Prieťahy v súdnom konaní sú problémom, ktorý je potrebné riešiť.[1] Fráza, ktorá už zľudovela a je mottom pre podstatnú časť ponovembrových ministrov spravodlivosti. Neposkytuje však reálnu odpoveď pre advokáta, ktorý musí svojmu klientovi vysvetľovať dĺžku konania súdu a predostrieť mu možnosti na riešenie vzniknutej situácie. Jednou z prístupných možností riešenia je práve podanie ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“) na Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd“). Cieľom tohto článku je zamerať sa objasniť judikatúrne zmeny a nedostatky pri výklade podmienok prípustnosti ústavnej sťažnosti vo veciach zbytočných prieťahov v súdnom konaní – a to konkrétne subsidiarity rozhodovania Ústavného súdu a lehoty na podanie ústavnej sťažnosti.
I. Subsidiarita rozhodovania Ústavného súdu
V právnom poriadku Slovenskej republiky existuje viacero prostriedkov poskytnutých fyzickým a právnickým osobám na obranu proti zbytočným prieťahom v súdnom konaní, resp. na ochranu ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy. Ide najmä o:
– sťažnosť predsedovi súdu podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o súdoch“),
– podnet verejnému ochrancovi práv podľa § 13 a nasl. zákona č. 564/2001 Z. z. o verejnom ochrancovi práv,
– ústavnú sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy.
Každý z týchto prostriedkov má nepochybne svoje výhody a aj nevýhody, ktoré môžu ovplyvniť končené rozhodnutie advokáta či klienta o ich využití. Sťažnosť predsedovi súdu je nepochybne najrýchlejším prostriedkom nápravy, keďže musí byť vybavená v lehote 30 dní odo dňa jej doručenia predsedovi príslušného súdu.[2] Na druhej strane o sťažnosti rozhoduje predseda toho súdu, ktorý mal zbytočné prieťahy spôsobiť a má za nich aj zodpovedať, zákon o súdoch predsedovi súdu nepriznáva právo uložiť lehotu na rozhodnutie a konanie o sťažnosti neumožňuje predsedovi súdu rozhodnúť o priznaní primeranej finančnej náhrady za vzniknuté zbytočné prieťahy v súdnom konaní. Podnet verejnému ochrancovi práv na druhej strane môže byť tiež rýchlejším prostriedkom nápravy, avšak právny názor verejného ochrancu práv, hoci disponuje vysokou odbornou autoritou, nie je bez ďalšieho pre príslušný orgán záväzný a podľa aktuálnej právnej úpravy nemôže byt podkladom pre uplatnenie nároku na priznanie finančnej náhrady za nemajetkovú ujmu, ktorá klientovi v dôsledku zbytočných prieťahov vznikla (§ 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci; ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu“). Nemožno však opomínať, že verejný ochranca práv môže, okrem iného, podať tiež disciplinárny návrh na zákonného sudcu v prípade, ak podľa jeho názoru zavinil prieťahy v súdnom konaní.
V súčasnosti za populárny prostriedok nápravy vzniknutých prieťahov v súdnom konaní možno označiť ústavnú sťažnosť. Napr. v roku 2017 až takmer 73 % zo všetkých ústavných sťažností, o ktorých bolo rozhodnuté nálezom, sa týkalo námietok sťažovateľov pre porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov pred súdom. Z celkového počtu podaných ústavných sťažností vo veci zbytočných prieťahov v súdnom konaní úspešnosť sťažovateľov predstavovala takmer 41 %, pričom, ak by sme zohľadnili len sťažnosti, o ktorých sa rozhodovalo po ich predbežnom prerokovaní, tak úspešnosť sťažovateľov predstavovala až 93 %.[3] Ide o neporovnateľne vyššiu úspešnosť, ako v prípade namietania porušenia iných práv pred Ústavným súdom. Hoci ide o procesne menej „rýchly“ prostriedok nápravy,[4] rozhoduje o ňom nezávislý súdny orgán, ktorý je súčasne oprávnený priznať primerané finančné zadosťučinenie za porušenie práv. A to bez potreby iniciovania osobitného konania. Hoci podľa čl. 127 ods. 4 Ústavy nie je zodpovednosť toho, kto porušil práva, za škodu a inú ujmu priznaním primeraného finančného zadosťučinenia dotknutá, aktuálne prevažujúca odborná spisba je toho názoru, že priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v konaní o ústavnej sťažnosti vo veci zbytočných prieťahov v súdnom konaní pohlcuje nárok na finančnú náhradu nemajetkovej ujmy vzniknutej v dôsledku zbytočných prieťahov v súdnom konaní podľa zákona o zodpovednosti za škodu.[5]
Pluralita potenciálne aplikovateľných prostriedkov nápravy vyvoláva otázky na nastavenie ich vzájomných vzťahov. Obzvlášť v prípade ústavnej sťažnosti, ktorá je prostriedkom nápravy ultima ratio „nastupujúcim až po vyčerpaní všetkých dostupných efektívnych prostriedkov určených na ochranu práv, uplatniteľných v súlade so zákonom v systéme orgánov verejnej moci.“ [6] Pri hodnotení toho, či ide alebo nejde o efektívny prostriedok nápravy je potrebné zohľadňovať aj judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá pri posudzovaní efektívnosti prostriedku nápravy berie do úvahy najmä požiadavku prípustnosti, adekvátnosti a požiadavku praktickej účinnosti prostriedku nápravy.[7] Aplikujúc tento test na vyššie uvedené prostriedky nápravy môžeme dospieť k záveru, že podnet verejnému ochrancovi práv nie je spôsobilý naplniť požiadavku adekvátnosti a praktickej účinnosti, keďže výsledok takéhoto konania je pre konkrétny orgán nezáväzný. Problematickejším sa však javí vzťah sťažnosti podľa zákona o súdoch a ústavnej sťažnosti vo veci zbytočných prieťahov v súdnom konaní.
Ústavný súd sa vo svojej rozhodovacej činnosti rozhodnutím sp. zn. II. ÚS 26/95 zo dňa 25. októbra 1995, publikované v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky priklonil k názoru, že „uplatnenie ochrany ústavného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nie je podmienené využitím možnosti uvedenej v § 17 ods. 1 zákona č. 80/1992 Zb. o štátnej správe súdov v znení neskorších predpisov (dnes sťažnosť podľa zákona o sťažnostiach).“ Ústavný súd, reflektujúc požiadavku praktickej účinnosti, vychádzal najmä zo skutočnosti, že „zákon nedovoľuje orgánu správy súdov, aby v konaní o sťažnosti nariadil sudcovi, aby prestal porušovať účastníkovo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Uznanie opodstatnenosti sťažnosti možno zabezpečovať pracovnoprávnymi prostriedkami len následne a nepriamo…“ [8] Hoci sťažnosť predsedovi súdu nebola posúdená ako efektívny prostriedok nápravy, Ústavný súd vo vyššie uvedenom rozhodnutí obiter dictum uviedol, že od sťažovateľov bude požadovať buď podanie sťažnosti predsedovi súdu alebo preukázanie, že „vzhľadom na okolnosti prípadu využitie tohto prostriedku nápravy nemožno pokladať za postup umožňujúci dosiahnuť účinnú ochranu práva priznaného podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy…“ V ďalšej rozhodovacej činnosti potom upresnil, že okolnosťou vylučujúcou potrebu využiť sťažnosť podľa zákona o sťažnostiach pred podaním sťažnosti môže byť aj zaujatosť predsedu súdu.[9]
Zásadnejší judikatúrny posun nastal v roku 2003, keď Ústavný súd dospel k záveru, že podanie ústavnej sťažnosti pre porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je vždy podmienené podaním sťažnosti predsedovi súdu.[10] V dotknutých rozhodnutiach nemožno nájsť žiadnu zásadnú argumentáciu, ktorá by vysvetlila, prečo Ústavný súd začal sťažnosť predsedovi súdu považovať za efektívny prostriedok nápravy. Zohľadňujúc nasledovnú judikatúru Ústavného súdu[11] možno tvrdiť, že kľúčovým sa stalo práve oprávnenie predsedu súdu podať návrh na začatie disciplinárneho konania na zákonného sudcu pre zavinené spôsobenie prieťahov v súdnom konaní (§ 120 ods. 2 písm. d) a e), § 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1 a § 116 ods. 1 písm. b) zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov; ďalej len „zákon o sudcoch“).
S takouto argumentáciou sa nemožno bez ďalšieho stotožniť, keďže podanie disciplinárneho návrhu je len nepriamym opatrením s neistým výsledkom, ktorým môže predseda súdu sankcionovať sudcu, ktorý prieťahy v konaní zavinil sám. Nemôže však sankcionovať prieťahy v súdnom konaní, ktoré vznikli v dôsledku nesprávnej organizácie práce či prideľovania spisov, za ktorú podľa ustálenej rozhodovacej činnosti súd tiež nesie zodpovednosť.[12] Súčasne Ústavný súd nevysvetlil, prečo by mala byť sťažnosť predsedovi súdu efektívnym prostriedkom nápravy, ale podnet verejnému ochrancovi práv nie (ten totiž disponuje rovnakým oprávnením podať návrh na začatie disciplinárneho konania voči sudcovi, ktorý spôsobuje prieťahy v súdnom konaní – 120 ods. 2 písm. b) zákona o sudcoch).
Nie je tak prekvapením, že nastolený prístup Ústavného súdu bol postupne odmietnutý práve judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý v rade rozhodnutí dospel k záveru, že sťažnosť podľa zákona o súdoch nie je efektívnym prostriedkom nápravy proti vzniknutým prieťahom v súdnom konaní.[13] Bolo preto úlohou Ústavného súdu sa s takto nastolenou situáciou vysporiadať.
V súčasnosti možno konštatovať, že existuje nejednoznačná judikatúra Ústavného súdu, čo sa týka efektívnosti sťažnosti predsedovi súdu ako prostriedku nápravy pre vzniknuté prieťahy v súdnom konaní. V zásade každý senát Ústavného súdu k tejto otázke pristupuje samostatne, bez snahy o zjednotenie prístupov.
Časť senátov Ústavného súdu zvolila prístup, podľa ktorého je s ohľadom na oprávnenie predsedu súdu iniciovať disciplinárne konanie voči zodpovednému sudcovi naďalej potrebné považovať sťažnosť predsedovi súdu v zásade za efektívny prostriedok nápravy, s výnimkou prípadov celkom zjavnej extrémnej dĺžky súdneho konania.[14]
Iný senát však opakovane judikoval odlišný právny názor, podľa ktorého sťažnosť predsedovi súdu už v zásade nemožno vôbec považovať za efektívny prostriedok nápravy. Slovami Ústavného súdu:
„Predseda krajského súdu v súvislosti s prístupom sťažovateľa poukázal na fakt, že sťažovateľ nepodal sťažnosť predsedovi súdu na prieťahy v napadnutom konaní. S ohľadom na dopadajúcu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri napríklad rozsudky vo veci Ištván, Ištvánová proti Slovenskej republike a Komanický proti Slovenskej republike z 12. 6. 2012), z ktorej vyplýva záver, že sťažnosť predsedníčke okresného súdu podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch nemožno považovať za efektívny právny prostriedok nápravy porušenia práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ústavný súd nepovažoval ani absenciu podania uvedenej sťažnosti predsedovi krajského súdu za prekážku prerokovania sťažnosti doručenej ústavnému súdu vo veci namietaných zbytočných prieťahov postihujúcich napadnuté konanie.“ [15]
Vyvodiť jednoznačný záver o tom, ako by mal advokát a jeho klient postupovať pred tým, ako sa obráti na Ústavný súd s ústavnou sťažnosťou, a ktoré prostriedky nápravy by mal vyčerpať, nemožno. Rozhodovacia činnosť Ústavného súdu je v tomto prípade značne rozporuplná a bez snahy o zjednotenie. Ak niečo možno vyčítať v tomto smere Ústavnému súdu, tak je to práve skutočnosť, že zmeny právnych názorov jednotlivých senátov sa nediali prostredníctvom zákonom predpokladaného postupu – zjednocovaním rozdielnych právnych názorov senátov ústavného súdu, ale každý zo senátov išiel vlastnou argumentačnou linkou. V konečnom dôsledku je preto dnes posúdenie subsidiarity rozhodovania Ústavného súdu vo veciach zbytočných prieťahov v súdnom konaní skôr otázkou náhody (ktorému senátu sťažnosť napadne), než argumentácie a ustáleného prístupu Ústavného súdu.
Stotožňujeme sa však skôr s tým prístupom, ktorý sťažnosť predsedovi súdu nepovažuje za efektívny prostriedok nápravy, a preto by prípadná ústavná sťažnosť vo veci prieťahov v súdnom konaní mala byť prípustná v zásade vždy. Zásadným momentom je podľa nášho názoru skutočnosť, že predseda súdu nemá žiadne oprávnenie, ktorým by sudcovi mohol priamo ustanoviť povinnosť vo veci rozhodnúť, či vzniknutý prieťah odstrániť. Všetky oprávnenia predsedu súdu podľa zákona o súdoch, ako aj podľa zákona o sudcoch sú nepriame a ich výsledok je preto vždy otázny.
II. Lehota na podanie ústavnej sťažnosti vo veci zbytočných prieťahov … …
Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.
Autor
Mgr. Dominik Fabian
Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/10