Realizácia práva na prístup k zamestnaniu u občanov so zdravotným postihnutím patrí v súčasnosti k naliehavým výzvam v stratégiách zameraných na zvýšenie rozsahu ponuky práce a na rast zamestnanosti v členských štátoch Európskej únie. Napriek celospoločenskému progresívnemu prístupu, mnohým existujúcim príkladom dobrej praxe a zvyšujúcej sa uvedomelosti zamestnávateľských subjektov voči občanom so zdravotným postihnutím, je tvorba nových pracovných miest a zabezpečenie udržateľnosti vytvorených pracovných miest na trhu práce pre túto skupinu občanov stálym problémom. Pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť z dôvodu telesnej poruchy, duševnej poruchy alebo poruchy správania vystupuje stále ako faktor znevýhodnenia pracovnej sily na trhu práce, naviac umocnený spravidla nižšou kvalifikačnou úrovňou, nižším stupňom adaptability, obmedzenou mobilitou pri získavaní práce a podobne. Táto symbióza znevýhodnení je limitujúcim činiteľom v prístupe a zotrvaní na trhu práce, čo predurčuje občanov so zdravotným postihnutím k prolongovaným formám nezamestnanosti a prepadu do tzv. „tvrdého jadra“ nezamestnaných.
Na strane druhej, zamestnávanie občanov so zdravotným postihnutím by sa malo stať základným predpokladom osobnostného rozvoja, ľudskej dôstojnosti, sebarealizácie, nezávislosti a integrácie tejto skupiny osôb. Prispieva k eliminovaniu ich sociálnej exklúzie a k zvýšeniu kvality života, čo je podmienkou realizácie občianskych a ľudských práv občanov so zdravotným postihnutím a tiež napĺňaním princípov antidiskriminácie. Menej preferovaným faktom je aj významný hospodársky efekt zamestnávania občanov so zdravotným postihnutím vytváraním podmienok pre ich ekonomickú aktivitu. V prípade ich uplatnenia na trhu práce sa stávajú menej závislými na sociálnych dávkach, naopak, stavajú sa prispievateľmi do sociálnych systémov, platiteľmi daní, čo v konečnom dôsledku znamená ekonomický prínos pre hospodárenie spoločnosti. Potreba uplatňovania osôb so zdravotným postihnutím na trhu práce sa zreteľne prejavuje v kontexte udržateľnosti dávkových systémov v invalidite. Podľa E. Hanzelovej objem finančných prostriedkov vynaložených na dôchodkové dávky v invalidite je druhým v poradí najvyšším vynaloženým objemom finančných prostriedkov po prostriedkoch vyplatených na starobné dôchodkové dávky a je rádovo vyšší v porovnaní s objemom prostriedkov vynaložených v rámci aktívnych opatrení určených na podporu zamestnávania občanov so zdravotným postihnutím.[1]
V súlade s tým, je nutné celospoločensky prejsť s medicínskeho vnímania zdravotného postihnutia osôb na sociálny model poňatia a riešenia zdravotného postihnutia. Zdravotné postihnutie, medicínsky zjednodušene chápané ako odchýlka od toho čo je považované za normálne a riešené prostredníctvom pomoci alebo charity, je nutné chápať aj ako komplexný sociálny fenomén, s nutnosťou prispôsobiť prostredie zdravotne postihnutým osobám. Namieste nie je otázka o „špecifických právach“ pre túto skupinu osôb, ale o tom, ako zabezpečiť, aby mohli rovnocenne využívať všetky práva ako ostatní členovia spoločnosti, čo platí aj vo vzťahu k právu na prácu a na prístup k zamestnaniu.
Podpora integrácie občanov so zdravotným postihnutím je tiež významnou súčasťou opatrení pre rast zamestnanosti v súlade s lisabonskými cieľmi pre riešenie zamestnanosti v Európskej únií. Každoročné jesenné hodnotenia plnenia týchto cieľov Európskou komisiou nie sú pre Slovensko priaznivé. Z doterajších štatistických ukazovateľov vyplýva, že Slovenská republika zrejme stanovené úlohy pre dosiahnutie miery zamestnanosti do roku 2010 nesplní.
Nadväzne na tieto zistenia je nutné aktualizovať ale aj prijať nové opatrenia v politike zamestnanosti, ktoré by podporili ďalší vstup a zotrvanie osôb v produktívnom veku na trh práce vrátane osôb so zdravotným postihnutím, ktoré z rôznych dôvodov sú mimo trhu práce. Predpokladom pre realizáciu takýchto opatrení je hľadanie nových mechanizmov intenzifikácie zamestnanosti občanov so zdravotným postihnutím vrátane primeranej, podpornej a motivujúcej legislatívy. Naliehavosť zmien v stratégiách určených na riešenie postavenia občanov so zdravotným postihnutím v prístupe k zamestnaniu v nastavajúcom období je umocnená okrem iného aj faktorom starnutia populácie a hroziacim zvýšeným rizikom chudoby u tejto skupiny populácie.
Právo na prácu a právo na prístup k zamestnaniu osôb so zdravotným postihnutím je dlhodobo významnou súčasťou predmetu právneho poriadku aj v Slovenskej republike.
Z Ústavy SR (čl. 38 ods. 1, 2) pre osoby so zdravotným postihnutím vyplýva právo na
– osobitné pracovné podmienky,
– osobitnú ochranu v pracovných vzťahoch,
– pomoc pri príprave na povolanie,
– zvýšenú ochranu zdravia pri práci.
Obsah týchto práv predstavuje úpravu, ktorá umožňuje prijímanie tzv. pozitívnych opatrení v prospech určených skupín osôb s cieľom eliminovať objektívne existujúce faktory, a to formou istého zvýhodnenia spočívajúceho v poskytnutí vyššej právnej ochrany. Podľa čl. 51 ods. 1 Ústavy SR možno sa domáhať týchto práv len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.
Podľa všeobecného názoru odbornej praxe zamestnávanie osôb so zdravotným postihnutím v slovenskom právnom poriadku je podporované najmä tým, že :
– právo na prácu a na slobodnú voľbu zamestnania, na spravodlivé a uspokojivé pracovné podmienky a na ochranu proti nezamestnanosti patria osobám bez akýchkoľvek obmedzení a diskriminácie z titulu nepriaznivého zdravotného stavu alebo zdravotného postihnutia (čl. 1 Zákonníka práce ) a povinnosť zamestnávateľa zabezpečiť zamestnancom so zdravotným postihnutím pracovné podmienky umožňujúce im uplatniť a rozvíjať ich schopnosti na prácu s ohľadom na ich zdravotný stav (čl. 8 Zákonníka práce), sú ustanovené ako za základné zásady pracovného práva. Základné povinnosti zamestnávateľa pri zamestnávaní zamestnancov so zdravotným postihnutím sú ďalej ustanovené priamo Zákonníkom práce (§ 158-159 Zákonníka práce), respektíve sú upravené osobitnými právnymi predpismi, najmä zákonom č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení.
– Je ustanovený pre zamestnávateľov povinný podiel zamestnávania občanov zo zdravotným postihnutím na celkovom počte zamestnancov zamestnávateľa (§ 63 ods. 1 písm. d/ zákona o službách zamestnanosti), respektíve túto povinnosť si môže zamestnávateľ splniť aj zadaním zákazky vhodnej na zamestnávanie týchto občanov. Neplnenie povinného podielu zamestnávania občanov so zdravotným postihnutím je sankcionované u zamestnávateľských subjektov osobitnou odvodovou povinnosťou.
– Je zavedený systém aktívnych opatrení na trhu práce s cieľom zabezpečiť
podporu zamestnávania občanov so zdravotným postihnutím (ôsma časť zákona o službách zamestnanosti). Predstavujú ich nielen príspevky na zriadenie a zabezpečenie chodu chránenej dielne a chráneného pracoviska, príspevky na prípravu pracovného uplatnenia občana so zdravotným postihnutím, príspevok na udržanie občana so zdravotným postihnutím v zamestnaní, príspevok občanovi so zdravotným postihnutím na prevádzkovanie alebo vykonávanie samostatnej zárobkovej činnosti, príspevok na činnosť pracovného asistenta, ale aj inštitucionálne zabezpečenie podpory a pomoci rozširovania možností občanov so zdravotným postihnutím uplatniť sa na trhu práce využívaním služieb agentúry podporovaného zamestnania.
– Je ustanovený systém zákonných antidiskriminačných opatrení, ktoré výrazne prispievajú k presadzovaniu a ochrane práv spojených so zamestnávaním občanov so zdravotným postihnutím.
– Pri zamestnávaní občanov so zdravotným postihnutím je ustanovená možnosť znížiť sumu poistného na povinné zdravotné poistenie použitím nižšej percentuálnej sadzby z vymeriavacieho základu, ktorú odvádza zamestnávateľ na zdravotné poistenie za seba a za zamestnanca, ktorým je občan so zdravotným postihnutím (§ 12 zákona č. 580/2004 Z. z. o zdravotnom poistení a o zmene a doplnení zákona č. 95/2002 Z. z. o poisťovníctve v platnom znení).
Takto koncipovaná úprava práv občanov so zdravotným postihnutím je výrazom existencie a ďalšieho rozvoja všeobecne uznávaných zásad, pravidiel a mechanizmov v medzinárodných a európskych dokumentoch, ako aj v práve Európskej únie.
Posledné desiatky rokov v celosvetovom meradle priniesli zmeny pokiaľ ide o postavenie ľudí so zdravotným postihnutím v spoločnosti a presadzovanie ich práv. Ľudia s handicapom dnes nie sú považovaní za „objekt pomoci“, ale v súlade so Všeobecnou deklaráciou ľudských práv (1948) sú držiteľmi rovnakých práv ako ľudia bez postihnutia.
Otázku práv osôb so zdravotným postihnutím možno považovať za súčasť medzinárodnej politickej agendy od osemdesiatych rokov, keď bol v roku 1982 na pôde OSN prijatý Svetový akčný program týkajúci sa osôb so zdravotným postihnutím, ako prvá súhrnná globálna stratégia využívajúca rovnosť príležitostí ako základný princíp pre dosiahnutie plnej účasti osôb so zdravotným postihnutím, a to na báze rovnosti vo všetkých sférach sociálneho ekonomického života a rozvoja. Jeho prínosom bola tiež zmena chápania zdravotného postihnutia ako záležitosti sociálneho zabezpečenia na otázku integrácie ľudských práv osôb so zdravotným postihnutím do všetkých oblastí rozvojového procesu.
Počas vývoja medzinárodného práva, práva osôb so zdravotným postihnutím boli formulované skôr všeobecne. Zásada práva na rovnosť sa stala základom, od ktorej sa začali odvíjať práva osôb so zdravotným postihnutím. Kvôli tomu, aby tieto osoby mohli plne vykonávať svoje práva, súčasné medzinárodné právo uznalo stále zvyšujúcu sa potrebu, aby štáty inkorporovali ľudskoprávne štandardy do svojich národných právnych poriadkov.
Na rozdiel od vyššie uvádzaných právne nezáväzných nástrojov, na pôde OSN alebo jej špecializovaných organizácií, najmä však Medzinárodnej organizácie práce (MPO) boli prijaté a ratifikované dokumenty predstavujúce významný prameň v oblasti podpory zamestnávania ľudí so zdravotným postihnutím a ich ochrany pred diskrimináciou na trhu práce. Možno uviesť najmä Dohovor MOP č. 88 o organizácii služieb zamestnanosti (1948), uverejnený pod č. 17/1991 Zb. Podľa čl. 7 písm. b) dohovoru bolo ustanovené: „Budú prijaté opatrenia aby sa náležite vyhovelo potrebám osobitných skupín uchádzačov o zamestnanie, ako sú osoby so zmenenou pracovnou schopnosťou“.
Dohovor MOP č. 159 o rehabilitácii súvisiacej s povolaním a zamestnanosti /osôb so zdravotným postihnutím/ (1983) a príslušné Odporúčanie MOP o rehabilitácii súvisiacej s povolaním a zamestnanosti (osôb so zdravotným postihnutím) č. R168 (1983).
Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím OSN 2007, ide o pomerne rozsiahly dokument komplexného charakteru, ktorého ambíciou je zabezpečiť ľuďom so zdravotným postihnutím rovnaké užívanie všetkých základných práv a slobôd ako u iných ľudí, obsahuje aj ustanovenia vzťahujúce sa na oblasť práce a zamestnávania. Podľa čl. 27 „zmluvné strany uznávajú právo osôb so zdravotným postihnutím na prácu na rovnakom základe s ostatnými; zahŕňa to právo na možnosť živiť sa slobodne zvolenou prácou alebo prácou prijatou na trhu práce, a právo na pracovné prostredie, ktoré je otvorené, začleňujúce a prístupné pre osoby so zdravotným postihnutím. Zmluvné strany zaručujú a podporujú uplatňovanie práva na prácu, a to aj pre osoby, ktoré sa stali zdravotne postihnutými v priebehu zamestnania, prijímaním primeraných opatrení…“
Slovenskej republike ako jednému z členských štátov Rady Európy vyplývajú záväzky v oblasti zamestnávania osôb aj z dokumentov prijatých touto organizáciou. Pokiaľ ide o úpravu zamestnávania osôb so zdravotným postihnutím, za relevantný dokument Rady Európy je potrebné považovať najmä Európsku sociálnu chartu (Oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 273/2009 Z. z.), ktorej revidovaná verzia bola prijatá v Štrasburgu v r.1996.
Podľa jednej zo zásad a práv ktoré uvádza revidovaná Európska sociálna charta „Zdravotne postihnuté osoby majú právo na nezávislosť, na sociálnu integráciu a na účasť na živote spoločnosti“. Charta túto zásadu ďalej konkretizuje v článku 15 nazvanom „Právo osôb so zdravotným postihnutím na nezávislosť, na sociálnu integráciu a na účasť na živote spoločnosti“. Vo vzťahu k postaveniu osôb so zdravotným postihnutím na trhu práce a k ich právu na prácu sa ako relevantné javia najmä odseky 1 a 2 (obidvoma je Slovenská republika viazaná). „S cieľom zabezpečiť osobám so zdravotným postihnutím, bez ohľadu na vek, na povahu a pôvod ich zdravotného postihnutia, účinný výkon práva na nezávislosť, sociálnu integráciu a na účasť na živote spoločnosti sa zmluvné strany zaväzujú predovšetkým:
– prijať potrebné opatrenia na poskytovanie poradenstva, výchovy a odborného vzdelávania a prípravy osobám so zdravotným postihnutím v rámci všeobecného systému všade, kde je to možné alebo, ak to nie je možné, prostredníctvom špecializovaných verejných alebo súkromných orgánov,
– podporiť ich prístup k zamestnaniu každým opatrením, ktoré smeruje k nabádaniu zamestnávateľov najať a udržať v zamestnaní osoby so zdravotným postihnutím v obvyklom pracovnom prostredí, a prispôsobiť pracovné podmienky potrebám osôb so zdravotným postihnutím alebo, ak to nie je možné z dôvodu ich zdravotného postihnutia, usilovať sa o to úpravou alebo vytvorením chránených zamestnaní podľa stupňa zdravotného postihnutia. V určitých prípadoch také opatrenia môžu vyžadovať, požiadať o pomoc špecializované umiestňovacie a podporné služby“.
V apríli 2006 bol na pôde Rady Európy vo forme odporúčania výboru ministrov prijatý komplexný dokument s názvom „Akčný plán Rady Európy na presadzovanie práv ľudí so zdravotným postihnutím a ich plnej účasti v spoločnosti: zlepšenie kvality života ľudí so zdravotným postihnutím v Európe v rokoch 2006-2015“ týkajúci sa zlepšovania celkového postavenia osôb so zdravotným postihnutím, vrátane zlepšenia ich postavenia na trhu práce.
Tento Akčný plán má zabezpečiť komplexný rámec, ktorý bude pružný a adaptabilný, aby boli splnené podmienky špecifické pre jednotlivé krajiny. Má slúžiť ako orientačná mapa pre tvorcov politiky, ktorým má umožniť navrhovať, preorientovať a uskutočňovať príslušné plány, programy a inovatívne stratégie, s týmže Rada Európy realizuje tento Akčný plán poskytovaním pomoci všetkým členským štátom vo forme odporúčaní, rád a odborných informácií.
Zamestnávaniu osôb so zdravotným postihnutím a ich príprave naň sa dokument podrobnejšie venuje v časti 3.5. „Smer činnosti č. 5: Zamestnanosť, poradenstvo a príprava k povolaniu“. V jej úvode konštatuje že „zamestnanosť je kľúčovým prvkom pre spoločenskú integráciu a ekonomickú nezávislosť všetkých občanov v pracovnom veku. Miera zamestnanosti a aktivity zdravotne postihnutých ľudí v porovnaní s osobami bez zdravotného postihnutia je veľmi nízka. Politiky zamerané na zvýšenie miery aktivity musia byť diverzifikované – v súlade s možnosťami zamestnávania zdravotne postihnutých ľudí – a komplexné, aby odstránili všetky prekážky pre účasť v pracovných silách. Zlepšenie situácie v zamestnávaní zdravotne postihnutých ľudí by prinieslo prospech nielen zdravotne postihnutým ľuďom, ale aj zamestnávateľom i celej spoločnosti.“.
Následne sa zmieňuje o významnej úlohe poradenstva a prípravy k povolaniu, ktoré zohrávajú dôležitú úlohu v poskytovaní pomoci ľuďom pri identifikácii aktivít, pre ktoré sú najvhodnejší, a pri usmerňovaní potrieb odbornej prípravy alebo budúceho povolania. Za obzvlášť dôležitú považuje možnosť, „aby ľudia so zdravotným postihnutím mali prístup k hodnoteniam, poradenstvu a príprave k povolaniu, čo im umožní realizovať svoj potenciál“. V tejto súvislosti zdôrazňuje, že „všetky opatrenia sa vzťahujú tak na súkromných, ako aj na verejných zamestnávateľov“ a spresňuje, že „Sociálne podniky (napríklad sociálne firmy, sociálne družstvá) ako súčasť otvoreného zamestnávania, alebo chránené dielne môžu prispieť k zamestnávaniu zdravotne postihnutých osôb“.
Na pôde Európskych spoločenstiev a Európskej únie v oblasti zdravotného postihnutia zmluvy o založení Európskych spoločenstiev (Rímske zmluvy) ani zmluva o Európskej únii (Maastrichtská zmluva), platné pred prijatím Amsterdamskej zmluvy sa o zdravotnom postihnutí nezmieňujú. Iniciatívy uskutočňované v tom čase pre zdravotne postihnutých boli nezáväzné alebo mali formu akčných programov.
Prvý širší politický nástroj, ktorý sa špecificky venoval zdravotnému postihnutiu, bolo Odporúčanie 86/379/EHSz júla 1986 o zamestnávaní zdravotne postihnutých ľudí v spoločenstve. Uvedené odporúčanie je nezáväzný dokument v ktorom Rada ustanovila orientačný rámec, ktorý uvádza príklady pozitívnych opatrení na podporu zamestnávania a prípravy ľudí so zdravotným postihnutím, a vo svojej rezolúcii z júna 1999 o rovnakých príležitostiach pre zamestnávanie ľudí so zdravotným postihnutím potvrdila dôležitosť venovať osobitnú pozornosť, okrem iného, náboru, zamestnávaniu, odbornej príprave a celoživotnému vzdelávaniu osôb so zdravotným postihnutím.
V roku 1996 Európska komisia a Rada podnikli prvé kroky smerujúce k rozvoju globálnej politiky zdravotného postihnutia uznajúc sociálny model zdravotného postihnutia. V júli 1996 prijala Komisia Komuniké týkajúce sa rovnosti príležitostí pre ľudí so zdravotným postihnutím ako prvú komplexnú stratégiu Európskeho spoločenstva vytvorenú Komisiou. Komisia sa inšpirovala Štandardnými pravidlami OSN pre rovnosť príležitostí ľudí so zdravotným postihnutím. Dokument bol založený na sociálnom modeli a jeho cieľom bolo „dať obnovený impulz v prístupe k ľudským právam zdravotne postihnutých v oblasti rovnakých príležitostí“.
V decembri toho istého roku schválila Rada Rezolúciu o rovnakých príležitostiach pre ľudí so zdravotným postihnutím, v ktorej Rada znovu zdôraznila svoj záväzok týkajúci sa princípov a hodnôt spojených so Štandardnými pravidlami OSN, princípom rovnakých príležitostí a odstránením negatívnej diskriminácie výlučne z dôvodu zdravotného postihnutia. Rezolúcia vyzývala členské štáty, Komisiu a iné inštitúcie spoločenstva prijať opatrenia na naplnenie týchto cieľov. Podobne ako komuniké Komisie aj toto bol nezáväzný dokument. Napriek obmedzenej právnej sile hodnotia právni experti tieto dva dokumenty ako veľmi významné, keďže mali pripraviť cestu pre ďalší rozvoj politiky a vytvoriť rámec, podľa ktorého mohli inštitúcie Spoločenstva reagovať na nové možnosti sprístupnené Amsterdamskou zmluvou z roku 1999.
Ďalší významný moment súvisiaci s politikou zdravotného postihnutia predstavoval vznik Európskeho fóra zdravotne postihnutých v deväťdesiatych rokoch, kedy sa podstatne zmenil prístup zainteresovaných a akčné programy kládli veľký dôraz na angažovanie ľudí so zdravotným postihnutím do všetkých aktivít.
Z právneho hľadiska významný zlom týkajúci sa politiky zdravotného postihnutia predstavovalo až prijatie Amsterdamskej zmluvy, ktorá prvý krát vo svojich ustanoveniach zahrnula „zdravotné postihnutie“. Najdôležitejšou je zmienka v kontexte všeobecnej antidiskriminačnej klauzuly, ktorú možno nájsť v článku 13 platnej zmluvy Európskeho Spoločenstva, na základe ktorého má Rada kompetencie prijať opatrenia v boji s diskrimináciou založenou na pohlaví, rasovom a etnickom pôvode, náboženstve alebo viere, zdravotnom postihnutí, veku a sexuálnej orientácii.
V roku 2000 bola prijatá Charta základných práv Európskej únie ako spoločné vyhlásenie Európskeho parlamentu, Rady a Komisie a následne sa stala súčasťou Ústavy pre Európsku úniu.V Charte možno nájsť dve explicitné zmienky o zdravotnom postihnutí: Po prvé, článok 21 zakazuje diskrimináciu z akéhokoľvek dôvodu vrátane zdravotného postihnutia a genetických vlastností. Článok 26 sa explicitne týka ľudí so zdravotným postihnutím. Výzva na rozvoj pozitívnych opatrení na presadenie rovnosti čerpala inšpiráciu z krajín, ako USA, Kanada a Severné Írsko. Pozitívne povinnosti idú nad rámec pokynu nediskriminovať a dávajú priestor pozitívnym opatreniam, ale namiesto uloženia tejto povinnosti zamestnávateľom prípadne iným sociálnym aktérom sa presadzuje rovnosť a diverzita (rozličnosť). Táto povinnosť sa nedá sťažovateľom vynútiť a netýka sa len konkrétnych diskriminátorov. Naopak, predpokladá sa, že všetci zamestnávatelia by mali byť zaviazaní prijať opatrenia na podporu rovnosti, teda sa zaoberať štruktúrovanou povahou diskriminácie a znevýhodnenia.
Významným dokumentom Európskej únie predstavujúcim komplexný rámec postavenia osôb so zdravotným postihnutím v spoločnosti je Akčný plán Rady Európy pre ľudí so zdravotným postihnutím na roky 2006 – 2015, prijatý v apríli 2006. Jeho poslaním je „začleniť ciele Rady Európy týkajúce sa ľudských práv, nediskriminácie, rovnakých príležitosti, plnohodnotného občianstva a účasti ľudí so zdravotným postihnutím do rámca európskej politiky v oblasti zdravotného postihnutia na nasledujúce desaťročie“.
Právna úprava práva na prácu a na slobodnú voľbu zamestnania bez akýchkoľvek obmedzení a diskriminácie, ako aj právo na ochranu proti nezamestnanosti občanov so zdravotným postihnutím v právnom poriadku Slovenskej republiky predstavuje základné štandardy týchto práv v členských štátoch Európskej únie. Je však poznamenaná vysokou mierou nezamestnanosti, s vysokým podielom osôb dlhodobo nezamestnanými, medzi ktoré sa radia aj občania so zdravotným postihnutím. Na základe vyhodnotenia plnenia Národného programu reforiem v októbri roku 2006 Európska komisia odporučila Slovenskej republike systémovo riešiť dlhodobú nezamestnanosť a vo väčšej miere podporovať vzdelávanie a prípravu pre trh práce a utlmovať podporu vytvárania pracovných miest.
Reakciou na tieto odporúčania, okrem iného, bola aj rozsiahla novelizácia zákona o službách zamestnanosti zákonom č. 139/2008 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Riešením dlhodobej nezamestnanosti majú byť inovované ale aj nové opatrenia a postupy začleňovania uchádzačov o zamestnanie na trh práce. Novela zákona o službách zamestnanosti vytvorila tiež niektoré špecifické, adresnejšie zacielené legislatívne podmienky na realizáciu opatrení pre začleňovanie občanov so zdravotným postihnutím na trh práce.
Pozitívne možno hodnotiť najmä zavedenie osobitnej evidencie občanov so zdravotným postihnutím na úrade práce, sociálnych vecí a rodiny ako uchádzačov o zamestnanie a osobitnej evidencie záujemcov o zamestnanie, ktorí sú občanmi so zdravotným postihnutím. Súčasťou takejto evidencie sú aj údaje o poklese schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť jednotlivých uchádzačov o zamestnanie a záujemcov o zamestnanie, ktorí sú občanmi so zdravotným postihnutím, ako aj údaje o právnom dôvode, na základe ktorého boli uznaní za občana so zdravotným postihnutím (§ 39a zákona o službách zamestnanosti).
Oprávnene sa možno domnievať, že to umožní lepšie monitorovať frekvenciu výskytu občanov so zdravotným postihnutím v systéme opatrení na podporu zamestnávania, objektívne odborne posúdiť pracovný potenciál, reziduálne schopností a existujúce obmedzenia v prípade zamestnávania občanov so zdravotným postihnutím. Osobitná evidencia občanov so zdravotným postihnutím na úrade práce, sociálnych vecí a rodiny prispeje k objektívnemu poznaniu schopnosti a obmedzení potenciálneho zamestnanca – občana so zdravotným postihnutím, posúdenie a zohľadnenie možnosti debarierizácie pracovného miesta, prípadne možností jeho vybavenia kompenzačnými a pracovnými pomôckami. Pri riešení problémov s uplatnením na trhu práce prispeje tiež k vyššej flexibilite sprostredkovateľov zamestnania. Práve faktory súvisiace s úpravou pracoviska alebo s prispôsobením pracovného miesta pre výkon zamestnania osobou so zdravotným postihnutím sú považované zo strany zamestnávateľov za hlavné prekážky zamestnávania týchto osôb.
Ďalším z nových aktívnych opatrení na trhu práce adresovaných priamo občanom so zdravotným postihnutím je podpora vzdelávania a prípravy na pracovné uplatnenie, ktoré trvá dlhšie ako jeden kalendárny mesiac, poskytovaním dávky počas vzdelávania a prípravy pre trh práce (§ 48b zákona o službách zamestnanosti). Úroveň vzdelania a primeraná príprava na povolanie, ktoré sú v súlade s potrebami trhu práce, dostupnosť základného i celoživotného vzdelávania znamená odstránenie jednej zo základných bariér pre osoby so zdravotným postihnutím v prístupe k zamestnaniu. Cieľom zavedenia tejto dávky je zefektívniť systém vzdelávania a prípravy pre trh práce. Motivácia uchádzačov o zamestnanie zúčastňovať sa dlhšie trvajúcich programov vzdelávania a prípravy pre na pracovné uplatnenie by mala prispieť k získaniu vyšších odborných schopnosti a zručnosti.
Hodnotiť efektívnosť prijatých legislatívnych opatrení vo vzťahu k občanom so zdravotným postihnutím pri ich uplatnení na trhu práce, vzhľadom na krátke časové obdobie ich účinnosti, by bolo predčasné. Objektívnemu posúdeniu bráni aj súčasná ekonomická situácia poznamenaná hospodárskou krízou s jej príznakmi. Nemožno ich považovať ani za jediný nástroj riešenia tohto zložitého problému. Úspešnosť získania zamestnania osôb so zdravotným postihnutím a najmä zotrvanie v ňom je silne podmienené prístupom zamestnávateľov k zamestnávaniu tejto skupiny znevýhodnených uchádzačov o zamestnanie.
Pretrváva v nich nezáujem o riešenie zamestnávania osôb so zdravotným postihnutím, a to nielen z neinformovanosti o problémoch zdravotných postihnutí, ale aj z dôvodov nízkej motivácie pre vyvíjanie aktivít na zlepšenie situácie v oblasti zamestnávania osôb so zdravotným postihnutím. Pod tlakom trhovej ekonomiky títo sú často považovaní za nutnú, neproduktívnu, problémovú pracovnú silu, predstavujúcu záťaž pre zamestnávateľa. Najmä u malých zamestnávateľov rezonujú obavy z možnej častej neprítomnosti zamestnanca so zdravotným postihnutím na pracovisku zo zdravotných dôvodov. Antistimulačne pôsobí na zamestnávanie týchto osôb aj zvýšená ochrana pred výpoveďou zo strany zamestnávateľa, podmienenou predchádzajúcim súhlasom príslušného úradu práce, sociálnych vecí a rodiny (§ 66 ZP).
Riešením je zintenzívnenie propagácie tejto problematiky, hľadanie ďalších vhodných nástrojov pre zvýšenie motivácie a zainteresovanosti zamestnávateľov. Nie ojedinele sa zamestnávatelia dožadujú viac informácií o problematike zamestnávania občanov so zdravotným postihnutím, dostupnosti odborného individuálneho poradenstva v predmetnej oblasti, možnosti stimulov na podporu zamestnanosti tejto skupiny pracovných síl a o inštitucionálnych štruktúrach zameraných na pracovnú integráciu týchto občanov. K širšiemu
využívaniu aktívnych opatrení na trhu práce určených na podporu zamestnávania občanov so zdravotným postihnutím by prispel uľahčený prístup zamestnávateľov k nástrojom prostredníctvom komplexnejších služieb zo strany úradu práce sociálnych vecí a rodiny ako aj sústavná komunikácia a asistencia úradu počas ich využívania zo strany zamestnávateľov.
Autor
JUDr. Ján Trojan CSc.