Abstrakt
Diskusiu na tému „Ako prekoná Najvyšší súd Slovenskej republiky vlastnú judikatúru?“ k príspevku uverejnenom v Bulletine slovenskej advokácie BSA 4/2020 považujem nielen za aktuálnu, ale i veľmi žiadúcu. S podstatou autorom uchopenej problematiky uvedenej v predchádzajúcom článku sa v zásade stotožňujem, avšak navrhnuté riešenie nepovažujem za vhodné.

V prvom rade treba dať za pravdu konštatovaniu autora, že rozhodnutie Veľkého senátu občianskoprávneho kolégia sp. zn. 1VCdo 1/2019 zo dňa 26. 11. 2019 treba považovať za správne, pokiaľ Veľký senát vyslovil nedostatok právomoci pre postup, ktorý žiadal postupujúci dovolací senát, tzn., keď chcel zmeniť ustálenú prax NS SR cez extenzívny výklad § 421 ods. 1 písm. a) CSP bez dovolania, ktoré by takýto postup žiadalo. Toto rozhodnutie však má, i keď na vecnú správnosť to vplyv nemá, istý a vážny argumentačný nedostatok. Odôvodneniu rozhodnutia podľa môjho názoru chýba zavŕšenie kontextu legislatívnej zmeny pôvodného znenia § 421 CSP. Autor i Veľký senát správne uvádzajú, pôvodný text návrhu vládneho zákona – CSP upravoval v rámci možnosti podať dovolanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci (dnešný § 421 CSP) celkom štyri situácie, pričom práve pri poslednej z nich malo prípustnosť dovolania založiť aj to, ak sa dovolateľ domnieva, že ustálenú prax, hoc jednotnú, treba zmeniť, tzn. prekonať. Nemusíme upozorňovať, že išlo o inšpiráciu, či skôr doslovné prevzatie existujúcej českej právnej úpravy (§ 237 OSŘ). Najvyšší súd SR síce konštatuje, že daná, teda štvrtá situácia, bola v legislatívnom procese vypustená pozmeňujúcim návrhom skupiny poslancov (odsek 42. odôvodnenia), avšak neuvádza už bližšie nič o tomto pozmeňujúcom návrhu a jeho dôvodoch, čo sa zainteresovanému javí ako veľká škoda inak veľmi precízneho rozhodnutia. Naopak, ak by túto situáciu sedemčlenný senát skúmal ďalej, bolo by zaujímavé zistiť, ako sa s ňou argumentačne vysporiada.

V legislatívnom procese pozmeňujúci návrh na vypustenie písm. d) z dnešného znenia § 421 ods. 1 CSP, teda štvrtej situácie, v roku 2015 v druhom čítaní zákona – CSP podal istý poslanec JUDr. D. L. (podpísali ho 18-ti poslanci), pričom tento krok odôvodnil nasledovne : „Dovolacie dôvody upravené v písmenách a) až c) pokrývajú aj situáciu upravenú v písmene d), ktoré je týmto redudantným.” Podpísaní poslanci, predovšetkým však návrh spracujúci poslanec, tak uviedli, že situácie pod písm. a) až c) (dnešného § 421 ods. 1 CSP) pokrývajú i situáciu podľa písm. d), preto je podľa nich legislatívne pokrytie štvrtej situácie nadbytočné (!). Vzhľadom na uvedené je pre mňa osobne nepochopiteľné, resp. neakceptovateľné, ako k takémuto nesprávnemu právnemu názoru daný poslanec/poslanci dospeli. Je totiž evidentné (nielen) zainteresovaným, a napokon to konštatuje i Veľký senát v rozhodnutí sp. zn. 1VCdo/1/2019 či ním oslovené právnické fakulty (odseky 14 a 17 odôvodnenia), že situácie pod písm. a) až c) zjavne nepokrývajú štvrtú (vypustenú) situáciu. Situácia pod písm. a) pokrýva postup, keď sa odvolací súd odkloní od ustálenej prax NS SR, situácia pod písm. b) stav, keď právnu otázku dovolacie senáty NS SR riešia rozdielne (nejednotne) a napokon písm. c) pokrýva situáciu, keď právnu otázku riešenú odvolacím súdom ešte NS SR neriešil. Ani jedna situácia zjavne nepokrýva a nemôže pokrývať situáciu, ak sa odvolací súd držal (tzn. neodklonil) zaužívanej a jednotnej judikatúry dovolacieho súdu, no dovolateľ ju napriek tomu, teda zhodnému zodpovedaniu právnej otázky odvolacím a dovolacím súdom, považuje za nesprávnu a je potrebné ju podľa neho prekonať (napr. z dôvodu, že inak ju posudzuje Ústavný súd SR). Skutočne nemožno rozumne pochopiť krok poslancov Národnej rady SR, predpokladám, že títo svoj krok nepremysleli aj s ohľadom na už existujúcu českú úpravu a existujúcu súdnu prax k nej. V zmysle uvedeného sa potom i Veľký senát dopustil omylu pri konštatovaní (odsek 42. odôvodnenia), že zákonodarca dal s ohľadom na pozmeňujúci návrh poslancov najavo svoj zámer, aby bolo dovolanie prípustné len podľa písm. a) až c), pretože je zrejmé, že skutočným úmyslom poslancov (a cez schválenie) i celej NR SR ako zákonodarcu bolo zahrnutie situácie d) pod existujúce body a) až c), teda nie nepokrytie situácie (!). Opakujem, že tento omyl nemá síce vplyv na vecnú správnosť rozhodnutia, ale ide nedostatok pri jednom z hlavných argumentov v prospech vecnej správnosti.

Takýmto spôsobom, teda zjavným omylom NR SR v procese schvaľovania zákona, trpí nielen dnes, ale takmer už štyri roky v praxi CSP značným hendikepom. Práve vypustenie písm. d) bráni Najvyššiemu súdu SR daným spôsobom v reálne prejednávaných dovolacích veciach zmeniť svoju vlastnú judikatúru, čo možno považovať nielen za paradoxné, ak je strážcom správneho výkladu právnych noriem zo strany všeobecných súdov, ale do istej miery i absurdné, či, ako uviedol autor článku, tragické. NS SR totiž rozhodovaciu prax nemôže zmeniť cestou iných situácií uvedených v § 421 ods. 1 CSP, keď v nich dovolateľ namieta odklon, neriešenie otázky či rozdielnosť zodpovedania, nie však potrebu odklonu od zaužívanej praxe z rôznych dôvodov (napr. iného pohľadu Ústavným súdom či zastaranosti). Za súčasného stavu de lege lata tak dovolanie slúži iba ako nástroj na stabilizáciu [písm. a)] a vytvorenie [písm. b) a c)] ustálenej dovolacej praxe, nie aj ako nástroj na prekonanie. Situácia pod písm. a) síce vyvoláva zdanie, že by sa zmena zaužívanej praxe mohla udiať cestou takéhoto dovolania, v ktorom sa namieta odklon odvolacieho súdu od dovolacej praxe, avšak dovolací senát nemôže povedať, že sa chce odkloniť od ustálenej praxe (v zhode s názorom odvolacieho senátu, ktorý sa odklonil), pretože takú situáciu dovolateľ predsa nenamieta a postup nežiada, pričom dovolací súd je bezvýhradne viazaný dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP). Presne o tento prípad nakoniec išlo v rozhodnutí sp. zn. 1VCdo 1/2019.

Treba zopakovať, že štvrtá situácia umožňuje dovolateľovi podať dovolanie z dôvodu, že podľa jeho právneho názoru je potrebné doterajšiu ustálenú prax zmeniť, prekonať a začať raziť novú. Takéto dovolanie je potom podnetom či živnou pôdou pre členov prideleného dovolacieho senátu, aby prehodnotili zaužívanú prax pod tlakom (nielen) argumentov dovolateľa a následne, ak sa senát stotožní s potrebou zmeny, vec postúpi Veľkému senátu, keďže by logicky išlo o situáciu, keď sa jeden senát chce odkloniť od názoru iného/iných senátov (§ 48 CSP). Apropo v Českej republike situáciu pod písm. d) (§ 237 OSŘ) plne využívajú dovolatelia a následne i dovolací súd, treba však jedným dychom dodať, že česká procesná úprava pozná iba jeden dovolací dôvod, a to nesprávne právne posúdenie (náš § 421 CSP), nie aj vady zmätočnosti (náš § 420 CSP), ktoré sú dôvodmi iného opravného prostriedku – žaloby pre zmätnočnosť (§ OSŘ). Inými slovami, NS SR na zmenu vlastnej judikatúry nevyhnutne potrebuje dovolanie, ktoré mu to umožní. V súčasnosti, i keby NS SR vedel o nesprávnosti svojej doterajšej judikatúry ju zmeniť nemôže, pretože prednosť má odmietnutie dovolania pre nesplnenie podmienok § 421 ods. 1 CSP (v spojení s § 447 písm. f) CSP).

Ako bolo naznačené v úvode, nemôžem sa plne stotožniť s názorom autora ohľadne riešenia tejto situácie, tzn., aby zmenu judikatúry všeobecných súdov činil ústavný súd cestou kasácie odvolacích rozhodnutí od veci k veci, a to z viacerých dôvodov. Prvým je uvedomenie si skutočnosti, že je to iba a len NS SR, ktorý je vrcholným článkom všeobecného súdnictva povoleného najmä (ak nie výhradne) práve cestou dovolacích konaní a zodpovedania právnych otázok k formovaniu jednotného a správneho výkladu zásadných procesných a hmotných noriem práva. Toto postavenie určite nemá ÚS SR, ktorý už sám priam notoricky judikuje, že nie je ďalším (štvrtým) článkom všeobecného súdnictva (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 19/02, I. ÚS 139/02), a že mu neprislúcha zjednocovať rozdielne názory senátov najvyššieho súdu, pričom nejednotnosť sama osebe nie je dôvodom porušenia práva na spravodlivý proces (k tomu napr. Nejdet Şahin a Perihan Şahin proti Rumunsku, sťažnosť č. 13279/05). Ústavný súd je strážcom ústavnosti, nie súdom výkladu podústavného práva, i keď práve cez prizmu ústavných práv často uvádza svoj postoj k jeho výkladu, tzn. ak použitie výkladu normy zo strany všeobecných súdov znamenalo porušenie ústavou či medzinárodnými zmluvami garantovaného práva (napr. výklad contra legem a pod.). V každom prípade nie je adekvátne a z hľadiska právnej istoty ani správne stavať ÚS SR do pozície štandardného interpreta noriem podústavného práva zvlášť za situácie, ak NS SR otázku výkladu rozhoduje stabilne v zhode s ústavným princípom právnej istoty. Navyše, čo čiastočne konštatuje i sám autor, v prípade, ak by aj ÚS SR zmenil cestou ústavnej sťažnosti proti odvolaciemu rozhodnutiu (bez využitia dovolania) ustálený a jednotný (avšak zastaraný alebo inak neudržateľný) názor dovolacieho súdu, ak by potom proti takémuto rozhodnutiu odvolacieho súdu reflektujúceho na právny názor ÚS SR, nespokojná (druhá) strana podala dovolanie odvolávajúc sa práve na dovolaciu prax a NS SR, dovolací súd by nemal žiaden dôvod rešpektovať (nasledovať) názor ústavného súdu, a mohol by na svojej praxi zotrvať a rozhodnutie zrušiť s kasačným pokynom nasledovať dovolaciu prax (a nie názor ÚS SR). Tak by nastala veľmi zaujímavá, priam patová situácia s dvomi záväznými a odlišnými názormi na tú istú otázku. Ďalej je potrebné uviesť, že v prípade predostretého riešenia autora by mal názor ÚS SR povahu iba kasačnej záväznosti v konkrétnej veci, nie precedenčnej, akú majú rozhodnutia Veľkého senátu (§ 48 ods. 3 CSP). Práve to bolo pôvodným zámerom legislatívneho zakotvenia Veľkého senátu, teda cestou i zmeny vlastnej judikatúry formovať rozhodnutia záväzné pro futuro pre všetky dovolacie senáty. Ďalej je potrebné uvedomiť si, že § 421 ods. 1 CSP sa vzťahuje výlučne na dovolaciu prax, nie na prax ústavného súdu, čo je na samostatnú diskusiu vzhľadom na znenie čl. 2 CSP spomínajúceho judikatúru najvyšších súdnych autorít. Jedným z možných riešení sa v tomto smere javí výklad, podľa ktorého sa za dovolaciu prax bude považovať aj prax Ústavného súdu SR, presne tak, ako to učinil ÚS ČR (II. ÚS 2622/16), keďže často dôvod potreby zmeny dovolacej prax založí odlišným názorom práve ÚS SR, avšak takéto nekompromisné riešenie nepovažujem taktiež za úplné vhodné.

Riešenie autora osobne hodnotím ako provizórne a navyše veľmi ťažko reálne dosiahnuteľné pre ukrivdené sporové strany, čo pripúšťa i sám autor, pričom podľa môjho názoru jediným správnym a trvalým riešením je legislatívna náprava fatálneho zlyhania – právneho omylu Národnej rady SR v procese schvaľovania predloženého vládneho návrhu zákona – CSP, a to novelou CSP, pretože úmyslom zákonodarcu, a tak isto autorov predpisu, bolo zakotviť možnosť podania dovolania i z dôvodu pod písm. d) § 421 CSP, k čomu nedošlo iba pre zjavný a dnes už nesporný omyl, že táto situácia je už pokrytá písm. a) až c), čo je vyvrátené (1VCdo/1/2019). Cieľom prijatej legislatívy tak nebolo vynechať situáciu zastrešenú pod písm. d), ale presný opak, a preto je tento stav potrebné čo najskôr zosúladiť.

Judikatúra nie je nemenná, naopak, podlieha a musí podliehať zmenám (k tomu ÚS ČR II. ÚS 76/17) tak, aby bola vždy výrazom zákonnosti, a preto má mať možnosť byť korigovaná cestou dovolania, ktoré takúto zmenu umožní. Nepochybne by pokrytie situácie pod písm. d) nielenže umožnilo NS SR meniť (prekonať) vlastnú judikatúru, a tým doplniť chýbajúcu časť plnosti funkcie NS SR v dovolacom konaní, ale mohlo by to mať pozitívny prínos aj na činnosť inak viac menej nevýrazného, či skôr nevyužívaného Veľkého senátu NS SR, ktorý počas takmer 4 rokoch zaujímal stanoviská iba v minime vecí (právnych otázok), hoc každý vie o nejednotnosti názorov o právnych otázkach v mnohých oblastiach práva, resp. o rozdielnosti zodpovedania otázok na jednej strane NS SR a na druhej ÚS SR.

Úplným záverom. Podľa môjho názoru rozhodne nejde vo vzťahu k téme o „kozmetickú chybičku krásy” právnej normy § 421 ods. 1 CSP, ale o zásadný nedostatok dovolacieho konania, ktoré prešlo v CSP azda najväčšou reformou, v dôsledku zlyhania Národnej rady SR (či časti poslancov). Vzhľadom na okolnosti, ktoré podmienili vznik tohto do budúcna neudržateľného stavu to považujem za veľkú ujmu pre tak kvalitný predpis, akým civilný sporový poriadok určite je.

Autor
JUDr. Tadeáš Majchrák

Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/10