- právo na slobodu a osobnú bezpečnosť
- Oznámenie – Oznámenie Federálneho ministerstva zahraničných vecí o dojednaní Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Protokolov na tento Dohovor nadväzujúcich 209/1992 | Paragrafy: § 5
14.1 Úvod
Charta OSN predpokladá centralizáciu presadzovania medzinárodného mieru a bezpečnosti v rukách Bezpečnostnej rady OSN (čl. 24 Charty). Sledujúc cieľ napĺňania tejto úlohy, sú Bezpečnostnej rade zverené právomoci či už v oblasti pokojného riešenia sporov (kapitola VI), rozhodovať o „stave mieru“ a v prípade porušenia má Bezpečnostná rada právomoc vykonať kolektívnu akciu – ktorá za splnenia určitých podmienok môže zahŕňať aj použitie sily (kapitola VII Charty – články 39 – 42). Všeobecné medzinárodné právo obsahuje imperatívny zákaz použitia sily.[1] Právny poriadok uznáva niektoré výnimky z tohto všeobecného zákazu použitia sily. Jednak ide o vyššie spomínané kolektívne akcie podľa kapitoly VII Charty OSN, a tiež ide o prípady sebaobrany (individuálnej aj kolektívnej – článok 51 Charty OSN).
Ďalší osobitný mechanizmus predstavuje kapitola VIII Charty OSN. Tá predpokladá existenciu oblastných dohôd alebo orgánov, ktoré by sa zaoberali riešeniami otázok medzinárodného mieru a bezpečnosti. Ustanovenia Charty vychádzajú z predpokladu, že tieto organizácie budú mať úlohu, ktorá dopĺňa úlohu Bezpečnostnej rady v oblasti mierového urovnania sporov ako aj v oblasti uplatňovania donucovacích opatrení Bezpečnostnej rady. Charta OSN vychádza z predpokladu, že tieto oblastné dohody a romány budú použité Bezpečnostnou radou na vykonanie akcie pod jej právomocou (článok 53). Od konca studenej vojny však pozorujeme vzostup regionálnych organizácií a to tak v kvantitatívnej ako aj v kvalitatívnej rovine. Niektoré z týchto organizácií majú od svojich počiatkov agendu medzinárodnej (spravidla regionálnej) kolektívnej bezpečnosti.[2] Hneď na úvod považujeme za potrebné poukázať na rozdiel medzi kolektívnou bezpečnosťou a kolektívnou sebaobranou. Kým kolektívna sebaobrana je odpoveďou na situáciu, keď sa jeden z členov organizácie stane obeťou ozbrojeného útoku (agresie), koncepciu kolektívnej bezpečnosti v regióne treba chápať voľnejšie.[3] Je zároveň zrejmé, že presadzovanie kolektívnej bezpečnosti ponúka širší záber nástrojov a postupov, než samotná sebaobrana, ktorá je vo svojej podstate obmedzená iba na odpoveď na ozbrojený útok (pozri článok 51 Charty OSN). Treba poukázať na to, že kým kolektívna sebaobrana slúži na obranu voči vonkajším hrozbám, koncept kolektívnej bezpečnosti má širší záber v tom ohľade, že predstavuje základ pre riešenie problému v rámci daného regiónu.[4] V predkladanom príspevku sa zaoberáme aktivitami medzinárodných regionálnych organizácií pri presadzovaní mieru a bezpečnosti v kontexte kapitoly VIII Charty OSN. Dôraz chceme klásť na vzťah týchto regionálnych štruktúr a Bezpečnostnej rady OSN. Príspevok má za cieľ priniesť úvahu o decentralizácii presadzovania medzinárodného mieru a bezpečnosti vo svetle zvyšujúceho sa významu regionálnych organizácií v tejto oblasti.
14.2 Orgány a dohody v zmysle kapitoly VIII
Aby bolo možné bližšie analyzovať úlohu orgánov a dohôd v zmysle kapitoly VIII, je nevyhnutné na úvod venovať priestor povahe týchto štruktúr a povahe hrozieb, ktorým môžu tieto štruktúry čeliť. Článok 52 Charty vymedzuje základný predpoklad, ktorý musia tieto štruktúry spĺňať aby ich bolo možné chápať v kontexte kapitoly VIII. Z povahy veci je zrejmé, že musí ísť v prvom rade o „oblastné“, teda regionálne štruktúry. Rozsah pôsobenia konkrétnej štruktúry, na základe ktorého by bolo možné jednoznačne definovať, kedy pôjde o oblastný orgán a kedy už danú štruktúru nebude možné považovať za regionálnu Charta nevymedzuje. Možno povedať, že štáty zapojené vo fungovaní takéhoto orgánu, resp. dohody by mali byť nositeľmi určitých spoločných znakov (napríklad geografická blízkosť, prepojenosť kultúry atď.).[5] Charta OSN explicis verbis neustanovuje aká má byť povaha oblastnej dohody či orgánu. Pri pohľade na medzinárodno-politickú realitu je zrejmé, že pod týmto pojmom je nevyhnutné chápať predovšetkým medzinárodné medzivládne organizácie.[6] Úprava Charty bližšie neupresňuje o aký druh medzinárodnej organizácie v zmysle článku 52 ide. Jediné kritérium, ktoré kvalifikuje regionálnu organizáciu ako orgán v kontexte kapitoly VIII je to, že činnosť takejto organizácie musí byť v súlade s cieľmi a zásadami OSN.[7] Ako už bolo v samotnom úvode zmienené, Charta sa v tomto ustanovení obracia predovšetkým smerom na organizácie, ktoré sú spôsobilé pôsobiť dovnútra, skôr než navonok.[8] V zásade však možno povedať, že absencia rigidných definícií v Charte OSN umožňuje užitočnú mieru flexibility pri konanie skupiny štátov pri riešení problému, ktorého vhodným riešením je regionálna akcia. Takáto skupina štátov sa môže utvárať či už v rámci medzinárodnej organizácie založenej zmluvou, regionálnej organizácie regionálnej bezpečnosti a obrany, organizácií zaoberajúcimi sa všeobecným rozvojom daného regiónu, prípadne aj hospodárskymi zoskupení, alebo zoskupení zaoberajúcimi sa rôznymi politickými, ekonomickými alebo sociálnymi otázkami.[9] [10]
Na základe ustanovení Charty nie je možné presne vymedziť, kedy je naplnené kritérium regionality medzinárodnej organizácie. Ponúkajú sa rôzne možnosti výkladu. Možno sa stretnúť s názormi, že takáto medzinárodná organizácia by mala byť založená na princípoch geografickej blízkosti, kultúrnych lingvistických a historických prepojeniach a politickej jednote. Na druhej strane regionalitu možno vymedzovať aj negatívne – za regionálnu organizáciu sa bude považovať, každá nie univerzálna medzinárodná organizácia.[11] Ako poukazuje K. Korkelia, mnohé znaky determinujúce regionalitu (geografická blízkosť) nemusia byť relevantné, vzhľadom na to, že konkrétny štát môže geograficky patriť do určitého regiónu, avšak nebude členom medzinárodnej organizácie. Pojem región tak má skôr politický ako právny význam.[12] Keďže Charta OSN nešpecifikuje povahu medzinárodnej organizácie, niektoré medzinárodné organizácie (alebo kooperatívne zoskupenia) sa sami vo svojich zakladajúcich aktoch vyhlasujú za medzinárodné regionálne organizácie (napr. OAS, Organizácia Africkej jednoty (dnes AU), SNŠ, OBSE, ECOWAS atď.).[13]
Ods. 1 článku 52, hovorí o oblastných dohodách a orgánoch vytvorených za účelom riešenia otázok medzinárodného mieru. Toto vyjadrenie nevyhnutne implikuje skutočnosť, že taká organizácia musí byť vybavená tak kompetencne a musí byť spôsobilá nasadiť aj materiálne zdroje, tak aby mohla pôsobiť v rámci mandátu OSN.[14] Toto ustanovenie Charty však netreba vykladať, tak, že na akciu oblastného charakteru možno využiť iba medzinárodnú organizáciu, ktorá je zameraná medzinárodný mier a bezpečnosť. Ako ukazuje prax medzinárodného v rámci medzinárodného spoločenstva, aj regionálne organizácie pôvodne orientované iným smerom (napr. ekonomické zoskupenia ako ECOWAS, SADC), pri sledovaní svojho cieľa – dosiahnutia ekonomickej integrácie – museli vzhľadom na bezpečnostné riziká obrátiť svoju pozornosť smerom k presadzovaniu mieru a bezpečnosti. Napríklad v prípade ECOWAS sa ukázalo, že občianske vojny v Libérií a v Sierra Leone predstavovali hrozbu pre mier a politickú stabilitu v regióne, čo si vynútilo preorientovanie hlavného záberu činnosti organizácie od primárne ekonomických cieľov smerom k cieľom politickým.[15]
Ďalším aspektom pôsobenia regionálnych organizácii v zmysle Charty OSN bude rozsah kompetencie týchto organizácií. Z pohľadu na text ustanovení kapitoly VIII Charty je zrejmé, že Charta uznáva úlohu regionálnych organizácií predovšetkým v oblasti mierového riešenia regionálnych sporov (článok 52). Ide o základný mechanizmus riešenia medzinárodných sporov, ktorý je vymedzený v kapitole VI Charty OSN.[16] V kontexte regionálnych organizácií je dôležité, že Charta OSN im priznáva prioritu v oblasti pokojného riešenia sporov. Článok 52 ukladá členským štátom povinnosť, vyvinúť, všetko možné úsilie, aby miestne spory vyriešili pred tým, než takýto spor predložia Bezpečnostnej rade OSN.
V tejto oblasti je však špecifická oblasť peacekeeping-u. Operácie tohto charakteru nie sú predmetom úpravy Charty OSN a vo svojej podstate nespadajú nevyhnutne pod prísny režim kapitoly VII Charty OSN. Nakoľko tieto operácie nie sú priamo predmetom úpravy Charty, je treba odpoveď na túto otázku vyvodiť. Podľa Shawa peacekeeping operácie vzhľadom na svoje špecifiká možno zaradiť medzi Kapitolu VI Charty a Kapitolu VII Charty.[17] [18] Toto zaradenie je celkom určite vhodné pokiaľ máme na mysli tzv. prvú generáciu peacekeeping-u.18 Ide o operácie, ktoré sú založené na konsenze strán konfliktu. V zásade možno povedať, že peacekeeping sa využije tam, kde existuje vôľa na ukončenie konfliktu a na implementáciu mierového procesu treba nasadiť nestranné sily, ktoré svojou prítomnosťou v nárazníkových zónach zabránia pokračovaniu konfliktu.[19] Na zmenu tohto tradičného poňatia peacekeeping-u poukázal už Generálny tajomník OSN Boutrous Boutrous Ghali vo svojom prejave k udržiavaniu mieru a bezpečnosti. Konštatuje nástup novej generácie peacekeeping-u. Reálna situácia v oblasti nasadenia, ktorá si vyžaduje zmenu celého konceptu. V súčasnosti treba zvážiť meniace sa požiadavky na príslušníkov ozbrojených síl, ktoré zahŕňajú odzbrojenie rôznych bojujúcich skupín aj bez ich súhlasu. Ďalší aspekt zahŕňa ochranu humanitárnej pomoci a rôzne iné aspekty, ktoré sú sprievodnými javmi súčasných konfliktov.[20] Tieto aspekty posúvajú moderný koncept peacekeeping-u v priestore medzi kapitolou VI a VII Charty bližšie práve ku kapitole VII.
14.3 Zakladajúce akty regionálnych organizácií: Základ regionálnej bezpečnosti
V súčasnom medzinárodnom práve sa považuje za ustálené, že OSN má primárnu zodpovednosť za presadzovanie mieru a bezpečnosti (v duchu článkov 1 a 23 Charty OSN). Zároveň ale treba zdôrazniť, že zodpovednosť OSN (a osobitne Bezpečnostnej rady) v súčasnosti nemožno považovať za výlučnú.[21] [22]
Charta OSN nie je jediným zakladajúci inštrumentom medzinárodnej organizácie, ktorý obsahuje ustanovenia o kolektívnom presadzovaní medzinárodného mieru a bezpečnosti.
V súčasnosti existuje hneď niekoľko regionálnych organizácií, ktoré treba považovať za oblastné dohody a orgány v zmysle kapitoly VIII. Jednou z najdôležitejších medzinárodných organizácii, ktoré sa na regionálnej úrovni zameriavajú na presadzovanie mieru a bezpečnosti je Africká únia (AU). Vo vzťahu k AU bližšiu pozornosť venujeme dvom dokumentom a to konkrétne Zakladajúcemu aktu Africkej únie a Protokolu o Rade mieru a bezpečnosti.
Zakladajúci akt Africkej únie z roku 2000 zveruje organizácii okrem iných aj právomoci v oblasti bezpečnosti. Článok 3 vymedzujúci ciele Únie hovorí okrem iného aj presadzovaní mieru, bezpečnosti a stability. Článok 4 upravujúci princípy činnosti organizácie akcentuje potrebu založenia spoločného bezpečnostného systému na kontinente. Čo je však podstatnejšie, tento dokument v článku 4 písm. h) zakladá právo organizácie na intervenciu na území členského štátu v prípade závažných okolností (grieve circumstances). Tieto závažné okolnosti sú definované výskytom určitých javov a situácii akými sú zločiny genocídia, vojnové zločiny, zločiny proti ľudskosti.[23] Na základe uvedeného možno povedať, že štáty založili regionálnej organizácii v zakladajúcom inštrumente osobitnú právomoc na vykonanie intervencie pri splnení určitých podmienok.[24] Z kontextu citovaných ustanovení nie je zrejmé o aký druh intervencie sa má jednať. Či mysleli autori Zakladajúceho aktu na operácie typu peacekeeping, alebo sa vo formulácii článku 4, písm. h) skrýva širší kontext nie je zo samotného textu Zakladajúceho aktu zrejmé. Možno však povedať, že ak by sa v tomto prípade malo jednať o akcie spadajúce pod kapitolu VII Charty OSN, išlo by o rozpor z Chartou OSN, nakoľko táto predpokladá výlučnú právomoc OSN v týchto otázkach.[25] Pokiaľ by malo ísť o operáciu a postup v duchu uplatňovania doktríny responsibility to protect, možno pripustiť iniciatívu zo strany regionálnej organizácie ba dokonca ju vo svetle zodpovednosti za ochranu považovať za žiadúcu. Ak dochádza k vážnemu porušeniu a ohrozeniu mieru v danom regióne, predstavuje takáto situácia primárny problém jednak regionálnej organizácie samotnej ako aj jej členských štátov, vzhľadom na riziko spillover efektu pri konflikte z jedného štátu do druhého, prípadne šírenie iných bezpečnostných rizík. V takýchto situáciách sa niektorí komentátori prikláňajú k téze, že regionálna akcia, vykonaná regionálnou organizáciou na území členského štátu takej organizácie môže spadať pod režim sebaobrany podľa článku 51 Charty OSN.[26] Tento prístup si však vyžaduje veľmi flexibilný výklad pojmu ozbrojený útok. Africká únia v rámci štruktúry svojich orgánov vytvorila aj inštitucionálny základ pre realizáciu úloh v oblasti presadzovania mieru v rámci afrického kontinentu. V súčasnosti v rámci systému orgánov Africkej únie funguje Rada mieru a bezpečnosti Africkej únie. Avšak tento orgán nebol ustanovený Zakladajúcim aktom Únie. Právnym základom jeho existencie je článok 5, ods. 2.[27] Protokol o založení tejto Africkej rady bezpečnosti bol prijatý na prvom zasadaní Zhromaždenia Africkej únie v Durbane v roku 2002. K plneniu svojich cieľov ktorými sú najmä zaistiť mier, stabilitu a bezpečnosť v Afrike a predvídať a predchádzať konfliktom.[28] Rada zodpovedá za vykonanie opatrení na presadzovanie mieru (peacemaking) v čase trvania krízy a budovanie mieru (peacebuilding) v rámci krízového manažmentu po ukončení konfliktu.[29] Ako každá medzinárodná organizácia aj Africká únia nemá sama osebe kapacity na výkon úloh týkajúcich sa presadzovania mieru. Ozbrojené sily, ktoré AU využíva na plnenie svojich cieľov patria jednotlivým členským štátom, ktoré ich poskytujú organizácii v rámci konkrétnej operácie. Samotné akcie vykonávané na základe rozhodnutia Mierovej a bezpečnostnej rady v zmysle Zakladajúceho aktu sú akciami AU (význam najmä vo svetle pravidiel zodpovednosti podľa medzinárodného práva). Ako vieme medzinárodné právo priznáva medzinárodným organizáciám subjektivitu odlišnú od ich členských štátov.[30] Preto konanie medzinárodnej organizácie samozrejme nebude možné považovať za konanie štátu. V súvislosti s vyššie zmienenou absenciou vlastných ozbrojených zložiek, je zrejmé, že je potrebný právny mechanizmus, ktorý by umožnil medzinárodnej organizácií použitie ozbrojených síl na plnenie zverených úloh v oblasti bezpečnosti.
V prípade Africkej únie nachádzame takýto systém v článku 13 Protokolu. Ten hovorí o založení Afrických pohotovostných síl (African Standby Force). Tie sa skladajú z multidisciplinárnych kontingentov zložených jednak z civilných ako aj z vojenských zložiek jednotlivých krajín, pripravených na rýchle nasadenie.[31] Odsek 2 citovaného ustanovenia zaväzuje členské štáty k založeniu takýchto kontingentov, ktoré by sa zúčastňovali na misiách podpory mieru podľa rozhodnutia Mierovej a bezpečnostnej rady, alebo intervencií autorizovaných Zhromaždením. Mandát týchto síl je vymedzený široko a zahŕňa rozsah činností od pozorovacích misií cez preventívne nasadenie v prípade násilného konfliktu, ak hrozí rozšírenie násilia až po budovanie mieru a odzbrojenie po tom čo strany konfliktu dospeli k dohode.
Vzhľadom na povahu vyššie zmienených ustanovení si teda treba položiť otázku, aká je v tomto systéme pozícia OSN. Protokol obsahuje ustanovenia stanovujúce povinnosť úzkej spolupráce s OSN a uznáva jej primárnu zodpovednosť za svetový mier. OSN na druhej strane víta prínos regionálnych organizácií a osobitne Africkej únie k budovaniu mieru. Nazerajúc na problematiku čisto formálne, mohlo by sa zdať, že Africká únia sa vo svojej činnosti podriaďuje OSN. Ako však bude poukázané ďalej vzťah regionálnych zoskupení (v tomto konkrétnom prípade AU) nie je možné a správne posudzovať len skrz optiku vzťahov podriadenosti regionálnych organizácií Bezpečnostnej rade OSN.
Ďalšia medzinárodná regionálna organizácia, ktorá pôsobí na africkom kontinente je Hospodárske spoločenstvo západoafrických štátov (ECOWAS – Economic Community of West African States). Ide o spoločenstvo 16 krajín západnej Afriky založené v sedemdesiatych rokoch 20. storočia ako platforma hospodárskej integrácie západoafrických štátov. V roku 1981 prijatý protokol týkajúci sa vzájomnej obrannej pomoci bol skôr nástrojom kolektívnej bezpečnosti ako inštrumentom oprávňujúcim na zásah v rámci organizácie.[32] Až v roku 1993 bola v rámci spoločenstva prijatá zmluva, ktorá predpokladala, ako jednu z úloh organizácie udržiavanie mieru, stability a bezpečnosti.[33]. Tento krok nasledoval po intervencii, ktorou ECOWAS reagovalo na štátny prevrat v Libérií.[34] Nasledovalo nasadenie v Sierra Leone a Guinei Bissau. Za týmto účelom prijalo ECOWAS vlastný Peacekeeping protokol, ktorý o. i. ustanovuje povinnosť spolupráce ECOWAS s AU a OSN. Stanovuje povinnosť informovať o vykonaní akcie pri plnení povinností podľa ECOWAS zmluvy a kapitoly VIII Charty. Duchu týchto ustanovení zodpovedá aj doterajšia prax ECOWAS, kde tak v prípade Libérie ako aj Sierra Leone, došlo k intervencii bez autorizácie zo strany OSN, ktorá až následne uvítala a pochválila (commend) uskutočnenie týchto misií pod hlavičkou ECOWAS.[35]
14.4 Cesty spolupráce na poli medzinárodnej bezpečnosti
Kým predchádzajúce časti tohto príspevku boli zamerané predovšetkým na stručnú analýzu právnej úpravy kapitoly VIII Charty OSN a uvedenie príkladov regionálnych organizácií, ktorých kompetencie zahŕňajú aj presadzovanie mieru a bezpečnosti, táto časť príspevku má za cieľ ukázať na hľadanie spôsobov spolupráce v rámci tejto agendy. Základným východiskom pri uvažovaní o medzinárodnej úprave presadenia mieru a bezpečnosti je výsadné postavenie Bezpečnostnej rady OSN v systéme medzinárodnej bezpečnosti. Zároveň je nepopierateľným faktom proliferácia regionálnych zoskupení. Čo sa týka medzinárodnej bezpečnosti, aktivity regionálnych zoskupení, pozorujeme od druhej polovice deväťdesiatych rokov minulého storočia.[36] Príklon k regionalizácií v bezpečnostných otázkach nie je úplne nóvum na medzinárodnej scéne. Medzinárodné spoločenstvo však pri vytváraní OSN, koncom 2. svetovej vojny naznačilo vôľu túto oblasť centralizovať.[37] Vývoj v období Studenej vojny a najmä po jej skončení, odlišný charakter konfliktov a nové hrozby na medzinárodnej scéne vytvorili prostredie v ktorom je pôsobenie regionálnych organizácií vítané a požadované.[38]
Presadzovanie mieru a bezpečnosti je mimoriadne široký termín, ktorý zahŕňa širokú paletu krokov a nástrojov, ktoré sú k dispozícií regionálnym organizáciám v prípade potreby.[39] Ako sme už naznačili vyššie otáznymi sú v tomto prípade operácie charakteru peacekeeping. Ďalšou oblasťou na ktorých nepanuje jednoznačná zhoda je využívanie rôznych sankčných opatrení, ktoré nezahŕňajú použitie ozbrojenej sily (hospodárske sankcie, embargá na dovoz určitých tovarov atď.).[40] Pokiaľ je zákaz použitia a hrozby silou imperatívnym pravidlom medzinárodného práva, otázka ukladania sankcii bez použitia sily nie je normami jus cogens významne obmedzovaná (treba poukázať na samotnú podstatu sankčného mechanizmu v medzinárodnom práve, ktorý je z podstaty decentralizovaný). Je ale otázne či je ukladanie takýchto sankcií súčasťou výlučných právomocí OSN. Ďalšou stránkou problému je oprávnenie na intervenciu regionálnej organizácie v rámci regiónu. Možno pripomenúť, že operácie ECOWAS v Libérií a Sierra Leone, ktoré sa začali bez autorizácie Bezpečnostnej rady, začali na podnet prezidentov týchto krajín, pričom autorizácia BR OSN prišla až ex post. Obdobne aj v roku 2012 počas eskalácie krízy v Mali boli sily štátov ECOWAS nasadené na žiadosť vlády (ECOWAS následne žiadalo o autorizáciu OSN[41]).
V podstate možno povedať, že inštitút kolektívnej sebaobrany nie je primárne zameraný na riešenie krízy v rámci regionálnej organizácie.[42] Termín kolektívna bezpečnosť je vo svojej podstate širší, keďže nezahrňuje iba sebaobranu ale bezpečnosť ako takú. Ak by sme pripustili existenciu práva regionálnej organizácie na intervenciu, stále by sa jednalo o presadzovanie bezpečnosti v rámci regionálnej organizácie, čo však nevyhnutne nemusí implikovať presadzovanie bezpečnosti v regióne, keďže región a regionálna organizácia sa nemusia navzájom prekrývať. Preto vnímame ako nevyhnutnosť potrebu inštitucionalizácie a vytváranie organizácií v rámci regiónov. V Afrike možno pozorovať pomerne dobre modelovú situáciu vo vzťahu regionálnej organizácie (AU), ktorá sa vymedzuje ako nositeľ primárnej zodpovednosti za bezpečnosť na africkom kontinente a subregionálnej organizácie v úzkej súčinnosti s OSN. Na druhej strane existuje subregionálna organizácia (ECOWAS), ktorá vytvára bezpečnostné štruktúry a zároveň deklaruje, súčinnosť tak s AU ako aj s OSN.[43] Osobitným aspektom je pôsobenie regionálnej organizácie mimo regiónu v ktorom pôsobí. Kapitola VIII nijakým spôsobom neobmedzuje Bezpečnostnú radu v tom zmysle, že by bola oprávnená použiť oblastné orgány len v rámci regiónu v ktorom pôsobia. Ako príklad sa ponúka Európska únia, ktorá na základe mandátu OSN (a niekedy aj bez neho, pokiaľ ide o operácie, ktoré nemajú intervenčný charakter), pôsobí v rámci svojej zahraničnej a bezpečnostnej politiky (v jej rámci bezpečnostnej a obrannej politiky) aj mimo európskeho kontinentu.[44]
Poukazujúc na niektoré parciálne otázky, ktorým sa venuje veda medzinárodného práva sme sa snažili poukázať na problémy, ktoré môžu vyplývať z nasadenia regionálnych organizácií pri presadzovaní medzinárodného mieru a bezpečnosti. Určitá miera decentralizácie je zjavná, nakoľko možno identifikovať pôsobenie tak univerzálneho, ako aj regionálneho a v jeho rámci aj subregionálneho elementu. Záver tohto príspevku nemá za cieľ priniesť definitívny záver, keďže vývoj v tejto oblasti neustále pokračuje a je pozorovateľný tak v praxi Bezpečnostnej rady OSN ako aj v praxi jednotlivých regionálnych organizácií. Z tejto praxe možno vypozorovať snahu o vytváranie rôznych platforiem spolupráce a snahu o koordináciu úsilia pri presadzovaní mieru.[45] Táto snaha sa následne pretavuje do aktivít zahrňajúcich spoločné pôsobenie v problematických oblastiach, ktoré sa rozvíjajú viac či menej úspešne. Ako príklady možno spomenúť spoločnú misiu OSN a AU v Darfúre (UNAMID), aktuálny prechod[46] Medzinárodnej podpornej misie v Mali (AFISMA) pod kontrolu OSN (peacekeeping operácia MINUSMA),[47] prípadne angažovanie sa juhoamerického spoločenstva UNASUR v karibskom Haiti v rámci misie MINUSTAH a.p.[48]
Kým Charta OSN vychádza z premisy výsadného postavenia Bezpečnostnej rady, súčasná situácia poukazuje skôr na akceptovanie interdependencie univerzálnej a regionálnych organizácií, kde OSN nie je schopná sama osebe plniť svoj cieľ presadzovania mieru, no na strane druhej, samotné regionálne štruktúry sa obracajú na OSN. Aj napriek dlhodobo známym výhodám, s ktorými sa nasadenie regionálnych organizácií spája, je pre tieto organizácie nevyhnutné obracať sa na vyššiu platformu medzinárodnej spolupráce jednak
s ohľadom na potrebné zdroje, ako aj personál a požadovanú odbornosť. To, že vzájomná asistencia je nevyhnutnosťou a zároveň posilnením presadzovania medzinárodného mieru sa pred vyše dvadsiatimi rokmi v dokumente Agenda pre mier vyjadril Boutrous Boutrous Ghali nasledovne:
„V zmysle Charty, Bezpečnostná rada má a vždy bude mať primárnu zodpovednosť za udržanie medzinárodného mieru a bezpečnosti, ale regionálne akcia ako prejav decentralizácie, delegácie a spolupráce s OSN, nie je iba uľahčením bremena, ktoré nesie Bezpečnostná rada, ale prispieva tiež k hlbšej spolupráci, konsenzu a demokratizácii v medzinárodných záležitostiach.“[49]P
Autor
Mgr. Adam Giertl