Úvaha súdu a znalecký posudok pri rozhodovaní o trovách konania

Zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“) vypustil vo svojich ustanoveniach pôvodnú právnu úpravu zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) v § 142 ods. 3 ohľadne náhrady trov konania v prípade, ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu. Táto skutočnosť vo svojej podstate spôsobila mierne aplikačné problémy so zaujímavým záverom, ktorý dáva celej situácii Ústavný súd Slovenskej republiky.

Každá nová právna úprava prináša so sebou otázky pri výklade jednotlivých ustanovení, najmä v prípade koncepčných zmien a komplexnej rekodifikácii. Praktik, ktorý dlhé roky pracoval s pôvodným predpisom hľadá v novom predpise známe ustanovenia, ktoré obsahoval aj predpis pôvodný, no nie vždy ich nájde, prípadne ich nenájde v rovnakom znení. To je aj prípad trov konania v situácii, keď síce nebola strana plne úspešná, ale rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu.

Keď uvážime, že účelom civilného sporového konania je spravodlivá ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty môže sa javiť, že otázka trov konania je zanedbateľná. Takisto aj Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej iba „ÚS SR“ alebo „Ústavný súd SR“) považuje v zmysle svojej judikatúry(1) rozhodovanie všeobecného súdu o trovách konania za integrálnu súčasť civilného procesu a je zásadne výsadou všeobecného súdu. V rámci tohto rozhodovania však v zásade ide vždy o aplikáciu jednoduchého práva, takže ústavný súd rozhodnutia o trovách konania meritórne preskúmava iba celkom výnimočne.

Mohlo by sa preto zdať, že pri aplikácii „jednoduchého práva“ by nemalo dochádzať k pochybeniam. Opak je však niekedy pravdou a aj pri rozhodovaní o trovách konania môže dôjsť k pochybeniu a porušeniu práv strán konania, čo dokazuje napríklad aj Nález Ústavného súdu SR č. k. I. ÚS 263/2016-33 zo dňa 17. 8. 2016. Ústavný súd konštatoval, že odvolací súd svoje rozhodnutie o náhrade trov konania založil na skutočnosti, ktorá nielenže nemala oporu v spisovom materiáli, ale bola s ním dokonca v príkrom rozpore. Navyše, po svojvoľnej interpretácii a aplikácii dotknutých ustanovení o trovách konania porušil ústavou zaručené právo na spravodlivý proces v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Takisto môže dôjsť k porušeniu práva aj v ďalšom postupe, t. j. pri rozhodnutí súdneho úradníka o výške trov konania (§ 262 ods. 2 CSP) (2) a ako je zrejmé z procesného predpisu, možnosti podať opravný prostriedok sú značne limitované. Potom závisí už len od Ústavného súdu SR, či porušenie práv strany je také intenzívne, že vstúpi do takéhoto rozhodnutia.

Oproti pôvodnej právnej úprave došlo v Civilnom sporovom poriadku k zoštíhleniu ustanovení týkajúcich sa náhrady trov konania, čo do výnimiek zo základného pravidla o úspechu v spore. Zatiaľ čo predchádzajúca právna úprava v OSP výslovne poznala prípad, keď mohol súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal účastník neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu (§ 142 ods. 3 OSP).(3) Obdobná práva úprava stále platí aj v Českej republike a výklad je rovnaký. Ide o prípady, kedy je právny základ nároku preukázaný, ale zistenie výšky nároku je spojené s ťažkosťami alebo je dokonca nemožné.(4) „Aplikácia tohto ustanovenia teda prichádza do úvahy iba pri rozhodnutiach, ktoré zaväzujú na plnenie, a z nich iba pri tých, ktorými sa rozhoduje o výške plnenia.“(5) Pokiaľ ide o znalecký posudok, tento „musí vyčísľovať výšku plnenia a nesmie sa zaoberať základom uplatneného nároku.“(6) Plnú náhradu trov je možné priznať, ak mal účastník, čo do základu veci plný úspech a neúspech sa prejavil iba vo výške plnenia, a to práve a iba preto, že ju na začiatku sporu presne nepoznal (nemohol poznať) a že z tohto dôvodu musela byť stanovená pomocou znaleckého posudku.(7) Pokiaľ znalecký posudok zodpovedá skutkovú otázku, či je tu nárok na náhradu škody, ale výšky plnenia sa nedotýka, potom § 142 ods. 3 OSP uplatniť nie je možné.(8) „Rozhodnutie o výške plnenia závisí od úvahy súdu vtedy, ak súd využil zákonnú možnosť a postupoval podľa § 136.“(9) Ustanovenie § 136 OSP uvádzalo, že ak možno výšku nárokov zistiť len s nepomernými ťažkosťami alebo ak ju nemožno zistiť vôbec, určí ju súd podľa svojej úvahy.

K uvedenému ustanoveniu sa vyjadril aj Najvyšší súd Slovenskej republiky a ako skonštatoval, zásada úspechu v spore sa uplatňuje pri rozhodovaní o trovách aj v prípade tých konaní, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu alebo znaleckého posudku. Ustanovenie § 142 ods. 3 OSP predstavovalo výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok sporového konania; súd podľa neho prizná účastníkovi konania plnú náhradu trov konania, i keď mal vo veci len čiastočný úspech, v troch prípadoch, ak účastníkov neúspech v pomere k úspechu v konaní bol nepatrný, ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku a ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu. Na priznanie plnej náhrady trov konania v tomto prípade nie je podstatný rozsah čiastočného úspechu účastníka konania (v nepatrnej časti alebo prevažnej časti). Úvaha súdu o výške plnenia sa musí opierať o hmotné právo, spravidla o právne normy, v ktorých je rozsah nároku upravený vymedzením právne relevantných kritérií a jeho samotné určenie (vyčíslenie) vyplýva z konkrétnych okolností danej veci.(10)

Takisto aj Ústavný súd SR(11) uviedol, že z § 142 ods. 3 OSP možno vyvodiť v podstate tri špeciálne skutkové podstaty, v prípade ktorých musí byť posúdenie náhrady trov konania u účastníka, ktorý mal vo veci iba čiastočný úspech, odlišné od všeobecného pravidla vyplývajúceho z § 142 ods. 2 OSP. Ustanovenia § 142 ods. 3 OSP pritom vo vzťahu k § 142 ods. 2 OSP treba považovať za lex specialis, pričom pri posudzovaní ich vzájomného vzťahu sa uplatní všeobecné interpretačné pravidlo, podľa ktorého špeciálna úprava má prednosť pred všeobecnou úpravou.

V súčasnosti CSP túto možnosť nepozná, resp. nie je výslovne uvedená. V zmysle ust. § 255 ods. 1,2 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Výnimočne, však, súd nemusí v zmysle § 257 CSP priznať náhradu trov konania vtedy, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Treba podotknúť, že vo všeobecnosti sa predpokladalo, že „princíp vyjadrený v § 142 ods. 3 OSP bude teda uplatňovaný naďalej, a to na základe interpretácie všeobecného § 255 CSP v súlade s čl. 2 ods. 1, čl. 3 ods. 1 a čl. 4 CSP.“(12) Ako sa uvádza v dôvodovej správe k predmetnému ustanoveniu v sporovom konaní je procesný úspech prvoradým kritériom posudzovania náhrady trov konania, čomu zodpovedá i systematické začlenenie tohto ustanovenia. Podľa tohto kritéria môže súd priznať náhradu trov konania v plnej výške aj v prípade, ak súd priznal nárok úspešnej strane, avšak nie v požadovanej výške. Ide o prípady, kedy výška nároku závisí od úvahy súdu. Z uvedeného je potom možné dedukovať, že v sporoch, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu bude možné priznať plnú náhradu trov konania (aj v prípade neúspechu, bez ohľadu na to, o aký veľký neúspech by išlo). Otázkou ostáva, akým spôsobom sa súd má k uvedenej právnej úprave postaviť, aby dosiahol účel sporového konania a neporušil práva strany na spravodlivé súdne konanie v situáciách, kedy súdom priznané plnenie nebolo možné predvídať, t. j. situácie, kedy záviselo, či už od úvahy súdu alebo znaleckého posudku. Aj keď treba poznamenať, že pri znaleckom posudku sa situácia mierne zmenila (ani dôvodová správa ho pri tomto ustanovení neuvádzala), a ak strana predloží spolu so žalobou aj znalecký posudok v zmysle § 209 ods. 2 CSP mala by aj výšku svojho nároku odvíjať práve od neho, čo do značnej miery umožňuje predvídať výšku plneniu.

Aj keď môžeme poukázať na to, že môže ísť o akýkoľvek spor bez ohľadu na to, čo je jeho predmetom, typickým sporom, kedy rozhodnutie súdu závisí od úvahy súdu aj znaleckého dokazovania je spor o priznanie bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia.(13) V sporoch o ochranu osobnosti zasa závisí rozhodnutie o výške nemajetkovej ujmy na úvahe súdu. Treba však jednoznačne podotknúť, že by nemalo ísť o svojvôľu a takéto rozhodnutie musí byť dostatočne odôvodnené, t. j. sú dané určité vodidlá (tvoriace sa pod vplyvom narastajúcej súdnej praxe), ktorých sa žalobca pri formulovaní svojho návrhu a určení výšky nemajetkovej ujmy môže držať. Čoraz väčší dôraz sa bude klásť v spotrebiteľských sporoch na priznávanie finančného zadosťučinenia v zmysle § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov, nakoľko aj jeho výška bude závisieť od úvahy súdu.

Aké sú teda možnosti riešenia danej situácie? V podstate prichádzajú do úvahy dve možnosti. Prvou je, že súd bude vychádzať z doslovného znenia § 255 ods. 1, 2 CSP (zohľadniť každý neúspech), pričom do úvahy prichádza ako korigujúci faktor iba prípad výnimočnosti, kedy súd aplikuje na uvedený stav § 257 CSP a žiadnej zo strán nárok na náhradu trov konania neprizná. V druhom prípade hovoríme o možnosti vyložiť § 255 CSP tak, že úspechom sa rozumie základ sporu, základ právnej stránky veci, pričom nie samotná výška, ktorá sa od toho iba odvíja. V takom prípade by potom záviselo od toho, či je daný žalobcov nárok, a pokiaľ je daný, je v spore úspešný na 100 percent, hoci súd na základe vlastnej úvahy alebo znaleckého posudku dospeje k inej výške (v porovnaní so žalobcom požadovanou a uplatnenou), ktorú žalobcovi prizná. Že nejde iba o teoretické možnosti ukazuje aj súdna prax.

Pri prvej možnosti môžeme poukázať napríklad na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici,(14) ktorým potvrdil rozhodnutie prvoinštančného súdu, kedy okresný súd rozhodol o nároku na trovy konania podľa § 255 ods. 2 CSP (náhradu trov konania pomerne rozdelil podľa úspechu vo veci), hoci meritórne rozhodnutie záviselo od znaleckého posudku. Odvolací súd konštatoval, že ustanovenia CSP pri náhrade trov konania sú koncipované tak, že sa priznáva náhrada trov podľa úspechu. Zdôraznil, že na prvom mieste je zásada úspechu a v prípade, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, platí pravidlo obsiahnuté v § 255 ods. 2 CSP. Zásadu úspechu treba uplatniť aj na konania, ktorých výška plnenia závisí od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno však opomenúť ani fakt uplatnenej výšky pohľadávky v spore. Súdna prax sa v takomto prípade prikláňa k riešeniu, najmä s ohľadom na existujúce zastúpenie strany advokátom, ktorý má poznať aspoň bežnú judikatúru v žalovanej veci a napriek tomu, že bol žalobca v základe sporu úspešný, takýto výkon práva by nemal byť chránený, a preto súd má pri rozhodovaní o nároku na trovy konania rozhodovať podľa zásady úspechu. Vzhľadom na to, pomer úspechu je základným meradlom pre nárok na náhradu trov konania.

Aj Krajský súd v Trenčíne(15) potvrdil rozhodnutie o trovách konania, ktoré bolo založené na pomere úspechu a neúspechu v prípade, ak rozhodnutie vo veci záviselo od znaleckého posudku. Uviedol, že právna úprava náhrady trov konania podľa CSP je striktne založená na miere úspechu strany v konaní. S výnimkou § 257 CSP, umožňujúcom zohľadniť dôvody hodné osobitného zreteľa a na ich základe nepriznať náhradu trov konania. Nie je možné vylúčiť, že okolnosti ako úvaha súdu, či závislosť výšky plnenia od znaleckého posudku by mohli prichádzať do úvahy ako dôvody hodné osobitného zreteľa, no v spore o zaplatenie náhrady škody spočívajúcej v bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia odvolací súd takýto priestor nenachádzal. Základom na uplatnenie nárokov bol lekársky posudok. Na ten sa odvolával aj žalobca a namietal, že ako laik nemal možnosť jeho správnosť žiadnym spôsobom preveriť a nárok uplatnil vychádzajúc z daného lekárskeho posudku. Žalobca napriek tomu aj po oboznámení sa so znaleckým posudkom a aj po rozhodnutí súdu prvej inštancie naďalej zotrvával na pôvodne uplatnenom nároku. Za správnosťou podkladov svojho nároku si žalobca stál aj v situácii, kedy tu boli aj iné pre laika pochopiteľné podklady, na základe ktorých mohol oprávnenosť svojho nároku hodnotiť komplexnejšie. Pokiaľ žalobca napriek možnosti prehodnotiť lekársky posudok vo svetle iných podkladov, v tomto prípade znaleckého posudku hodnoteného v rámci rozhodnutia súdu prvej inštancie, zotrvával na svojom pôvodnom nároku založenom na bodovom hodnotení podľa lekárskeho posudku, je zrejmé, že v spore o uplatnený nárok mieni zotrvávať. Pokiaľ spor takto naďalej „živí“, je namieste, aby plne zodpovedal za jeho výsledok, prejavujúci sa v rozhodnutí o trovách konania. Nie je možné akceptovať, aby žalobca neprijímal žiaden nový argument o nedôvodnosti jeho nároku, trval na ňom v nezmenenej podobe od podania žaloby a pri konečnom rozhodnutí v jeho neprospech žiadal zohľadniť, že nemal ako rozpoznať neopodstatnenosť svojej žaloby.

Krajský súd v Žiline(16) potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorý o trovách rozhodol podľa miery úspech, keď poukázal na to, že pokiaľ žalobca v odvolaní uvádza, že ani nová právna úprava civilného procesu (CSP) nevylučuje osobitný režim posudzovania úspechu v spore a o nároku na náhradu trov konania v prípadoch, kedy výška plnenia závisela od znaleckého posudku, odvolací súd túto námietku vyhodnotil ako nedôvodnú a bez argumentov, nakoľko žalobca v tomto smere neuviedol žiadne ustanovenie CSP, ktoré by malo oporu ohľadne tohto jeho tvrdenia. Ako bolo uvedené v ostatných dvoch prípadoch súdy vychádzali zo striktného znenia novej právnej úpravy.

Súdy aplikujúce § 255 ods. 1,2 CSP v uvedenom zmysel potom môžu dôjsť aj k záveru, že práve pre úvahu súdu, či znalecký posudok je tu daný dôvod výnimočnosti – dôvod hodný osobitného zreteľa. Aj v tomto prípade môžeme takisto poukázať na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici.(17) V danom prípade okresný súd aplikoval pri rozhodnutí o trovách konania ust. § 257 CSP, keďže v prevažnej miere bola úspešná žalovaná, a súd vzhliadol dôvody hodné osobitného zreteľa v tom, že žalobou uplatnený nárok žalobkyne vychádzal z pôvodne lekárskeho posudku a v danom prípade sa jednalo o otázku odbornú, ktorú sama žalobkyňa ovplyvniť nevedela a svoju žalobu spolu so žalobným návrhom uplatnila práve v vo výške podľa lekárskeho posudku. Žalobkyňa v odvolaní, okrem iného, považovala za nesprávny aj výrok o trovách konania a žiadala priznať jej právo na plnú náhradu trov. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, ktorý v okolnostiach prípadu vzhliadol dôvody hodné osobitného zreteľa. V prejednávanej veci sa žalobkyňa domáhala podanou žalobou náhrady škody z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia. Vo veci samej jej meritórnym rozhodnutím, rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica bola priznaná suma 7 910,4 eura (požadovala 26 726 eur) vo zvyšnej časti bola žaloba zamietnutá. Pokiaľ by súd konajúci vo veci vychádzal striktne zo zásady úspechu v konaní, musel by konštatovať väčšinový neúspech žalobkyne v konaní a v tom dôsledku by bolo v zmysle § 255 ods. 2 namieste uloženie povinnosti náhrady trov konania práve žalobkyne ako z väčšej časti neúspešnej sporovej strane, avšak práve vzhľadom na to, že prisúdená suma žalobkyni rozsudkom vo veci samej závisela výlučne od odborného posúdenia videl rovnako ako súd prvej inštancie dôvody hodné osobitného zreteľa (v zmysle § 257 CSP).

Keď uvážime druhú možnosť, súdy uchopili výklad § 255 CSP tak, že zohľadňovali skutočnosť, že rozhodnutie vo veci záviselo od znaleckého posudku alebo úvahy súdu a priznávali nárok na plnú náhradu trov konania (aj v zmysle uvedenej dôvodovej správy). Ako príklad môžeme uviesť rozhodnutie Krajského súdu v Žiline,(18) v ktorom dospel k záveru, že otázka čiastočného úspechu v konaní je v platnom a účinnom zákone riešená stroho, čo znamenalo potrebu pristúpiť k výkladu sporných právnych otázok pomocou dôvodovej správy, ktorá umožňuje špecifické prípady čiastočného úspechu v konaní vyriešiť obdobne, ako to malo na mysli pôvodné znenie § 142 ods. 3 OSP. Žalobca pristúpil k uplatneniu svojho práva s náležitou obozretnosťou, keď súčasťou príloh k žalobe bol znalecký posudok, na podklade ktorého tento vypočítal hodnotu spoluvlastníckych podielov protistrany. Vypracovanie posudku v súdnom konaní znamenalo odstránenie pochybností o hodnote predmetu sporu, avšak nijako nemohlo diskvalifikovať hodnotu posudku predloženého žalobcom, ktorý bol vypracovaný znalcom v medziach jeho odbornej spôsobilosti. Pokiaľ zákonodarca pri odôvodňovaní novej legislatívy predvídal prípady, kedy výška nároku závisí od úvahy súdu a situáciu riešil priznaním plnej náhrady trov konania, takýto prístup považoval súd druhej inštancie za opodstatnený aj v prejednávanej veci, kde žalobca nebol čiastočne úspešný z dôvodu iných odborných záverov prijatých súdom ustanoveným znalcom.

Krajský súd v Trnave(19) uviedol, že zásadu úspechu vo veci (§255 CSP) treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca. Rovnako odborná otázka posudzovaná znalcom môže presahovať možnosti strany sporu, ktorá napr. výšku škody „iba“ odhaduje. Aj tu je primárny fakt, že škoda bola spôsobená; jej výška nasleduje.

Aká je teda správna možnosť, a je vôbec jedna z nich správna? Rozoberané rozhodnutia všeobecných súdov boli vo väčšine prípadov aj napadnuté ústavnou sťažnosťou, t. j. môžeme sledovať, či výklad v nich uvedený je ústavne udržateľný. Potom môžeme vyvodiť záver, či niektorí z uvedených záverov (prezentovaných v rozhodnutiach) predstavuje taký exces, ktorý by si vyžadoval zásah Ústavného súdu SR. Vychádzame z toho, ako bolo už vyššie uvedené, že svojvoľná interpretácia a aplikácia dotknutých ustanovení o trovách konania porušením ústavou zaručené právo na spravodlivý proces nepochybne môže byť.

Možno nikoho neprekvapí a možno to bude znieť paradoxne, ale z dostupnej judikatúry ÚS SR sa ani jedna možnosť nejaví ako nesprávna a bude vždy záležať na konkrétnom prípade, správaní strany v konaní (žalobcu) a súde, ktorú z možností zvolí samozrejme za predpokladu, že nepôjde o arbitrárne rozhodnutie.

V uzneseniach č. k. I. ÚS 337/2018-9 zo dňa 19. septembra 2018 a č. k. II. ÚS 494/2018-21 zo dňa 11. októbra 2018 viacmennej zhodne Ústavný súd SR konštatoval, že nezistil v skutkových a právnych záveroch napadnutých rozhodnutí nič ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo jeho extrémnu arbitrárnosť alebo absolútnu ústavnú neakceptovateľnosť. V rámci rozhodovania o otázke priznania náhrady trov konania súdy ústavne udržateľným spôsobom interpretovali príslušné zákonné ustanovenia (§ 255 ods. 1 CSP) a tieto aplikovali na ustálený skutkový a právny stav vo veci, do interpretácie a aplikácie ktorej ústavný súd nie je zásadne oprávnený vstupovať a nahradzovať prijaté právne závery krajského súdu.

Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14Co/25/2017 zo dňa 21. 2. 2017 bolo „podržané“ uznesením Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS 690/2017-12 zo dňa 21. novembra 2017. Ústavný súd skutkové a právne závery krajského súdu považoval za zdôvodnené riadne a presvedčivo, samotné uznesenie nevykazovalo znaky zjavnej neodôvodnenosti ani arbitrárnosti. Ústavný súd tak nezistil také zásahy do práv sťažovateľky, ktoré by boli z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné. Ústavný súd teda vyhodnotil argumentáciu sťažovateľky odôvodňujúcu porušenie jej práv ako nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažností na ďalšie konanie zistiť a preskúmať spojitosť medzi napadnutým uznesením krajského súdu a namietaným porušením označených práv.

V uznesení č. k. IV. ÚS 588/2018 zo dňa 15. novembra 2018 poukázal na rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 690/2017, v ktorom vyhodnotil ako ústavne udržateľný názor všeobecného súdu o tom, že zásadu úspechu treba podľa príslušných ustanovení Civilného sporového poriadku pri rozhodovaní o priznaní náhrady trov konania uplatniť aj na konania, ktorých výška plnenia závisí od znaleckého posudku. Senát IV. Ústavného súdu SR následne, v neskoršom rozhodnutí, zmiernil svoju argumentáciu a rozobral uvedené úvahy. Ako uviedol v rozhodnutí č. k. IV. ÚS 649/2018-11 zo dňa 29. novembra 2018 vzhľadom na argumentáciu sťažovateľa ústavný súd pripúšťa, že ani nová právna úprava nevylučuje osobitný režim posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela od znaleckého posudku alebo úvahy súdu, a to z hľadiska výsledku v zásade zhodne ako podľa doterajšej úpravy (I. ÚS 56/2017). Tomuto záveru podľa názoru ústavného súdu nebráni ani absencia výslovnej právnej úpravy v Civilnom sporovom poriadku zhodnej so skoršou úpravou v § 142 ods. 3 OSP. Uvedené je však vecou aplikácie a výkladu relevantných ustanovení Civilného sporového poriadku všeobecnými súdmi pri rozhodovaní o trovách konania v konkrétnej veci. Napadnuté uznesenie krajského súdu a právne závery v ňom uvedené možno vnímať ako jedno z možných a ústavne akceptovateľných riešení uvedenej procesnej situácie pri rozhodovaní o náhrade trov konania.(20)

Z uvedeného je potom zrejmé, že výklad, podľa ktorého súdy pri rozhodovaní o trovách konania nepovažovali za vhodné prihliadať na to, že rozhodnutie v merite veci záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu alebo výkladom dospeli k záveru, že to nie je možné, nie je nesprávny, ale naopak udržateľný a ústavne konformný.

Na druhej strane stoja rozhodnutia, ktoré prihliadali aj tú skutočnosť, že rozhodnutie v merite záviselo od úvahy súdu, či znaleckého posudku. V prvom rade môžeme poukázať na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 563/2017 zo dňa 8. februára 2017 (a to z dôvodu, že naň poukázal ústavný súd vo vyššie uvedenom rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 649/2018). Ústavný súd sa síce zaoberal v ňom výkladom k § 255 ods. 1, 2 CSP vo vzťahu k predchádzajúcej právnej úprave (§ 142 ods. 3 OSP), ale rovnako ako odvolací súd v danej veci mal za to, že rozhodnutie všeobecných súdov nebolo založené na úvahe súdu. Napriek tomu uviedol, že právna úprava náhrady trov konania v sporovom konaní sa podľa doterajšej úpravy v Občianskom súdnom poriadku, ako aj podľa novej úpravy účinnej od 1. júla 2016 v Civilnom sporovom poriadku spravuje zásadou úspechu v konaní/spore. Z porovnania doterajšej a novej právnej úpravy vyplýva, že Civilný sporový poriadok už nemá ustanovenie obdobné úprave obsiahnutej § 142 ods. 3 OSP, ktoré sa uplatňovalo ako lex specialis vo vzťahu k úprave obsiahnutej v § 142 ods. 2 OSP. Z uvedeného síce vyplýva, že nepatrný úspech už Civilný sporový poriadok nepozná (a preto pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov sa podľa Civilného sporového poriadku zohľadňuje každý neúspech), avšak ani nová právna úprava nevylučuje osobitný režim posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela od znaleckého posudku alebo úvahy súdu, a to z hľadiska výsledku v zásade zhodne ako podľa doterajšej úpravy.

K rovnakému záveru dospel Ústavný súd SR aj v rozhodnutí č. k. I. ÚS 204/2017-13 zo dňa 19. apríla 2017, keď v posudzovanom konaní nezávisle od toho, že okresný súd rozhodoval o trovách konania za účinnosti OSP a krajský súd za účinnosti CSP, vzhľadom na závery krajského súdu a sťažnostnej argumentácii nie je spornou otázka, že výška plnenia (nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v príčinnej súvislosti s porušením osobnostných práv sťažovateľa) bola závislá od úvahy súdu, a preto boli splnené podmienky pre osobitný režim posudzovania úspechu sťažovateľa ako žalobcu, ako aj pre priznanie nároku na náhradu trov konania v plnej výške sťažovateľovi, t. j. v rozsahu 100 % napriek tomu, že z celkovej uplatnenej sumy náhrady nemajetkovej ujmy bol úspešný len čiastočne.

V uznesení č. k. IV. ÚS 71/2019-12 zo dňa 7. februára 2019 síce dospel Ústavný súd SR k záveru, že aj za novej právnej úpravy je na prvom mieste zásada úspechu a v prípade, keď mala strana sporu vo veci úspech len čiastočný, platí pravidlo obsiahnuté v § 255 ods. 2 CSP (pomer úspechu). Zároveň konštatoval, že zásadu úspechu vo veci treba uplatniť však aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu (sudcovské právo) alebo od znaleckého posudku. Zdôraznil, že v týchto prípadoch nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti tak, ako na to poukazuje vo svojom odvolaní žalobca. Priznanie plnej náhrady trov konania je v tomto prípade zdôvodniteľné cez interpretáciu pojmu „úspech vo veci“ (§ 255 CSP), keďže ten sa skúma čo do právneho základu a nie čo do výšky priznaného nároku. Žalobcu je nevyhnutné považovať za plne procesne úspešného, ak mal plný úspech čo do základu uplatneného nároku a súčasne výška plnenia vyplývajúca z tohto jeho procesného úspechu závisela od úvahy súdu.

Hlavnou zásadou pri priznávaní náhrady trov konania bola, je a bude zásada úspechu v konaní, no ako to vyplynulo aj z načrtnutej judikatúry, túto je potrebné posudzovať v širších súvislostiach. Hoci rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky nemôžeme vnímať v zmysle čl. 2 ods. 2 CSP ako ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít,(21) t. j. súdy sa nemusia tejto praxe pridŕžať a v prípade odklonu od nej, tento zdôvodňovať, nedá sa nespomenúť jeho rozhodnutie vo veci sp. zn. I. ÚS 2904/16 zo dňa 6. 2. 2017. V tomto rozhodnutí totiž ústavný súd opätovne zdôraznil, že počítať pomer úspechu a neúspechu vo veci nejde iba tým, ako bolo o konkrétnom návrhu rozhodnuté, ale je potrebné ho posudzovať v širších súvislostiach. Už v inom rozhodnutí(22) dospel k záveru, že ani rozhodovanie o trovách konania nesmie byť mechanickým posudzovaním výsledkov sporu bez komplexného zhodnotenia rozhodnutia v merite veci. Rozhodnutie o náhrade trov konania má byť zrejmým a logickým ukončením celého súdneho konania.(23)

Hoci Ústavný súd SR nepovažoval za vybočenie z ústavne konformného výkladu ani striktné pridržiavanie sa znenia zákona (jazykový výklad § 255 CSP), t. j. nešlo o taký exces, ktorý by si vyžadoval zásah Ústavného súdu SR, pre všeobecne súdy pri aplikovaní práva platí, že nie sú viazané doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Dokonca sa môžu/musia od neho odchýliť v prípade, ak to vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavou súladného výkladu zákonov a obdobných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy). Samozrejme, i v týchto prípadoch sa musí vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii. V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom.(24)

Všeobecné súdy aj pri interpretácií ustanovení o náhrade trov konania musia postupovať v zmysle uvedených intencií. Do veľkej miery bude závisieť od strán v spore, najmä na žalobcovi, že v prípade, ak výška plnenia závisela od úvahy súdu alebo znaleckého posudku, ako sa správal a či nesledoval špekulatívne ciele. Okolnosti prípadu budú rozhodujúce pri tom aký výklad by mal súd použiť. V tejto súvislosti môžeme poukázať aj na zásadu právnej istoty vyjadrenú v čl. 2 ods. 2 CSP, podľa ktorého je právna istota stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít. V danom prípade najvyššou súdnou autoritou je nepochybne aj Ústavný súd Slovenskej republiky a z jeho rozhodovacej praxe je zrejmé, že dáva možnosť všeobecným súdom vykladať § 255 CSP rôznymi spôsobmi v závislosti od okolností prípadu, t. j. právna istota bude spočívať v tom, že toto ustanovenie bude za rovnakých (obdobných) okolností prípadu všeobecný súd vykladať rovnako (obdobne). V tomto zmysle môže zohľadniť aj neúspech žalobcu (žalovaného) v spore, či rozhodnúť v zmysle § 257 CSP pre dôvody hodné osobitného zreteľa alebo aj priznať nárok na plnú náhradu trov konania aj v prípade, ak nebol žalobca úspešný v celej požadovanej výške plnenia. Súd by mal zohľadniť skutočnosti ako napríklad, či nárok nebol uplatnený svojvoľne, či bezdôvodne alebo špekulatívne. Ďalej aj to, či samotná výška plnenia bola racionálne odôvodnená, a či žalobca počas konania bez racionálneho dôvodu trval na jej neprimeranej výške hoci bolo preukázané (znaleckým posudkom, kontrolným znaleckým posudkom), že jej výška je podstatne nižšia a podobne. Na stranách, najmä žalobcovi je potom uplatňovať si svoje nároky, ktoré budú závisieť od úvahy súdu v primeranej miere (pokiaľ možno v súlade s vytvárajúcou sa súdnou praxou) a v prípade, ak rozhodnutie bude závisieť od znaleckého posudku, spolu so žalobou a vyčíslením požadovaného nároku predložiť aj znalecký posudok, od ktorého výšku plnenia odvíja. Takýmto spôsobom je možné vyhnúť sa veľkým rozdielom medzi uplatneným plnením a plnením priznaným súdom, čo v konečnom dôsledku spolu so správaním žalobcu v konaní a jeho prístupom umožní súdu jednoduchšie odôvodniť odklon od inak jednoznačne formulovaného § 255 CSP a zásady úspechu v spore (ak dospeje k záveru, že takýto odklon by mohol byť spravodlivý).

Poznámky

  • 1) Napríklad Uznesenie Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 494/2018-21 zo dňa 11. 10. 2018, Uznesenie Ústavného súdu SR č. k. IV. ÚS 498/2018-13 zo dňa 13. 9. 2018, Uznesenie Ústavného súdu SR č. k. I. ÚS 237/2018-23 zo dňa 18. 7. 2018;
  • 2) Napríklad Nález Ústavného súdu SR č. k. IV. ÚS 513/2018-44 zo dňa 6. marca 2019;
  • 3) Ak súd pristúpil k tejto možnosti, základná sadzba tarifnej odmeny advokáta sa vypočítavala z výšky súdom priznaného plnenia. Teda bol upravený aj postup ako vypočítavať tarifnú odmenu pre advokáta.
  • 4) Winterová, A. – Macková, A. a kol. Civilní právo procesní. Díl první: řízení nalézací. Praha : Leges, 2018, s. 311;
  • 5) Števček, M. – Ficová, S. a kol. Občiansky súdny poriadok. I. diel. Komentár. 2. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2012;
  • 6) MAZÁK J. a kol. Základy občianskeho procesného práva. Bratislava : IURA EDITION, 2009, s. 432;
  • 7) Podľa Drápal, L. – Bureš, J. a kol. Občanský soudní řád I, II Komentář. 1. vydání. Praha : C. H. Beck, 2009, s. 977;
  • 8) Podľa Svoboda K. – Smolík P. – Levý J. – Šínová R. a kol. Občanský soudní řád. Komentář. 2. vydání. Praha : C. H. Beck, 2017, s. 605;
  • 9) Števček, M. – Ficová, S. a kol. Občiansky súdny poriadok. I. diel. Komentár. 2. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2012;
  • 10) Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 M Cdo 14/2009 zo dňa 5. augusta 2010;
  • 11) Nález Ústavného súdu SR č. k. IV. ÚS 599/2013-60 zo dňa 23. januára 2014;
  • 12) SEDLAČKO, F. Rekodifikácia civilného procesného práva: Trovy konania a ich náhrada. In: Bulletin slovenskej advokácie 3/2016, s. 4;
  • 13) Porovnaj Stanovisko Najvyššieho súdu ČSSR č. 28/1970;
  • 14) Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14Co/25/2017 zo dňa 21. februára 2017;
  • 15) Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17Co/114/2017 zo dňa 25. apríla 2018;
  • 16) Uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8 Co 288/2017 zo dňa 28. septembra 2017;
  • 17) Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14Co/94/2017 zo dňa 29. mája 2018;
  • 18) Uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6Co/188/2016 zo dňa 28. septembra 2016;
  • 19) Rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10Co/191/2017 zo dňa 13. decembra 2017;
  • 20) Treba dodať, že analýzy krajského súdu vyplýva – v spojení so závermi okresného súdu – že sťažovateľ bol neúspešný vo vzťahu k výške plnenia – ktoré bolo závislé od znaleckého posudku, rovnako tak však neúspech sťažovateľa spočíval v uplatnení plnenia (bezdôvodného obohatenia) za užívanie výrazne vyššej výmery pozemkov (sťažovateľ uplatnil plnenie za užívanie plochy 1 630 m2 – úspech mal len v rozsahu 684,99 m2).
  • 21) Napríklad Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo/129/2017 zo dňa 31. októbra 2017;
  • 22) Nález Ústavného súdu ČR sp. zn. IV. ÚS 1/04 zo dňa 13. januára 2005;
  • 23) Nález Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 257/05 zo dňa 20. decembra 2005;
  • 24) Viď Uznesenie Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS 73/2018-34 zo dňa 13. februára 2018;

Autor
Mgr. Viliam Poništ PhD.

Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/10