Z hľadiska advokátskej praxe sú trovy konania a ich náhrada pravidelnou témou zásadného významu. Najmä pokiaľ ide o sporovú agendu. Na druhej strane, justičná optika, zameraná primárne na meritórne rozhodnutie, má prirodzenú tendenciu marginalizovať túto problematiku ako okrajovú. Zaznávanie inštitútu trov konania však rozhodne nie je namieste a nie je typické ani pre iné jurisdikcie.
Len pre ilustratívne porovnanie: aktuálne vydanie mienkotvorného britského diela o trovách Friston, M. a kol.: Friston On Costs. 3. vydanie. Oxford University Press 2018 má viac než 2100 strán a z celkového počtu 32 spoluautorov tvoria približne polovicu sudcovia.
Pri návrate do slovenskej právnej praxe možno v súčasnosti identifikovať jeden „nový“ problém, ktorý súvisí s prípustnosťou dovolania, ako mimoriadneho opravného prostriedku. V prípade rozhodnutia o výške náhrady trov konania podľa § 262 ods. 2 CSP je situácia pomerne jednoznačná. Uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré vydá vyšší súdny úradník, možno napadnúť iba sťažnosťou, o ktorej rozhodne súd prvej inštancie (§ 248 CSP). Proti uzneseniu, ktorým rozhodol súd prvej inštancie o sťažnosti, nie je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 2 v nadv. na § 357 CSP).
Z tohto dôvodu nemôže byť výška trov konania predmetom odvolacieho prieskumu. Tým je vylúčený aj dovolací prieskum, keďže dovolaním možno v zmysle § 419 CSP napadnúť iba rozhodnutie odvolacieho súdu. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania ostáva k dispozícii iba ústavná sťažnosť, ktorej prípustnosť Ústavný súd SR a priori nevylučuje (pozri napr. II. ÚS 275/2018; aj keď častejšie je v súčasnosti ústavnoprávnemu prieskumu podrobovaná aplikácia § 257 CSP, napr. III. ÚS 298/2018 a IV. ÚS 588/2018).
Do inej kategórie možno zaradiť rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania podľa § 262 ods. 1 CSP. Odvolanie proti takémuto rozhodnutiu pripúšťa § 357 písm. m) CSP, čo v sebe implikuje následné rozhodnutie odvolacieho súdu. Toto rozhodnutie by z hľadiska kritéria podľa § 419 CSP mohlo byť vo všeobecnosti napadnuté dovolaním, ak to zákon pripúšťa.
Odvolací súd, navyše, vo viacerých prípadoch sám rozhoduje o nároku na náhradu trov odvolacieho konania a v prípade zmeny odvolaním napadnutého rozhodnutia aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie (§ 396 ods. 2 CSP). Rozhodnutia odvolacieho súdu o nároku na náhradu trov konania, ktoré hypoteticky prichádzajú do úvahy, teda netvoria zanedbateľnú množinu.
Prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP však generálne vylučuje znenie § 421 ods. 2 CSP, podľa ktorého nie je dovolanie prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP. Tu je navyše potrebné zdôrazniť ustálenú teoretickú premisu, že výrok o trovách konania má vždy povahu uznesenia, aj keď je súčasťou rozsudku.
Ak odvolací súd sám rozhodne o nároku na náhradu trov odvolacieho konania, prípadne prvoinštančného konania podľa § 396 ods. 2 CSP, nejde už o rozhodnutie, ktorým sa potvrdzuje alebo mení rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako to na účely prípustnosti dovolania vyžaduje § 421 ods. 1 CSP. Na základe uvedeného možno zovšeobecňujúco konštatovať, že proti rozhodnutiu odvolacieho súdu o nároku na náhradu trov konania nie je prípustné dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP.
Potvrdzuje to aj rozhodovacia prax Najvyššieho súdu SR, napr. uznesenie sp. zn. 3 Cdo 221/2016, uverejnené v dvojmesačníku Zo súdnej praxe č. 4/2019 pod poradovým číslom 32/2019, s nasledujúcou právnou vetou „Prípustnosť dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu o trovách konania, ktorú dovolateľ vyvodzuje z § 421 ods. 1 CSP, je vylúčená ustanovením § 421 ods. 2 CSP.“
Takže … …
Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.
Autor
JUDr. František Sedlačko PhD., LL.M.
Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/20