Aj za predpokladu, že by jeden právny úkon, ktorým manželia Maleticovci rezervovali a zaplatili svoj balík cestovných služieb na internetovej stránke lastminute.com, mohol byť rozdelený na dva rôzne zmluvné vzťahy, jeden s internetovou cestovnou kanceláriou lastminute.com a druhý s organizátorkou zájazdov TUI, tento druhý zmluvný vzťah nemožno kvalifikovať ako „čisto vnútroštátny“, pretože bol neoddeliteľne spojený s prvým zmluvným vzťahom tým, že bol zrealizovaný prostredníctvom uvedenej cestovnej kancelárie so sídlom v inom členskom štáte.

Zhrnutie skutkového stavu:

Manželia Maleticovci bývajú v obci Bludesch (Rakúsko), ktorá patrí do súdneho obvodu  Bezirksgericht Bludenz (Okresný súd v Bludenzi). Dňa 30. decembra 2011 si sami pre seba rezervovali a zaplatili balík cestovných služieb do Egypta v termíne od 10. do 24. januára 2012 vo výške 1 858 eur na internetovej stránke lastminute.com. Spoločnosť lastminute.com, ktorá  má  sídlo  v  Mníchove  (Nemecko),  na  svojej  internetovej  stránke  uviedla,  že  je sprostredkovateľom zájazdu, a spresnila, že zájazd bude organizovať spoločnosť TUI, ktorá má sídlo vo Viedni (Rakúsko). Rezervácia žalobcov vo veci samej sa týkala hotela Jaz Makadi Golf & Spa v Hurghade (Egypt). Spoločnosť lastminute.com túto rezerváciu potvrdila a  zaslala  ju  TUI.  Následne TUI zaslala manželom Maleticovcom „potvrdenie/faktúru“ z 5. januára  2012  so  všetkými  podrobnosťami  zájazdu  rezervovaného  u  spoločnosti lastminute.com, ale s názvom iného hotela, konkrétne hotela Jaz Makadi Star Resort Spa v Hurghade. Žalobcovia vo veci samej si túto chybu všimli až po svojom príchode do Hurghady a zaplatili cenový rozdiel vo výške 1 036 eur, aby sa mohli ubytovať v hoteli, ktorý si pôvodne rezervovali na internetovej stránke lastminute.com.

Žalobcovia vo  veci  samej podali žalobu na Bezirksgericht Bludenz, v ktorej sa domáhali, aby im spoločnosti lastminute.com a TUI spoločne a nerozdielne vyplatili sumu 1 201,38 eura spolu s úrokmi  a  ďalšími  nákladmi,  aby  im  tak  vrátili  cenový  rozdiel  a  odškodnili  ich  za nepríjemnosti spôsobené na dovolenke.

Bezirksgericht Bludenz sa pri svojom preskúmaní obmedzil na overenie príslušnosti rozhodnúť o žalobe a uznesením zo 4. júla 2011 zamietol žalobu, pokiaľ ide o TUI, z dôvodu, že nie je miestne príslušný. Podľa tohto súdu sa nariadenie č. 44/2001 nepoužije na tento spor medzi žalobcami vo veci samej a TUI, pretože ide o čisto vnútroštátnu situáciu. Rozhodol, že podľa ustanovení relevantného vnútroštátneho práva je príslušným súdom súd v mieste bydliska žalovanej, teda príslušný súd vo Viedni, nie v Bludenzi.

Žalobcovia vo veci samej podali proti tomuto rozhodnutiu  odvolanie  („Rekurs“)  na  vnútroštátny  súd,  ktorý  podal  návrh  na  začatie prejudiciálneho konania.

Za týchto podmienok Landesgericht Feldkirch rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

Má sa článok 16 ods. 1 nariadenia [č. 44/2001], ktorý stanovuje právomoc súdu podľa miesta bydliska spotrebiteľa, vykladať v tom zmysle, že v prípade, keď druhý účastník zmluvy (v tomto prípade sprostredkovateľ zájazdu so sídlom v zahraničí) používa služby iného účastníka zmluvy (v tomto prípade organizátora zájazdu so sídlom v tuzemsku), sa tento článok pri žalobách, ktoré sú na nich dvoch podané, uplatní aj na účastníka zmluvy so sídlom v tuzemsku?

Podľa rozsudku Súdneho dvora (ôsma komora) zo 14. novembra 2013

Pojem „druhý účastník zmluvy“ stanovený v článku 16 ods. 1 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001  z  22.  decembra  2000  o  právomoci  a  o  uznávaní  a  výkone  rozsudkov  v občianskych a obchodných veciach sa má vykladať v tom zmysle, že za okolností ako vo veci  samej  označuje  aj  zmluvného  partnera  hospodárskeho  subjektu,  s  ktorým spotrebiteľ uzavrel túto zmluvu a ktorý má sídlo na území členského štátu bydliska tohto spotrebiteľa.

Kľúčové slová
cezhraničný prvok, maloobchodná cestovná kancelária , Ochrana spotrebiteľa, platby za poskytnuté služby,Nariadenie (ES) č. 44/2001, Právo spotrebiteľa podať žalobu, Zmluva o zájazde

Zákonom stanovená povinnosť očkovania pod hrozbou pokuty je známa širokej verejnosti. V prípade, ak rodič nedá zaočkovať svoje dieťa, detský lekár to oznámi Regionálnemu úradu verejného zdravotníctva, ktorý na základe oznámenia začne konanie o priestupku, a môže uložiť pokutu do výšky 331 eur dokonca každému rodičovi zvlášť.

Neustále rozpory pre takúto našu zákonnú úpravu povinnosti očkovania  medzi verejnosťou na Slovensku pretrvávajú, avšak napriek tomu, je hrozba zákonom stanovenej pokuty za odmietnutie očkovania ľuďmi rešpektovaná. Uvedené, vyplýva z informácie od Regionálneho úradu verejného zdravotníctva, podľa ktorej bolo za rok 2012 a prvý štvrťrok 2013 uložených 235 pokút. Takýto počet určite nie je nepatrný, ale ak zoberieme do úvahy, že veľké množstvo rodičov zastáva negatívny postoj k povinnému očkovaniu a napriek tomu sa podriadia zákonu pod hrozbou pokuty.

Toto je však stav, ktorý má rešpektovať zámer našej legislatívy? Aby sa ľudia radšej podriadili zákonu aj napriek svojmu vnútornému presvedčeniu a svedomiu, pod hrozbou 300 eur-ovej pokuty? Avšak čo majú robiť, keď bulvár je plný článkov o rizikách a negatívnych vedľajších účinkoch očkovania a detský pediater im povie, že je to to najlepšie, čo môžu pre svoje dieťa urobiť? Nemali by byť zákony písané pre ľudí? Pri zmene zákona a zvedení pokuty sa všade písalo, že rodičia však majú „právo odmietnuť očkovanie“. Právo odmietnuť nemôže byť predsa právom, pokiaľ je následne sankcionované. Tieto fakty a  otázky sú však zodpovedané iba medzi najvyššími a súčasný stav takmer nezmeniteľný. Jedinou záchranou, čo sa týka očkovania by mohlo byť súdne rozhodnutie Európskeho súdneho dvora v Luxemburgu, ktorému boli v auguste minulého roka predložené Najvyšším súdom SR v súvislosti s prípadom p. Milice Širokej (sp. zn.  1 Szd 1/2013) nasledujúce prejudiciálne otázky:

1. „Má sa vykladať článok 35 Charty základných práv Európskej únie v duchu európskej právnej tradície tak, že každý nositeľ tohto práva je oprávnený si vybrať, či využije, alebo odmietne prístup k preventívnej zdravotnej starostlivosti spolu s možnosťou využívať lekársku starostlivosť bez ohľadu na príkazové podmienky ustanovené vnútroštátnymi zákonmi a postupmi, alebo verejný záujem na zabezpečení vysokej úrovne ochrany zdravia euroobčanov taký výber jednotlivcovi neumožňuje“?

2.“Má sa vykladať článok 168 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, a to najmä jeho odseky 1 a 4 písm. c), v tom duchu, že cieľ Únie spočívajúci najmä v prevencii ľudských chorôb a ochorení a tiež v odstraňovaní zdrojov nebezpečenstva pre telesné a duševné zdravie neumožňuje euroobčanovi odmietnuť tzv. povinné očkovanie, lebo sa týmto postojom stáva hrozbou pre verejné zdravie“?

3.“Prelamuje zodpovednosť rodičov v zmysle článku 33 Charty základných práv Európskej únie v spojení s článkom 6 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii, ktorý sa týka najmä zjednocovacieho princípu spoločných ústavných tradícií, verejný záujem na ochrane zdravia v prospech rodičovskej starostlivosti o maloleté deti“?[1]

Pani Milica Široká odmietla nielen zaočkovať svoje dieťa ,ale aj zaplatiť za to pokutu vo výške 116 eur.  Odvolávala sa voči všetkým rozhodnutiam a nakoniec jej prípad skončil až na Najvyššom súde, ktorý podal tieto predbežné otázky na rozhodnutie Súdnemu dvoru.

V prípade, že tento rozhodne, že právne normy EÚ sa majú vykladať tak, že je možné odmietnuť prístup k preventívnej zdravotnej starostlivosti spolu s možnosťou využívať lekársku starostlivosť bez ohľadu na príkazové podmienky ustanovené vnútroštátnymi zákonmi a postupmi, bude to záväzné pre všetky členské štáty, bude musieť dôjsť k zmene nášho zákona (355/2007Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov) ako aj vyhlášky ( č. 585/2008 ktorou sa ustanovujú podrobnosti o prevencii a kontrole prenosných ochorení) a každý rodič sa bude môcť slobodne rozhodnúť o tom, či dá očkovať svoje dieťa alebo nie.

Slovensko nie je jedinou krajinou, kde sa nájdu bojovníčky ako je p. Milica Široká. V Českej republike sa jedna mamička terapeutka  pre pomoc deťom a dospelým postihnutým autizmom nevzdávala a zažalovala Ministerstvo zdravotníctva. Spor však nevyhrala.

Najvyšší súd v ČR, považoval argumentáciu rodičov, ktorá bola založená na presvedčení, že pre dieťa je najlepšie prirodzene vytvorená imunita, a na zásahu do slobody myslenia a svedomia, na presvedčení o najlepšom záujme dieťaťa, záujmu na ochrane jeho zdravia a starostlivosti o neho, za nepostačujúcu. Zároveň rodičia považovali rozhodnutie Ministerstva zdravotníctva o potvrdení povinnosti zaplatiť pokutu v rozpore s článkom  5 a 26 Dohovoru o ľudských právach a biomedicíne, ako aj s Dohovorom o právach dieťaťa (vyhlásená pod č 104/1991 Zb.) a s princípom primeranosti. Najvyššiemu správnemu súdu ČR však v odôvodnení (rozsudok 4 As 2/2013 – 75) nahráva doterajšia judikatúra českých súdov, pričom rozpor príslušných ustanovení zákona o ochrane verejného zdravia s Dohovorom o ľudských právach a biomedicíne, ako ani s ústavným poriadkom Českej republiky nevidí.

Budeme teda čakať na rozhodnutie Súdneho dvora a uvidíme, či tento zmetie zo stola každý relevantný judikát nielen slovenských ale aj českých súdov a právo rodičov rozhodnúť sa, či očkovať alebo neočkovať svoje deti, nadobudne konečne tú pravú a správnu formu.

Rámcové rozhodnutie Rady 2005/214/SVV z 24. februára 2005 o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na peňažné sankcie, sa totiž vzťahuje aj na peňažné sankcie uložené správnymi orgánmi. Preto, ako správne zdôrazňuje holandská vláda, je možné v závislosti od osobitostí súdnych systémov členských štátov požadovať, aby najprv prebehla fáza správneho konania. Prístup k súdu, ktorý je príslušný rozhodovať predovšetkým v trestných veciach v zmysle rámcového rozhodnutia, však nesmie podliehať podmienkam, ktoré ho znemožňujú alebo nadmerne zaťažujú (pozri analogicky rozsudok z 28. júla 2011, Samba Diouf, C‑69/10, Zb. s. I‑7151, bod 57).

Zhrnutie skutkového stavu:

Listom  z 19. januára 2011 zaslal okresný správny orgán Bezirkshauptmannschaft (ďalej len „BHM“) Kufstein na Krajský soud v Ústí nad Labem žiadosť o uznanie  a výkon svojho rozhodnutia  z 25. marca  2010,  ktorým  bola  pánovi  Balážovi  uložená  peňažná  sankcia  za porušenie dopravných  predpisovv v Rakúsku.  List obsahoval aj osvedčenie podľa článku 4 rámcového rozhodnutia v češtine a „trestné opatrenie“ („Strafverfügung“).

Pán Baláž nepodal proti uvedenému rozhodnutiu odpor, kde uviedol, že údaje uvedené v osvedčení BHM Kufstein je možné spochybňovať a ďalej že rozhodnutie sa nemôže vykonať, pretože proti nemu nebolo možné podať opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje súd príslušný rozhodovať aj v trestných veciach. Podľa pána Baláža, rakúska právna úprava stanovuje možnosť podať opravný prostriedok proti rozhodnutiu  o dopravnom  priestupku iba na Unabhängiger Verwaltungssenat, a nie  je  teda možné predložiť vec na súd, ktorý je príslušný rozhodovať aj v trestných veciach.

Na základe týchto skutočností Vrchní soud v Prahe konanie prerušil a položil Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1. Musí sa pojem ‚súd, ktorý je príslušný rozhodovať aj v trestných veciach‘ v článku 1 písm. a/ bodu iii/ rámcového rozhodnutia vykladať ako autonómny pojem práva Európskej únie?

2.  a) Ak je odpoveď na prvú otázku kladná, aké všeobecné definičné znaky musí mať súd štátu, ktorý môže na podnet dotknutej osoby prejednať jej vec týkajúcu sa rozhodnutia vydaného iným orgánom než súdom (správnym orgánom), aby mohol byť označený za ‚súd, ktorý je príslušný rozhodovať tiež v trestných veciach v zmysle článku 1 písm. a/  bodu  iii/ rámcového rozhodnutia?

b) Je  možné  považovať  rakúsky  nezávislý  správny  senát  (Unabhängiger Verwaltungssenat) za súd, ktorý je príslušný rozhodovať tiež v trestných veciach  v zmysle článku 1 písm. a/ bodu iii/ rámcového rozhodnutia?

c) Ak je odpoveď na prvú otázku záporná, má príslušný orgán vykonávajúceho štátu vykladať pojem súd, ktorý je príslušný rozhodovať tiež v trestných veciach v zmysle článku 1 písm. a/ bodu iii/ rámcového rozhodnutia podľa práva štátu, ktorého orgán rozhodnutie v zmysle článku 1 písm. a/ bodu iii/ rámcového rozhodnutí vydal, alebo podľa práva štátu, ktorý rozhoduje o uznaní a výkone takéhoto rozhodnutia?

3.  Je možnosť, aby sa prípad prejednal pred ‚súdom, ktorý je príslušný rozhodovať tiež v trestných veciach podľa článku 1 písm. a/ bodu iii/ rámcového rozhodnutia zachovaná aj v prípade,  keď  dotknutá  osoba  nemôže  dosiahnuť  prejednanie  veci  pred  súdom,  ktorý  je príslušný rozhodovať tiež v trestných veciach priamo, ale musí najprv napadnúť rozhodnutie iného orgánu než súdu (správneho orgánu) opravným prostriedkom, v dôsledku ktorého podania sa rozhodnutie tohto orgánu stane neúčinným, dôjde k začatiu riadneho konania pred tým istým orgánom a až proti jeho rozhodnutiu v tomto riadnom konaní možno podať odvolanie, o ktorom rozhoduje súd, ktorý je príslušný rozhodovať tiež v trestných veciach?

Je potrebné v súvislosti so zachovaním „možnosti, aby sa prípad prejednal“ riešiť aj otázky, či opravný prostriedok,  o ktorom rozhoduje „súd, ktorý je príslušný rozhodovať tiež v trestných veciach“, má povahu riadneho opravného prostriedku (teda opravného prostriedku proti neprávoplatnému rozhodnutiu) alebo mimoriadneho opravného prostriedku (teda opravného prostriedku proti právoplatnému rozhodnutiu) a či „súd, ktorý je príslušný rozhodovať tiež v trestných veciach“ je na základe tohto opravného prostriedku oprávnený preskúmať vec v plnom rozsahu po skutkovej, ako aj po právnej stránke?“

 Súdny dvor (veľká komora) rozhodol o prejudiciálnych otázkach nasledovným rozsudkom:

1. Pojem „súd, ktorý je príslušný rozhodovať tiež v trestných veciach“ uvedený v článku 1 písm. a/  bodu  iii/  rámcového  rozhodnutia  Rady  2005/214/SVV  z 24. februára  2005 o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na peňažné sankcie, zmeneného a doplneného rámcovým rozhodnutím Rady 2009/299/SVV z 26. februára 2009, predstavuje autonómny pojem práva Európskej únie a má sa vykladať v tom zmysle, že pod neho spadá každý súd, ktorý uplatňuje konanie napĺňajúce základné znaky trestného konania. Unabhängiger Verwaltungssenat in der Ländern (Rakúsko) spĺňa tieto kritériá, a preto je potrebné sa naň pozerať tak, že spadá pod uvedený pojem.

2. Článok 1 písm. a/ bod iii/ rámcového rozhodnutia 2005/214, zmeneného a doplneného rámcovým rozhodnutím 2009/299, sa má vykladať v tom zmysle, že určitá osoba sa musí považovať za osobu, ktorá  mala  možnosť,  aby sa jej prípad prejednal pred súdom príslušným  rozhodovať  tiež  v trestných  veciach  aj  v prípade,  ak  sa  pred  podaním opravného prostriedku na súd musí uskutočniť predchádzajúce správne konanie. Takýto súd musí mať neobmedzenú právomoc na preskúmanie veci po právnej aj skutkovej stránke.

Kľúčové slová
trestné konanie , rámcové rozhodnutie Rady 2005/214/SVV, zásada vzájomného uznávania na peňažné sankcie,práva Európskej únie, základné znaky trestného konania, Policajná a súdna spolupráca v trestných veciach

Pri posudzovaní miery, akou sa majú deti, ktoré žijú v domácnosti s rodičmi, podieľať na úhrade potrieb rodiny, teda aj nákladov na bývanie, je potrebné vychádzať zo schopností, možností a majetkových pomerov dieťaťa (aj dospelého) a nemožno ju posudzovať len aritmeticky, napr. podľa počtu členov domácnosti (§ 43 ods. 2 Zákona o rodine).

Krátke zhrnutie skutkového stavu:

Navrhovateľ, ako invalidný dôchodca podal žalobu najprv na svojho syna a potom aj na svoju bývalú manželku a dvoch synov o zaplatenie 1.694,15 eur s príslušenstvom, nakoľko aj po rozvode žili určitý čas všetci v spoločnej domácnosti a on za všetkých uhrádzal náklady spojené s nájmom a s užívaním bytu a odporcovia sa na týchto nákladoch nepodieľali a navrhovateľovi na úhradu týchto nákladov ničím neprispeli. Okresný súd v záhlaví uvedeným rozsudkom uložil odporkyni v 1. rade zaplatiť navrhovateľovi 18,69 eur s 9% úrokom z omeškania od 22.10.2011 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Uložil ďalej odporcovi v 2. rade zaplatiť navrhovateľovi 16,23 eur s 9% úrokom z omeškania od 09.10.2011 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Odporcovi v 3. rade uložil zaplatiť navrhovateľovi 18,69 eur s 9% úrokom z omeškania od 01.10.2011 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku návrh navrhovateľa zamietol, čo Krajský súd potvrdil.

Navrhovateľ skutočné náklady na elektriku, nájom a ďalšie služby nepreukázal, keď súdu nepredložil ich vyúčtovania. Navrhovateľ takýto dôkaz vôbec nepredložil a ani jeho vykonanie nenavrhol, čím si nesplnil svoju dôkaznú povinnosť a tým nepreukázal rozsah skutočných nákladov na byt a tým aj skutočný rozsah bezdôvodného obohatenia odporcov vo výške vyššej, než aká mu bola priznaná. Bolo by v rozpore s ustanovením § 120 ods. 1 O.s.p., ak by súd z vlastnej iniciatívy vykonal dôkaz, ktorý by zrejme privodil priaznivejšie rozhodnutie pre navrhovateľa a nepriaznivejšie pre odporcov.

Kľúčové slová
člen družstva, nesplnenie dôkaznej povinnosti, neunesenie dôkazného bremena žalobcu, spoločný nájom bytu,zrušené právo spoločného nájmu navrhovateľa a odporkyne, náklady spojené s nájmom a s užívaním bytu uhrádzané navrhovateľom,určenie rozsahu vydania bezdôvodného obohatenia, prejednacia zásada v sporovom konaní

Ak sa navrhovateľ (veriteľ) domáha v konaní zaplatenia zmluvnej pokuty, má povinnosť tvrdenia v tom, že s odporcom (dlžníkom) uzavrel zmluvu, že na jej základe poskytol odporcovi určité plnenie a že odporca za toto plnenie neposkytol riadne a včas dohodnutú náhradu (odplatu). Na povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť označiť dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti. Pokiaľ sú tieto skutočnosti preukázané, navrhovateľ uniesol tak bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu. Odvolací súd rozsudkom opätovne zdôrazňuje, že dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Rozhodujúce skutočnosti, ktoré musí účastník v konaní tvrdiť a preukázať ako nositeľ dôkazného bremena, sú určené hypotézou právnej normy. Zmyslom dôkazného bremena je, aby súd mohol rozhodnúť o veci aj v tých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva nebola alebo pre nečinnosť účastníka nemohla byť preukázaná a k vyhodnoteniu dôkazov, ktoré boli vykonané neumožňuje súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia účastníka ani o tom, že tvrdenie by bolo nepravdivé.

Krátke zhrnutie skutkového stavu

Na spoločnosť BL Telecom debt, s. r. o. boli na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok postúpené pohľadávky, v podobe poplatkov za elektronické komunikačné služby. Táto spoločnosť žalovala jednu z klientov o zmluvnú pokutu za nedodržanie zmluvných povinností, konkrétne za oneskorené zaplatenie faktúry. Odporkyňa v konaní netvrdila žiadne skutočnosti, ktoré by mali za následok aspoň spochybnenie uplatneného práva navrhovateľa. Odporkyňa tvrdenie navrhovateľa nerozporovala. Návrh navrhovateľa súd zamietol, pretože navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno. Tento mal pripojiť listinné dôkazy už pri podaní návrhu. Z ničoho nevyplýva, že by ich nemohol pripojiť bez svojej viny, pretože ak uzavrel zmluvu o postúpení pohľadávok a podával hromadne žaloby bez toho, aby si od postupcu zadovážil písomné dôkazy, vstupoval vedome do rizika. Ak teda podal navrhovateľ bez preukázania porušenia akejkoľvek povinnosti odporkyňou, neuniesol dôkazné bremeno, teda nepreukázal, že odporkyňa porušila svoje povinnosti vyplývajúce z uzavretej zmluvy.

Kľúčové slová
dôkazné bremeno, vedľajší účastník na strane odporkyne, zmluva o pripojení, zmluvná pokuta, negatívna dôkazná teória, bremeno tvrdenia, Telekomunikačné služby, povinnosť tvrdenia a označenia dôkazov, nedodržanie zmluvných povinností

V súvislosti s prebiehajúcim súdnym konaním na Slovensku bola predložená Európskemu súdnemu dvoru (ESD) v Luxembursku prejudiciálna otázka ohľadom výkladu ustanovení zákona o povinnom zmluvnom poistení. Išlo o otázku, či v prípade usmrtenia osoby pri dopravnej nehode je poisťovňa povinná nahrádzať aj nemajetkovú ujmu pozostalých obete z povinného zmluvného poistenia vinníka nehody.

Uvedená situácia vznikla z dôvodu, že poisťovňa odmietla predmetné plnenie pozostalým obete poskytnúť z dôvodu, že „Poistná zmluva o PZP sa podľa nej nevzťahuje na nahradenie ujmy podľa § 13 Občianskeho zákonníka, keďže právo na náhradu takej ujmy nie je kryté poistením podľa slovenského zákona o PZP“.

Aj napriek skutočnosti, že stratu blížneho svojho ako člena rodiny nikdy nenahradia peniaze, náhrada zníženia ľudskej dôstojnosti človeka do takej miery by mala byť jednoznačne zaručená vnútroštátnou legislatívou. Najmä ak takýto priestor vytvára naša zákonná úprava zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Táto myšlienka bola už dávno prevedená do Smerníc Rady o aproximácii právnych predpisov členských štátov, týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti č. 72/166/EHS z  24. apríla 1972 (jej ďalšie zmeny 84/5/EHS z 30.12.1983, 2005/14/ES z 11.5.2005 a 90/232/EHS z 14.05.1990), ktorá bola samozrejme stále vylepšovaná a čo najviac prispôsobovaná pre posilnenie ochrany obetí dopravných nehôd. V zmysle výkladu jednotlivých ustanovení smerníc a hlavne s poukazom na ich účel je stanovená záruka ochrany pre akúkoľvek osobu oprávnenú na odškodnenie následkov nehody spôsobenej motorovými vozidlami, či už sa to týka škody alebo nemajetkovej ujmy, nakoľko zásah do osobnej integrity človeka môže predstavovať nielen fyzickú ale aj psychickú traumu.

Prečo teda naše poisťovne nechcú platiť a prečo súdy nevedia, či sú oprávnené priznať pozostalým obetí takúto nemajetkovú ujmu v peniazoch?

Chybičkou krásy môže byť neuspokojivá a otázna všeobecná úprava v Občianskom zákonníku, ktorý pojem „nemajetková ujma“ nedefinuje a bližšie nešpecifikuje možné prípady jej uplatniteľnosti. Ministerstvo spravodlivosti však hovorí o veľkej pripravovanej novele Občianskeho zákonníka okrem iného aj v tomto smere, ktorá by mala byť dokončená do konca roka 2014.

Aktuálna úprava slovenského Občianskeho zákonníka, čo sa týka nemajetkovej ujmy:

Podľa § 13 slovenského Občianskeho zákonníka, „Fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch“.

Aktuálna úprava českého Občianskeho zákonníka, čo sa týka nemajetkovej ujmy:

Podľa § 2958 českého Občianskeho zákonníka, „Při ublížení na zdraví odčiní škůdce újmu poškozeného peněžitou náhradou, vyvažující plně vytrpěné bolesti a další nemajetkové újmy; vznikla-li poškozením zdraví překážka lepší budoucnosti poškozeného, nahradí mu škůdce i ztížení společenského uplatnění. Nelze-li výši náhrady takto určit, stanoví se podle zásad slušnosti“. Podľa § 2959 českého Občianskeho zákonníka „Při usmrcení nebo zvlášť závažném ublížení na zdraví odčiní škůdce duševní útrapy manželů, rodiči, dítěti nebo jiné osobě blízké peněžitou náhradou vyvažující plně jejich utrpení. Nelze-li výši náhrady takto určit, stanoví se podle zásad slušnosti“.

ESD o prejudiciálnej otázke rozhodol dňa 24. októbra 2013, kedy bol vydaný rozsudok C-22/12 v znení, že jednotlivé ustanovenia smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. A keďže totiž zodpovednosť poisteného, ktorá podľa vnútroštátneho súdu v tomto prípade vyplýva z § 11 a 13 Občianskeho zákonníka, vznikla na základe dopravnej nehody a mala občianskoprávnu povahu, nič nenasvedčuje, že na túto zodpovednosť sa nevzťahuje vnútroštátne hmotné právo zodpovednosti za škodu, na ktoré odkazujú uvedené smernice.

Uvedený judikát uviedol na pravú mieru výklad ustanovení zákona o povinnom zmluvnom poistení a poskytol konečne priestor pre uplatňovanie takých nárokov v podobe nemajetkovej ujmy, o ktorých malo byť už dávno rozhodované u nás tak, ako v ostatných členských štátoch a vydávané rozsudky, ako napríklad v Nemecku, vyčíslili pred pár rokmi hodnotu života až na 1,2 milióna eur. Povinné poistenie zodpovednosti za škodu, aby pomohol zabrániť veľké straty Rakúska Online Casino #1 – Atlas.

A čo sa týka záväznosti rozsudku Súdneho dvora u nás?  Ten je záväzný odo dňa vyhlásenia nie len pre súd, ktorý podal prejudiciálnu otázku, ale aj pre súdy, ktoré budú rozhodovať v tej istej veci o opravných prostriedkoch. Samozrejme pre ďalšie takéto prípady rozsudok zaväzuje všetky súdy členských štátov „pro futuro“.

V konečnom dôsledku, v prípade nároku na nemajetkovú ujmu pozostalých obete dopravnej nehody ju bude možné uplatňovať súdnou cestou aj napriek našej doterajšej úprave v Občianskom zákonníku, nakoľko jej výšku môže schváliť len súd. Poisťovňa bude zaviazaná uhradiť nemajetkovú ujmu v peniazoch vo výške uvedenej v z rozsudku súdu, a to z povinného zmluvného poistenia vinníka nehody. Uvidíme teda, či sa judikatúra slovenských súdov v tomto smere zmení, a bude sa konečne prihliadať na pozostalých, ktorí stratili svojho blízkeho príbuzného, čo spôsobuje neodstrániteľný a trvalý zásah do práva na rodinný život, alebo radšej poisťovne zvýšia poistné!