažnosť trestného činu, osobitné okolnosti usvedčenej osoby a existencia priťažujúcich alebo poľahčujúcich okolností, vrátane značnej a významnej spolupráce s prokurátorom.
Súd je toho názoru, že ak sa jedná o trestné činy proti ľudskosti, otázka existencie priťažujúcich okolností si nevyžaduje pozornosť. Na druhej strane, keďže Štatút neobsahuje žiadnu zmienku, alebo definíciu v tomto ohľade, postoj súdu je zhodný s postojom Norimbergského Medzinárodného vojenského tribunálu, ktorí odsúdil 12 obžalovaných, ktorí boli usvedčení za spáchanie zločinov proti ľudskosti, na najvyšší trest, trest smrti, pretože poľahčujúce okolnosti neboli dostatočne preukázané.
Súd ale musí na základe článku 24 Štatútu zvážiť okolnosti okolo spáchania trestné- ho činu aby mohol určiť jeho závažnosť, ktorá môže vopred vylúčiť akékoľvek zmiernenie spôsobené poľahčujúcimi okolnosťami.
Zmiernenie trestu na základe poslúchnutia nadriadeného je osobitne vyjadrené v Štatúte v článku 7 (4), ktoré hovorí, že „skutočnosť, že obžalovaná osoba konala na základe príkazu vlády, alebo nadriadeného ju nemôže zbaviť trestnej zodpovednosti, ale môže byť zohľadnená v zmiernení trestu, ak Medzinárodný tribunál usúdi, že si to spravodlivosť vyžaduje“.
V prípade Blaškič v roku 2000 súd rohodol, že skutočnosť, že ,,trest by mal byť pri- meraný závažnosti zločinu predstavuje všeobecnú zásadu trestného práva spoločnú pre všetky základné právne systémy sveta.“20 Táto zásada bola už rozobratá aj vo vyššie spomínanom prípade Erdemovič.
4. Nedostatky pozície všeobecných zásad uznávaných civilizovanými národmi v medzinárodnom práve
Všeobecné zásady uznávané civilizovanými národmi sú veľmi problematickým po- jmom. Ich charakteristické znaky ich nedostatočne odlišujú od ostatných prameňov medzinárodného práva. A takisto aj ich nie najšťastnejšie zvolený názov spôsobuje mnohé ťažkosti a nedorozumenia pri ich skúmaní.
Na tieto zásady a ich používanie je v odborných kruhoch mnoho názorov, ktorých variabilita je tým väčšia, čím sa viac líšia názory na to, ktoré princípy v medzinárodnom práve sú zásady uznávané civilizovanými národmi.
Veď vezmeme si napríklad jednoduchú zásadu nulla poena sine lege zistíme. Jej pô- vod je ešte v Rímskom práve. Neskôr sa stala dôležitou zásadou vo všetkých civilizo- vaných štátoch. Až ju ako významný princíp prebralo medzinárodné právo. Ale je otázne, či môžeme s určitosťou tvrdiť, že ide o zásadu uznávanú civilizovanými ná- rodmi.
Podľa môjho názoru je používanie tejto zásady v medzinárodnom práve odlišné od praxe vnútroštátnej. Spôsobuje to hlavne odlišnosť týchto systémov. Keď sa táto zásada postupne z vnútroštátneho práva dostala do praxe medzinárodnej, prispôso- bila sa povahe medzinárodného práva. A je už otázne, či takto modifikovanú zásadu možno ešte považovať za odvodenú z vnútroštátneho práva, alebo už ako zásadu medzinárodného práva. Ak by sme uvažovali o vzťahu medzi pravidlami medziná- rodného obyčajového práva a všeobecnými zásadami uznávanými civilizovanými národmi zistíme, že často spývajú. Spôsobuje to značné problémy, keďže tie isté zá- sady, či pravidlá označujú rôzny právnici odlišne a je teda podľa mojej mienky skoro, ak nie aj nemožné ich s istotou odlíšiť. Príkladom jedného z pohľadov na tento pra- meň medzinárodného práva je názor Malenovského, ktorý uvádza: ,,Prípady, keď medzinárodné arbitrážne a súdne inštitúcie skutočne aplikovali všeobecné právne zásady v svojej rozhodovacej praxi sú úplne výnimočné. Stály dvor medzinárodnej spravodlivosti ani Medzinárodný súdny dvor doteraz nepoužil tieto zásady ako pod- klad pre svoje rozhodovanie, hoci strany sa ich často dovolávali. Zdržanlivosť možno pochopiť. Medzinárodné súdy sotva vezmú na zreteľ zásadu, ktorá sa síce aplikuje v rámci mnohých štátov, ale pritom sa neuplatňuje v medzištátnych stykoch. Naopak, ak zohľadnia zásadu, ktorá z vnútroštátneho prostredia prerástla i do medzinárodnej praxe, použijú ju spravidla nie ako všeobecnú právnu zásadu, ale ako obyčajové pra- vidlo, podložené práve touto medzinárodnou praxou. Rozdiely a hranice medzi obo- ma prameňmi sú všeobecne málo zreteľné.“21
Problém môže spôsobiť aj čl. 21 Rímskeho štatútu, podľa ktorého má súd tieto zása- dy požiť jedine vtedy, ak nemôže aplikovať svoj štatút, zmluvy a pravidlá medziná- rodného práva. A aj to len za podmienky, že sa nepriečia Štatútu, medzinárodnému právu a medzinárodne uznávaným normám a štandardom. Takéto obmedzenie na- vádza k podceňovaniu a prisudzovaniu menšiemu významu tohto prameňa. Takisto ako keby nebral do úvahy, že štatút sám obsahuje niektoré všeobecné zásady uzná- vané civilizovanými národmi. Zároveň vytvára sa zaujímavá otázka vzťahu všeobec- ných zásad a štatútu, ktorá sa preniknutím všeobecných zásad do štatútu pomerne komplikuje.
5. Záverečné zhrnutie
Všeobecné zásady uznávané civilizovanými národmi ako prameň medzinárodného práva sú využívané aj medzinárodnými trestnými súdmi. Hoci ich pozícia nie je jasná, zdá sa, že prax sa s tým pomerne ľahko vyrovnáva. V konečnom dôsledku, či už me- dzinárodné trestné súdy aplikujú jednotlivé pravidlá ako medzinárodné obyčajové právo, všeobecné zásady, alebo všeobecné zásady uznávané civilizovanými národmi nie je až také podstatné.
Bude ale zaujímavé sledovať ďalší vývoj tohto prameňa. Tým, že jeho úloha bola hlavne vyplniť miesta, pre ktoré ešte medzinárodné právo nemalo právnu úpravu (hlavne procesnoprávnu), možno so súčasným stálym obohacovaním a rozvojom medzinárodného práva predpokladať klesanie významu tohto prameňa.
Medzinárodné spoločenstvo sa značne rozšírilo, charakterizuje ho multikulturálnosť, je ekonomicky i civilizačne nesúrodé. To má za následok redukciu počtu zásad, ktoré by, ktoré by sa univerzálne vyskytovali vo vnútroštátnych právnych poriadkoch. V súčasnosti sa zároveň vytvárajú stále nové a nové medzinárodnoprávne normy (rastie okruh uzavretých zmlúv, tvoria sa nové obyčajové pravidlá). Je preto stále menej situácií, kedy by súdne a arbitrážne orgány boli nútené čeliť medzerám v medzinárodnom práve a teda zároveň aj pridržať sa niektorej všeobecnej právnej zásady.
Autor: Kristína Králová